Dnes již klasický titul připomínající doby nedávno minulé, v němž autor, který vojenskou prezenční službu vykonával v letech 1953–55 na pracovištích Technických praporů v západních a jižních Čechách, barvitým a osobitým způsobem popisuje všední absurdity nevšední doby Československo-sovětského poválečného přátelství a její odraz nejenom v životě vojenských branců – pétépáků.
Poslouchat Černé barony bylo jak sedět u táboráku a poslouchat příhody chlapů od nás z rodiny, kteří byli na vojně nějakých cca 25 let po Čepičkově odchodu z postu ministra obrany a to vůbec ne u pétépáků. Je vidět, že za toho socialismu se fakt desítky let nic nezměnilo, minimálně na té vojně ne :D
Osudy Pétépaků se blížily osudům disidentů. Skvěle napsaná knížka, film je mnohem pitomější. Určitě velikej vliv na mě měl fakt, že můj otec byl se Švandrlíkem na vojně a pár těch týpků osobně znal, resp. jejich předlohy (jinak ale můj tatínek u PTP nebyl).
Černí baroni je satirický román Miloslava Švandrlíka, ktorý sa odohráva v prostredí Pomocných technických praporov (PTP) v 50. rokoch 20. storočia. Kniha bola prvýkrát vydaná v roku 1969, ale potom bola zakázaná a šírila sa samizdatom. Až v roku 1990 sa mohla znovu objaviť na trhu. Kniha sa stala základom pre film a seriál s rovnakým názvom.
Černí baroni je kniha, ktorá dokáže pobaviť aj poučiť. Autor v nej opisuje absurdné a komické situácie, ktoré zažívali vojaci PTP, ktorí boli považovaní za politicky nespoľahlivých alebo fyzicky nevhodných pre armádu. Kniha je plná vtipných postáv, ako napríklad major Haluška prezývaný Terazky, ktorý hovorí zlomenou slovenčinou, alebo redaktor Jasánek, ktorý sa snaží písať revolučné články. Autor však nezabúda na to, že PTP boli aj miestom krutosti, nespravodlivosti a tragédií. Kniha tak ukazuje aj temnú stránku komunistického režimu, ktorý ničil životy ľudí.
Kniha je napísaná jednoduchým a zábavným jazykom, ktorý čitateľa vtiahne do deja. Autor používa množstvo nápaditých metafor a slovných hračiek, ktoré dotvárajú humoristickú atmosféru. Kniha je rozdelená do krátkych kapitol, ktoré sa dajú čítať ako samostatné príbehy. Kniha je vhodná pre všetkých, ktorí majú radi satiru a históriu.
Černí baroni je kniha, ktorú by som odporučil každému, kto chce spoznať viac o živote vojakov PTP a zasmiať sa nad ich peripetiami. Kniha je zábavná, poučná a dobre napísaná. Je to jeden z najlepších českých románov 20. storočia.
"Povědztě mi, Kefalín, čo si představujetě pod takým slovom absurdný?”
Filmoví Černí baroni pre mňa patria medzi české filmové legendy ako Pelíšky, teda úsmevné komédie, v ktorej sa zrkadlí absurdnosť doby. Po prečítaní knižnej predlohy príhod takzvaných "pétépákov" sa radím k dlhému zástupu ľudí, ktorí umiestňujú knihu vyššie ako film. Knižní Černí baroni ponúkajú viac zážitkov Kefalína a ostatných vojakov a idú viac do ich hĺbky. Najväčšou silou knihy - a pre mňa dôvodom, prečo kniha patrila za minulého režimu k podpultovej literatúre - je však Švandrlíkov dar v replikách jednotlivých postáv (hlavne pologramotných dôstojníkov) ukázať absurditu, nespravodlivosť a nekompetentnosť diktatúry.
Chvilku tomu trvalo, než mě to chytlo. Asi tak prvních 30% jsem se do knihy musela opravdu nutit. Ale nakonec jsem se zamilovala, pobavila. On to je spíš hořký a trpký úsměv, než že by se člověk popadal za břicho. A nakonec jsem i pochopila, proč je to klasika. Docela mě i mrzelo, když jeli pétépáci domů.
Ako prvé by som chcel povedať, že som to čítal veľmi dlho, tým, že to bolo fádne a menej zažívné, ako film. Narozdiel od filmu, tam ale boli vypísané trochu drsnejšie a reálnejšie procesy a vtipné príhody a scénky sú tam oveľa menej, čo spomaľuje celý dej, keďže táto téma vo mne bude rezonovať ešte dlho, považujem to za priemerne dobrú knihu.
Slovenski prevod slogovno neizbrušen, manjka uredniški pregled. Namesto češko-slovaškega odnosa med vojsko in režimskimi kaznjenci za slovenske bralce prirejen odnos med Slovenci in Srbi (slovenski kaznjenci in srbski generali).
Kníh, ktoré majú alebo mali moji rodičia nie je tak veľa. Čierni baroni sú jednou z nich. Pustil som sa do nej na druhý pokus, síce som ju dočítal, ale viem prečo som to pri prvom pokuse vzdal. Do deja sa ťažko dostáva, a neviem či je to tým, že som nebol na vojne, alebo je to autorov štýl. Niektoré časti ma však dosť pobavili, za čo dávam tri hviezdy.
ДМБ-53 про чехословацких гурвинеков. Часто смешно, порой пошловато и, увы, несколько однообразно. Не помешала бы более тщательная редактура, впрочем, и так читабельно, хотя до уровня Гашека или Войновича не дотягивает.
No neřekla bych, že to bylo nějak třeskutě vtipné... Poslouchala jsem to jako audoknihu, Pavel Landovský to podal velmi záživně, ale stejně bych to už znovu nechtěla ani číst, ani poslouchat. Chápu, že pro generaci vojnou povinnou to asi má jiný smysl, než pro mě.