What do you think?
Rate this book
Pes na ceste
Majster prichádza na prelome rokov s novou prózou-esejou o vyčerpávajúcej chorobe zvanej láska k literatúre. Hlavnou postavou i rozprávačom je vydavateľský redaktor na dôchodku Iks Ypsilon. Vydáva sa po stopách ostrého kritika Rakúšanov a Rakúska Thomasa Bernharda a v jeho duchu – vo svetle spomienok na vlastnú účasť na literárnom dianí – nemilosrdne interpretuje spoločenský život Slovákov, najmä náš vzťah k domácej spisbe.
Vilikovského knihu možno čítať ako duchaplné zúčtovanie s hejslováctvom, ako veselú rozlúčku s ilúziami o našej kultúre, alebo ako ironické rekviem za voľakedy dôležité povolanie knižného redaktora. Aby bola irónia dokonalá, nemá ho ani táto kniha. Ešteže o korektúry sa postarala Ingrid Hrubaničová.
„Táto kniha je o jednom Slovákovi, lebo tak o tom rozhodli jazyk a kultúra. Je aj o jednom mužovi, lebo tak to zariadila príroda. Byť Slovákom a súčasne mužom nie je ťažké, najmä keď človek nemá na výber, ale rozprávať o tomto odľahčenom bytí až také ľahké nie je. A tak si Vilikovského textové Ja s dvojitou identitou musí vypomáhať citátmi svojich kolegov, požičiavať slová zo susedných jazykov a vďaka tejto pomoci pomaly pracovať na privedení zmyslu života k reči. Výsledkom tejto práce je text – tok, pripomínajúci pohyb psa na ceste. Pes, s najväčšou pravdepodobnosťou bastard, pobieha z jednej strany cesty na druhú, nečakane zastane pri medzníku alebo strome pri ceste, ovonia ich a potom tryskom vyrazí vpred alebo sa vráti kúsok späť, aby sa týmto cikcakovitým pohybom odniekiaľ niekam dostal.“ Peter Michalovič
„Nová kniha Pavla Vilikovského je živý dôkaz, že čím jednoduchšie hovoríme hlboké myšlienky, tým sú hlbšie.“ Tomáš Janovic
Vilikovského knihu možno čítať ako duchaplné zúčtovanie s hejslováctvom, ako veselú rozlúčku s ilúziami o našej kultúre, alebo ako ironické rekviem za voľakedy dôležité povolanie knižného redaktora. Aby bola irónia dokonalá, nemá ho ani táto kniha. Ešteže o korektúry sa postarala Ingrid Hrubaničová.
„Táto kniha je o jednom Slovákovi, lebo tak o tom rozhodli jazyk a kultúra. Je aj o jednom mužovi, lebo tak to zariadila príroda. Byť Slovákom a súčasne mužom nie je ťažké, najmä keď človek nemá na výber, ale rozprávať o tomto odľahčenom bytí až také ľahké nie je. A tak si Vilikovského textové Ja s dvojitou identitou musí vypomáhať citátmi svojich kolegov, požičiavať slová zo susedných jazykov a vďaka tejto pomoci pomaly pracovať na privedení zmyslu života k reči. Výsledkom tejto práce je text – tok, pripomínajúci pohyb psa na ceste. Pes, s najväčšou pravdepodobnosťou bastard, pobieha z jednej strany cesty na druhú, nečakane zastane pri medzníku alebo strome pri ceste, ovonia ich a potom tryskom vyrazí vpred alebo sa vráti kúsok späť, aby sa týmto cikcakovitým pohybom odniekiaľ niekam dostal.“ Peter Michalovič
„Nová kniha Pavla Vilikovského je živý dôkaz, že čím jednoduchšie hovoríme hlboké myšlienky, tým sú hlbšie.“ Tomáš Janovic
- GenresFiction
162 pages, Hardcover
First published January 1, 2010
6 people are currently reading
204 people want to read
About the author
Pavel Vilikovský
52 books52 followersPavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 32 reviews
April 17, 2025
Slováci znárodnili bedákanie (a beda tým, čo ohrnú nosom, že vraj nie!). A beda tým, čo sa nehrdia slovenskou národnou identitou, čo nepíšu slovenským národným jazykom so slovenským národným čínskym tušom v číroslovenskej, stredoregionálnej slovenskej národnej ozbíjanej reči. Beda tým, čo pohŕdajú slovenskou národnou duchaplnosťou a povaľujú sa ako zmoknuté, osirelé psy na ceste D1 medzi slovenskými národnými centrami so slovenskou národnou rakúsko-uhorskou históriou. Beda tým, čo prišli niečo povedať. Všetko už bolo povedané. Prv Slovákmi, potom Bohom, a potom všetkými ostatnými. Lebo prv bol Slovák, potom sliepka a napokon i vajce. A všetci traja bez výnimky boli skôr či neskôr aj slovenskí, aj národní.
October 10, 2021
Akoby človek prevaľoval v ústach kvalitné červené víno.
January 5, 2018
"Protiví sa mi uvažovať o Slovákoch ako o národe, ale čo robiť, keď oni tak o sebe rozmýšľajú ustavične. Ak sa niekto dopustí podlosti a prídu mu na to, hneď sa beží skryť do náručia národa - nie sme na seba zlí a za slušného považujeme už človeka, ktorého niekedy za dlhých zimných večerov, keď je v televízii nanič program, v kútiku duše zamrzí, že je sviňa. Nemusí ani úprimne ľutovať a sľubovať polepšenie, stačí, ak odrapoká niekoľko otčenášov, či vlastne vlastenášov: Vlasť naša, ktorá si na nebesiach, posväť sa meno tvoje... a rozhrešenie od národa má zaručené. Dnes je na Slovensku Slovákov plná riť. Kedysi ich nebolo toľko, za to oveľa viac komunistov. Zvláštne - kam sa všetci podeli, keď obyvateľov Slovenskej republiky nijako neubudlo?"
