What do you think?
Rate this book
Hrobári slovenskej politiky
Na páchanie dobra pri spravovaní štátu nestačí byť dobrým človekom. Nie je to ani konkurenčná výhoda, ani záruka úspešnejšej správy vecí verejných. Nestačí poraziť Fica a vyhrať voľby. Ešte dôležitejšie je vedieť udržať moc, vytvárať spojenectvá, robiť kompromisy a rozumne investovať politický kapitál.
Táto kniha nebude o politických vredoch, ktoré sa v parlamentných voľbách v roku 2020 dostali k moci. Bude o slušných politikoch, ktorí im cestu k úspechu nevdojak a nechtiac vydláždili. Bude o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí, ktoré sformovali slovenskú politiku do súčasnej absurdnej podoby. Bude o tom, že v politike nestačí chcieť byť dobrým, spravodlivým a slušným. Bude o politikoch, ktorých si vážim. O Ivete Radičovej, Andrejovi Kiskovi, Mirovi Beblavom a Michalovi Trubanovi. O ľuďoch, pre ktorých som pracoval a ktorým som pomohol stať sa hrobármi slovenskej politiky.
Táto kniha nebude o politických vredoch, ktoré sa v parlamentných voľbách v roku 2020 dostali k moci. Bude o slušných politikoch, ktorí im cestu k úspechu nevdojak a nechtiac vydláždili. Bude o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí, ktoré sformovali slovenskú politiku do súčasnej absurdnej podoby. Bude o tom, že v politike nestačí chcieť byť dobrým, spravodlivým a slušným. Bude o politikoch, ktorých si vážim. O Ivete Radičovej, Andrejovi Kiskovi, Mirovi Beblavom a Michalovi Trubanovi. O ľuďoch, pre ktorých som pracoval a ktorým som pomohol stať sa hrobármi slovenskej politiky.
304 pages, Hardcover
Published February 20, 2023
4 people are currently reading
143 people want to read
About the author
Rado Baťo
2 books96 followersSom bývalý ekonomický novinár a politický konzultant. So žurnalistikou som začínal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Po skúsenostiach vo viacerých médiách som bol v rokoch 2004 až 2009 šéfredaktorom týždenníka Trend. V rokoch 2010 až 2011 som pracoval pre predsedníčku vlády Ivetu Radičovú ako jej hovorca a poradca. Viedol som volebnú kampaň Andreja Kisku, po jeho víťazstve v prezidentských voľbách som sa stal poradcom hlavy štátu. Ako skapal tatranský tiger je moja prvá kniha. Moja druhá kniha Hrobári slovenskej politiky vyšla koncom februára 2023.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 38 reviews
February 26, 2023
Nakoľko mám k slovenskej politike blízko, čítam takmer všetko, čo na túto tému u nás vyjde. Niektoré knihy dočítam so zaťatými zubami, iné vôbec, niektorá ma bavia. Baťova je z kategórie "skvelé" a poviem prečo.
Za prvé, obsah, keďže ten rozhoduje. Autor Hrobárov nie je politický analytik alebo redaktor novín, ktorý opisované udalosti pozoroval z obďaleč a tomu by zodpovedala aj plytkosť textu. Nie, Rado píše o tom, čo ako poradca premiérky, neskôr prezidenta a na záver ako stratég jednej neúspešnej koalície zažil, tvoril, ovplyvňoval. Čitateľ tak v knihe nájde množstvo insiderských informácií a pozorovaní, ktoré si nikde inde o v knihe spomínaných politikoch (Radičová, Kiska, Beblavý, Truban a pár ďalších) nemá šancu prečítať.
Tých zaujímavých detailov by mohlo byť o mnoho viac, keby ich chcel Rado používať bez zmyslu, len na pobavenie čitateľa a bulváru. Lenže on rozpráva príbeh o tom, ako v politike nestačí byť dobrý, a tomu podriadil výber zažitého.
Niekoho, kto Rada pozná len zo sociálnych sietí, či článkov, keď ešte šéfoval Trendu, v knihe možno prekvapí, že si na niekoľkých miestach sype popol na hlavu, hovorí, že niektoré jeho reakcie boli prejavom pýchy, prchkej povahy, prikladá svoj podpis na porisko lopát, ktorých označuje hrobármi slovenskej politiky. Je to nezriedkavé, lebo väčšina slovenských punditov, politických komentátorov či sociológov buď verí, že sú neomylní alebo sa nás o tom snažia presvedčiť. V knihe opakovane dostávajú nakladačku novinári (ale Baťo niektorých menovite aj chváli) a treba povedať, že oprávnene.
Kniha je v slovenskom kontexte cenná, pretože pre tých, ktorí vedia čítať s porozumením, môže slúžiť aj ako učebnica politickej stratégie s mnohými príkladmi z praxe.
Pri niektorých príbehoch týkajúcich sa prezidenta Kisku čitatelia budú pochybovať, pomyslia si "to naozaj? Nééé, neverím." Nuž, ako človek, ktorý bol v Prezidentskom paláci necelý rok Radov kolega, môžem povedať, že "áno, to naozaj." Keď budete stále váhať, či si knihu kúpiť, nalistujte si v kníhkupectve stranu 234 (je to jednoduché: dva-tri-štyri), a pochopíte, o čom hovorím. Zároveň stále platí, že Andrej Kiska je dobrý človek s veľkým srdcom, ktorého je ľahké mať rád a boli okamihy, keď bol aj výborným prezidentom.
Druhé veľké plus je štýl, akým je kniha napísaná. Kniha je napakovaná množstvom faktov, ktoré sa pomaly stávajú politickými dejinami, citátmi, kontextom a nie je v nej myslím jediná veta, ktorá by bola zbytočná. Číta sa však ľahko, sama, je to slasť, ktorá pri knihách o politike nie je bežná. Niekto, kto nikdy nič nenapísal asi nedokáže oceniť tento rozmer knihy, naopak, tí, čo píšu, vedia, ako náročné je písať jednoducho (ale presne) o zložitých témach. Rado roky patril a stále patrí v tejto disciplíne k slovenskej špičke.
V tejto súvislosti poviem, že počas mojej novinárskej kariéry som zažil dva momenty, ktoré boli pre mna silnejšie ako zisk Novinárskej ceny za najlepšiu reportáž. Jeden bol, keď mi Gabriel Beer po dvoch rokoch v Trende v kuchynke redakcie povedal, že je rád, že sme kolegovia a hovoril to v nadväznosti na článok, ktorý som týždeň predtým napísal. Druhý podobný moment bola pochvala od Rada na redakčnej porade za môj článok o rozpade Československa, kedy povedal niečo v tom zmysle, že sám by to tak nedokázal napísať lepšie. No, ale to som trochu odbočil.
Knihu som čítal v zvláštnom poradí: začal som, prirodzene, poslednou kapitolou (fail desaťročia v podobe kampane a volebného výsledku našej koalície PS/Spolu); potom som prešiel na začiatok k Radičovej; následne Kiska; a na záver som si prečítal úvodnú kapitolu knihy. V ktorej jej aj táto pasáž:
"Neschopnosť poraziť protivníka (Smer) v priamom volebnom zápase prekrývali konkurenti verbálnou ostrakizáciou. Náhradou za politickú porážku Smeru sa stalo jeho morálne odsúdenie. Čím ostrejšie, tým lepšie. Mytologizácii politiky pomohli protismerácky naladené spoločenské elity. Podľahli jej mienkotvorné médiá, ktoré komentovanie reality nielen dopĺňali, ale čoraz častejšie nahrádzali moralizovaním. Podľahli jej Ficovi konkurenti, ktorí sa radi štylizovali do roly reprezentantov občianskeho demokratického, slušného Slovenska."
Uvedený citát je námet na samostatnú knihu. Baťo v Hrobároch tento námet spracováva len čiastočne, anekdoticky a vedel by som si predstaviť, že by v knihe bolo viac a hlbšieho zamyslenia na túto tému. Ale to by už bola asi trochu iná kniha, ktorá by nedržala tak pokope, ako Hrobári.
Kritikou Baťo nešetril novinárov, elity a lepšie Slovensko v časti, kde opisuje, ako vysvetľovali úspech fašistov z ĽSNS vo voľbách v roku 2016. V teóriách o zabudnutom Slovensku a voličoch, na ktorých sa roky kašľalo, som sa našiel aj ja a bolo to takpovediach objavné čítanie.
No, ak ste dočítali až sem, tak fajn, lebo stačilo, keby som napísal len: ak vás baví slovenská politika (oxymoron), potom vás táto kniha bude baviť zaručene. Za mňa päť hviezdičiek. Malé bezvýznamené mínus je slabšia obálka.
Za prvé, obsah, keďže ten rozhoduje. Autor Hrobárov nie je politický analytik alebo redaktor novín, ktorý opisované udalosti pozoroval z obďaleč a tomu by zodpovedala aj plytkosť textu. Nie, Rado píše o tom, čo ako poradca premiérky, neskôr prezidenta a na záver ako stratég jednej neúspešnej koalície zažil, tvoril, ovplyvňoval. Čitateľ tak v knihe nájde množstvo insiderských informácií a pozorovaní, ktoré si nikde inde o v knihe spomínaných politikoch (Radičová, Kiska, Beblavý, Truban a pár ďalších) nemá šancu prečítať.
Tých zaujímavých detailov by mohlo byť o mnoho viac, keby ich chcel Rado používať bez zmyslu, len na pobavenie čitateľa a bulváru. Lenže on rozpráva príbeh o tom, ako v politike nestačí byť dobrý, a tomu podriadil výber zažitého.
Niekoho, kto Rada pozná len zo sociálnych sietí, či článkov, keď ešte šéfoval Trendu, v knihe možno prekvapí, že si na niekoľkých miestach sype popol na hlavu, hovorí, že niektoré jeho reakcie boli prejavom pýchy, prchkej povahy, prikladá svoj podpis na porisko lopát, ktorých označuje hrobármi slovenskej politiky. Je to nezriedkavé, lebo väčšina slovenských punditov, politických komentátorov či sociológov buď verí, že sú neomylní alebo sa nás o tom snažia presvedčiť. V knihe opakovane dostávajú nakladačku novinári (ale Baťo niektorých menovite aj chváli) a treba povedať, že oprávnene.
Kniha je v slovenskom kontexte cenná, pretože pre tých, ktorí vedia čítať s porozumením, môže slúžiť aj ako učebnica politickej stratégie s mnohými príkladmi z praxe.
Pri niektorých príbehoch týkajúcich sa prezidenta Kisku čitatelia budú pochybovať, pomyslia si "to naozaj? Nééé, neverím." Nuž, ako človek, ktorý bol v Prezidentskom paláci necelý rok Radov kolega, môžem povedať, že "áno, to naozaj." Keď budete stále váhať, či si knihu kúpiť, nalistujte si v kníhkupectve stranu 234 (je to jednoduché: dva-tri-štyri), a pochopíte, o čom hovorím. Zároveň stále platí, že Andrej Kiska je dobrý človek s veľkým srdcom, ktorého je ľahké mať rád a boli okamihy, keď bol aj výborným prezidentom.
Druhé veľké plus je štýl, akým je kniha napísaná. Kniha je napakovaná množstvom faktov, ktoré sa pomaly stávajú politickými dejinami, citátmi, kontextom a nie je v nej myslím jediná veta, ktorá by bola zbytočná. Číta sa však ľahko, sama, je to slasť, ktorá pri knihách o politike nie je bežná. Niekto, kto nikdy nič nenapísal asi nedokáže oceniť tento rozmer knihy, naopak, tí, čo píšu, vedia, ako náročné je písať jednoducho (ale presne) o zložitých témach. Rado roky patril a stále patrí v tejto disciplíne k slovenskej špičke.
V tejto súvislosti poviem, že počas mojej novinárskej kariéry som zažil dva momenty, ktoré boli pre mna silnejšie ako zisk Novinárskej ceny za najlepšiu reportáž. Jeden bol, keď mi Gabriel Beer po dvoch rokoch v Trende v kuchynke redakcie povedal, že je rád, že sme kolegovia a hovoril to v nadväznosti na článok, ktorý som týždeň predtým napísal. Druhý podobný moment bola pochvala od Rada na redakčnej porade za môj článok o rozpade Československa, kedy povedal niečo v tom zmysle, že sám by to tak nedokázal napísať lepšie. No, ale to som trochu odbočil.
Knihu som čítal v zvláštnom poradí: začal som, prirodzene, poslednou kapitolou (fail desaťročia v podobe kampane a volebného výsledku našej koalície PS/Spolu); potom som prešiel na začiatok k Radičovej; následne Kiska; a na záver som si prečítal úvodnú kapitolu knihy. V ktorej jej aj táto pasáž:
"Neschopnosť poraziť protivníka (Smer) v priamom volebnom zápase prekrývali konkurenti verbálnou ostrakizáciou. Náhradou za politickú porážku Smeru sa stalo jeho morálne odsúdenie. Čím ostrejšie, tým lepšie. Mytologizácii politiky pomohli protismerácky naladené spoločenské elity. Podľahli jej mienkotvorné médiá, ktoré komentovanie reality nielen dopĺňali, ale čoraz častejšie nahrádzali moralizovaním. Podľahli jej Ficovi konkurenti, ktorí sa radi štylizovali do roly reprezentantov občianskeho demokratického, slušného Slovenska."
Uvedený citát je námet na samostatnú knihu. Baťo v Hrobároch tento námet spracováva len čiastočne, anekdoticky a vedel by som si predstaviť, že by v knihe bolo viac a hlbšieho zamyslenia na túto tému. Ale to by už bola asi trochu iná kniha, ktorá by nedržala tak pokope, ako Hrobári.
Kritikou Baťo nešetril novinárov, elity a lepšie Slovensko v časti, kde opisuje, ako vysvetľovali úspech fašistov z ĽSNS vo voľbách v roku 2016. V teóriách o zabudnutom Slovensku a voličoch, na ktorých sa roky kašľalo, som sa našiel aj ja a bolo to takpovediach objavné čítanie.
No, ak ste dočítali až sem, tak fajn, lebo stačilo, keby som napísal len: ak vás baví slovenská politika (oxymoron), potom vás táto kniha bude baviť zaručene. Za mňa päť hviezdičiek. Malé bezvýznamené mínus je slabšia obálka.
September 2, 2023
Platia všetky superlatívy z ostatných recenzií. Ak vás aspoň trochu zaujíma slovenská politika, alebo si myslíte, že na ňu máte nejaký názor, potom je táto knižka povinným čítaním. Naozaj, naozaj.
