Tri gaštanové kone od Margity Figuli patria k vrcholným dielam slovenského naturizmu. Novela naplno rozvinula kľúčové motívy slovenského naturizmu – normy, implikované prírodou v konflikte s normami, diktovanými civilizáciou, ambivalentná etika prírodného človečenstva, epické skúmanie významových možností prírodného či pohanského fatalizmu v kontraste s kresťanskou civilizáciou, napísal literárny historik Peter Valček. Novela, preložená do viacerých jazykov, priniesla autorke z jej diel najväčší úspech. Čitateľom a čitateľkám ponúka klasický trojuholník dvoch mužov a ženy, v ktorom víťazí čistá láska.
Margita Figuli, za slobodna Margita Figuliová, po sobáši Margita Šustrová, pseudonymy Morena, Oľga Morena bola slovenská spisovateľka, prekladateľka a autorka literatúry pre deti a mládež.
Narodila sa v roľníckej rodine. Gymnaziálne štúdiá začala v Dolnom Kubíne, no maturovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici (1924 – 1928). Chcela pokračovať v štúdiu, no jej pokus o štúdium maliarstva v Prahe jej nevyšiel. Pracovala ako anglická korešpondentka v Tatra banke v Bratislave (do roku 1941), neskôr sa venovala len literárnej činnosti. Popri zamestnaní študovala na konzervatóriu hru na klavíri.
Margita Figuli je výraznou predstaviteľkou slovenského naturizmu v novelistickej a románovej tvorbe. Publikovať začala už v roku 1930 v časopise Slovenská nedeľa či v kalendároch Tatra banky, neskôr tiež v časopisoch Elán, Slovenské pohľady, Živena a iné. V jej raných prácach dominujú témy z prostredia sociálnej, zemepisnej či spoločenskej periférie, neskôr tiež láska, sociálny súcit a súčasné spoločenské problémy. V tematickej rovine využivala legendické, mýtické a rozprávkové prvky. Okrem vlastnej tvorby sporadicky prekladala z češtiny (Karel Čapek, Karel Jaromír Erben a i.).
Moja srdcovka od pubertálnych čias. Ten naturalizmus vie vždy nanovo pohladiť dušu. A hoci sú témy znásilnenia a domáceho násilia zľahčené tým, ako ich vtedy spoločnosť vnímala, poskytujú reflexiu dnešnej doby, že nakoľko sme sa v tejto otázke posunuli (veľmi málo podľa mňa).
Na začiatku knihy som ňou bola nadšená, lebo je napísaná naozaj výborne - jej štýl mi sadol - a to na veľmi príjemne prekvapilo, keďže toto bola moja prvá slovenská klasika po tom, čo som sa im všetkým celý svoj doterajší život vyhýbala.
Postupne ma však začali štvať všetky tri hlavné postavy (každá z iného dôvodu. Zapotočný bol psychopat, ktorý týra zvieratá, Peter mal jednu jedinú charakterovú črtu a to lásku k Magdaléne, no mimo tohoto faktu chýbala nejaká osobnosť a Magdaléna mala na začiatku šancu, nechopila sa jej, spravila blbé rozhodnutie). A potom som bola strašne nasraná na konci, lebo to čo bolo za nezaslúžené milosrdenstvo? Fuj.
Na druhej strane ma presvedčila, že sa slovenských klasických diel nemusím báť a môžem dať nejakým šancu.
growing up je vedieť si priznať, že sú tri gaštanové kone lepšie ako ich reputácia zo školských čias + zistenie, že niet romantickejšieho umeleckého motívu ako muž, ktorý postaví žene dom (viď. napr. the notebook)
- A hoci sme silní, nebudeme sa môcť brániť, lebo to bude silnejšie od nás. Ľudia sa to naučili volať šťastím, ale my, Magdaléna moja, my to budeme volať životom -
Starting 2018 with another of my required reading for my Slovak class and this one is by far my favourite. The Slovak classic Three chestnut horses (I know, the name might sound unusual and strange but the whole chestnut thing refers to a colour) by Margita Figuli is a story about a young man in love with a girl and him overcoming all the difficulties in life to get her. An amazing read.
Napínavé, no zároveň frustrujúce. Kedykoľvek hlavný hrdina vyjadril, že sa teší, keď bude Magdaléna JEHO, prebehli mnou zimomriavky. A došlo mi, odkiaľ sa tento výraz zrodil. Lebo, žena po vydaji naozaj mužovi patrila. V zmysle, v akom mu patril kôň, ktorého kúpil, alebo dom, ktorý si postavil. Dokazuje to aj fakt, že nikomu v dedine ani nenapadlo Jána Zápotočného hnať pred súd za znásilnenie, či za pokus o vraždu svojej manželky. Lebo mu, holt, patrila. Fuj
Sono fortunata, in questo inizio 2019. Ho scelto questo romanzo semplicemente per coprire la Slovacchia in questo mio libresco viaggio attorno al mondo, e ho trovato una storia lirica e romantica perfetta per una domenica di relax. Vi consiglio di non fare il mio errore: saltate l'introduzione. Capisco la necessità di presentare un'autrice non famosa all'eterogeneo pubblico da biblioteca, ma non capisco perché sia stato necessario introdurla in modo così pomposo. La Figuli è un esponente del naturalismo slovacco, perché recintarla con una prefazione innaturale che sembra solo volere testimoniare quanto sia brava la curatrice? In questo caso la proprietà lessicale è finita col sembrare un latinorum alla Renzo, un coperta inutile.