A tak ďalej a tak podobne. Must read, táto kniha. Síce je o autorovom najobľúbenejšom z najneobľúbenejších spisovateľov a výlete po jeho stopách do Rakúska, no nakoniec sa ukáže, že je to kniha o Slovákoch.
A tak ďalej a tak podobne. Must read, táto kniha. Síce je o autorovom najobľúbenejšom z najneobľúbenejších spisovateľov a výlete po jeho stopách do Rakúska, no nakoniec sa ukáže, že je to kniha o Slovákoch.
January 14, 2025
Paradoxne, kniha o tom najhoršom čo v Slovákoch je, ukazuje to najlepšie čo v Slovákoch je.
November 18, 2018
Vskutku zajímavá kniha, tolik témat, co autor na 155 stránkách dokázal zachytit – a přitom srozumitelně – je obdivuhodné. Hodně dobrá záležitost.
September 15, 2019
"Thomas Bernhard a legkedveltebb nem kedvelt íróm" – írja és onnantól kezdve, hogy T.B. nevét megláttam a könyvben, már tudtam, hogy ez nekem tetszeni fog. És tetszett is. A szlovákság sem áll távol tőlem, mivel apám által némi tót vér is csörgedezik az ereimben. Nem ismertem ezt az írót eddig, és úgy látom, hogy nem is olvastuk sokan, de érdemes lenne. Néhány idézet nagyon megmaradt bennem: "Az egyik legnehezebb és talán legfontosabb feladat, hogy az élet különféle kacatjai közül időben ki tudjuk választani, ami igazán fontos a számunkra, és rájöjjünk, hogy konkrét és egyedi lényként mi az, amire mindenképpen szükségünk van a boldogsághoz, a többivel meg ne foglalkozzunk. Nem arról van szó, hogy erőnek erejével vissza kellene utasítanunk a jótéteményeket és élvezeteket, amelyeket a sors az utunkba sodor, csak nem kellene időt és energiát pazarolnunk a megszerzésükre. Először azonban meg kellene ismernünk önmagunkat és be kellene látnunk, hogy egyedi lények vagyunk, ám ez a fajta elmagányosodás és önmagunk lemeztelenítése nagy bátorságot igényel. Egyesek akár arcátlanságnak is neveznék."
Vagy az, hogy: "A valóság nem igaz és nem hamis, egyszerűen csak van." Ez utóbbin azóta is gondolkodom. Van egy gyönyörűen megírt rész a könyvben, egy szeretkezés leírása 81-95 oldal. Én még ilyet sehol nem olvastam. Egyszerűen szépen tiszta.
És, hogy miért kutya az úton? Csak a végén tudod meg, nem is felejted el soha.
Vagy az, hogy: "A valóság nem igaz és nem hamis, egyszerűen csak van." Ez utóbbin azóta is gondolkodom. Van egy gyönyörűen megírt rész a könyvben, egy szeretkezés leírása 81-95 oldal. Én még ilyet sehol nem olvastam. Egyszerűen szépen tiszta.
És, hogy miért kutya az úton? Csak a végén tudod meg, nem is felejted el soha.
April 8, 2025
"Časy sa menia. Gotický chrám už dnes nik nepostaví, aj keby sa potrhal; môže postaviť len pseudogotickú napodobeninu. Ani také knihy - katedrály, aké sa vydávali kedysi, už dnes nenájdeme; dnes vychádzajú iba také ako moderné kostoly: pekné na pohľad, svetlé a útulné. Dá sa v nich príjemne posedieť, no veriť sa v nich nedá. Sú to pohodlné čakárne na Boha, ktorý však po tejto trati už dávno nepremáva. Aj knihy sú dnes len zábavnou kratochvíľou ako lúštenie krížoviek, hra v karty alebo vyšívanie podľa predkresleného vzoru. A keď zomrú posledný kartári a vyšívačky, budú školské výpravy chodiť knihy obdivovať do múzea. Ale stavím sa, že pri vitríne s kamenným pazúrikom a tromi kosťami z mamuta sa zdržia dlhšie."
English translation for foreigners:
"Times are changing. No one will build a Gothic church today, even if it were torn; they can only build a pseudo-Gothic imitation. We can no longer find books - cathedrals like those that were published in the past; today they only publish books like modern churches: beautiful to look at, bright and cozy. You can sit in them pleasantly, but you can't believe in them. They are comfortable waiting rooms for God, who, however, has long since stopped traveling this route. Books today are just an entertaining pastime, like solving crossword puzzles, playing cards or embroidering according to a pre-drawn pattern. And when the card players and embroiderers die, school groups will go to the museum to admire books. But I bet they will linger longer at the display case with a stone flint and three mammoth bones."
English translation for foreigners:
"Times are changing. No one will build a Gothic church today, even if it were torn; they can only build a pseudo-Gothic imitation. We can no longer find books - cathedrals like those that were published in the past; today they only publish books like modern churches: beautiful to look at, bright and cozy. You can sit in them pleasantly, but you can't believe in them. They are comfortable waiting rooms for God, who, however, has long since stopped traveling this route. Books today are just an entertaining pastime, like solving crossword puzzles, playing cards or embroidering according to a pre-drawn pattern. And when the card players and embroiderers die, school groups will go to the museum to admire books. But I bet they will linger longer at the display case with a stone flint and three mammoth bones."