Poviem pateticky, sú v nej pasáže, ktoré by sa mali vybrať a nasadiť do učebníc občianskej náuky. Myslím, najmä tie, kde sa zdôrazňuje, že politika je remeslo, a kde Baťo správne poukazuje na to, akým problémom sa pre veľkú čast politického spektra stala úplná absencia základných politických zručností.
Vôbec, ak chcete pochopiť slovenskú politiku posledných 15 rokov, potom nevyhnutne budete potrebovať koncept deskillingu - Baťo je v tejto knihe dôležitým kronikárom tohto javu. A možno by stálo za úvahu aj nakoľko sú robotníci politiky - ako Baťo - jeho súčasťou, nevyhnutným sprievodným javom.
Politici, ktorí riadia strany/vládu/palác ako svoje firmy/mimovládky a politiku vnímajú len ako svojskú marketingovú kampaň, ďalší product launch (does it scale, though), potrebujú námezdných robotníkov politiky, tí však budú nevyhnutne narážať na limity svojich zamestnávateľov, ako aj na to, že v takomto pracovnom vzťahu ani sami nemajú priestor na budovanie ďalších politických zručností nevyhnutných pre dlhodobý úspech (nehovoriac už nič o nejakom hlbšom "zmysle"). A my tu potom vidíme rozpad tradičných strán, riadenie politických kampaní a strán ako start-upov, zákonitých zlyhaní, neustále hľadanie nových/mladých/netradičných... dokolečka. Ešte chvíľu sa tu budem v týchto vetách o robotníkoch politiky točiť a možno prídeme k nejakému pseudo-marxistickému konceptu ich odcudzenia sa produktu svojej práce.
*kuc*
Zároveň, keďže sú to politické memoáre, nesú v sebe pečať osobnosti autora aj so všetkými jeho názormi a dôvodeniami, naozaj to nie je suché vyratúvanie: toto sa stalo, sem sme išli, tento povedal toto a tamto. Je tu s čím polemizovať a niektoré časti vo mne vyplavovali stále živé spomienky na takmer zabudnuté politické dianie (zistil som napríklad, že zo sloganu 'Srdce Rozum Charakter' mi je nevoľno aj po 10 rokoch).
Baťo vie znamenite kedy anekdotou postihnúť nejaký jav, kedy vystihnúť osobnosť krátkou epizódou, po zásluhe málokedy lichotivou.
Ale ani na moment som nemal dojem, že by snáď vynášal priveľa a nejak prehnane kydal na svojich bývalých "šéfov/šéfku". Neviem v akej bavlnke prictlivelosti žili ľudia, ktorým sa to zdalo priveľa - zjavne nikdy nič podobné o politike nečítali - ale to len prezrádzali dačo smutné o sebe.
Naopak, často cítiť z textu, že možno by sa dalo aj viac brízgať, ale Baťo sa drží, pozná zdravú mieru. Ba miestami prekvapí aj pokora, priznanie si vlastných omylov. A číta sa to všetko veľmi dobre, hoci sa budete pri tom chytať za hlavu.
Kniha si možno zaslúži 5 hviezdičiek, ale k dokonalosti jej predsa len niečo chýba. Úvod je brilantný, hoci možno najviac 'jedovatý', kapitoly o Radičovej a Kiskovi sú vynikajúce a pomohol im zrejme aj značný časový odstup. Tento dojem som však nemal z poslednej kapitoly o havárii kampane PS/Spolu. Neviem, či je to len môj čitateľský dojem, ale táto trauma mi z napísaného prišla ako príliš čerstvá a nedostatočne spracovaná. Aj spísaná mi prišla akosi narýchlo. Akoby tu ešte chýbal ten chladný analytický odstup, ktorý dokáže presne pomenovať, čo všetko sa skutočne nepodarilo.
Čo ale knihe citeľne chýba najviac, je záver. Text sa končí desivým, bolestivým prebudením ráno 1. marca 2020 a šlus. Umelecky to síce dáva zmysel, čo už sa dá viac napísať. Záver si žijeme posledných tri a pol roka, načo ďalšie vety. Nuž, práveže tu sa žiadalo zopakovať kľúčové posolstvo knihy, formulovať akési "poučenie", zhrnúť opäť základné tézy. Isteže, to by si žiadalo ponoriť sa ešte raz do tej poslednej traumy, kontrastovať ešte raz možnosti politiky ktorá mohla byť a ktorá nastala, chcieť to by možno bolo priveľa.
Lenže táto kniha má šancu nebyť len čitateľským hitom jedného leta, mohli by ju čítať aj ľudia, ktorí si ešte ani neprešli politickou socializáciou - pre nich bude nesmierne poučná aj o 5-10 rokov, ale možno nebudú vedieť, čo sa udialo potom a prečo to bola taká tragédia. Pre nich bude taký koniec len "huh?". Isteže, časť z toho je už v úvode, ale kto si ten už pamätá. Ako hustíme do študentov: v úvode povieš, čo nám povieš, v závere nám povieš, čo si nám povedal.
Chcel by som zároveň čítať aj čo sa dialo ďalej, chcel by som možno dáke post-scriptum, napr. o epizódke zvanej Dobrá voľba - ale to možno príde neskôr, v nejakom druhom, doplnenom vydaní. Spolu s reflexiou povolebného diania s väčším odstupom. Baťo ešte snáď o slovenskej politike nepovedal posledné slovo.
4,5*/5*
Poviem pateticky, sú v nej pasáže, ktoré by sa mali vybrať a nasadiť do učebníc občianskej náuky. Myslím, najmä tie, kde sa zdôrazňuje, že politika je remeslo, a kde Baťo správne poukazuje na to, akým problémom sa pre veľkú čast politického spektra stala úplná absencia základných politických zručností.
Vôbec, ak chcete pochopiť slovenskú politiku posledných 15 rokov, potom nevyhnutne budete potrebovať koncept deskillingu - Baťo je v tejto knihe dôležitým kronikárom tohto javu. A možno by stálo za úvahu aj nakoľko sú robotníci politiky - ako Baťo - jeho súčasťou, nevyhnutným sprievodným javom.
Politici, ktorí riadia strany/vládu/palác ako svoje firmy/mimovládky a politiku vnímajú len ako svojskú marketingovú kampaň, ďalší product launch (does it scale, though), potrebujú námezdných robotníkov politiky, tí však budú nevyhnutne narážať na limity svojich zamestnávateľov, ako aj na to, že v takomto pracovnom vzťahu ani sami nemajú priestor na budovanie ďalších politických zručností nevyhnutných pre dlhodobý úspech (nehovoriac už nič o nejakom hlbšom "zmysle"). A my tu potom vidíme rozpad tradičných strán, riadenie politických kampaní a strán ako start-upov, zákonitých zlyhaní, neustále hľadanie nových/mladých/netradičných... dokolečka. Ešte chvíľu sa tu budem v týchto vetách o robotníkoch politiky točiť a možno prídeme k nejakému pseudo-marxistickému konceptu ich odcudzenia sa produktu svojej práce.
*kuc*
Zároveň, keďže sú to politické memoáre, nesú v sebe pečať osobnosti autora aj so všetkými jeho názormi a dôvodeniami, naozaj to nie je suché vyratúvanie: toto sa stalo, sem sme išli, tento povedal toto a tamto. Je tu s čím polemizovať a niektoré časti vo mne vyplavovali stále živé spomienky na takmer zabudnuté politické dianie (zistil som napríklad, že zo sloganu 'Srdce Rozum Charakter' mi je nevoľno aj po 10 rokoch).
Baťo vie znamenite kedy anekdotou postihnúť nejaký jav, kedy vystihnúť osobnosť krátkou epizódou, po zásluhe málokedy lichotivou.
Ale ani na moment som nemal dojem, že by snáď vynášal priveľa a nejak prehnane kydal na svojich bývalých "šéfov/šéfku". Neviem v akej bavlnke prictlivelosti žili ľudia, ktorým sa to zdalo priveľa - zjavne nikdy nič podobné o politike nečítali - ale to len prezrádzali dačo smutné o sebe.
Naopak, často cítiť z textu, že možno by sa dalo aj viac brízgať, ale Baťo sa drží, pozná zdravú mieru. Ba miestami prekvapí aj pokora, priznanie si vlastných omylov. A číta sa to všetko veľmi dobre, hoci sa budete pri tom chytať za hlavu.
Kniha si možno zaslúži 5 hviezdičiek, ale k dokonalosti jej predsa len niečo chýba. Úvod je brilantný, hoci možno najviac 'jedovatý', kapitoly o Radičovej a Kiskovi sú vynikajúce a pomohol im zrejme aj značný časový odstup. Tento dojem som však nemal z poslednej kapitoly o havárii kampane PS/Spolu. Neviem, či je to len môj čitateľský dojem, ale táto trauma mi z napísaného prišla ako príliš čerstvá a nedostatočne spracovaná. Aj spísaná mi prišla akosi narýchlo. Akoby tu ešte chýbal ten chladný analytický odstup, ktorý dokáže presne pomenovať, čo všetko sa skutočne nepodarilo.
Čo ale knihe citeľne chýba najviac, je záver. Text sa končí desivým, bolestivým prebudením ráno 1. marca 2020 a šlus. Umelecky to síce dáva zmysel, čo už sa dá viac napísať. Záver si žijeme posledných tri a pol roka, načo ďalšie vety. Nuž, práveže tu sa žiadalo zopakovať kľúčové posolstvo knihy, formulovať akési "poučenie", zhrnúť opäť základné tézy. Isteže, to by si žiadalo ponoriť sa ešte raz do tej poslednej traumy, kontrastovať ešte raz možnosti politiky ktorá mohla byť a ktorá nastala, chcieť to by možno bolo priveľa.
Lenže táto kniha má šancu nebyť len čitateľským hitom jedného leta, mohli by ju čítať aj ľudia, ktorí si ešte ani neprešli politickou socializáciou - pre nich bude nesmierne poučná aj o 5-10 rokov, ale možno nebudú vedieť, čo sa udialo potom a prečo to bola taká tragédia. Pre nich bude taký koniec len "huh?". Isteže, časť z toho je už v úvode, ale kto si ten už pamätá. Ako hustíme do študentov: v úvode povieš, čo nám povieš, v závere nám povieš, čo si nám povedal.
Chcel by som zároveň čítať aj čo sa dialo ďalej, chcel by som možno dáke post-scriptum, napr. o epizódke zvanej Dobrá voľba - ale to možno príde neskôr, v nejakom druhom, doplnenom vydaní. Spolu s reflexiou povolebného diania s väčším odstupom. Baťo ešte snáď o slovenskej politike nepovedal posledné slovo.
4,5*/5*
March 5, 2023
V štábe PS/Spolu vymysleli predvolebnú gerila akciu, v rámci ktorej mali lídri odcestovať do Cannes k Počiatkovej vile. Lenže v praxi sa kúpili lístky do mesta Caen, Trubanovi to celé odpadlo od chuti, akciu zrealizoval Matovič a vyhral ňou voľby. Ak by mohlo niečo symbolizovať nešťastie slovenskej prodemokratickej a proeurópskej politiky, tak práve táto historka z novej knihy Rada Baťa. Cítiť tam všetko - slabého lídra bez politickej intuície, prekombinovanosť stratégií, dravosť bezohľadnej konkurencie aj to povestné šťastíčko, ktoré tak často chýba.
Knihu som prečítal na jeden šup. Nejdem ju príliš kritizovať, pretože médiá ju odkomunikovali nesprávne. Baťo netvrdí, že aktuálnu katastrofu zapríčinili Radičová, Kiska a Truban, ale že k nej napriek dobrej vôli prispeli. Hlavnými zarezávačmi boli určite viac libertariánsky povaľovač vlád Sulík a hypertoxický egomaniak Matovič, o tom snáď netreba ani diskutovať. Baťo je politický pragmatik, v tom sme zajedno. Po prečítaní historiek zo zákulisia som si potvrdil viaceré podozrenia aj presvedčenie, že koniec Beblavého bol pre slovenskú politiku jednou z najväčších strát. Niekedy sa ale autor nedokáže na veci pozrieť z dostatočného nadhľadu. Ale chápem to, bol príliš hlboko v kotli.
Štyri hviezdičky. Priaznivci subžánru, ku ktorým sa rátam, si pridajú ešte jednu.
Knihu som prečítal na jeden šup. Nejdem ju príliš kritizovať, pretože médiá ju odkomunikovali nesprávne. Baťo netvrdí, že aktuálnu katastrofu zapríčinili Radičová, Kiska a Truban, ale že k nej napriek dobrej vôli prispeli. Hlavnými zarezávačmi boli určite viac libertariánsky povaľovač vlád Sulík a hypertoxický egomaniak Matovič, o tom snáď netreba ani diskutovať. Baťo je politický pragmatik, v tom sme zajedno. Po prečítaní historiek zo zákulisia som si potvrdil viaceré podozrenia aj presvedčenie, že koniec Beblavého bol pre slovenskú politiku jednou z najväčších strát. Niekedy sa ale autor nedokáže na veci pozrieť z dostatočného nadhľadu. Ale chápem to, bol príliš hlboko v kotli.
Štyri hviezdičky. Priaznivci subžánru, ku ktorým sa rátam, si pridajú ešte jednu.
May 27, 2023
"Politika je náročná, náhodná a nepredvídateľná, ale základ úspechu je jednoduchý. Nestačí myslieť to dobre. Musíte vedieť, čo chcete."
V knihe Ako skapal tatranský tiger sa Rado Bato snažil vyvrátiť mýtus, že na Slovensku bude lepšie, keď politici prestanú kradnúť. V tejto knihe sa vlastnými slovami venuje "katastrofálnym dôsledkom toho, čo sa stane, keď zabudneme, že aj hodnotoví lídri z 'nášho' tábora musia ovládať politické remeslo."
Aká krajina, takí Adults in the room. Pre politicos úplne povinné čítanie. Pikošky, ktoré Baťo zverejnil nie sú prvoplánovým bulvárom, ale dokonalou ilustráciou osobnosti protagonistov. Žiadne spoilery, len malý kvíz (správne odpovede na ďalších fotkách):
🤦🏽♀️ búraniu ktorej budovy chcela Iveta Radičová zabrániť povolaním armády?
🤦🏽♀️ koľko poldecákov koňaku zvykol Robert Fico raňajkovať na stretnutiach s Andrejom Kiskom (kým sa ešte bavili)?
🤦🏽♀️ ktorá politická strana plánovala natočiť video spred Počiatkovej vily v Cannes, no vykašľali sa na to, video natočil Matovič and the rest is history?