Il racconto invece sembra una favola ingannevolmente semplice. Lui e lei, cresciuti insieme fin da bambini, sono poveri e innamorati. Arriva l'età di metter su famiglia, e con essa il ricco ed arrogante massaro del paese. Il lieto fine è garantito: i due piccioncini sono bianchi e purissimi, i cattivi sono cattivissimi; gli unici ambigui sono forse i comprimari, specialmente lo strano uomo coi baffetti. C'è anche tanta violenza nei confronti di cavalli e della povera Magdaléna, che metto sullo stesso piano perché non hanno voce in capitolo. Magdaléna, quando parla, è fin troppo lirico-religiosa. E comunque sono più espressive le orecchie dei cavalli. Non sono riuscita a farmela piacere, nonostante comprenda che l'epoca in cui si svolge la vicenda vedeva le donne come un'altra proprietà. Tuttavia nel romanzo ci sono camei di sue coetanee che sembrano... beh, più sveglie. Qui si confonde la purezza con la passività. Peter invece è praticamente il Charles Ingalls della situazione.
Ogni tanto mi chiedo se leggerei queste storie, qualora provenissero da fonti più moderne e non da qualche esponente riconosciuto della letteratura X. Probabilmente no. In fondo è l'ennesima versione del principe che salva la principessa dal drago. Tuttavia, quando la trama è meno importante rispetto alla motivazione di leggere qualcuno a me sconosciuto, finisco con l'apprezzarle. Più che la trama mi ha coinvolto la scrittura, con quei cambi di tempi verbali che avrebbero fatto inorridire le mie prof di italiano. Eppure funzionano.
velmi pekne napisane, take rozpravkove, ale velmi nenapadne pripomina obsessive guy romance knihy s vyrokmi typu bude konecne moja, teraz patri uz len mne atd
Lyrizovane rozprávanie, ktoré je tak notoricky známe, že sa o samotnom príbehu snáď netreba ani baviť… len si užívať štýl, opisy prirody, podčiarkovanie dobra v človeku a oslavu zvnutornenia hodnôt, ktoré robia život lepším. Príjemná nostalgia.
“Ľudia sa to naučili volať šťastím, ale my, Magdaléna moja, my to budeme volať životom.”
Myslím si, že Magdaléna Petra nemilovala. Chcela ho len zneužiť, a preto mu nahovorila rozprávky o tom, čo všetko musí urobiť. Je to hnusná štetka a nezaslúži si nič okrem smrti. :) Na rozdiel od nej, Zápotočný bol stelesnením anjela. Nemohol byť na Magdalénu ešte lepší, a osobne si myslím, že bol na ňu až príliš mäkký. Za druhej svetovej vojny som takéto podmienky nemala. Ženy žili v zákopoch a jedli fazuľu z konzervy a Magdaléna sa ešte sťažuje. Čo by som ja dala za jej život! Ten kôň mal kopnúť ju! Peter bol buzik!
Bum-bum-bum na bubon a ja som naspäť s ďalšou recenziou na knižku, ktorá patrí do povinnej literatúry. Áno, po pár rokoch som si povedala, že možno ťa povinná literatúra mala nejaký význam v tom, že som si ju mala vtedy prečítať, tak to robím teraz😅. Tri gaštanové kone si pamätám až dodnes, že som ich čítala na základnej pred všetkými spolužiakmi a nepáčili sa mi ani vtedy, ani potom a ani teraz. Ja neviem, možno to je tým, že som si zvykla už na tak skvelé autorky súčasnej doby, že si jednoducho neviem užiť čaro doby, kedy sa písali tieto diela. Avšak viem, že mne v tom diele chýba všetko. Akože myšlienka na záchranu a sľub, ktorý je porušený násilím je krásny, no to nenávidené ale použijem práve teraz. Mne proste príde, že to autorka malo využila. Stále sa tam hovorilo o bitke, o vražde, o tom čo by urobil kto komu ... Toho sa mala chytiť! To mohla krásne rozvinúť dialógom a nie killmetrami odstavcov, kde len vyznáva lásku, to keby chcem čítať, tak znova otvorím Marínu. Napriek tomu, že to je slovenská klasika, tak za mňa to ani na priemerné čítanie nebolo ...
Mal som ťažký a tvrdý život, a v tvrdom a ťažkom živote sa človek všeličo naučí I odučí.
Sú isté ľudské vlastnosti, ktoré majú cenu veľkého bohatstva, a na to ste zabudli.
Človek nie je človekom len podľa imania.