October 31, 2024
Môj obľúbený autorský dirty joke je - “nájdite si niekoho, kto vie s jazykom robiť to, čo Pavel Vilikovský” 😈
No obávam sa, že taká Martina “vy ste gdo” Šimkovičová by z Vilikovského krásnych viet nebola nadšená. Keby ešte žil, za to, ako o slovenskom národe píše v knihe Pes na ceste, by ho odvolala, odkiaľ by sa dalo, a kamoš Machala by pridal skromnú žalôbku.
Bezmenný spisovateľ/redaktor je pozvaný na besedu o slovenskej literatúre do Rakúska. Motká sa mestečkom, v ktorom kedysi pobýval aj spisovateľ Thomas Bernhard, hľadá paralely medzi ich životmi a uvažuje, čo to znamená byť Slovákom. Necíti sa povolaný reprezentovať národ, zvažuje jeho dobré aj zlé vlastnosti. Nie je to láskavý humor. Tne do živého, najmä do hrdého a národného.
Aktuálna divadelná adaptácia knihy na doskách SND je tiež skvelá, aj vďaka minimalistickej scéne a nápaditému využitiu meotarov a tieňohry. Je fascinujúce, že hoci kniha vyšla v roku 2010 a reflektuje 90.roky v kultúre, je chirurgicky presná aj dnes. Až som si v divadle snobsky hovorila - koľko ľudí z publika čítalo aj knihu a vedia, že okrem zmeny rodu “ministra kultúry” nebolo potrebné kvôli aktualizácii textu doplniť ani slovo.
Všetkým by sa nám zišiel kus Vilikovského sebareflexie. A tým nemyslím len tradičných exotov, čo Slovensku robia hanbu. Kukám aj na vás, vzdelané sociologicko-novinárske hovoriace hlavy, ktoré nikdy neodmietnu ponuku prehnať sa ako jazdci apokalypsy českými médiami a nasypať si popol na hlavu za naše zápecníctvo, ťapákovstvo, naše postsedliactvo.
No obávam sa, že taká Martina “vy ste gdo” Šimkovičová by z Vilikovského krásnych viet nebola nadšená. Keby ešte žil, za to, ako o slovenskom národe píše v knihe Pes na ceste, by ho odvolala, odkiaľ by sa dalo, a kamoš Machala by pridal skromnú žalôbku.
Bezmenný spisovateľ/redaktor je pozvaný na besedu o slovenskej literatúre do Rakúska. Motká sa mestečkom, v ktorom kedysi pobýval aj spisovateľ Thomas Bernhard, hľadá paralely medzi ich životmi a uvažuje, čo to znamená byť Slovákom. Necíti sa povolaný reprezentovať národ, zvažuje jeho dobré aj zlé vlastnosti. Nie je to láskavý humor. Tne do živého, najmä do hrdého a národného.
Aktuálna divadelná adaptácia knihy na doskách SND je tiež skvelá, aj vďaka minimalistickej scéne a nápaditému využitiu meotarov a tieňohry. Je fascinujúce, že hoci kniha vyšla v roku 2010 a reflektuje 90.roky v kultúre, je chirurgicky presná aj dnes. Až som si v divadle snobsky hovorila - koľko ľudí z publika čítalo aj knihu a vedia, že okrem zmeny rodu “ministra kultúry” nebolo potrebné kvôli aktualizácii textu doplniť ani slovo.
Všetkým by sa nám zišiel kus Vilikovského sebareflexie. A tým nemyslím len tradičných exotov, čo Slovensku robia hanbu. Kukám aj na vás, vzdelané sociologicko-novinárske hovoriace hlavy, ktoré nikdy neodmietnu ponuku prehnať sa ako jazdci apokalypsy českými médiami a nasypať si popol na hlavu za naše zápecníctvo, ťapákovstvo, naše postsedliactvo.
November 2, 2025
“Skutočnosťou knihy je čitateľ.”
Neviem, prečo mi toľko trvalo dostať sa k Vilikovskému. Výborný jazyk, mnoho vrstiev a odkazov, irónia. Áno, aj nejaké tie zjednodušenia či stereotypy; niektoré jazykové obraty mi úplne nesadli, ale zas až toľko ich nebolo.
Text mal celkom svižné tempo, ktorým som sa nechala strhnúť, aj keď som si uvedomovala, že mi uchádzajú vety/myšlienky (tak či tak by som na jedno prečítanie všetko nezachytila). Napriek tomu, keď sa teraz zamýšľam nad obsahom, formou a názvom knihy, hovorím si Meisterstück.
Eurobookclub: Slovensko (lepšia kniha pre tento účel sa zvoliť nedala)
“Slováci sa do menšieho zla jednoducho zamilovali. Keď sa musia rozhodovať, hneď sa po ňom obzerajú, a musel by v tom byť čert, aby nejaké nenašli. U nás nikdy nedochádza k zápasu dobra so zlom, vždy sa rujú len menšie zlá medzi sebou. Podľa toho vyzerajú aj naše víťazstvá.”
Neviem, prečo mi toľko trvalo dostať sa k Vilikovskému. Výborný jazyk, mnoho vrstiev a odkazov, irónia. Áno, aj nejaké tie zjednodušenia či stereotypy; niektoré jazykové obraty mi úplne nesadli, ale zas až toľko ich nebolo.
Text mal celkom svižné tempo, ktorým som sa nechala strhnúť, aj keď som si uvedomovala, že mi uchádzajú vety/myšlienky (tak či tak by som na jedno prečítanie všetko nezachytila). Napriek tomu, keď sa teraz zamýšľam nad obsahom, formou a názvom knihy, hovorím si Meisterstück.
Eurobookclub: Slovensko (lepšia kniha pre tento účel sa zvoliť nedala)
“Slováci sa do menšieho zla jednoducho zamilovali. Keď sa musia rozhodovať, hneď sa po ňom obzerajú, a musel by v tom byť čert, aby nejaké nenašli. U nás nikdy nedochádza k zápasu dobra so zlom, vždy sa rujú len menšie zlá medzi sebou. Podľa toho vyzerajú aj naše víťazstvá.”