Napísať, že táto kniha vzbudila kontroverziu, by bol understatement. Baťo porušil nepísané pravidlo "o (politicky) mŕtvych a bývalých zamestnávateľoch len dobre" a vyslúžil si predikcie, že ako politický poradca je odteraz nezamestnateľný. Na západ od našich hraníc je však žáner "tell-all" bežný, dokonca žiadaný. Vďaka tomu sme si mohli prečítať o pôrodných bolestiach pri tvorbe eurovalu či o nočných televíznych maratónoch Donalda Trumpa. Isteže ide o vysoko subjektívne memoáre, preto ich treba čítať všetky a potom si z nich vyskladať nejakú mozajku skutočnosti.
Zopár konštruktívnych pripomienok mám aj ja - kniha by si zaslúžila trochu prísnejšiu editáž, aby sa niektoré motívy neopakovali, keďže ich autor radí aj chronologicky, aj tematicky. Nedá sa mu však vyčítať, že po vojne je každý generál, pretože tá najdôležitejšia časť knihy - ako to teda malo byť - ostáva nevypovedaná. Ostáva len trpká pachuť z toho, ako to bolo. A niečo (najnovšie Globsec Trends) mi našepkáva, že 30. septembra to nebude o moc lepšie.
V knihe Ako skapal tatranský tiger sa Rado Bato snažil vyvrátiť mýtus, že na Slovensku bude lepšie, keď politici prestanú kradnúť. V tejto knihe sa vlastnými slovami venuje "katastrofálnym dôsledkom toho, čo sa stane, keď zabudneme, že aj hodnotoví lídri z 'nášho' tábora musia ovládať politické remeslo."
Aká krajina, takí Adults in the room. Pre politicos úplne povinné čítanie. Pikošky, ktoré Baťo zverejnil nie sú prvoplánovým bulvárom, ale dokonalou ilustráciou osobnosti protagonistov. Žiadne spoilery, len malý kvíz (správne odpovede na ďalších fotkách):
🤦🏽♀️ búraniu ktorej budovy chcela Iveta Radičová zabrániť povolaním armády?
🤦🏽♀️ koľko poldecákov koňaku zvykol Robert Fico raňajkovať na stretnutiach s Andrejom Kiskom (kým sa ešte bavili)?
🤦🏽♀️ ktorá politická strana plánovala natočiť video spred Počiatkovej vily v Cannes, no vykašľali sa na to, video natočil Matovič and the rest is history?
Napísať, že táto kniha vzbudila kontroverziu, by bol understatement. Baťo porušil nepísané pravidlo "o (politicky) mŕtvych a bývalých zamestnávateľoch len dobre" a vyslúžil si predikcie, že ako politický poradca je odteraz nezamestnateľný. Na západ od našich hraníc je však žáner "tell-all" bežný, dokonca žiadaný. Vďaka tomu sme si mohli prečítať o pôrodných bolestiach pri tvorbe eurovalu či o nočných televíznych maratónoch Donalda Trumpa. Isteže ide o vysoko subjektívne memoáre, preto ich treba čítať všetky a potom si z nich vyskladať nejakú mozajku skutočnosti.
Zopár konštruktívnych pripomienok mám aj ja - kniha by si zaslúžila trochu prísnejšiu editáž, aby sa niektoré motívy neopakovali, keďže ich autor radí aj chronologicky, aj tematicky. Nedá sa mu však vyčítať, že po vojne je každý generál, pretože tá najdôležitejšia časť knihy - ako to teda malo byť - ostáva nevypovedaná. Ostáva len trpká pachuť z toho, ako to bolo. A niečo (najnovšie Globsec Trends) mi našepkáva, že 30. septembra to nebude o moc lepšie.
March 4, 2023
Dávam 5/5, pretože to je asi najlepšie a najpútavejšie napísaná kniha zo slovenského pera čo som čítal posledné roky. Tak je to napísané, že autor síce opisuje realitu, ale číta sa to dynamicky ako beletria. Netradične dobrý mix obsahu a formy (ale iba v rámci textu. Forma knihy by mohla byť aj lepšia).
5/5 aj za pohľad za oponu slovenskej politiky. Politiku sledujem zvonku, teda často práve cez výstupy z médií a sociálnych sietí, no kniha ponúka úplne netradičnú perspektívu. Pre NDAčky a rôzne gentlemanské dohody sa interné veci nedostávajú bežne von. Neviem ako si to tu autor vyriešil s politikmi, o ktorých píše, no pre mňa to bolo výborné čítanie. Nikdy som nemal nejaké prehnané očakávania od politikov, sú to bežní ľudia, no pohľad do práce Radičovej, Kisku či Trubana bol tragickejší, ako som som si predstavoval.
Nerozumiem tým preklopom. Prečo ich je v tej knihe toľko? Plus občas mi prišlo, že tomu chýbalo ešte jedno kolo editácie textu. Niektoré myšlienky v texte krátko po sebe opakujú a neprišlo mi to ako zámer, ale skôr, že tomu chýbalo ešte jedno, dve prečítania editorom, aby sa text doladil pred vydaním knihy. Nerozumiem, prečo sa toto v inak výbornej knihe deje.
5/5 aj za pohľad za oponu slovenskej politiky. Politiku sledujem zvonku, teda často práve cez výstupy z médií a sociálnych sietí, no kniha ponúka úplne netradičnú perspektívu. Pre NDAčky a rôzne gentlemanské dohody sa interné veci nedostávajú bežne von. Neviem ako si to tu autor vyriešil s politikmi, o ktorých píše, no pre mňa to bolo výborné čítanie. Nikdy som nemal nejaké prehnané očakávania od politikov, sú to bežní ľudia, no pohľad do práce Radičovej, Kisku či Trubana bol tragickejší, ako som som si predstavoval.
Nerozumiem tým preklopom. Prečo ich je v tej knihe toľko? Plus občas mi prišlo, že tomu chýbalo ešte jedno kolo editácie textu. Niektoré myšlienky v texte krátko po sebe opakujú a neprišlo mi to ako zámer, ale skôr, že tomu chýbalo ešte jedno, dve prečítania editorom, aby sa text doladil pred vydaním knihy. Nerozumiem, prečo sa toto v inak výbornej knihe deje.
June 16, 2023
Aj táto knižka od Baťa sa číta dobre. Autor píše k veci a ľahkým perom, bez metafor či slovného balastu – na to sme u neho zvyknutí. Na čo už zvyknutí nie sme, že Baťo je v Hrobároch až prekvapivo didaktický. Na konkrétnych príkladoch znova a znova opakuje svoje ťažko získane pravdy počas pôsobenia na vysokých miestach: ako nepodceňovať politickú prípravu, nenahrádzať politiku prácou (marketingom), že netreba pohŕdať politickým remeslom (hrozí najmä u aktivistov a úspešných podnikateľov) a že vždy si treba vytýčiť konkrétne ciele. Knižka tak trochu pôsobí ako učebnica a fakt by mohla slúžiť ako príručka pre začínajúcich politikov.
Z obsahu ma najviac bavil dramatický opis Kiskovej kampane, aj keď zvonka to tak napínavo nevyzeralo a výsledok si človek pamätá ako jasné Kiskove víťazstvo. Baťo ako človek z najužšieho Kiskovho tímu vyťahuje detaily, pri ktorých kampaň vyzerá ako strhujúca športová dráma s neistým výsledkom až do konca. Je pomerne veľký zázrak, ako z tvrdohlavého podnikateľa nakoniec dokázali vyrobiť „prezidentský materiál“, ktorý porazil Fica. Povedané autorovými slovami – opatrne sme mu obrusovali ego bez toho, aby sme ho úplne zlomili.
Za čo som autorovi obzvlášť vďačný je, že pripomína nechutnú úloha Kňažka počas prezidentskej kampane. To sme tomu chlapovi naozaj ochotní prepáčiť úplne všetko len kvôli novembru '89?
Čo mi na knižke trochu vadí je, že sú to pamäte písané „od stola“ – aj keď očividne podľa najlepšieho autorovho vedomia. Ponúkajú výlučne autorovu optiku, čo pri priamom účastníkovi udalostí nemusí byť vždy najšťastnejšie. Ani raz nedal priestor vyjadriť sa keď už nie názorovým oponentom, tak aspoň blízkym spolupracovníkom. Rád by som si na kritické pasáže prečítal názor Kisku či Michaliča.
Hoci Baťo pôsobí sebavedomo, dokáže pripustiť, že aj pri zvládnutej teórii ostáva politika veľkou alchýmiou. S Kiskom bol úspešný napriek mnohým chybám, a s Trubanom neúspešný aj napriek svojim skúsenostiam.
Bolo by fajn, ak by si knižku prečítalo čo najviac ašpirujúcich politikov, ktorí to s krajinou myslia úprimne dobre. Lebo byť dobrým človekom s dobrými úmyslami v politike zúfalo nestačí. S takýmto prístupom budú na Slovensku aj naďalej bačovať dva najväčšie politické talenty ktoré máme: Fico a Matovič. Fico sa vypracoval a chápe remeslo racionálne, zatiaľ čo Matovič výlučne intuitívne. A obaja sú pre Slovensko toxickí a deštrukční.
Z obsahu ma najviac bavil dramatický opis Kiskovej kampane, aj keď zvonka to tak napínavo nevyzeralo a výsledok si človek pamätá ako jasné Kiskove víťazstvo. Baťo ako človek z najužšieho Kiskovho tímu vyťahuje detaily, pri ktorých kampaň vyzerá ako strhujúca športová dráma s neistým výsledkom až do konca. Je pomerne veľký zázrak, ako z tvrdohlavého podnikateľa nakoniec dokázali vyrobiť „prezidentský materiál“, ktorý porazil Fica. Povedané autorovými slovami – opatrne sme mu obrusovali ego bez toho, aby sme ho úplne zlomili.
Za čo som autorovi obzvlášť vďačný je, že pripomína nechutnú úloha Kňažka počas prezidentskej kampane. To sme tomu chlapovi naozaj ochotní prepáčiť úplne všetko len kvôli novembru '89?
Čo mi na knižke trochu vadí je, že sú to pamäte písané „od stola“ – aj keď očividne podľa najlepšieho autorovho vedomia. Ponúkajú výlučne autorovu optiku, čo pri priamom účastníkovi udalostí nemusí byť vždy najšťastnejšie. Ani raz nedal priestor vyjadriť sa keď už nie názorovým oponentom, tak aspoň blízkym spolupracovníkom. Rád by som si na kritické pasáže prečítal názor Kisku či Michaliča.
Hoci Baťo pôsobí sebavedomo, dokáže pripustiť, že aj pri zvládnutej teórii ostáva politika veľkou alchýmiou. S Kiskom bol úspešný napriek mnohým chybám, a s Trubanom neúspešný aj napriek svojim skúsenostiam.
Bolo by fajn, ak by si knižku prečítalo čo najviac ašpirujúcich politikov, ktorí to s krajinou myslia úprimne dobre. Lebo byť dobrým človekom s dobrými úmyslami v politike zúfalo nestačí. S takýmto prístupom budú na Slovensku aj naďalej bačovať dva najväčšie politické talenty ktoré máme: Fico a Matovič. Fico sa vypracoval a chápe remeslo racionálne, zatiaľ čo Matovič výlučne intuitívne. A obaja sú pre Slovensko toxickí a deštrukční.
March 26, 2023
Must read pre ľudí, ktorých zaujíma slovenská politika.
March 14, 2023
Toto je jedna z tých kníh, po ktorých prečítaní sa vám chce plakať. Nie kvôli tomu, že by hlavný hrdina zomrel, ale pretože vo vás vyvolá tie smutné spomienky na ráno po voľbách v roku 2020. Knihu je treba brať ako začiatok predvolebnej kampane, ale aj tak ponúka veľmi zaujímavý pohľad do zákulisia fungovania "tých dobrých" politikov. Baťo (rovnako ako ja) viní za dnešnú smutnú situáciu bývalého prezidenta Kisku. Odporúčam prečítať všetkým, čo sa zaujímajú o politiku na Slovensku. Nie je to také plné chuťoviek ako Nová šľachta: Papalášstvo od Mečiara po Matoviča, no rozhodne stojí za to. Najmä ak premýšľate voliť stranu, ktorá nemá blízko fašizmu, Kremľu alebo dezinformáciám. A absolútne súhlasím s kritickými hodnoteniami obalu knihy - veď to je hrozné, ona vyzerá ako špinavá! :-(
February 14, 2023
Mala som to šťastie a česť čítať s predstihom a teda odporúčam. Tradične triezvo a úderne pomenované Achillove päty ”lepšej politiky” na Slovensku.
February 19, 2023
Rado Baťo je človek, ktorému sa v tejto chvíli nedarí. Krivka hore od Radičovej ku Kiskovi a k PS-ku, zlom k nude v štátnej službe a prudko dole k verejnému konfliktu s Igorom M až po bizardné prevzatie predsedníctva Dobrej voľby. To je vlastne ideálny čas na to, stratiť zábrany a písať... povedzme, že memoáre.
Normálne si ich treba prečítať.
Už len preto, ako podrobne Rado Baťo píše o konštruovaní nízkorozpočtových kampaní (fakt štyria ľudia dokážu "stvoriť" prezidenta), ako ukazuje vzorce podľa ktorých sa správajú "obyčajní ľudia", čo chcú byť vo vysokých pozíciách. Ale aj o tom, ako devastačne na nich pôsobí moc. Ako sa spájajú s nečakanými predátormi, keď sa cítia slabí, aké nezmyselné taktiky používajú, keď chcú dosiahnuť svoje.
Keby písal menej nahnevane, napísal by menej. Korektnejšie. Kadečo by vynechal, vyčistil. Keby si dal čas, čistil vtipy, možno by vznikol aj dobrý ironický, politický "vrtieť psom" a la SVK. Ale - to, ako to napísal, je vlastne najväčšou hodnotou tejto knihy - lebo navždy nechal stopu. Keď si niekedy v budúcnosti pustím podcasty s ľuďmi, čo v tej knihe vystupujú, budem si veľmi dobre pamätať tie vety, čo do nej vložil.
Normálne si ich treba prečítať.
Už len preto, ako podrobne Rado Baťo píše o konštruovaní nízkorozpočtových kampaní (fakt štyria ľudia dokážu "stvoriť" prezidenta), ako ukazuje vzorce podľa ktorých sa správajú "obyčajní ľudia", čo chcú byť vo vysokých pozíciách. Ale aj o tom, ako devastačne na nich pôsobí moc. Ako sa spájajú s nečakanými predátormi, keď sa cítia slabí, aké nezmyselné taktiky používajú, keď chcú dosiahnuť svoje.
