What do you think?
Rate this book
V hniezde
Peter Karvaš pátra v hlbinách vlastnej pamäti, z ktorej sa vynárajú spomienky na rodičov, najmä na milovanú mamu, starú mamu, spolužiakov a učiteľov, na život v Banskej Bystrici. Farbisto opisuje ulice a zákutia mesta v 20. a 30. rokoch: novorenesančnú vilu na Hornej ulici s ateliérom starého otca Dominika Skuteckého, námestie (vtedy ešte Masarykovo) s lákavými obchodíkmi, Benického a Ebnerov dom, Dolnú ulicu či proletársky Hušták a tiež živú tetu Vansovú v dome pri Bystričke. Mesto v spomienkach vytvára citové a sociálne zázemie pre generáciu, ktorá napokon dospela v Slovenskom národnom povstaní, a hoci Karvaš oživuje hlavne "svet včerajška", jeho krásy i tragédie, v rozprávaní môžeme rozoznať črty, ktoré nezostali iba minulým svedectvom.
Nové vydanie knihy s fotografickou prílohou z rodinného albumu Karvašovcov a Skuteckých. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu. Kniha vyšla s finanćnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja. Vydanie knihy bolo realizované s podporou Mesta Banská Bystrica.
Nové vydanie knihy s fotografickou prílohou z rodinného albumu Karvašovcov a Skuteckých. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu. Kniha vyšla s finanćnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja. Vydanie knihy bolo realizované s podporou Mesta Banská Bystrica.
240 pages, Paperback
First published January 1, 1981
8 people are currently reading
46 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 7 of 7 reviews
March 4, 2023
Som unesený.
Moja unesená myseľ zahniezdila v Karvašových vetách.
Jeho spomienkové zápisky sú poviedkovou kronikou zaprášených rodinných tajomstiev, autorových vnútorných svetov, lásky k matke, tvorivosti, medzivzťahov a jeho nevšedných povšimnutí všedností.
Atmosféra knihy je úžasná. Poetické texty sú arabeskami ľúbozvučných výrazov. Sála z nich krása, pokoj, vzletná radosť, ale aj splín, clivota.
Sála z nich harmónia.
Moja unesená myseľ zahniezdila v Karvašových vetách.
Jeho spomienkové zápisky sú poviedkovou kronikou zaprášených rodinných tajomstiev, autorových vnútorných svetov, lásky k matke, tvorivosti, medzivzťahov a jeho nevšedných povšimnutí všedností.
Atmosféra knihy je úžasná. Poetické texty sú arabeskami ľúbozvučných výrazov. Sála z nich krása, pokoj, vzletná radosť, ale aj splín, clivota.
Sála z nich harmónia.
June 20, 2023
Čistá krása.
March 17, 2024
Neviem celkom ohodnotiť túto knihu. Na jednej strane je plná krásnych viet, čarovných verných konštrukcií, až snových, na druhej strane ma vlastne vôbec nevtiahla, nepohltila, celé sa to odohrávalo akosi mimo mňa. Možno som na ňu nebola správne naladená...
June 22, 2016
Ak má niekto rád hru so slovíčkami, malebné výrazy, ktoré pritom sadnú ako riť na šerbeľ, tak toto je knižka pre neho.
Mal dvoch starších bratov, ktorých som ja nikdy nemal, a vedel od nich nielen všakovaké neslýchané slovíčka a obraty, ale aj obsahy filmov mládeži neprístupných, ako to vyzerá ďaleko-ďaleko v budúcnosti, napríklad na gymnáziu alebo v tanečnej, čo a kde je vlády a ministri a čo sa robí s dievčatami.
Stará mamka, ktorá sa čas od času dala uprosiť, aby mi čítala z knihy Srdce, ostala neoblomná, keď som sa dobýjal do ateliéru, alebo zaliečavo žobronil o kľúč. A tak som sa musel uspokojiť s rozčuľujúcim pohľadom na dvere a na fasádu, na ktorej starý otec vyryl ozdobné sgrafito s portrétmi svojich starších kolegov a idolov, občanov milovaného Talianska, pánov Tiziana a Raffaela, a s nadpismi, ktoré mi otec maškrtnícky preložil a mamka za istého pamätného zimného večera vystrojila obšírnymi a poetickými vysvetlivkami: Ars et amor. Labor et gloria.