April 5, 2021
Schopnosť Vilikovského viesť vlastnú myšlienku cez možné aj nemožné obdivujem.
Strácam sa v jeho slovách, usmievam sa s každou vetou a neveriacky krútim hlavou nad tým, ako sa s textom majstrovsky pasuje, udržiava ho v pravidelnom tempe a cvála z témy do témy.
Mám pocit, že každú jednu knihu šepká iba mne, ako stále nové tiché tajomstvo, ktoré je také osobné, že mu to zakaždým zožeriem.
Strácam sa v jeho slovách, usmievam sa s každou vetou a neveriacky krútim hlavou nad tým, ako sa s textom majstrovsky pasuje, udržiava ho v pravidelnom tempe a cvála z témy do témy.
Mám pocit, že každú jednu knihu šepká iba mne, ako stále nové tiché tajomstvo, ktoré je také osobné, že mu to zakaždým zožeriem.
December 13, 2022
Niekedy sa netreba nutit docitat knihu do konca. Toto bol jeden z tych pripadov.
January 5, 2014
Ke konci své novely Pes na cestě si Pavel Vilikovský (1941) stýská: „Ani takové knihy – katedrály, jaké se vydávaly kdysi, dnes už nenajdeme; dnes vycházejí takové ty moderní kostely: pěkné na pohled, světlé a útulné. Dá se v nich příjemně posedět, ale věřit se v nich nedá.“ Jistě, ani Vilikovského novela žádnou gotickou katedrálou není. Vilikovský je jiný typ, čeká na prahu svého domu. Nejsou už snad knihy – katedrály, ale stále jsou knihy – obydlí, kam se dá bez obav vejít a rozmlouvat s inteligentním autorem dlouho do noci. V této novele Vilikovský hovoří hlavně o Slovácích, literatuře a jednom pozdním milostném vzepětí. Právě na onu patnáctistránkovou milostnou scénu láká v knihkupectvích páska přes knihu jako na nejsugestivnější ve slovenské literatuře. Podobné superlativy jsou vždy podezřelé, ale ta scéna skutečně stojí za přečtení. Těžko říct, zda je nejsugestivnější či nejkrásnější, ale rozhodně je sugestivní a krásná. Takových míst je však ve Vilikovském víc. Patří mezi ně třeba vykreslení Hemingwaye či Faulknera na základě jejich hlasu, nebo úvaha o tom, že jedinou skutečností knihy je čtenář.
January 8, 2017
Len malá poznámka pod čiarou: Troška ma štvalo, že autor si v celej knihe len matne spomínal na to, čo "tuším XY povedal/a" o tom a tom, a následne nasledovala 15-riadková citácia. Sa mi potom zdala taká tá ľahostajnosť rozprávania trocha hraná.
March 24, 2019
J’enchaine actuellement la lecture de romans reçus en service de presse par l’intermédiaire de NetGalley.fr, avec des fortunes diverses : Le monde à nos pieds de Claire Léost m’avait beaucoup plu, avant que Je veux rentrer chez moi de Dominique Fabre ne m’indiffère presque totalement.
Cette fois, il s’agit d’un roman intitulé en français Un chien sur la route, traduction française d’un livre en slovaque de Pavel Vilikovsky, un auteur que je ne connaissais pas du tout mais qui est semble-t-il l’un des grands écrivains slovaques contemporains, si ce n’est le plus grand.
Nous suivons donc le périple d’un éditeur slovaque qui parcourt principalement l’Autriche et l’Allemagne dans une sorte de tournée de promotion de la littérature slovaque, peu de temps avec la chute du mur de Berlin.
Malheureusement ce récit m’a profondément ennuyé. Hormis quelques passages plus marquants sur la littérature ou la notion de nation, j’ai eu l’impression de suivre de longs bavardages sur des sujets pas forcément passionnants, notamment sur la question de la nation slovaque. Je connais mal la culture slovaque et son histoire, mais je ne pense pas en avoir appris beaucoup plus en lisant ce roman, tant il m’a semblé s’adresser à un public déjà connaisseur.
J’ai insisté pendant les deux premiers tiers du livre mais j’ai fini par parcourir le dernier tiers en sautant certains passages, tant cela m’ennuyait.
C’est donc une nouvelle déception avec cette lecture qui m’a ennuyé et que j’ai eu du mal à terminer malgré toute ma bonne volonté.
Cette fois, il s’agit d’un roman intitulé en français Un chien sur la route, traduction française d’un livre en slovaque de Pavel Vilikovsky, un auteur que je ne connaissais pas du tout mais qui est semble-t-il l’un des grands écrivains slovaques contemporains, si ce n’est le plus grand.
Juste après la chute du mur de Berlin, un intellectuel slovaque obsédé par Thomas Bernhard sillonne « l’Europe des alentours » de son pays, principalement l’Autriche et l’Allemagne. Plus ou moins officiellement chargé de promouvoir sa culture nationale, ce « Slovaque officiel » rencontre des publics au mieux curieux, sinon franchement indifférents. Jusqu’au jour où sa route croise celle de la troublante Grétka, une Autrichienne installée aux États-Unis.
Roman du dépaysement, Un chien sur la route est également une déclaration d’amour joyeuse à la littérature.
Nous suivons donc le périple d’un éditeur slovaque qui parcourt principalement l’Autriche et l’Allemagne dans une sorte de tournée de promotion de la littérature slovaque, peu de temps avec la chute du mur de Berlin.