Keby písal menej nahnevane, napísal by menej. Korektnejšie. Kadečo by vynechal, vyčistil. Keby si dal čas, čistil vtipy, možno by vznikol aj dobrý ironický, politický "vrtieť psom" a la SVK. Ale - to, ako to napísal, je vlastne najväčšou hodnotou tejto knihy - lebo navždy nechal stopu. Keď si niekedy v budúcnosti pustím podcasty s ľuďmi, čo v tej knihe vystupujú, budem si veľmi dobre pamätať tie vety, čo do nej vložil.
March 23, 2023
Naozaj je to kniha o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí Ivety Radičovej, ale hlavne Andreja Kisku. Aj som si pripomenul, čo poslednú dekádu hýbalo domácou politikou, aj som sa dozvedel čo-to z jej zákulisia. Kniha sa dobre a rýchlo číta. Sú to dobré memoáre talentovaného exnovinára (text o mimozemšťanke Tomanovej patrí pre mňa do top3 najlepších komentárov v histórii slov.žurnalistiky, spolu napr. s úvodníkom J.Filipa o Dzurindovi v limuzíne), ale tiež sonda do autorovho zvládania stresu, konfliktov a sklamania z vysokej politiky. Donald Trump raz vyčítal Hillary Clinton, že jej chýba výdrž (stamina), spomenul som si na to pri rozprávaní autora a jeho opisoch náročných situácií. V politike asi človek musí mať extra trpezlivosť a výdrž a výsledky sa dostavia. Je škoda, že to nevydržali (a ani nechceli) ani Kiska ani Radičová. Nenazval by som ich hrobármi politiky. V tom prípade by totiž ani nebolo možné nájsť slovo pre Mečiara, Gašparoviča Slotu a Fica. Oni su tí, ktorí politiku premenili na hnoj a pochovali ju.
March 1, 2023
Hrobári by boli výborný podklad pre political soap opera, keby sme v nej nemuseli žiť. Taký lokálny Borgen: aj prenikavé analýzy, aj pôvabný bulvárik spoza opony v čitateľsky priateľskej forme i pre outside publikum.
Rámcovanie rozprávania neúspešnými rozhodnutiami i neuhýbavá pozícia autora medzi hnevom a sklamaním sa tu veľmi nenosí. Výber “scénok” pôsobí v kontexte posledných týždňov dosť nadčasovo, v rôznych variáciách sa zas a znova zjavujú aktéri, ktorí chcú robiť dobro mimo pragmatického rámca moci.
Rámcovanie rozprávania neúspešnými rozhodnutiami i neuhýbavá pozícia autora medzi hnevom a sklamaním sa tu veľmi nenosí. Výber “scénok” pôsobí v kontexte posledných týždňov dosť nadčasovo, v rôznych variáciách sa zas a znova zjavujú aktéri, ktorí chcú robiť dobro mimo pragmatického rámca moci.
March 11, 2023
Politika je remeslo!
Silný odkaz, ktorý viackrát počas naozaj dobre napísaného textu (vidno, autor bol novinár) zaznieva a nesie jasný odkaz - musíš sa to učiť, nikdy sa nesmieš uspokojiť s čím chceš, stratégie sa drž kým sa uplne nezmenia okolnosti, nie iba pocity.
Pre mňa, ako človeka, ktorý sa venuje politike, aj keď iba komunálnej je kniha aj pri(r)učkou, ako veci nerobiť.
Silný odkaz, ktorý viackrát počas naozaj dobre napísaného textu (vidno, autor bol novinár) zaznieva a nesie jasný odkaz - musíš sa to učiť, nikdy sa nesmieš uspokojiť s čím chceš, stratégie sa drž kým sa uplne nezmenia okolnosti, nie iba pocity.
Pre mňa, ako človeka, ktorý sa venuje politike, aj keď iba komunálnej je kniha aj pri(r)učkou, ako veci nerobiť.
March 11, 2023
Opäť raz skvelé, chcem viac.
March 19, 2023
Kniha Hrobári slovenskej politiky od Rada Baťa mohla byť výnimočnou knihou. No zdá sa, že pre ego jej autora je skôr slabším priemerom.
Kniha Rada Baťa Hrobári slovenskej politiky má zaujímavú tézu. Autor totiž sľubuje, že v nej ukáže, ako katastrofálne to dopadne, ak hodnotoví lídri – v tomto prípade Radičová, Kiska a Truban – neovládajú politické remeslo. Baťo problém v úvode rámcuje ešte zaujímavejšie, keď píše o pokrivenom obraze v médiách, ktorý zo súboja voči Ficovi robí rozprávkový súboj dobra so zlom. „Náhradou za politickú porážku Smeru sa stalo jeho morálne odsúdenie,“ píše Baťo, podľa ktorého takto nastavené prostredie, paradoxne, najvyššie vynieslo Igora Matoviča s Borisom Kollárom.
Bohužiaľ, predstava o knihe, v ktorej „insider“ z liberálneho prostredia ukáže obrovské zlyhanie vlastného tábora, ktorému sa síce takmer úplne podarilo ovládnuť spoločensko-mediálny diskurz, no napriek tomu im politickú bodku ukradol Matovič, nie je presná. Dôvodom je niečo, čoho spoločným menovateľom je, zdá sa, autorovo ego.
Radičovej odmietnutie straníckej politiky
Najprv by som sa však chcel venovať tomu, v čom sa kniha podarila. Teda tvrdeniu, že jednotliví politici, ktorí mali dobré úmysly, a preto mali na to byť nádejou pravice, to napokon celé pokazili, lebo odmietli vykonávať politické remeslo. Výsledkom toho je súčasný neblahý stav, v ktorom sa potácame medzi skorumpovaným Ficom a nepredvídateľným Matovičom.
Keďže autor postupuje chronologicky, začína pri Ivete Radičovej, ktorej robil počas jej pôsobenia na pozícii premiérky hovorcu. Tá podľa neho nepochopila, že politiku nemôže robiť bez toho, aby sa zúčastňovala na straníckej politike, ktorej sa vyhýbala, ba až ňou pohŕdala. Z toho dôvodu odmietla v roku 2010 kandidovať na post šéfky strany SDKÚ-DS.
Dôsledkom bolo, že aj napriek formálnej funkcii lídra koalície sa Radičová v skutočnosti nemala o koho oprieť. Dôvod je jednoduchý, Slovensko je parlamentnou demokraciou a v nej majú najsilnejšie slovo politické strany, ktoré kontrolujú poslancov. Strany zaručujú politikom krytie, výtlak, podporu aj manévrovací priestor.
Radičová nič z toho nemala, a tak bola príliš často donútená dávať ultimáta a hrať vabank. Ako píše Baťo, „keďže jediná mocenská hra, ktorú dokázala proti predsedom strán použiť, bola vyhrážka demisiou, aj menšie kauzy v porovnaní so stámiliónovými aférami Ficovej vlády – sa končili veľkou eskaláciou, vlečúcmi sa spormi, verejným divadlom a rozpačitým výsledkom.“ Takým rozpačitým, že opozičný líder Robert Fico mohol koalíciu nazývať zlepencom.
To, samozrejme, oslabovalo pozíciu premiérky tak vnútri koalície, ako aj navonok. Obzvlášť, ak sa po čase objavili kauzy ako Hayekovci (dotácie firmám štátnych tajomníkov za SaS a Most-Híd), budova daňového úradu v Košiciach, voľba generálneho prokurátora či neskôr politické spory okolo vyrovnania štátneho rozpočtu alebo Eurovalu.
Radičová nič z toho nedokázala konštruktívne riešiť, a preto sa pri konfliktoch stavala „do pozície obete, ktorá to myslí dobre, ale naráža na odbor ostatných.“ Aj vinou toho bola podľa Baťa na konci funkčného obdobia vyčerpaná a frustrovaná, čo celú situáciu len a len zhoršovalo. Pád vlády preto mnohí ľudia z jej tímu, a zrejme aj premiérka samotná, vnímali ako vykúpenie.
Kiska a absencia politického obsahu
Pri Andrejovi Kiskovi, pre ktorého Baťo pracoval najprv ako člen jeho predvolebného tímu a následne ako politický poradca, formuluje „tri smrteľné hriechy začínajúceho politika.“
Prvým je pohŕdanie politikou, čo je neresť, ktorá podľa neho postihuje úspešných ľudí, ktorí prejdú do politiky z biznisu a podcenia disciplínu, v ktorej sa rozhodli súťažiť. Druhým je nedostatočná príprava na predvolebnú kampaň, čo sú vlastne slabé rétorické schopnosti. A to tak po stránke obsahu, ako aj formy. Tretím hriechom je nahrádzanie politiky prácou. Baťo to najvýstižnejšie vysvetľuje vtedy, keď tvrdí, že na začiatku kampane Kiska nebol politikom, ale kampaňovým manažérom, ktorý sa viac ako o politické stanoviská zaujímal o prieskumy, farbu a rozmiestnenie bilbordov.
Z knihy napokon vyplýva, že to, čo všetky tieto tri body spája, je chýbajúci politický obsah. Ako hovorí Baťo: „dobrá politická agenda musí byť jednoduchá a zrozumiteľná, ale to neznamená, že môže byť triviálna a prvoplánová.“ Každý, kto si pamätá Kiskove politické začiatky, určite vie, o čom je reč. Raz to výstižne komentoval aj Radoslav Procházka, ktorý povedal, že Kiska kandiduje s programom prvej dámy.
Baťo to v knihe priznáva a tvrdí, že politický obsah bol hlavný problém Kisku aj ako prezidenta. Ten podľa neho nedokázal za celý čas v úrade jasne povedať, čo chce. Teda okrem toho, že chce pomáhať ľuďom. A aj keď Kiska to podľa neho myslel úprimne, výsledkom bolo, že sa politicky „potácal odnikiaľ nikam.“
Baťo navyše v knihe ukazuje, ako túto Kiskovu neskúsenosť vedeli využiť jeho súperi. Napríklad Fico s Kaliňákom a ďalšie špičky Smeru dokázali Kisku vmanévrovať do nepríjemnej pozície pri neformálnych stretnutiach vo vládnom hoteli Bôrik. Tam vraj prezident napríklad sľúbil Ficovi, že vymenuje Mojmíra Mamojku za ústavného sudcu. Alebo od Róberta Kaliňáka s vďačnosťou prijal ponuku lietať domov do Popradu vládnou letkou.
Inak, pri Kiskovi sú zaujímavé ešte dva momenty. Prvý sa týka Baťa a ďalších poradcov. O Kiskovi sa počas celej jeho politickej kariéry hovorilo ako o človeku, ktorý je pod silným vplyvom svojho tímu. Aj keď Baťo to v knihe niekoľkokrát rázne popiera, v skutočnosti skôr dokazuje opak. A to tým, keď ukazuje, že Kiska v skutočnosti politike nerozumel, a preto robil hlavne to, o čom ho presvedčili jeho poradcovia. A taktiež príhodou, pri ktorej Kiska médiám úprimne priznal, že pri referende za rodinu pri dvoch otázkach súhlasí s organizátormi. To malo podľa Baťa za následok, že v budúcnosti svoje prejavy už len čítal a novinári zväčša nemali možnosť klásť mu otázky.
Druhý moment sa týka vzniku strany Za ľudí. Baťo tvrdí, že Kiska svoje rozhodnutie založiť stranu viackrát menil. Preto to dopadlo tak rozpačito. Nemenej zaujímavé na tom celom však je, že zatiaľ čo Kiska s Marcinkovou, Luciakom a Krpelanom pripravovali v jednom krídle Prezidentského paláca vznik strany Za ľudí, Baťo pripravoval v druhom krídle kampaň pre koalíciu PS/Spolu.
Trubanovi kostlivci
A tu sa už dostávame k záveru knihy, teda k spojeniu strán Progresívne Slovensko a Spolu, ktoré podľa Baťa vzniklo práve preto, že obe strany sa báli Kiskovho projektu, ktorý ich podľa prieskumov mal stiahnuť pod päť percent.
Čo sa týka neschopnosti hodnotového politika robiť politiku, Baťo konštatuje, že u Trubana, ako aj celého Progresívneho Slovenska (asi len s výnimkou Martina Dubéciho) sa to prejavilo v tom, že rovnako ako Kiska nemali obsah.
Výsledkom bolo, že Truban v porovnaní s Pellegrinim, Matovičom a Sulíkom vyzeral ako amatér. A to tak pre svoje slabé rétorické schopnosti, príliš sebavedomé vyjadrenia, kostlivca v skrini, ktorý spočíval v Trubanových historkách o drogách, a, samozrejme, aj v chýbajúcom politickom obsahu.
Baťovo ego
Baťovej téze sa dá vyčítať len jedno: že ju ešte viac nerozvinul a možno, že ju zabudol vztiahnuť aj sám na seba. Veď on bol ten, kto bol pri Kiskovi od začiatku a bez koho by sa tento – podľa neho hrobár slovenskej politiky – nikdy nestal prezidentom. Ak by to urobil, mohol napísať na slovenské pomery výnimočnú knihu, ktorá by bola základným čítaním pre každého, kto či už teoreticky alebo prakticky premýšľa nad politikou. On sa však pustil inou cestou.
O tom, kde je problém, vypovedá hneď úvod. Baťo knihu začína vulgárnou esemeskou, ktorú poslal Igorovi Matovičovi počas pandémie koronavírusu. Po nej nasleduje úmorne dlhá, zbytočne detailná jedenásťstranová pasáž o vakcínach a procese ich schvaľovania. Tu sa mimo iného dozvieme, že Sputnik V bol ruskou hybridnou zbraňou a infektológ Pavol Jarčuška zas Putinovým užitočným idiotom. Až potom sa autor dostane k politike a svojej téze.
To isté sa potom deje v celej knihe. Baťo sa nezdráha nízkych vyjadrení. Konzervatívcov napríklad nazýva „náboženskými fanatikmi, ktorí začali špiniť verejný priestor…“ Nevyberavo hodnotí aj novinárov, s ktorými nesúhlasí, alebo hocikoho, kto má na veci iný názor ako on. Ak niečo nevie vysvetliť (odpor obyvateľstva k migrácii), rád siaha po jednoduchých vysvetleniach (hybridná vojna).
Namiesto držania sa tézy sa často vyžíva v detailnom popisovaní a vysvetľovaní situácií, ktoré čitateľa v konečnom dôsledku odvádzajú od toho podstatného. Navyše, Baťo to robí takým obsiahlym a repetitívnym spôsobom, že čitateľovi sa zdá, že hlavným dôvodom asi nebude snaha vysvetliť veci, ale vyškoliť či ohromiť čitateľa mierou poznatkov autora.
