"Звездная мантия", роман знаменитого сербского писателя Милорада Павича, состоит из цепочки рассказов, каждый из которых темой и названием соответствует одному знаку зодиаку.
Milorad Pavić was a Serbian poet, prose writer, translator, and literary historian.
Pavić wrote five novels which were translated into English: Dictionary of the Khazars: A Lexicon Novel, Landscape Painted With Tea, Inner Side of the Wind, Last Love in Constantinople and Unique Item as well as many short stories not in English translation.
Volim Pavića jer se u njegovoj književnosti uvek dobro: 1) jede (i to onako masno, raznoliko i bez krivice) 2) jebe (i to onako masno, raznoliko i bez krivice), 3) sanja (i to onako masno, raznoliko i bez krivice). Doduše, u njoj se i mnogo umire (i to onako masno, raznoliko i bez krivice), pa i usputno, nekako izgleda da ne boli (ma koliko dekor ukazivao suprotno). Sećam se da sam na prvoj godini fakulteta, kada sam čuo da je Pavić preminuo, poželeo da je otišao sa ovog sveta usputno i bez straha, kao što se umire u njegovoj prozi. Sve četiri stavke u direktnoj su vezi sa frivolnim, dekorativnim svetom o kome je pevao i pripovedao, a gde ne postoji perspektiva, a kauzalnost je samo trač.
„Zvezdani plašt“ je Pavić u svojoj manirističkoj fazi. Reč je zbirci priča forimiranih u pripovedne diptihe imenovane po astrološkim znacima. U njima horoskop igra ulogu u narativnom povezivanju priča, mada ofrlje i uspešno samo kad se malo više zažmuri. I za mene je to ok, da se zažmuri i da se odsanja.
Voleo bih da je u nekoj dimenziji Sergej Paradžanov imao priliku da adaptira neko Pavićevo delo u film. I to ne Paradžanov sa „Sajat Novom“, još manje sa „Senkama zaboravljenih predaka“, koliko kao režiser filma „Ašik Kerib“.
Наконец добрался до Павича, да и до книжек в целом! Ох, какой же он всё-таки вкусный, смачный, как тот самый греческий поцелуй, который обычно дарят через плечо. Короче, прям мёдом на душу! Хотя однозначно хотелось чего-то более цельного и с чеховским ружьем в конце!
"არსებობს ის, რასაც "მეორადი სიკვდილი" შეიძლება ეწოდოს. როდესაც მოგკლავენ ან მოკვდები, მხოლოდ ორმოცი დღის შემდეგ მიხვდები, რა მოხდა შენს თავს, მანამდე არ გეცოდინება, რომ მკვდარი ხარ. ამ ორმოცი დღის განმავლობაში შეგიძლია ისე მოიქცე, თითქოს მკვდარი არცა ხარ. მთელი ეს დრო მოგეჩვენება, რომ ისე ცხოვრობ, როგორც ადრე, ჭამ, სვამ, იტანჯები, გიყვარს ან მოგზაურობ. ხოლო მეორმოცე დღეს შენ დაბრმავდები ამ ქვეყნისთვის. ეს უკვე დასასრულია..."
ყველა ენას აქვს თავისი სალიტერატურო სტილი. ინგლისური გაცოცხლებს, გერმანული არისტოკრატიულია და გაკრიტიკებს, ესპანური ხითხითებს, იტალიური პოეტობს, ქართული უშუალო და ხავერდოვანი ენაა, ხოტბას გასხამს. მილორად პავიჩის მშობლიური ენა - დასავლეთ სლავური, კერძოდ სერბული ენა კი ულამაზესად ეხმატკბილება ქართულს. ნაზი, ტკბილი, არომატული, ვნებიანი და წვრილმანი ესთეტიკით სავსე ენაა სერბული და მილორად პავიჩიც ძალიან ოსტატურად აცოცხლებს თავისი ენის სულს (მადლობა სანდრო დგვარელს ასეთი უნაკლო თარგმანისთვის).
მისი წიგნის - "ვარსკვლავთა მოსასხამის" პერსონაჟების ბედს თანავარსკვლავედები, არ ვიტყოდი რომ წყვეტენ, მაგრამ მიმართულებას აძლევენ მათ ცხოვრებას. ამ წიგნის ყველა პერსონაჟის ცხოვრება აზრიანი და სიმბოლურია, მაღალფარდოვანი და მჭერმეტყველურია, ყველა ეპოქაში ვითარდება და რეინკარნაციის კანონს მიყვება. ყველა პერსონაჟი, რომლებიც სხვადასხვა ზოდიაქოს ნიშნით დაბადებული ადამიანები არიან, რეალურად ერთნი არიან, სხვადასხვა დროს დაბადებულები და ერთნაირად ცდილობენ ომს, ანუ მარსს თავი დააღწიონ და ვენერას, ანუ სიყვარულს ეზიარონ.