Všetci v dvojici kráčali životom. Len ja budem bludàriť ďalej sám, lebo tá ktorá mi mala patriť, pridružila sa v omyle k inému.
Nikdy som sa nechystal povedať to inej a nikdy by som nebol dal inej prednosť pred ňou.
Nežiadam si márnosti svetských od Hospodina, lebo bohatstvo, zisk a sláva radosťou chvíľkovou zapaľujú srdce človeka a ja chcem, aby srdce moje bolo zapàlené radosťou večnou.
Jano Zápotočný z Leštín Jožko Greguš-Magdalénin bratranec z Vyšného Kubína Magdaléna- rodná dedina Turiec, žlté vlasy
Príbeh Petra, ktorý celý život žije len pre Magdalénu a neustúpi, kým ju nebude mať za ženu, kým ju nevyslobodí z rúk tyrana, kým nenaplní sľub, ktorý si spolu pri pálení svätojánských ohňov dali. Príbeh Petra, ktorý je popisovaný z jeho vlastného pohľadu, a ktorý ďalej prerozpráva Margita Figuli, príbeh o láske, o žiarlivosti, o nenávisti k ľuďom, o láske k zvieratám, o vôni prírody, o boji proti tradíciám, proti vyššej moci „toho, čo sa hovorí.“ Možno nám Figuli neprerozprávala všetko, možno príbeh Petra a Magdalény je ešte romantickejší, možno menej. Ako na tanieri máme celý charakter Petrov, jeho sny, ideály, princípy. Nevieme ale, čoho sa bojí Magdaléna, nevieme, čo cíti Jano, kto je ten chlapík s fúzikmi, čo sa stane, až sa Peter vráti domov. V stajni sú tri gaštanové kone, no my sa dívame len na toho jedného — prostredného.
Jediná škoda je, že ten príbeh skončí až príliš rýchlo a jednoducho. Dvakrát zacengá zvonec a hotovo. Pominie búrka a mračná, zasvieti slnko, a my môžme ísť domov.
Našťastie to nie je také jednoduché. Lebo keby to bolo, tak ten príbeh by bol hlúpy. A možno tu nejde ani o ten príbeh, ale o to, čo nám tá kniha hovorí. Alebo nie?
Úprimne, tento rok za mňa asi najlepšia kniha z povinného čítania. Bolo aj cítiť, že to písala žena (rozumej: pri opise ženy sa nespomínali neustále jej prsia), za čo som len a len rada.
Romantická linka sa mi páčila a po celý čas som mala pocit, že čítam nejakú rozprávku od Grimmovcov. Lojalita Petra a jeho oddanosť Magdaléne bola pozoruhodná a práve takéto mužské postavy ja oceňujem. Pre svoju Magdalénu by zniesol aj modré z neba, kým Zápotočný bol jedným z tých, ktorých chcete utopiť v rieke.
Páčil sa mi aj štýl písania a čítalo sa to rýchlo a svižne. Pri týchto starších dielach sa bojím práve toho, že deju neporozumiem a že sa budem strácať, ale našťastie toto nebol ten prípad.
Ak by som mala odporučiť nejaké povinné čítanie, bolo by to rozhodne toto.
• Normal People of Orava and Turiec. The central couple's misfortune stems largely from the fact that they're incapable of having an actual human conversation. • Peter might just be the original "nice guy." Yapping nonstop at Magdaléna, his internal monologue consisting largely of declarations of how she will BE HIS, BELONG ONLY TO HIM, etc. • I was going to say that the characters are one-dimensional, but that would be a lie because Magdaléna is a zero-dimensional ghost of a person with zero agency. • The style was the only thing that worked for me. The prose was lyrical but not to the point where it became annoying, and descriptions of nature were very atmospheric and immersive.
A touching romantic story, set against beautiful descriptions of the Northern Slovakian countryside. Figuli writes with a clear passion for the hills and valleys of the area and seemlessly intertwines this with an engaging and believable romantic plot. I was surprised how the author does not shy away from more visceral depictions of rural life, particularly the treatment of animals and it is easy to see why she was a proponent of Naturalism. The only drawback really was the religious passages that felt overly long.
Veľmi silný pohľad späť do čias, keď babka mojej prababky, alebo možno ešte jej mama, žili na vidieku, spätí s prírodou, pritom sa však denne rukami starali o svoju obživu. Obsahuje život vo svojej kráse aj surovosti, a všetko verne, aspoň ja som uverila. Zachytáva aj problémy, ktoré trvajú, ľudskú chamtivosť, zneužívanie alkoholu, sexuálne násilie, a aj postavenie pohlaví v spoločnosti, umocnené tým, že je aj písaná z pohľadu muža.
Another book for school that I enjoyed. This story is written in a fairytale-like style without the use of fantastical elements. This fact is enhanced by the village setting which, once again, caressed my heart. The author presents good and bad moral traits in her characters and takes it, in my opinion, a little bit too far. The ending is fairly predictable, but I didn´t stop me from liking this book in its entirety.