Tri novely Dušana Dušeka z filmárskeho prostredia spája predovšetkým ústredné slovo z názvu knihy – láska. No nejde v nich len o lásku, či lásky medzi ženami a mužmi, o všetky jej láskyplné podoby. Autor sa pokúša dotknúť, dostihnúť a dolapiť aj všetky ostatné prejavy vrúcnej a úprimnej náklonnosti k tomu, čo človek v živote robí, čo okolo seba vidí, čo všetko zažíva, čo pri tom cíti, aby to mohol podať, posunúť, či pošepkať aj ostatným ľuďom. Potešiť ich. Proste: ponúknuť holú vetu o láske.
1) Sýta hra so slovami, motajúca sa okolo vzťahovej lásky. Milé, také oscilácie bežného dňa a sledovanie (nie bez sebaľútosti) ako často prevažujú výchylky do negatívna.
2) Príbehový meta-musing na scénaristické adaptácie. Zaujímavé prevedením a formou, ale inak také stredné asi.
3) Vlastne ako prvá poviedka, len výrazne skoncentrované, dosť fajn. Premenlivý výdych z ťažoby.
Kniha sa mi vlastne páčila, hoci to nie je práve moja šálka čaju - na môj vkus to bolo priveľmi filozofické, priveľmi melancholické, priveľmi scenáristické / filmové a hoci sa mi niektoré myšlienky i záblesky atmosféry melanchólie páčili, celkovo mi prosto chýbal poriadny dej! Pôvodne som si dokonca myslela, že pôjde o jednotný príbeh, nakoniec ma prekvapili tri novelky so spoločnou scenáristickou témou a knihu som čítala veeeľmi dlho! I tak som však rada, že som siahla aj po niečom pre mňa netradičnejšom. :)