Malheureusement ce récit m’a profondément ennuyé. Hormis quelques passages plus marquants sur la littérature ou la notion de nation, j’ai eu l’impression de suivre de longs bavardages sur des sujets pas forcément passionnants, notamment sur la question de la nation slovaque. Je connais mal la culture slovaque et son histoire, mais je ne pense pas en avoir appris beaucoup plus en lisant ce roman, tant il m’a semblé s’adresser à un public déjà connaisseur.
J’ai insisté pendant les deux premiers tiers du livre mais j’ai fini par parcourir le dernier tiers en sautant certains passages, tant cela m’ennuyait.
C’est donc une nouvelle déception avec cette lecture qui m’a ennuyé et que j’ai eu du mal à terminer malgré toute ma bonne volonté.
June 3, 2025
"Komunisti - nekomunisti, mal som svoj vlastný život ako vy, povedal som Margarethe pred niekoľkými rokmi. Myslím, že som v tej chvíli ani neklamal. Mal som pravdu, svojím spôsobom; ale čo z toho? Čo mi zostane v ruke, keď sa ten vlastný život pokúsim ohmatať? Čo som z neho zmajstroval? Zo seba?
Tak znie otázka."
Chytám celý puntičkársky čitateľský zbor násilne za ramená - táto kniha je absolútne geniálna záležitosť. Zapožičiam si slová inej recenzie: "je to ako v ústach prevaľovať kvalitné víno". A ono to bola pravda od začiatku do konca.
Táto kniha je nádherným ľúbostným listom patriacim generácii utopicky zasnenej, básňami nadchnutej mládeže. Napriek, v istých momentoch až brutálnej sile tejto knihy sa číta ako med. Dáva Slovensku, Slovákom, umeniu, kapitalizmu, komunizmu, korupcii, vášni a vynaliezavosti päsťovky, ale s nežnosťou impresionistu. Napriek vyhraneným názorom je stále istým spôsobom neutrálna - karhá všetkých rovnakým metrom, vrátane Iks Ypsilona, vrátane Vilikovského, vrátane hádam všetkých pod slnkom, nikto jej neuchádza, a keď na niečo zabudne, zopakuje predošlú pointu na jej vyjasnenie a dodanie kritiky. A napriek tejto kritike, je to knižka veľmi milujúca, voči celému tomu svetu, ktorý tak karhá.
Cením, odporúčam, lyrické, výstižné, trefné a medzi oči.
Tak znie otázka."
Chytám celý puntičkársky čitateľský zbor násilne za ramená - táto kniha je absolútne geniálna záležitosť. Zapožičiam si slová inej recenzie: "je to ako v ústach prevaľovať kvalitné víno". A ono to bola pravda od začiatku do konca.
Táto kniha je nádherným ľúbostným listom patriacim generácii utopicky zasnenej, básňami nadchnutej mládeže. Napriek, v istých momentoch až brutálnej sile tejto knihy sa číta ako med. Dáva Slovensku, Slovákom, umeniu, kapitalizmu, komunizmu, korupcii, vášni a vynaliezavosti päsťovky, ale s nežnosťou impresionistu. Napriek vyhraneným názorom je stále istým spôsobom neutrálna - karhá všetkých rovnakým metrom, vrátane Iks Ypsilona, vrátane Vilikovského, vrátane hádam všetkých pod slnkom, nikto jej neuchádza, a keď na niečo zabudne, zopakuje predošlú pointu na jej vyjasnenie a dodanie kritiky. A napriek tejto kritike, je to knižka veľmi milujúca, voči celému tomu svetu, ktorý tak karhá.
Cením, odporúčam, lyrické, výstižné, trefné a medzi oči.
March 24, 2019
Une première rencontre prometteuse avec la littérature slovaque.
Dans Un chien sur la route de Pavel Vilikovsky, nous suivons les pérégrinations d'un homme, rédacteur-éditeur, envoyé sur les routes d'Europe centrale pour promouvoir la littérature de son pays, la Slovaquie.
L'auteur évoque, par l'intermédiaire de son personnage principal un brin existentialiste, l'histoire d'un petit pays méconnu (pour ne pas dire méprisé). L'écriture est imagée et le style singulier, l'intrigue réaliste mais originale.
Les différentes réflexions des personnages quant aux relations transnationales, à l'identité slovaque, à l'influence du communisme sur la culture, sont passionnantes.
Bien entendu, il est aussi question de littérature. Notre émissaire slovaque étant éditeur et amoureux des lettres, les références bibliographiques sont légion et les anecdotes historiques très intéressantes (notamment en ce qui concerne l'édition).
Avec un regard lucide et pessimiste sur l'avenir des acteurs du livre, le narrateur alerte le lecteur quant à la mort lente et dangereuse de la littérature.
Alors soyez curieux et laissez-vous surprendre par les littératures du monde.
Dans Un chien sur la route de Pavel Vilikovsky, nous suivons les pérégrinations d'un homme, rédacteur-éditeur, envoyé sur les routes d'Europe centrale pour promouvoir la littérature de son pays, la Slovaquie.
L'auteur évoque, par l'intermédiaire de son personnage principal un brin existentialiste, l'histoire d'un petit pays méconnu (pour ne pas dire méprisé). L'écriture est imagée et le style singulier, l'intrigue réaliste mais originale.
Les différentes réflexions des personnages quant aux relations transnationales, à l'identité slovaque, à l'influence du communisme sur la culture, sont passionnantes.
Bien entendu, il est aussi question de littérature. Notre émissaire slovaque étant éditeur et amoureux des lettres, les références bibliographiques sont légion et les anecdotes historiques très intéressantes (notamment en ce qui concerne l'édition).
Avec un regard lucide et pessimiste sur l'avenir des acteurs du livre, le narrateur alerte le lecteur quant à la mort lente et dangereuse de la littérature.