Výsledkom je sedemdesiat strán venovaných kampani Andreja Kisku na prezidenta. Alebo pätnásť strán venujúcich sa migračnej kríze, na ktorých sa minimálne desaťkrát dozvieme, že každý, kto v téme migrácie zastával iný názor ako Nemecko, je rasista a xenofób, ktorý pomohol Kotlebovi do parlamentu.
Ak by tieto zbytočné pasáže niekto vyškrtal, kniha by sa skrátila možno aj viac ako o polovicu. Preto som si spočiatku myslel, že Baťo potrebuje lepšieho editora. No ako sa strany míňali a týchto momentov bolo čoraz viac, došlo mi, že by sa mu zišiel skôr niekto, kto by mu pomohol zvládnuť jeho povahu.
Je to dvojnásobná škoda, lebo ak by sa Baťo držal svojej tézy a bol by skôr vecný ako osobný, mohol ísť v téme ešte viac do hĺbky a napísať výnimočnú knihu. Teraz však to podstatné zakrýva balast, ktorý tam napísal síce inteligentný, ale nevychovaný ufňukanec s príliš veľkým egom. Aj preto médiá pri jeho knihe riešili nepodstatné scény (Korčok a Radičová), namiesto toho, čo sa ňou (snáď) autor snažil povedať.
https://standard.sk/333633/ked-hrobar...
Kniha Rada Baťa Hrobári slovenskej politiky má zaujímavú tézu. Autor totiž sľubuje, že v nej ukáže, ako katastrofálne to dopadne, ak hodnotoví lídri – v tomto prípade Radičová, Kiska a Truban – neovládajú politické remeslo. Baťo problém v úvode rámcuje ešte zaujímavejšie, keď píše o pokrivenom obraze v médiách, ktorý zo súboja voči Ficovi robí rozprávkový súboj dobra so zlom. „Náhradou za politickú porážku Smeru sa stalo jeho morálne odsúdenie,“ píše Baťo, podľa ktorého takto nastavené prostredie, paradoxne, najvyššie vynieslo Igora Matoviča s Borisom Kollárom.
Bohužiaľ, predstava o knihe, v ktorej „insider“ z liberálneho prostredia ukáže obrovské zlyhanie vlastného tábora, ktorému sa síce takmer úplne podarilo ovládnuť spoločensko-mediálny diskurz, no napriek tomu im politickú bodku ukradol Matovič, nie je presná. Dôvodom je niečo, čoho spoločným menovateľom je, zdá sa, autorovo ego.
Radičovej odmietnutie straníckej politiky
Najprv by som sa však chcel venovať tomu, v čom sa kniha podarila. Teda tvrdeniu, že jednotliví politici, ktorí mali dobré úmysly, a preto mali na to byť nádejou pravice, to napokon celé pokazili, lebo odmietli vykonávať politické remeslo. Výsledkom toho je súčasný neblahý stav, v ktorom sa potácame medzi skorumpovaným Ficom a nepredvídateľným Matovičom.
Keďže autor postupuje chronologicky, začína pri Ivete Radičovej, ktorej robil počas jej pôsobenia na pozícii premiérky hovorcu. Tá podľa neho nepochopila, že politiku nemôže robiť bez toho, aby sa zúčastňovala na straníckej politike, ktorej sa vyhýbala, ba až ňou pohŕdala. Z toho dôvodu odmietla v roku 2010 kandidovať na post šéfky strany SDKÚ-DS.
Dôsledkom bolo, že aj napriek formálnej funkcii lídra koalície sa Radičová v skutočnosti nemala o koho oprieť. Dôvod je jednoduchý, Slovensko je parlamentnou demokraciou a v nej majú najsilnejšie slovo politické strany, ktoré kontrolujú poslancov. Strany zaručujú politikom krytie, výtlak, podporu aj manévrovací priestor.
Radičová nič z toho nemala, a tak bola príliš často donútená dávať ultimáta a hrať vabank. Ako píše Baťo, „keďže jediná mocenská hra, ktorú dokázala proti predsedom strán použiť, bola vyhrážka demisiou, aj menšie kauzy v porovnaní so stámiliónovými aférami Ficovej vlády – sa končili veľkou eskaláciou, vlečúcmi sa spormi, verejným divadlom a rozpačitým výsledkom.“ Takým rozpačitým, že opozičný líder Robert Fico mohol koalíciu nazývať zlepencom.
To, samozrejme, oslabovalo pozíciu premiérky tak vnútri koalície, ako aj navonok. Obzvlášť, ak sa po čase objavili kauzy ako Hayekovci (dotácie firmám štátnych tajomníkov za SaS a Most-Híd), budova daňového úradu v Košiciach, voľba generálneho prokurátora či neskôr politické spory okolo vyrovnania štátneho rozpočtu alebo Eurovalu.
Radičová nič z toho nedokázala konštruktívne riešiť, a preto sa pri konfliktoch stavala „do pozície obete, ktorá to myslí dobre, ale naráža na odbor ostatných.“ Aj vinou toho bola podľa Baťa na konci funkčného obdobia vyčerpaná a frustrovaná, čo celú situáciu len a len zhoršovalo. Pád vlády preto mnohí ľudia z jej tímu, a zrejme aj premiérka samotná, vnímali ako vykúpenie.
Kiska a absencia politického obsahu
Pri Andrejovi Kiskovi, pre ktorého Baťo pracoval najprv ako člen jeho predvolebného tímu a následne ako politický poradca, formuluje „tri smrteľné hriechy začínajúceho politika.“
Prvým je pohŕdanie politikou, čo je neresť, ktorá podľa neho postihuje úspešných ľudí, ktorí prejdú do politiky z biznisu a podcenia disciplínu, v ktorej sa rozhodli súťažiť. Druhým je nedostatočná príprava na predvolebnú kampaň, čo sú vlastne slabé rétorické schopnosti. A to tak po stránke obsahu, ako aj formy. Tretím hriechom je nahrádzanie politiky prácou. Baťo to najvýstižnejšie vysvetľuje vtedy, keď tvrdí, že na začiatku kampane Kiska nebol politikom, ale kampaňovým manažérom, ktorý sa viac ako o politické stanoviská zaujímal o prieskumy, farbu a rozmiestnenie bilbordov.
Z knihy napokon vyplýva, že to, čo všetky tieto tri body spája, je chýbajúci politický obsah. Ako hovorí Baťo: „dobrá politická agenda musí byť jednoduchá a zrozumiteľná, ale to neznamená, že môže byť triviálna a prvoplánová.“ Každý, kto si pamätá Kiskove politické začiatky, určite vie, o čom je reč. Raz to výstižne komentoval aj Radoslav Procházka, ktorý povedal, že Kiska kandiduje s programom prvej dámy.
Baťo to v knihe priznáva a tvrdí, že politický obsah bol hlavný problém Kisku aj ako prezidenta. Ten podľa neho nedokázal za celý čas v úrade jasne povedať, čo chce. Teda okrem toho, že chce pomáhať ľuďom. A aj keď Kiska to podľa neho myslel úprimne, výsledkom bolo, že sa politicky „potácal odnikiaľ nikam.“
Baťo navyše v knihe ukazuje, ako túto Kiskovu neskúsenosť vedeli využiť jeho súperi. Napríklad Fico s Kaliňákom a ďalšie špičky Smeru dokázali Kisku vmanévrovať do nepríjemnej pozície pri neformálnych stretnutiach vo vládnom hoteli Bôrik. Tam vraj prezident napríklad sľúbil Ficovi, že vymenuje Mojmíra Mamojku za ústavného sudcu. Alebo od Róberta Kaliňáka s vďačnosťou prijal ponuku lietať domov do Popradu vládnou letkou.
Inak, pri Kiskovi sú zaujímavé ešte dva momenty. Prvý sa týka Baťa a ďalších poradcov. O Kiskovi sa počas celej jeho politickej kariéry hovorilo ako o človeku, ktorý je pod silným vplyvom svojho tímu. Aj keď Baťo to v knihe niekoľkokrát rázne popiera, v skutočnosti skôr dokazuje opak. A to tým, keď ukazuje, že Kiska v skutočnosti politike nerozumel, a preto robil hlavne to, o čom ho presvedčili jeho poradcovia. A taktiež príhodou, pri ktorej Kiska médiám úprimne priznal, že pri referende za rodinu pri dvoch otázkach súhlasí s organizátormi. To malo podľa Baťa za následok, že v budúcnosti svoje prejavy už len čítal a novinári zväčša nemali možnosť klásť mu otázky.
Druhý moment sa týka vzniku strany Za ľudí. Baťo tvrdí, že Kiska svoje rozhodnutie založiť stranu viackrát menil. Preto to dopadlo tak rozpačito. Nemenej zaujímavé na tom celom však je, že zatiaľ čo Kiska s Marcinkovou, Luciakom a Krpelanom pripravovali v jednom krídle Prezidentského paláca vznik strany Za ľudí, Baťo pripravoval v druhom krídle kampaň pre koalíciu PS/Spolu.
Trubanovi kostlivci
A tu sa už dostávame k záveru knihy, teda k spojeniu strán Progresívne Slovensko a Spolu, ktoré podľa Baťa vzniklo práve preto, že obe strany sa báli Kiskovho projektu, ktorý ich podľa prieskumov mal stiahnuť pod päť percent.
Čo sa týka neschopnosti hodnotového politika robiť politiku, Baťo konštatuje, že u Trubana, ako aj celého Progresívneho Slovenska (asi len s výnimkou Martina Dubéciho) sa to prejavilo v tom, že rovnako ako Kiska nemali obsah.
Výsledkom bolo, že Truban v porovnaní s Pellegrinim, Matovičom a Sulíkom vyzeral ako amatér. A to tak pre svoje slabé rétorické schopnosti, príliš sebavedomé vyjadrenia, kostlivca v skrini, ktorý spočíval v Trubanových historkách o drogách, a, samozrejme, aj v chýbajúcom politickom obsahu.
Baťovo ego
Baťovej téze sa dá vyčítať len jedno: že ju ešte viac nerozvinul a možno, že ju zabudol vztiahnuť aj sám na seba. Veď on bol ten, kto bol pri Kiskovi od začiatku a bez koho by sa tento – podľa neho hrobár slovenskej politiky – nikdy nestal prezidentom. Ak by to urobil, mohol napísať na slovenské pomery výnimočnú knihu, ktorá by bola základným čítaním pre každého, kto či už teoreticky alebo prakticky premýšľa nad politikou. On sa však pustil inou cestou.
O tom, kde je problém, vypovedá hneď úvod. Baťo knihu začína vulgárnou esemeskou, ktorú poslal Igorovi Matovičovi počas pandémie koronavírusu. Po nej nasleduje úmorne dlhá, zbytočne detailná jedenásťstranová pasáž o vakcínach a procese ich schvaľovania. Tu sa mimo iného dozvieme, že Sputnik V bol ruskou hybridnou zbraňou a infektológ Pavol Jarčuška zas Putinovým užitočným idiotom. Až potom sa autor dostane k politike a svojej téze.
To isté sa potom deje v celej knihe. Baťo sa nezdráha nízkych vyjadrení. Konzervatívcov napríklad nazýva „náboženskými fanatikmi, ktorí začali špiniť verejný priestor…“ Nevyberavo hodnotí aj novinárov, s ktorými nesúhlasí, alebo hocikoho, kto má na veci iný názor ako on. Ak niečo nevie vysvetliť (odpor obyvateľstva k migrácii), rád siaha po jednoduchých vysvetleniach (hybridná vojna).
Namiesto držania sa tézy sa často vyžíva v detailnom popisovaní a vysvetľovaní situácií, ktoré čitateľa v konečnom dôsledku odvádzajú od toho podstatného. Navyše, Baťo to robí takým obsiahlym a repetitívnym spôsobom, že čitateľovi sa zdá, že hlavným dôvodom asi nebude snaha vysvetliť veci, ale vyškoliť či ohromiť čitateľa mierou poznatkov autora.
Výsledkom je sedemdesiat strán venovaných kampani Andreja Kisku na prezidenta. Alebo pätnásť strán venujúcich sa migračnej kríze, na ktorých sa minimálne desaťkrát dozvieme, že každý, kto v téme migrácie zastával iný názor ako Nemecko, je rasista a xenofób, ktorý pomohol Kotlebovi do parlamentu.
Ak by tieto zbytočné pasáže niekto vyškrtal, kniha by sa skrátila možno aj viac ako o polovicu. Preto som si spočiatku myslel, že Baťo potrebuje lepšieho editora. No ako sa strany míňali a týchto momentov bolo čoraz viac, došlo mi, že by sa mu zišiel skôr niekto, kto by mu pomohol zvládnuť jeho povahu.
Je to dvojnásobná škoda, lebo ak by sa Baťo držal svojej tézy a bol by skôr vecný ako osobný, mohol ísť v téme ešte viac do hĺbky a napísať výnimočnú knihu. Teraz však to podstatné zakrýva balast, ktorý tam napísal síce inteligentný, ale nevychovaný ufňukanec s príliš veľkým egom. Aj preto médiá pri jeho knihe riešili nepodstatné scény (Korčok a Radičová), namiesto toho, čo sa ňou (snáď) autor snažil povedať.
https://standard.sk/333633/ked-hrobar...
October 1, 2023
Knihu som citala vo volebnom tyzdni v septembri 2023. Pripomenula som si, cim vsetkym sme si presli za poslednych 13 rokov.
Tazko sa branit dojmu, ze to bolo z roka na rok horsie.
To, co sa pred volbami zmenilo dramaticky, nebola socialna situacia obyvatelov, ale charakter politickej sutaze. Tradicne pravo-lave spory o dane a socialne davky boli minulostou. Verejnej diskusii zacali vladnut kulturne vojny spojene s nevidanou radikalizaciou slovnika. Ano je pravda, ze bratislavski politici otvorili cestu fasistom do parlamentu. Ale nie preto, ze neriesili problemy v Krupine. Ale preto, ze si za vydatnej podpory socialnych sieti a ruskej propagandy osvojili postoje, falosne problemy a ich riesenia, ktore boli agendou extremistov. Fasistov do narodnej rady 2016 nedostala chudoba, ale epidemia hoaxov, normalizacia rasizmu a nenavisti k inakosti
Az prekvapilo, s kolkymi vyhlaseniami od Rada som suhlasila. Kniha sa zacina vladou Radicovej, pocas ktorej som este ani nebola plnoleta, ale pamatam si vsetky koalicne konflikty, jej stavanie sa do pozicie obete a reci o prazdnych rukach v pozicii premiera.