დიდი ხანია დაინტერესებული ვარ ტრადიციული ასტროლოგიით და მეგონა უფრო ღრმად შეტოპავდა პავიჩი, მარა მერე მიხვვდი, რომ არაა საჭირო. მისი ზრახვა გასაგებია - თითოეული ნიშნისთვის ულამაზესი ამბავი შეაკოწიწა და საერთო იდეას დაუქვემდებარა. ესაა სიყვარული. ნახსენებია მხოლოდ მზის ნიშნები, მაგრამ ძალიან აზრიანად და არაბანალურად.
ახლა ვნახე პავიჩის რუკა და ესეც ვენერიანელი ყოფილა - მზე და მერკური სასწორი. ცოტათი ნეპტუნიანელიც - მთვარე თევზები. მოკლედ, უნაზესი და უსათუთესი ადამიანია, იგივეს ვიტყოდი მის შემოქმედებაზე - ეს მესამე წიგნია მისი ავტორობით რაც წავიკითხე და მოლოდინებს აჭარბებს.
P.S. პირველად ვუწერ პავიჩს 5/5-ს. ჩემთვის ნომერ პირველია "ვარსკვლავთა მოსასხამი" მის შემოქმედებაში ჯერჯერობით.
оценка максимально субъективная. книга прикольная, задумка понравилась, но немного сложно уловить смысл из-за вечных отсылок к предыдущим главам. надо очень внимательно читать, мб перечитаю когда нибудь
Čoveka može smrt zadesiti iznenadno, da ne zna da je mrtav. Da nastavlja da živi kao što je nekada živeo. To se dešava 40 dana i nakon tih 40 dana on spoznaje konačno svoju smrt. Želim i mene da zadesi ista takva smrt. Čoveka nikada nije ubila starost, i čovek nikada neće znati kako je umro.
Pokušao sam da sklopim neki opšti utisak o ovom izuzetno jakom delu koje je ostavilo utisak na moj život i na način na koji gledam smrt. Ovo nije delo o horoskopu već o životu, ratu, smrti... Ovo je delo u kome je Pavić uspeo da poveže apsolutno sve ideje iz njegovih pređašnih ideja u jednu predivnu celinu. Ovo delo se ne može objasniti ako se ne pročita.
This entire review has been hidden because of spoilers.
This is the book with which I began my acquaintance with creations of Milorad Pavić. I was hesitating whether to rate it 4 or 5, because somehow it was difficult to finish it, but it gets 5 from me for its peculiar storytelling method that makes this fun Astrological Guide for beginners shine! I'll be reading more of this author.
Mi s-a părut greu de citit și pătruns sensul poveștilor, într-o scriere greoaie și nu am reușit să dau de acele povești de iubire promise în sinopsis. De apreciat simbolistica, dar de cele mai multe ori am avut senzația ca citesc descântece și m-am cam și plictisit pe alocuri(chiar am fost tentată să îi dau DNF), dar am strâns din dinți, pt ca este scurtată. 2,5 ⭐️
Чудове продовження мантичної серії після книжки збудованій на Таро. Павич - це завжди насолода.
П'ять років Мінотай уві сні носив бороду, але наяву її не мав. Вона, так само як і сни, залишалася в ньому. Мінотай не любив згадувати свої сновидіння. Однак, вiн якось (здається, 12 квітня) розповів менi нарешті один сон. Я вхопилася за це, як за рятівну соломинку, сподіваючись таким чином довідатись, чи має якийсь ефект моя робота, чи ні. Тої ночі я читала йому Борхеса, "Піщану книгу". Вранці він сказав мені: Менi снилося, що я у Торонто. Один із членів Коронної ради з Канади і ще хтось познайомили мене з Борхесом. Він був сором'язливим та милим, як і у своїх книжках. Mи летіли кудись літаком. Він склав навпіл банкноту, на котрій у середині кола було написано "Сангрія", підписався на ній і давмені як свій автограф. При цьому він зауважив,що "Сангрія" - назва однієї корчми...
Мілорад Павич "Зоряна мантія" Переклад Алли Татаренко
Maestralan kao i uvijek. Da može, 4,5 od 5 bi bila moja ocjena ovog romana. :) Stvari oko kojih je Pavić uspijevao da isplete priču i sa kakvom uvjerljivošću to će teško neko ponoviti u našoj prozi.