Alors soyez curieux et laissez-vous surprendre par les littératures du monde.
May 13, 2020
Román PES NA CESTE (2011) od Pavla Vilikovského sa dá čítať ako:
- road trip psa na ceste po Rakúsku (autor: asi XY)
- road trip psa na ceste po Rakúsku s ľúbostným prívlastkom (autor: asi XY)
- denník psa na ceste po Rakúsku (autor: asi XY)
- esej o špecifikách národných (autori: asi XY + určite Vilikovský)
- zbierka cudne utajených fejtónov (autori: asi XY + určite Vilikovský)
- vyznanie lásky k literatúre s ironickým dnom (autor: určite Vilikovský)
Román však možno čítať ako žánrovú a tematickú skladačku, z ktorej si pozorný čitateľ vydoluje to svoje. Tak to autor istotne chcel. Spomínam si, čo mi povedal literárny kritik Vladimír Petrík ešte v roku 2010: „Vilikovského akosi nevieme uchopiť. V ničom nie je apriórny.“
Dnes, pár dní po autorovej smrti, uvažujem o tom, že možno práve v tom ako nebyť apriórny bola jeho najväčšia apriórnosť.
Každopádne, v ceste za akýmkoľvek čitateľským názorom stoja jednotlivé vety. A tie Vilikovského sú v každom ohľade skvelé.
- road trip psa na ceste po Rakúsku (autor: asi XY)
- road trip psa na ceste po Rakúsku s ľúbostným prívlastkom (autor: asi XY)
- denník psa na ceste po Rakúsku (autor: asi XY)
- esej o špecifikách národných (autori: asi XY + určite Vilikovský)
- zbierka cudne utajených fejtónov (autori: asi XY + určite Vilikovský)
- vyznanie lásky k literatúre s ironickým dnom (autor: určite Vilikovský)
Román však možno čítať ako žánrovú a tematickú skladačku, z ktorej si pozorný čitateľ vydoluje to svoje. Tak to autor istotne chcel. Spomínam si, čo mi povedal literárny kritik Vladimír Petrík ešte v roku 2010: „Vilikovského akosi nevieme uchopiť. V ničom nie je apriórny.“
Dnes, pár dní po autorovej smrti, uvažujem o tom, že možno práve v tom ako nebyť apriórny bola jeho najväčšia apriórnosť.
Každopádne, v ceste za akýmkoľvek čitateľským názorom stoja jednotlivé vety. A tie Vilikovského sú v každom ohľade skvelé.
February 16, 2025
Tento Vilíkovský! ......Chvíľami sa to číta ťažšie, ale ak človek vytrvá, dotkne sa umenia. Kumšt! To je to správne slovo v spojení s Vilíkovským. „Text, ktorý spieva trojhlasne“; za tému, za jazyk a za autora a jeho štýl. Ja by som kľudne bola za to, aby sme Vilíkovského zaradili do nášho národného slovenského neba, ak sa teda zhodneme na tom, že tam nejaký ten muž predsa len môže byť (pozn. ide o narážku na text v knihe).
Len mám trochu pocit, že on by tam patriť nechcel, minimálne nie v roli hlavného hrdinu tejto knihy. Hlavným hrdinom je redaktor, ktorý na kultúrnych podujatiach v susedných krajinách prezentuje slovenskú literatúru. Predstavuje sa ako Iks Ypsilon, človek obyčajný, nevýznamný, a tak sa mi javí, že jeho typickou črtou je odťažitosť. Segreguje sa od všetkých tém, ktoré sa v knihe otvoria; od literárnych pôct a slávy, od žien či sexu, ako aj od slovenského národa.
Literárne pocty a uznania na autora kladú vysoké nároky, to je stres, ktorý môže literárne dielo ovplyvniť, ubrať mu napríklad na autenticite. Odťažitosť od žien môže byť daná aj vekom, hlavná postava je starší muž, alebo to môže to byť presne ten istý dôvod, ako v prvom prípade. No a odťažitosť od slovenského národa? Kto z nás by mu nerozumel? Kto z nás necíti hanbu? Nie za to, že sme malí, ale za to ako sa cítime veľkými, ako hlúpo sa cítime veľkými a akými spôsobmi to dávame najavo. Niežeby som v texte postrehla nejakú vieru v zmenu, ale predsa, čo by povedal Vilíkovský keby videl, ako sa slovenský národ prezentuje 15 rokov po napísaní jeho knihy? Ani riadok by zmeniť nemusel....
Len mám trochu pocit, že on by tam patriť nechcel, minimálne nie v roli hlavného hrdinu tejto knihy. Hlavným hrdinom je redaktor, ktorý na kultúrnych podujatiach v susedných krajinách prezentuje slovenskú literatúru. Predstavuje sa ako Iks Ypsilon, človek obyčajný, nevýznamný, a tak sa mi javí, že jeho typickou črtou je odťažitosť. Segreguje sa od všetkých tém, ktoré sa v knihe otvoria; od literárnych pôct a slávy, od žien či sexu, ako aj od slovenského národa.
Literárne pocty a uznania na autora kladú vysoké nároky, to je stres, ktorý môže literárne dielo ovplyvniť, ubrať mu napríklad na autenticite. Odťažitosť od žien môže byť daná aj vekom, hlavná postava je starší muž, alebo to môže to byť presne ten istý dôvod, ako v prvom prípade. No a odťažitosť od slovenského národa? Kto z nás by mu nerozumel? Kto z nás necíti hanbu? Nie za to, že sme malí, ale za to ako sa cítime veľkými, ako hlúpo sa cítime veľkými a akými spôsobmi to dávame najavo. Niežeby som v texte postrehla nejakú vieru v zmenu, ale predsa, čo by povedal Vilíkovský keby videl, ako sa slovenský národ prezentuje 15 rokov po napísaní jeho knihy? Ani riadok by zmeniť nemusel....