Skoda ze v knihe nebola aj spomienka na Sulikov balonik alebo oblek supermana na zlahcenie situacie :D Okrem povalenia vlady sa na pretras dostal len jeho chybajuci charakter.
Svojej excelovskej povesti nezostal nic dlzny Richard Sulik, ktory po analyze programu LSNS zahlasil, ze na nom nic fasisticke nanasiel. Sluby o tom, ze strana narobi poriadky s parazitmi v osadach a ochrana ludi pred ciganskym terorom sa predsedovi liberalov neprotivili dostatocne.
Obecne, opisy nasich parlamentnych exotov boli vystizne. Najviac to zasluzene schytaval Matovic ale neda mi sem vlozit opis Borisa Kollara. V knihe Ufo nad Bratislovou od polskej autorky je poznamka, ze nic nedokaze vykreslit neuchopitelnost slovenskej duse tak ako politicka kariera tohto stvora.
Zacalo sa tym prapodivne spojenectvo, v ktorom sa z byvaleho vekslaka, paseraka, cloveka s prepojeniami na kmotrov bratislavskej mafie, otca dvastich deti s desiatimi partnerky stal reprezentatnt ultrakonzervativnej politickej agendy, milacik krestanistickych novinarov a vedenia katolickej cirkvi.
Dalsie kapitoly sa zaoberali najma vladou Kisku a dalsich exotov v parlamente. Moho kauz tam samozrejme chybalo (Napriklad Dankove kapitanske vylozky alebo kauza plagiator) ale Rado Bato nie je admin ZOMRI a venoval sa viac praktickym otazkam vladnutia.
V Kisku som v prezidentskych volbach neverila. Som rodeny cynik, ako autor, takze reciam o pomahani ludom som neverila ani sekundu. Po precitani vsak uznavam, ze Kiska sa snazil urobit zo Slovenska lepsiu krajinu. Asi som nikdy nevnimala politikov a milionarov ako ludi ktori mozu robit aj ludske chyby :)
Okruhlu spomienku na vitazstvo nad nacizmom a fasizmom pokazilo samo Rusko, ked v roku 2014 anektovalo ukrajinsky Krym. Po tomto nehanebnom naruseni usporiadania Europy sa nechcelo sledovat na prehliadke v Moskve demonstraciu ruskeho militarizmu ziadnemu pricetnemu zapadnemu politikovi. Vratane prezidenta Kisku.
Bohuzial ku A treba dodat aj B a to asi najvacsia bomba z knihy :D
Pre mna osobne najhorsim rokovanim pocas piatich rokov v palaci bolo prijatie zastupcov viedenskeho International Press Institute v oktobri 2018...Nesustreny prezident Kiska im najskor lamanou a skomolenou anglictinou - nechtiac - oznamil ze novinara a jeho "synovca" zabil on sam. Pri teme, ci bude druhy raz kandidovat, reagoval zartom: Keby to povedal manzelke, na Slovensku by sa stala dalsia vrazda. Otazku zastupcov organizacie o riziku zneuzivania trestneho cinu ohovarania na zastrasovanie zurnalistov nepochopil vobec. Namiesto odpovede si potazkal, ze ludia mu nadavaju na facebooku
Niekedy sa mi zdalo, ze sa vydanim knihy Rado snazi spracovat traumu z desatrocia v politike. Najma z poslednej kapitoly z PS bolo citit, ze je to stale otvorena a zapalena rana.
Ak chcete robit pre vrcholovych politikov, musite byt pripraveni na kompromisy. Na vela velkych kompromisov s vlastnym presvedcenim. Nie je nevyhnutne pochovat vlastne idealy ani zabudnut na vlastne hodnoty. Ale musite sa naucit poctivo pocitat plusy a minusy vasej prace. Utilitarny pristup k politickemu remeslu je sposob, ako si zachovat pricetnost. V politike som nezbohatol a nemozem si nevolnost pri pohlade do zrkadla kompenzovat tucnymi usporami.
Nie som si ista, ci tato kniha bude mat velku vypovednu hodnotu za par rokov, ked spomienky na Kisku vyblednu uplne a z volebneho vysledku PS bude len poucka, preco netreba riskovat vstup do parlamentu ako koalicia.
Ale teraz si ju treba precitat, aby sme si uvedomili, ze za tuto smutnu situaciu, do ktorej sme sa znova zobudili v nedelu prveho oktobra 2023 si mozeme samy.
"Drogy ma naucili, ze ked mas bad trip, tak to nebude trvat cely zivot," hovoril mladym studentom Truban.
Kiezby Miso, kiezby.
Tazko sa branit dojmu, ze to bolo z roka na rok horsie.
To, co sa pred volbami zmenilo dramaticky, nebola socialna situacia obyvatelov, ale charakter politickej sutaze. Tradicne pravo-lave spory o dane a socialne davky boli minulostou. Verejnej diskusii zacali vladnut kulturne vojny spojene s nevidanou radikalizaciou slovnika. Ano je pravda, ze bratislavski politici otvorili cestu fasistom do parlamentu. Ale nie preto, ze neriesili problemy v Krupine. Ale preto, ze si za vydatnej podpory socialnych sieti a ruskej propagandy osvojili postoje, falosne problemy a ich riesenia, ktore boli agendou extremistov. Fasistov do narodnej rady 2016 nedostala chudoba, ale epidemia hoaxov, normalizacia rasizmu a nenavisti k inakosti
Az prekvapilo, s kolkymi vyhlaseniami od Rada som suhlasila. Kniha sa zacina vladou Radicovej, pocas ktorej som este ani nebola plnoleta, ale pamatam si vsetky koalicne konflikty, jej stavanie sa do pozicie obete a reci o prazdnych rukach v pozicii premiera.
Skoda ze v knihe nebola aj spomienka na Sulikov balonik alebo oblek supermana na zlahcenie situacie :D Okrem povalenia vlady sa na pretras dostal len jeho chybajuci charakter.
Svojej excelovskej povesti nezostal nic dlzny Richard Sulik, ktory po analyze programu LSNS zahlasil, ze na nom nic fasisticke nanasiel. Sluby o tom, ze strana narobi poriadky s parazitmi v osadach a ochrana ludi pred ciganskym terorom sa predsedovi liberalov neprotivili dostatocne.
Obecne, opisy nasich parlamentnych exotov boli vystizne. Najviac to zasluzene schytaval Matovic ale neda mi sem vlozit opis Borisa Kollara. V knihe Ufo nad Bratislovou od polskej autorky je poznamka, ze nic nedokaze vykreslit neuchopitelnost slovenskej duse tak ako politicka kariera tohto stvora.
Zacalo sa tym prapodivne spojenectvo, v ktorom sa z byvaleho vekslaka, paseraka, cloveka s prepojeniami na kmotrov bratislavskej mafie, otca dvastich deti s desiatimi partnerky stal reprezentatnt ultrakonzervativnej politickej agendy, milacik krestanistickych novinarov a vedenia katolickej cirkvi.
Dalsie kapitoly sa zaoberali najma vladou Kisku a dalsich exotov v parlamente. Moho kauz tam samozrejme chybalo (Napriklad Dankove kapitanske vylozky alebo kauza plagiator) ale Rado Bato nie je admin ZOMRI a venoval sa viac praktickym otazkam vladnutia.
V Kisku som v prezidentskych volbach neverila. Som rodeny cynik, ako autor, takze reciam o pomahani ludom som neverila ani sekundu. Po precitani vsak uznavam, ze Kiska sa snazil urobit zo Slovenska lepsiu krajinu. Asi som nikdy nevnimala politikov a milionarov ako ludi ktori mozu robit aj ludske chyby :)
Okruhlu spomienku na vitazstvo nad nacizmom a fasizmom pokazilo samo Rusko, ked v roku 2014 anektovalo ukrajinsky Krym. Po tomto nehanebnom naruseni usporiadania Europy sa nechcelo sledovat na prehliadke v Moskve demonstraciu ruskeho militarizmu ziadnemu pricetnemu zapadnemu politikovi. Vratane prezidenta Kisku.
Bohuzial ku A treba dodat aj B a to asi najvacsia bomba z knihy :D
Pre mna osobne najhorsim rokovanim pocas piatich rokov v palaci bolo prijatie zastupcov viedenskeho International Press Institute v oktobri 2018...Nesustreny prezident Kiska im najskor lamanou a skomolenou anglictinou - nechtiac - oznamil ze novinara a jeho "synovca" zabil on sam. Pri teme, ci bude druhy raz kandidovat, reagoval zartom: Keby to povedal manzelke, na Slovensku by sa stala dalsia vrazda. Otazku zastupcov organizacie o riziku zneuzivania trestneho cinu ohovarania na zastrasovanie zurnalistov nepochopil vobec. Namiesto odpovede si potazkal, ze ludia mu nadavaju na facebooku
Niekedy sa mi zdalo, ze sa vydanim knihy Rado snazi spracovat traumu z desatrocia v politike. Najma z poslednej kapitoly z PS bolo citit, ze je to stale otvorena a zapalena rana.
Ak chcete robit pre vrcholovych politikov, musite byt pripraveni na kompromisy. Na vela velkych kompromisov s vlastnym presvedcenim. Nie je nevyhnutne pochovat vlastne idealy ani zabudnut na vlastne hodnoty. Ale musite sa naucit poctivo pocitat plusy a minusy vasej prace. Utilitarny pristup k politickemu remeslu je sposob, ako si zachovat pricetnost. V politike som nezbohatol a nemozem si nevolnost pri pohlade do zrkadla kompenzovat tucnymi usporami.
Nie som si ista, ci tato kniha bude mat velku vypovednu hodnotu za par rokov, ked spomienky na Kisku vyblednu uplne a z volebneho vysledku PS bude len poucka, preco netreba riskovat vstup do parlamentu ako koalicia.
Ale teraz si ju treba precitat, aby sme si uvedomili, ze za tuto smutnu situaciu, do ktorej sme sa znova zobudili v nedelu prveho oktobra 2023 si mozeme samy.
"Drogy ma naucili, ze ked mas bad trip, tak to nebude trvat cely zivot," hovoril mladym studentom Truban.
Kiezby Miso, kiezby.
March 1, 2023
Táto kniha je výnimočná v žánri slovenskej politiky a to hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, obsahuje prerozprávanie známych udalostí z pohľadu jedného z aktérov, podané nie v sebestrednej a seba-oslavujúcej forme - práve naopak, Baťo si niekoľkokrát vyslovene priznáva chybu, ukazuje vlastné limity a dáva krediť iným. Namiesto senzalizácie či bulvarizácie sú historky používané na dokreslenie pohľadu na širší problém ktorý sa autor snaží opísať - absenciu politických zručností a stratégie v slovenskej politike.
Po druhé, táto kniha je naozaj výnimočná, lebo má celistvý a koherentný argument - že dobré úmysly v politike pre zmenu k lepšiemu nestačia, treba vedieť využívať moc a politický kapitál, “nenahrádzať politiku prácou” a byť disciplinovaný. To je viac než dokázala prakticky akákoľvek kniha od politického operatívca či predstaviteľa (dobrých novinárskych kníh bolo zopár) od vydania encyklopédie Brigity Schmögnerovej.
Pri všetkých tých lenivých knihách rozhovorov je čítanie tejto knihy intelektuálna radosť, aj keď človek nemusí vždy so všetkým súhlasiť - napríklad mne príde jeho zmietanie teórie o “zabudnutom slovenskom voličovi” zo stola príliš jednoduché, no to nemení nič na tom, že na rozdiel od veľkej časti kníh a komentariátu sa nekĺže po povrchu. Ide o argumentáciu primárne cez vlastné skúsenosti autora a možno by si téma “antificovskej nepolitiky” zaslúžila analytickejší text. No práve vďaka osobným historkám z prvej ruky si ju prečíta viac ľudí než ak by to bol suchý populárno-akademický trakt a zároveň to nie je strieľanie ultazjednodušujúcich výrokov zboku na akékoľvek témy zo strany dvorných sociológov hlavných médií.
Niekoľko “recenzentov” v médiách či po sociálnych sieťach komentovalo, že táto kniha vynáša príliš veľa informácií z pracovných vzťahov a nejakým spôsobom očierňuje ľudí pre ktorých autor pracoval. V porovnaní s akoukoľvek lepšou autobiografiou ktorá niečo realne hovorí (napríklad od ľudí z New Labour ako Peter Mandelson - viď môj Read shelf) je Baťo v Hrobároch mimoriadne málo kritický a štedrý voči ľuďom ako Iveta Radičová či Andrej Kiska. Obaja sú prezentovaní ako osobnosti s veľmi silnými stránkami a kvalitami, no zároveň aj chybami. U Radičovej je to neschopnosť pracovať s mocou, vybudovať si silnú pozíciu v rámci vlastnej strany a premyslieť si stratégiu (tejto kapitole by možno pomohol väčší dôraz na reformy a politiky ktoré sa snažila docieliť, prípadne na ďalších aktérov v rámci Úradu vlády, ktorí v nich mohli hrať rolu).
V kapitole o Kiskovom čase v paláci je zase úžasne vysvetlená mylnosť tézy “spravovať štát ako firmu” - to čo robí politika úspešným nie je manažment organizácii ktoré vedie (aj keď možno v exekutívnejších rolách by bol dôraz na policy výrazne väčší), ale skôr politická práca. A to naozaj, príliš veľa ľudí v naozaj vrcholových pozíciách stále nechápe.
Záver o kampani PS/Spolu zase dobre ilustruje chaotickosť a konflikty v rámci koalície, medzi aktivistickým krídlom a tým, no, nazvime to profesionálnejším, ktoré spoločne s pádom Zaľudí a nárastom OĽaNO vyústili v tragédiu 6,94%. Tu je napísané priamočiarejšie (aj keď stále, na to o čo reálne ide, je to veľmi poňaté veľmi zmierlivo) to, čo sa dlhodobo hovorilo a do istej miery táto kniha dobre ilustruje to, že politika je proste špecifická oblasť - iná než biznis, marketing či dokonca úradnícka práca na verejných politikách - ktorá si vyžaduje špecifický skillset a jeho rešpektovanie. A práve preto je dobré, že takúto knihu vábiacu čitateľov a čitateľky na historky zo zákulisia napísal Rado Baťo dostatočne analyticky a introspektívne.
