Temný pán chce pomocou tajomného kryštálu ovládnuť celý svet a zmeniť ho na peklo. Podarí sa Orysovi a Verbaske skrížiť jeho plány? Nájdu záhadný kryštál a dozvedia sa, kto vlastne sú?
Alexandra Pavelková je najúspešnejšia slovenská sci-fi a fantasy spisovateľka posledných rokov. Píše prevažne v slovenčine, ale pre obľúbenosť jej diel v Čechách tvorí i v českom jazyku. Za svoje diela bola dva razy pasovaná za Rytiera Fantázie, je dvojnásobnou nositeľkou titulu Lady Fantasy a prvou slovenskou víťazkou v najprestížnejšej česko-slovenskej literárnej súťaži, ktorou je Cena Karla Čapka. V roku 2002 sa jej dostalo ocenenia The Encouragement Award od European Science Fiction Society.
Asi najsabšia kniha od Saši Pavelkovej. Chýbal mi tam trochu rozvinutejší úvod, aby som sa zžila s postavami. Pri oboch protagonistoch som mala pocit, že čítam ten istý osud, len jeden napísaný z pohľadu ženy a jeden z pohľadu muža. A koniec bol tak isto akýsi rýchly a neuspokojivý.
Kniha sleduje dve dejové línie; dvoch hlavných hrdinov.
Jedným z nich je Orys – mladík z legendárneho rodu: pekný, silný a odvážny – so zmyslom pre povolanie Kladného Hrdinu. Zo začiatku trošku neskúsený, ale príbeh mu dá zabrať dosť a on sa ostrieľa. Ku koncu knihy si už vie sám zaviazať šnúrky od topánok, jesť príborom, ba aj na Temného pána si trúfne. Noo, je hrdina – tak to musel zvládnuť. Je sympatický a čitateľ mu drží palce. Príbehom ho sprevádza kopa vedľajších kladných postáv – to aby náhodou nezablúdil. Vedľajšie postavy (prevažne elfovia) sú napísané pekne, občas dokonca nechajú Orysa, aby si s nepriateľmi poradil sám. Skrátka, tútori ako bič. Príjemná časť príbehu.
Druhý hrdina je ešte lepší; krásna Verbaska totiž nie je bezhlavo kladná. Jej genetické dedičstvo nie je spoločensky akceptovateľné (!!!) a svoju dilemu si vybíja na okolí. Škrati padajú ako komparz v bojovom filme. Jej cesta za Temným pánom nie je manipulovaná tak ako Orysova, napriek tomu sa od škrata ku ghúlovi potáca tým istým smerom. Vytrénovaná tatkom (???) horalom láme hnáty, rozbíja lebky a vypichuje oči. Občas si spomenie aj na výcvik „mladej zdravotníčky“ a keď ju premôže súcit, lieči. Občas aj varí a rozpráva sa, oproti jej bojovým scénam je to však maličkosť. Aj keď sa tvári, že nezabíja rada, cestu jej lemujú hnijúce mršiny. Z jej chovania občas vykukne Vimka...
Pri čitaní miešancov ma človek zmiešané pocity, je to naozaj menšia/väčšia tolkeniáda. Štylisticky je to zvládnuté celkom dobre, až na používanie niektorých pojmov (napr. doktor). Mal som trošku problémy orientovať sa v mapke. Najmä ten les hrôzy, ktorý je umiestnený zmätočne v texte počas Orysovho, resp. Verbaskinho prvého putovania. Ináč bolo to napínavé, aj keď záver bol taký nejaký, ani to neviem presne definovať - zvláštny. Asi som čakal viac. Škoda, že ďalšie časti nie sú v predaji a ani sa nechystá dotlač.