August 17, 2023
Je n'ai pas aimé ce livre. Principalement parce que je n'ai pas les références culturelles je pense. Et le protagoniste principal est obsédé par un auteur que je ne connais pas et je suppose qu'il y a des clins d’œil à cet auteur mais idem sans les références c'est impossible à capter. Je voulais découvrir la littérature slovaque, c'était pas le bon choix...
October 3, 2025
Veľmi vtipná a kritická kniha o povahe Slovákov. Čítala som ju hlavne do školy, no bavila ma. Vilíkovského pohľad na Slovákov je ostro kritický, no ja s ním vo väčšine súhlasím. Píše o našej lenivosti, nezáujme o kultúru a ľahostajnosti. Pozoruhodné, že kniha bola napísaná pred 15 rokmi a pritom je lepšie opísať situáciu na Slovensku nemohla.
September 13, 2018
Touto knihou som sa naučila veľa o slovenskom národe, kultúre, literatúre a mentalite. Milujem tieto krásne vyjadrené myšlienky. Mal by si ich prečítať každý Slovák.
March 23, 2025
Skutočnosť nie je pravdivá ani nepravdivá, jednoducho je. A nedá sa s ňou vybabrať.
December 3, 2025
Neskutočne aktuálne!
April 13, 2013
Kniha Pes na ceste by se mohla označit za esejistickou novelu. Vilikovského vypravěč a hrdina v jedné osobě Iks Ypsilon se zde vydává na cestu po Rakousku po stopách spisovatele Thomase Bernharda. Na této cestě potkává rakouskou emigrantku Margarethe, se kterou prožije krátký románek, jenž vede i k velmi otevřeně a bez skrupulí napsané kapitole o jejich sexuálním hotelovém dobrodružství. Tato hlavní příběhová linie se střídá s úvahami nad několika tématy plynoucích rovněž z Vilikovského (a vypravěčova) profesního zájmu v překladatelství a knižním redaktorství. Autor zde komentuje některé ze svých spisovatelských hrdinů (Hemingway, Faulkner, Saroyan, Wolfe a mnoho dalších) a rozvíjí mnohé literární i teoretické myšlenky. Intertextuální síť je v knize poměrně spletitá a v tomto prvku je novela vpravdě postmoderní, ačkoliv od jiných rysů postmoderny je oproti předchozí autorově tvorbě relativně oproštěná. Jinde se vypravěč zamýšlí nad jednotlivými národními charaktery středoevropských zemí, především Slováků, ale také Maďarů a v konfrontaci s Bernhardem také Rakušanů, přičemž je mu vlastní ironický, někdy až sarkastický tón a nebojí se nabourávat tradiční předsudky a lichotky o Slovácích, jejich národních hrdinech a vlastní identitě. Hrdina trpí pocitem méněcennosti a smiřuje se s vlastní "nevýjimečností" (narozdíl od Bernharda). Název knihy a pointu vnukla autorovi zpráva v rozhlase o bloudění zoufalého psa. Vilikovský však nerozumí tomu, jak mohli v rozhlase vědět, že je pes zoufalý. To je možná zároveň metaforou k celému putování, přičemž bychom se nad zmiňovanou zoufalostí, která občas v jeho myšlenkách rezonuje, měli mít na pozoru.
July 16, 2017
"Mám rád tieto mlčanlivé dejiny; poznajú svoje miesto a nedožadujú sa pozornosti, ale dovolia nám, aby sme ich pohladkali, a človek tým dotykom získa od seba odstup - pochopí, že prítomnosť je len jediná kvapka v neustávajúcom mrholení času."
Sled myšlienok anonymného knižného redaktora, ktorý drží pohromade hlavne vďaka štylistickej a kompozičnej bravúre Pavla Vilikovského. Kostru tvorí rozjímanie o identite, či už národnej, alebo literárnej, ktoré sa prelína s krátkym, no intenzívnym príbehom ak nie citového vzplanutia, tak aspoň nevšedného ľudského zblíženia. Vilikovský je autor, u ktorého treba dôsledne odlišovať jeho-autora od rozprávača-postavy, ktorá často vyjadruje myšlienky až príliš poznačené paušalizovaním a emocionálnou predpojatosťou na to, aby sa dali považovať za skutočne pravdivé - až na to, že ony pravdivé sú, aspoň v kontexte knihy, pretože rozprávač je s nimi skrz-naskrz stotožnený, v jeho ponímaní sú tou jedinou prípustnou realitou. A tak sa stane, že úvahy začnú byť miestami trochu zdĺhavé a že rozprávač (čo bolo istotne aj Vilikovského zámerom), ktorý sa vo svojich dumkách čoraz častejšie vracia k spisovateľovi Thomasovi Bernhardovi a jeho žlčovitým výlevom voči rakúskemu ľudu, pácha takú istú "krivdu" voči Slovákom a po niekoľkostranovom výpade voči slovenským charakterovým nešvárom značne pokrytecky dodáva: "Nechce sa mi rozmýšľať o Slovákoch ako o národe." Je to teda kniha, ktorá zodpovedá svojmu rozprávačovi - intelektuálska, vnútorne rozpoltená, citlivo vnímavá a plná spomienok. A predchnutá neopakovateľnou Vilikovského metaforikou a jazykovou zdatnosťou.