Celkom dosť som sa z tejto knihy naučil, nakoľko je to najbližšie k určitému vysvetleniu politickej moci a potrebnej stratégie, ktoré som na Slovensku videl, a som za to vďačný. Podobne ako u tatranského tigra ide o vytváranie nejakých tradícií a zachytených spomienok, ktoré dajú pozorovateľom alebo aj wannabe aktérom politiky omnoho lepší pohľad na fungovanie štátu a politiky, než médiá (ku ktorým je Baťo konzistentne veľmi kritický). Ale hlavne ma táto kniha dosť bavila a preto sa nedá neodporúčiť.
Po druhé, táto kniha je naozaj výnimočná, lebo má celistvý a koherentný argument - že dobré úmysly v politike pre zmenu k lepšiemu nestačia, treba vedieť využívať moc a politický kapitál, “nenahrádzať politiku prácou” a byť disciplinovaný. To je viac než dokázala prakticky akákoľvek kniha od politického operatívca či predstaviteľa (dobrých novinárskych kníh bolo zopár) od vydania encyklopédie Brigity Schmögnerovej.
Pri všetkých tých lenivých knihách rozhovorov je čítanie tejto knihy intelektuálna radosť, aj keď človek nemusí vždy so všetkým súhlasiť - napríklad mne príde jeho zmietanie teórie o “zabudnutom slovenskom voličovi” zo stola príliš jednoduché, no to nemení nič na tom, že na rozdiel od veľkej časti kníh a komentariátu sa nekĺže po povrchu. Ide o argumentáciu primárne cez vlastné skúsenosti autora a možno by si téma “antificovskej nepolitiky” zaslúžila analytickejší text. No práve vďaka osobným historkám z prvej ruky si ju prečíta viac ľudí než ak by to bol suchý populárno-akademický trakt a zároveň to nie je strieľanie ultazjednodušujúcich výrokov zboku na akékoľvek témy zo strany dvorných sociológov hlavných médií.
Niekoľko “recenzentov” v médiách či po sociálnych sieťach komentovalo, že táto kniha vynáša príliš veľa informácií z pracovných vzťahov a nejakým spôsobom očierňuje ľudí pre ktorých autor pracoval. V porovnaní s akoukoľvek lepšou autobiografiou ktorá niečo realne hovorí (napríklad od ľudí z New Labour ako Peter Mandelson - viď môj Read shelf) je Baťo v Hrobároch mimoriadne málo kritický a štedrý voči ľuďom ako Iveta Radičová či Andrej Kiska. Obaja sú prezentovaní ako osobnosti s veľmi silnými stránkami a kvalitami, no zároveň aj chybami. U Radičovej je to neschopnosť pracovať s mocou, vybudovať si silnú pozíciu v rámci vlastnej strany a premyslieť si stratégiu (tejto kapitole by možno pomohol väčší dôraz na reformy a politiky ktoré sa snažila docieliť, prípadne na ďalších aktérov v rámci Úradu vlády, ktorí v nich mohli hrať rolu).
V kapitole o Kiskovom čase v paláci je zase úžasne vysvetlená mylnosť tézy “spravovať štát ako firmu” - to čo robí politika úspešným nie je manažment organizácii ktoré vedie (aj keď možno v exekutívnejších rolách by bol dôraz na policy výrazne väčší), ale skôr politická práca. A to naozaj, príliš veľa ľudí v naozaj vrcholových pozíciách stále nechápe.
Záver o kampani PS/Spolu zase dobre ilustruje chaotickosť a konflikty v rámci koalície, medzi aktivistickým krídlom a tým, no, nazvime to profesionálnejším, ktoré spoločne s pádom Zaľudí a nárastom OĽaNO vyústili v tragédiu 6,94%. Tu je napísané priamočiarejšie (aj keď stále, na to o čo reálne ide, je to veľmi poňaté veľmi zmierlivo) to, čo sa dlhodobo hovorilo a do istej miery táto kniha dobre ilustruje to, že politika je proste špecifická oblasť - iná než biznis, marketing či dokonca úradnícka práca na verejných politikách - ktorá si vyžaduje špecifický skillset a jeho rešpektovanie. A práve preto je dobré, že takúto knihu vábiacu čitateľov a čitateľky na historky zo zákulisia napísal Rado Baťo dostatočne analyticky a introspektívne.
Celkom dosť som sa z tejto knihy naučil, nakoľko je to najbližšie k určitému vysvetleniu politickej moci a potrebnej stratégie, ktoré som na Slovensku videl, a som za to vďačný. Podobne ako u tatranského tigra ide o vytváranie nejakých tradícií a zachytených spomienok, ktoré dajú pozorovateľom alebo aj wannabe aktérom politiky omnoho lepší pohľad na fungovanie štátu a politiky, než médiá (ku ktorým je Baťo konzistentne veľmi kritický). Ale hlavne ma táto kniha dosť bavila a preto sa nedá neodporúčiť.
February 26, 2023
Hrobári slovenskej politiky bola po dlhom čase kniha, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť a prečítal som ju prakticky za dva dlhšie večery. Autor popisuje, čo sa dialo v zákulisí počas známych udalostí novodobej slovenskej politky – z prostredia úradu vlády pod Ivetou Radičovou, prezidentského paláca pod Andrejom Kiskom a centrály PS/Spolu v parlamentnej kampani 2020. Pridáva pikošky, ktoré sa tradujú v bratislavských kaviarniach, ale širšia verejnosť by sa o nich pravdepodobne nikdy nedozvedela.
Pre ľudí, ktorí aktívne sledujú slovenskú politiku a zaujímajú sa o ňu aj z profesionálneho hľadiska je to must read! Hodnoverne popisuje, ako vyzerá práca pre politikov v oblasti komunikácie a s čím všetkým sa vyrovnávajú v každodenných situáciách. Rôzne dejinné udalosti, ako nekonečné čakanie na vyjadrenie prezidenta po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dostávajú nový rozmer. Kniha ma bavila tiež z toho dôvodu, pretože pred voľbami 2020 som pracoval pre Andreja Kisku a videl som naživo, čo sa dialo počas kampane v centrále inej strany.
Plný počet hviezdičiek nedávam, pretože by si podľa mňa kniha zaslúžila ešte jeden dotyk editorov – niektoré pasáže sa v knihe viackrát opakovali a niekedy som mal pocit, že zbytočne čítam odstavec, ktorý som už videl pred pár stranami.
Zároveň sa mi zdal Rado Baťo príliš zaujatý proti Kiskovi a Trubanovi, ale naopak akoby v Spolu urobili všetko bezchybne. Po toľkej tvrdej kritike prešľapov Kisku a kampane PS/Spolu by som očakával, že epizódu s obsadením rokovacieho pultu a trápne nocovanie v NR SR tiež zotrie pod čiernu zem. Pravdepodobne však šlo o nápad autora, takže bol k tejto situácii značne zhovievavý.
Vedel som však do čoho idem a aj po poslednej strane považujem Hrobárov slovenskej politiky za zaujímavé čítanie. Medzičasom som už knihu odporučil viacerým ľuďom z prostredia politiky v mojom okolí a všetkých zatiaľ bavila.
Otázkou na zamyslenie ostáva, či pohľad do dôverných situácií a rozhovorov má byť jednostranne prezentovaný širokej verejnosti a či sú s tým ich hlavní predstavitelia bez možnosti reakcie uzrozumení.
Pre ľudí, ktorí aktívne sledujú slovenskú politiku a zaujímajú sa o ňu aj z profesionálneho hľadiska je to must read! Hodnoverne popisuje, ako vyzerá práca pre politikov v oblasti komunikácie a s čím všetkým sa vyrovnávajú v každodenných situáciách. Rôzne dejinné udalosti, ako nekonečné čakanie na vyjadrenie prezidenta po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dostávajú nový rozmer. Kniha ma bavila tiež z toho dôvodu, pretože pred voľbami 2020 som pracoval pre Andreja Kisku a videl som naživo, čo sa dialo počas kampane v centrále inej strany.
Plný počet hviezdičiek nedávam, pretože by si podľa mňa kniha zaslúžila ešte jeden dotyk editorov – niektoré pasáže sa v knihe viackrát opakovali a niekedy som mal pocit, že zbytočne čítam odstavec, ktorý som už videl pred pár stranami.
Zároveň sa mi zdal Rado Baťo príliš zaujatý proti Kiskovi a Trubanovi, ale naopak akoby v Spolu urobili všetko bezchybne. Po toľkej tvrdej kritike prešľapov Kisku a kampane PS/Spolu by som očakával, že epizódu s obsadením rokovacieho pultu a trápne nocovanie v NR SR tiež zotrie pod čiernu zem. Pravdepodobne však šlo o nápad autora, takže bol k tejto situácii značne zhovievavý.
Vedel som však do čoho idem a aj po poslednej strane považujem Hrobárov slovenskej politiky za zaujímavé čítanie. Medzičasom som už knihu odporučil viacerým ľuďom z prostredia politiky v mojom okolí a všetkých zatiaľ bavila.
Otázkou na zamyslenie ostáva, či pohľad do dôverných situácií a rozhovorov má byť jednostranne prezentovaný širokej verejnosti a či sú s tým ich hlavní predstavitelia bez možnosti reakcie uzrozumení.
March 7, 2023
Neviem, koľko máte ešte síl sledovať udalosti na našej politickej scéne, ale ak na ňu úplne nehádžete bobky, túto knihu si prečítajte, mnohé vám osvetlí. A navyše je napísaná fakt záživne, aj ťažké, zložité témy majú ľahkú, zrozumiteľnú podobu, takže vám stránky budú rýchlo ubúdať.
Rado Baťo mal vďaka svojim kariérnym možnostiam ako poradca vrcholových politikov dokonalý výhľad na miesta, kam oko bežného smrteľníka nedovidí ani prostredníctvom médií, preto sú Hrobári slovenskej politiky veľmi pútavým čítaním. Priamo z prvého radu na vás vychrli historky a bizarnosti osvetľujúce niektoré veľmi dobre známe udalosti a kauzy, na ktoré sme už možno (radšej) zabudli, alebo jednoducho vám len tak bez varovania vybije poistky a nebude sa vám chcieť veriť, že to naozaj… („Daj tam také tie naše slová a emócie.”).
Nie sú to klasické suché politické memoáre plné kydania bývalých zamestnávateľov, s ktorými dennodenne spolupracoval (zákulisné pikošky sú z môjho pohľadu starostlivo vyberané, aby ladili s hlavnou témou, nenájdete tam žiadne nasilu bulvárne senzácie, akých by určite mohol minimálne za hrsť pridať, ak by chcel odhodiť diskrétnosť bokom). Baťo ako pridanú hodnotu ponúka aj slušnú analýzu toho najdôležitejšieho, čo formovalo predchádzajúcu dekádu slovenskej politiky a ukazuje príčiny, prečo len dobrý úmysel bohužiaľ nestačí na to, aby sa veci na Slovensku otočili lepším smerom.
Príbehy o tých, čo to s nami mysleli dobre, si zaslúžia vašu pozornosť a verím, že môžu prispieť k zvyšovaniu politickej gramotnosti (och, kiežby!). Páči sa mi, že Baťo píše úprimne, aj on si uvedomuje, že nie je neomylný, preto jeho výpovede pôsobia celkom dôveryhodne, a hoci s ním nemusíte vždy úplne súhlasiť, ponúka ucelený pohľad na fungovanie politiky a štátu, na absurdnú realitu, v ktorej musíme žiť. Plus ak čítate s porozumením, dostanete aj celkom fajn lekciu z politickej stratégie.
Rado Baťo mal vďaka svojim kariérnym možnostiam ako poradca vrcholových politikov dokonalý výhľad na miesta, kam oko bežného smrteľníka nedovidí ani prostredníctvom médií, preto sú Hrobári slovenskej politiky veľmi pútavým čítaním. Priamo z prvého radu na vás vychrli historky a bizarnosti osvetľujúce niektoré veľmi dobre známe udalosti a kauzy, na ktoré sme už možno (radšej) zabudli, alebo jednoducho vám len tak bez varovania vybije poistky a nebude sa vám chcieť veriť, že to naozaj… („Daj tam také tie naše slová a emócie.”).
Nie sú to klasické suché politické memoáre plné kydania bývalých zamestnávateľov, s ktorými dennodenne spolupracoval (zákulisné pikošky sú z môjho pohľadu starostlivo vyberané, aby ladili s hlavnou témou, nenájdete tam žiadne nasilu bulvárne senzácie, akých by určite mohol minimálne za hrsť pridať, ak by chcel odhodiť diskrétnosť bokom). Baťo ako pridanú hodnotu ponúka aj slušnú analýzu toho najdôležitejšieho, čo formovalo predchádzajúcu dekádu slovenskej politiky a ukazuje príčiny, prečo len dobrý úmysel bohužiaľ nestačí na to, aby sa veci na Slovensku otočili lepším smerom.
Príbehy o tých, čo to s nami mysleli dobre, si zaslúžia vašu pozornosť a verím, že môžu prispieť k zvyšovaniu politickej gramotnosti (och, kiežby!). Páči sa mi, že Baťo píše úprimne, aj on si uvedomuje, že nie je neomylný, preto jeho výpovede pôsobia celkom dôveryhodne, a hoci s ním nemusíte vždy úplne súhlasiť, ponúka ucelený pohľad na fungovanie politiky a štátu, na absurdnú realitu, v ktorej musíme žiť. Plus ak čítate s porozumením, dostanete aj celkom fajn lekciu z politickej stratégie.
September 28, 2023
Tomu, kto sleduje slovenskú politiku s aspoň minimálnym nadhľadom posledných 10-15 rokov, neprináša kniha nič prevratne nové, nič, čo by aspoň podvedome netušil. Jej prínos je však vo vysvetleniach, ktoré Baťo ako priamy účastník zlomových udalostí niekde viac inde menej citlivo ponúka. Baťo je zručný marketér a vie čítať ľudí a ich politické pohnútky a ambície. Menej úspešný sa zdá byť v priesvedčaní politikov, s ktorými spolupracoval, o svojich, ergo lepších, riešeniach. Tam niekde treba hľadať aj zdroj frustrácie, ktorá sa ťahá celou knihou. Neschopnosť načúvať a nechať si poradiť sa zdá byť fenomén presahujúci väzbu knihy a zrejme aj hranice slovenskej politiky. Z tohto pohľadu sú Hrobári vítaným príspevkom do galérie zlyhaní politikov, ktorí mali moc, s ktorou však dokázali rozumne narábať len zriedka. Vítaná a plynulá otvorenosť a úprimnosť Baťa má asi iba jeden zádrhel, a to (ne)prekvapivo pri hodnotení svojho nedávneho/súčasného politického partnera Druckera. Ak sa totiž o Ivanovi Šimkovi v 2023 hovorilo, že sa stal prvým ministrom, ktorého odvolal policajný prezident, tak Drucker je v očiach Baťa nultým takýmto ministrom a samozrejme obeťou. Falošná zhovievavosť Baťovi nesvedčí, ale aspoň tú pasáž s Druckerom zbytočne nerozpitváva a vybaví ho asi v dvoch vetách.
