Mladý miešanec pritom stál na úžasnej križovatke, z ktorej viedlo množstvo lákavých ciest. Na konci druhej knihy bol ideálnym materiálom pre hru s charakterom – bol zlomený a sám. Verbaska ho opustila – pretože jej nedokázal pomôcť v boji s temným dedičstvom a nevidela v ich vzťahu budúcnosť. Orys doplatil na vlastnú nezrelosť a ostal takmer opustený na ďalekom severe, v ruinách kláštora, pár míľ za armádou Temného pána. Ak by bol zvolil správne, mohol dospieť a zmeniť sa na rovnocenného partnera Verbasky. Aj keby ho neľúbila (Elerrig je Elerrig), mohla si ho vážiť. Ale…
Autor podľa mňa nezvolil správne. Namiesto rozvoja charakterov stavil znova na prehliadku krajiny – stratégiu, ktorá je odpustiteľná iba v úvode takejto ságy. V prvých Miešancoch som akceptoval obrazy Knautie, Culpry, Cárgradu či Lesa hrôzy – rozohrávala sa partia, kulisy boli nutné. V druhej knihe som ich strávil – napokon, to hlavné sa odohrávalo medzi postavami. No v knihe tretej som ich neočakával – a sklamali ma. Orysova cesta z kláštora, ponad Knautiu do Snérie, k Cárgradu a napokon do Axtlapánu ma vyslovene nudila. Očakával som koncovku, finále, kde sa ukáže, ako padli kocky – nie nové rozhodenie figúrok. Raný kapitalizmus Snérie ma nezaujal, rovnako ako sa to nepodarilo krkolomným menám axtlapánskych postáv. Z knihy bolo cítiť snahu o prielom vlastnej cesty, no nemyslím si, že by toto bol správny spôsob. Manufaktúry má aj svet Warhammeru a Mixcoatlov zasa Alexander Kazancev – a Orys toto všetko nepotreboval…
Ak možno porovnať s Pavelkovej 3a časťou, tak je to o 2 triedy horšie. Aj štylisticky, aj dejovo, aj celkovo. Umelé dialógy, neprirodzené konanie postáv. Hlavný hrdina, ktorý časom začne liezť svojim konaním čitateľovi riadne na nervy. Vedľajší hrdinovia, ktorých autor, bez mihnutia brvy, kosí ako zrelé žito. Dejové línie, ktoré ostávajú nedotiahnuté a otvorené. Načo? Chystal sa autor napísať ešte 4 časť len o Šajdánovi?