Sled myšlienok anonymného knižného redaktora, ktorý drží pohromade hlavne vďaka štylistickej a kompozičnej bravúre Pavla Vilikovského. Kostru tvorí rozjímanie o identite, či už národnej, alebo literárnej, ktoré sa prelína s krátkym, no intenzívnym príbehom ak nie citového vzplanutia, tak aspoň nevšedného ľudského zblíženia. Vilikovský je autor, u ktorého treba dôsledne odlišovať jeho-autora od rozprávača-postavy, ktorá často vyjadruje myšlienky až príliš poznačené paušalizovaním a emocionálnou predpojatosťou na to, aby sa dali považovať za skutočne pravdivé - až na to, že ony pravdivé sú, aspoň v kontexte knihy, pretože rozprávač je s nimi skrz-naskrz stotožnený, v jeho ponímaní sú tou jedinou prípustnou realitou. A tak sa stane, že úvahy začnú byť miestami trochu zdĺhavé a že rozprávač (čo bolo istotne aj Vilikovského zámerom), ktorý sa vo svojich dumkách čoraz častejšie vracia k spisovateľovi Thomasovi Bernhardovi a jeho žlčovitým výlevom voči rakúskemu ľudu, pácha takú istú "krivdu" voči Slovákom a po niekoľkostranovom výpade voči slovenským charakterovým nešvárom značne pokrytecky dodáva: "Nechce sa mi rozmýšľať o Slovákoch ako o národe." Je to teda kniha, ktorá zodpovedá svojmu rozprávačovi - intelektuálska, vnútorne rozpoltená, citlivo vnímavá a plná spomienok. A predchnutá neopakovateľnou Vilikovského metaforikou a jazykovou zdatnosťou.
February 15, 2020
Un éditeur slovaque fait connaître la littérature de son pays en Autriche et en Allemagne et partage ses réflexions en s'accompagnant de références littéraires, d'auteurs américains (Faulkner, Hemingway, Fitzgerald) dans leur relation à leur éditeur, Thomas Bernhard sur un certain caractère autrichien, associées à des propos mordants sur la nation slovaque s'adaptant aux différents régimes lors de son histoire. A cela, il livre quelques réflexions d'ordre existentiel, un peu lassantes sur la fin, et également sur le corps vieillissant lors d'un épisode amoureux à la fois tendre et cruel de désabusement. Excepté la francisation des mots slovaques, une bonne traduction à l'écriture fluide.
September 11, 2021
Chcem či nechcem, bola som nútená rozmýšľať nad výletom do Rakúska. Žial, nebývam v Bratislave, takže Viedeň odo mňa nie je na skok, ale láka ma odvtedy, keď prvé, čo som zbadala na rakúskom letisku boli všadeprítomné reprodukcie Klintovho Bozku. Palác Belvedere, tras sa! Musím to však stihnúť do februára 2022. Vilikovský zdieľa môju záľubu v katedrálach a kvalitnej literatúre, teší ma jeho postoj k lekárom (personal reasons), ale narozdiel od neho si v Budapešti nepripadám ako doma. Napriek tomu, že viem plynule po maďarsky (a rozumiem recenzii pod môjou, ktorá si pochvaľuje opis milovania - ja som ním nebola až taká unesená, ale sama roky rokúce tvrdím, že "vták" je nesmierne vtipné pomenovanie pre úd. Aj samotný úd je vtipné pomenovanie pre úd), v Budapešti som sa doma necítila. Kniha bola nesmierne aktuálna vzhľadom na to, že menej ako mesiac dozadu som ja sama navštívila Budapešť a Viedeň (ské letisko).
Pozdávali sa mi aj autorove esejistické úvahy, knihe však chýbala hravosť Letmého snehu, kapitoly boli trochu ťažkopádnejšie, no zato pravdivé. A znova sa mu podarilo, vystihnúť jednu z mojich slabých stránok. Averziu voči manželstvu a iným záväzkom voči druhým. Možno som pre niekoho Lebensmensch, ale existuje niekto taký aj pre mňa? Niežeby nebol kto, ale neviem, či by som o to stála. Ja mám len Lieblingsmensch, ako spieva Namika. Nie nadarmo to bola hitovica môjho leta v roku... ktoromže roku to vlastne bolo? No idea.
A viete čo? Možno na toho Oeda Kuipersa pôjdem. To len tak, medzi rečou. Pozrieť rakúsku muzikálovú scénu. Vzdať hold Vilikovského pamiatke.
Pozdávali sa mi aj autorove esejistické úvahy, knihe však chýbala hravosť Letmého snehu, kapitoly boli trochu ťažkopádnejšie, no zato pravdivé. A znova sa mu podarilo, vystihnúť jednu z mojich slabých stránok. Averziu voči manželstvu a iným záväzkom voči druhým. Možno som pre niekoho Lebensmensch, ale existuje niekto taký aj pre mňa? Niežeby nebol kto, ale neviem, či by som o to stála. Ja mám len Lieblingsmensch, ako spieva Namika. Nie nadarmo to bola hitovica môjho leta v roku... ktoromže roku to vlastne bolo? No idea.
A viete čo? Možno na toho Oeda Kuipersa pôjdem. To len tak, medzi rečou. Pozrieť rakúsku muzikálovú scénu. Vzdať hold Vilikovského pamiatke.
September 24, 2024
Vtipné a trefné pomenovanie vlastností Slovákov. Asi len Vilikovský to takto bravúrne a s nadhľadom dokáže a pritom nikoho neurazí, skôr zamieri priamo na cieľ. A k tomu si robí žarty, že ako umelci tvoria napriek tomu, že ich nikto nechce čítať a píšu len preto, aby sa mohlo ich dielo prezentovať a diskutovať.
September 30, 2012
vrelo odporucam, velmi dobre citanie, mnozstvo viet ktore by som hned chcela niekomu nahlas precitat
March 13, 2013
Aj keď s ťažkým srdcom to hodnotenie...
Displaying 1 - 30 of 32 reviews