Odhliadnuc od tej pochopiteľnej frustrácie, ktorá sa z nej sype, je kniha napísaná vcelku dobre a dobre sa číta. Nádej na vymotanie sa z marazmu, v ktorom slovenská politika uviazla, neponúka, ale tá sa črtá minimálne v tom, že si ju môže ako výstrahu prečítať, každý, kto má ambície v politike niečo dosiahnuť. Hrobári sú však minulosť, a problémom Slovenska sú momentálne skôr nekromanti. S tým najväčším z nich sa Baťo čiastočne vysporiadal v úvode knihy, ale som si ochotný staviť nie zanedbateľnú sumu peňazí na to, že ďalšia jeho kniha bude o Matovičovi.
Odhliadnuc od tej pochopiteľnej frustrácie, ktorá sa z nej sype, je kniha napísaná vcelku dobre a dobre sa číta. Nádej na vymotanie sa z marazmu, v ktorom slovenská politika uviazla, neponúka, ale tá sa črtá minimálne v tom, že si ju môže ako výstrahu prečítať, každý, kto má ambície v politike niečo dosiahnuť. Hrobári sú však minulosť, a problémom Slovenska sú momentálne skôr nekromanti. S tým najväčším z nich sa Baťo čiastočne vysporiadal v úvode knihy, ale som si ochotný staviť nie zanedbateľnú sumu peňazí na to, že ďalšia jeho kniha bude o Matovičovi.
March 12, 2023
Kniha, ktorá ma opäť raz donútila zamyslieť sa, načo sú na Slovensku redaktori (v tiráž k neuvereniu až dvaja!), keď nevedia ani len opraviť preklepy, nieto skutočne editovať text. A hoci má Rado Baťo bohaté skúsenosti z písania, nedokázal prekonať lenivý tieň toho, že len tak spíše nejaké svoje spomienky v štýle prúdu vedomia. Málokedy kniha skutočne poctivo rozoberá tie "hrobárske" elementy daných politikov, väčšinou sú to desiatky strán úmorného prepisovania chronológie politických udalostí, ktorú ocení azda len niekto, kto nesleduje denne správy.
Asertívnejší editor by dokázal z Baťa vytrieskať niečo viac, bojím sa však, že by ale narazil na dva problémy: 1. Baťovo ego, 2. nízke ambície slovenských vydavateľstiev, obzvlášť, keď im dôjde rukopis od známej osobnosti. Hrobári slovenskej politiky tak síce majú svoje dobré momenty (najmä náhľad do prezidentského paláca a občasné momenty, kedy sa Baťo snaží syntetizovať poznatky), ale pridaná hodnota oproti rešeršu z novín je tu pričasto mizivá (zas až toľko šťavnatých bulvárnych momentov tu nie je) a výsledná kniha je ďaleko za potenciálom, čo mohol napísať človek so skúsenosťami a vypísaným perom ako Rado Baťo.
PS: Preboha to kto to zalamoval? To už fakt slovenské vydavateľstva nevedia urobiť ani základné remeslo dobre? Niektoré riadky majú aj o 3 znaky viac ako iné a je to riadne vidieť.
Asertívnejší editor by dokázal z Baťa vytrieskať niečo viac, bojím sa však, že by ale narazil na dva problémy: 1. Baťovo ego, 2. nízke ambície slovenských vydavateľstiev, obzvlášť, keď im dôjde rukopis od známej osobnosti. Hrobári slovenskej politiky tak síce majú svoje dobré momenty (najmä náhľad do prezidentského paláca a občasné momenty, kedy sa Baťo snaží syntetizovať poznatky), ale pridaná hodnota oproti rešeršu z novín je tu pričasto mizivá (zas až toľko šťavnatých bulvárnych momentov tu nie je) a výsledná kniha je ďaleko za potenciálom, čo mohol napísať človek so skúsenosťami a vypísaným perom ako Rado Baťo.
PS: Preboha to kto to zalamoval? To už fakt slovenské vydavateľstva nevedia urobiť ani základné remeslo dobre? Niektoré riadky majú aj o 3 znaky viac ako iné a je to riadne vidieť.
April 7, 2023
Vďaka umnému dávkovaniu zákulisných pikošiek a skutočnosti, že ide o históriu tak mladú, že ešte nebola miliónkrát popísaná každým druhým publicistom, sa to číta krásne plynulo. Napriek tomu mám tri výčitky.
Najmenšou je, že celý koncept hrobárov slovenskej politiky Baťo sám bez problémov a niekoľkokrát potlačí do úzadia len preto, lebo sa mu zachce spomenúť nesúviciacu príhodu. Ako napríklad hneď v úvodnej vete, ktorej jediným zmyslom je asi len silácke „Kuknite, jak sem to s tým hovnom napíšem znova.“
Druhý problém je štylistický, hlavne v úvodných kapitolách Baťo dobový kontext nahrádza najväčšími frázami a slovnou vatou („chtiac-nechtiac“), pri ktorej sa nechce veriť, že v texte neprekážali ani jemu ako bývalému novinárovi, ani editorovi.
A po tretie, je až smutné vnímať, akú veľkú horkosť v sebe dokáže niesť človek na celý stav ľudí – novinárov – a ako zrazu pri ich kritike opúšťa logiku a pľuje na všetky strany. Keď menuje konkrétne zlyhania a zlé úsudky komentátorov, je to osviežujúce. Keď sa asi piatykrát posťažuje, ako novinári ignorovali Kiskov (a jeho vlastný) um, je to už otravné, smutné a hlavne nepresné.
Najmenšou je, že celý koncept hrobárov slovenskej politiky Baťo sám bez problémov a niekoľkokrát potlačí do úzadia len preto, lebo sa mu zachce spomenúť nesúviciacu príhodu. Ako napríklad hneď v úvodnej vete, ktorej jediným zmyslom je asi len silácke „Kuknite, jak sem to s tým hovnom napíšem znova.“
Druhý problém je štylistický, hlavne v úvodných kapitolách Baťo dobový kontext nahrádza najväčšími frázami a slovnou vatou („chtiac-nechtiac“), pri ktorej sa nechce veriť, že v texte neprekážali ani jemu ako bývalému novinárovi, ani editorovi.
A po tretie, je až smutné vnímať, akú veľkú horkosť v sebe dokáže niesť človek na celý stav ľudí – novinárov – a ako zrazu pri ich kritike opúšťa logiku a pľuje na všetky strany. Keď menuje konkrétne zlyhania a zlé úsudky komentátorov, je to osviežujúce. Keď sa asi piatykrát posťažuje, ako novinári ignorovali Kiskov (a jeho vlastný) um, je to už otravné, smutné a hlavne nepresné.
March 15, 2023
Lepšie ako autorova predchádzajúca kniha "Ako skapal ..."
Zaujímavý vhľad do sveta vysokej politiky, ktorý ukazuje premiérku Radičovú ako nerozhodnú ženskú, ktorá si absenciu autority nahrádza trucovaním, prezidenta Kisku ako zbabelca, čo radšej trávi čas s rodinou v Poprade, než výkonom prezidentskej funkcie a Trubana ako politického nováčika, čo vôbec nezvládol svoju rolu vo voľbách 2020, keď si najzaujímavejšiu marketingovú akciu nechal ukradnúť zákerným a zbabelým psychopatom z Trnavy, ktorý sa na krátku dobu stal premiérom SR.
Čo ma neskutočne vytáčalo bolo používanie slova "punditi", ktoré slovenčina vôbec nepozná. To už by bolo lepšie použiť "mudrlanti" alebo čokoľvek iné, len neznásilňovať jazyk neprirodzenými slovami prebratými z angličtiny.
Inak, zaujímavé a zároveň desivé čítanie o stave slovenskej politiky.
Dávam 4 z 5.
Zaujímavý vhľad do sveta vysokej politiky, ktorý ukazuje premiérku Radičovú ako nerozhodnú ženskú, ktorá si absenciu autority nahrádza trucovaním, prezidenta Kisku ako zbabelca, čo radšej trávi čas s rodinou v Poprade, než výkonom prezidentskej funkcie a Trubana ako politického nováčika, čo vôbec nezvládol svoju rolu vo voľbách 2020, keď si najzaujímavejšiu marketingovú akciu nechal ukradnúť zákerným a zbabelým psychopatom z Trnavy, ktorý sa na krátku dobu stal premiérom SR.
Čo ma neskutočne vytáčalo bolo používanie slova "punditi", ktoré slovenčina vôbec nepozná. To už by bolo lepšie použiť "mudrlanti" alebo čokoľvek iné, len neznásilňovať jazyk neprirodzenými slovami prebratými z angličtiny.
Inak, zaujímavé a zároveň desivé čítanie o stave slovenskej politiky.
Dávam 4 z 5.
April 18, 2023
Mam rad knihy zo slovenskej politiky, lebo casto oprasuju udalosti, ktore sme sice (sprostredkovane) prezili, ale casto ich prekryli nanosy kazdodennej rutiny. Ku knihe som pristupoval s urcitymi predsudkami, lebo Rado Bato sa mi v priebehu rokov svojou aroganciou stihol sprotivit.
V knihe vyuzil fakt, ze sa pohyboval v blizkosti vrcholovych politikov celu minulu dekadu. Vzhladom na to, ze vacsinu casu bol poradcom prezidenta Kisku, tak aj vacsia cast knihy popisuje toto obdobie. A preto som pri citani aj taky pocit ako z Andreja Kisku. Nemastne neslane, s obcasnymi svetlejsimi momentami. Avsak posledna kapitola kvalitne vygradovala, takze celkovy dojem nie je zly. Teda z knihy. Zo slovenskej politiky priserny. Bolo by dobre, keby si toto precitali politici ako pripomienku, ako velmi sa daju veci pokazit.
V knihe vyuzil fakt, ze sa pohyboval v blizkosti vrcholovych politikov celu minulu dekadu. Vzhladom na to, ze vacsinu casu bol poradcom prezidenta Kisku, tak aj vacsia cast knihy popisuje toto obdobie. A preto som pri citani aj taky pocit ako z Andreja Kisku. Nemastne neslane, s obcasnymi svetlejsimi momentami. Avsak posledna kapitola kvalitne vygradovala, takze celkovy dojem nie je zly. Teda z knihy. Zo slovenskej politiky priserny. Bolo by dobre, keby si toto precitali politici ako pripomienku, ako velmi sa daju veci pokazit.
April 17, 2023
5 hviezdičiek dávam, lebo mám vyslovene slabosť na knihy o politike zo zákulisia, tiež ma veľmi baví autorov novinársky štýl písania. Občasné chybičky odpúšťam, drzé a nabubrelé tiež :) nejako to k autorovi patrí a asi by ma sklamalo, ak by bola kniha bez nich...
Ak máte radi politické pletky, čachre-machre a úvahy šedej eminencie z pozadia diania, je to kniha presne pre vás :)
Chýbala mi jedine záverečná kapitola o tom, čo nasledovalo a bude ďalej ;)
Ak máte radi politické pletky, čachre-machre a úvahy šedej eminencie z pozadia diania, je to kniha presne pre vás :)
Chýbala mi jedine záverečná kapitola o tom, čo nasledovalo a bude ďalej ;)
May 6, 2023
Ťažko sa to čítalo, ale nie preto, že by to bolo zle napísané.
Práve naopak.
Autor po knihe o skapatom tatranskom tigrovi zhrnul svoje insiderské skúsenosti s politikou.
Aktérov a aktérky slovenskej politiky nešetril a miestami ani seba.
Asi aj vďaka tomu som po prečítaní knižky menej nasratý ako by som mal byť a o to viac mi je smutno.
Lebo nedali sme to.
Rozhodne odporúčané čítanie, pokojne aj s vnútornými hádkami s autorom.
Práve naopak.
Autor po knihe o skapatom tatranskom tigrovi zhrnul svoje insiderské skúsenosti s politikou.
Aktérov a aktérky slovenskej politiky nešetril a miestami ani seba.
Asi aj vďaka tomu som po prečítaní knižky menej nasratý ako by som mal byť a o to viac mi je smutno.
Lebo nedali sme to.
Rozhodne odporúčané čítanie, pokojne aj s vnútornými hádkami s autorom.
July 24, 2023
Zaujímavý pohľad z vnútra politiky. Bolo cítiť úprimné sklamanie autora z konania Kisku, ktoré sa premenilo z hnevu na výsmech a rezignáciu. Ako negatívum však hodnotím časté opakovanie zrejmých postrehov. Napr. že Radičová nemala záujem o stranícku politiku, že Kisku všetci podceňovali. Tieto, a iné motívy sa opakovali zbytočne veľakrát.
October 16, 2025
Nemôžem si pomôcť,ale prvou knihou autora,ktorú som čítal bola o Slovenskej ekonomike (ako skapal tatranský tiger). Tá kniha,bola na môj vkus vynikajúco napísaná,plná detailov a vtipných myšlienok. Naopak táto kniha je akousi zatrpknutou spovedovou neúspechu a hádzania viny na každého,okrem seba.
Z hľadiska náročnosti,kniha bola písaná ľahko,ale všadeprítomné lutovanie celému deju neprospeli.
Z hľadiska náročnosti,kniha bola písaná ľahko,ale všadeprítomné lutovanie celému deju neprospeli.
March 16, 2023
Fascinujúce pozadie slovenskej politiky, mnoho omylov, chýb a veľa hlúposti, čo priviedlo k moci najskôr Fica a potom Matoviča. Body dole za to, že Baťovi sa nedá zďaleka vo všetkom dôverovať, bol priamy aktér tých príbehov a nemá odstup.
August 6, 2023
Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.
Toto tvrdenie dokazuje na 300 stranách autor, ktorý ako poradca stál pri viacerých dobrých ľuďoch. Dáva nahliadnuť do zákulisia, odhaľuje veci, o ktorých sa šepkalo, potvrdzuje to, čo už vieme…
Mať dobré úmysly nestačí.
Toto tvrdenie dokazuje na 300 stranách autor, ktorý ako poradca stál pri viacerých dobrých ľuďoch. Dáva nahliadnuť do zákulisia, odhaľuje veci, o ktorých sa šepkalo, potvrdzuje to, čo už vieme…
Mať dobré úmysly nestačí.
Displaying 1 - 30 of 38 reviews