Okrem okteta tu (v ateliéri Dominika Skuteckého - pozn.) viali Staré Hory a Špania Dolina a Benátky, hustá mladá dubina a naliata zrelá tráva a morská soľ a riasy, Gajary a Mníchov, otcovské záhumnie a akademické výstavné siene, Laskomer s kotliarskymi dieničkami a huštácke krčmičky a londýnske galérie so svojimi vznešenými pokušeniami a zmluvami veľkého formátu a malých honorárov pre neznámeho začiatočníka. Asi vtedy som pochopil, že sa svet nekončí pri Dolnom mlyne ani pri svätoondrejskom potoku, a zachvel som sa bázňou.
To preto som svätokrádežne otvoril knižnicu a kutral a snoril medzi zväzkami klasikov a zvitkami papierov, vylovil polorozpadnutý obal s korešpondenciou a blednúci rukopis dedovej knihy O technike olejomaľby a hnedasté fotografie mne neznámych a nie sympatických ľudí s prsami pokrytými medailami, a staré slávnostné tlačivá, ktorých účel som nechápal, a napokon i tú prekrásnu zbierku grafických listov od Fra Bartolommea a Durera až po Goyu a Daumiera, starostlivo a s láskou nahonobenú, uloženú do mapy vlastnoručne vyrobenej a vyzdobenej, na ktorej stálo vonkoncom nekrasopisné, takmer chvatné venovanie: Môjmu vnukovi Petrovi, až bude maturovať.
Nič nezostalo z krajiny za zrkadlom, z prístavu na lagúne bohumilého umenia, z komnaty na slonovinovom zvýšenom prízemí. Veľmi rýchlo som zistil, že toto umenie, žiaľ, nie je mojím umením, vzápäť prišli zlé časy a do ateliéru sa nasťahovali príbuzní, čo zutekali pred vojnou, chudobou, prenasledovaním. Potom sme domec opustili aj my. Neostali ani mŕtve predmety: Po Povstaní sa do nášho bytu nasťahovalo gestapo.
V Hornej ulici naproti tomu stál trpaslík v záhrade u Philadelphich a pozorne síkal do vycementovaného jazierka pod lipami.
S istou dávkou bujnej fantázie môžem pripustiť, že som kedysi bol zlatovlasý, svetlooký a usmievavý, no odmietam možnosť, že boli časy, keď sa moji rodičia vôbec nepoznali, alebo keď na námestí nebol vodomet, keď mohutný pád doktor Kollár neliečil ľudí tým, že na nich reval a oni sa potom báli byť chorí a ťažkať si, a keď starci od tridsiatky nahor nerozprávali blahosklonne o svojich dobrodružstvách z Haliče a od Piavy, slovom z vojny, čo je čosi strašné a slávne a nepochopiteľné, čo už zaručene nikdy nebude, bohu buď chvála a sláva.
Viem, že sa iné deti hrávali na Indiánov, na zbojníkov, na živáňov a pandúrov, na výpravy do končín protinožcov, napríklad do Zvolena, na ostrovy, póly a ľadové kryhy.
Sedel som vysoko v korune jablone na rázsochatom hrubom konári a svet a ľudkovia boli hlboko podo mnou; čupel som v ponorke medzi oblakmi a dookola plávali za tichej hudby z gramofónu okrídlené veľryby a šarkamy s deviatimi vrtuľami; maharadžovia na slonoch a rýchlopalní gangstri útočili v rojoch na môj rodný dom a ja som do nich púšťal neviditeľné lúče, ktoré ich menili na zábavné mramorové sochy, pokrývajúce okolie; v bezprostrednej blízkosti zjavil sa mi nad hlavou veľhad kráľovský krížený s motorovou pílou - hypnotizoval som ho uriečivým pohľadom a on sa preobrátil na rosu - keď dopadla na trávnik, ani hríby vypučali z neho krvavé jedovaté slnečnice, a kto sa na ne obzrel, naskutku oslepol.
Prišiel fúzatý ujo Anton s oberučnou pílou a katovskou širočinou, doviedol si nosatého pomocníka s hrčavým lanom a milú hrušku vyťali. Že mám na nej pozorovateľňu proti Siouxom, skrýšu plnú drahokamov a nožíkov Sarajevo, hvezdáreň s priamym dohľadom na hviezdu zvanú Zambotibumba, obývanú päťnohými a dvojhlavými klokanmi, hovoriacimi po švédsky s horehronským prízvukom, to si vôbec nevšimli.
Moja mama sama nepiekla chlieb. Kupovali sme ho banálne a nepoeticky u pekára Bimana v Hornej ulici kúsok povyše nás.
A jednako, ľúbil som najmä ten úsmev, aj keď som mu nerozumel. Prečítal som ho na všetkých tvárach svojej mamy, ktorá si v čase môjho dospievania trikrát siahla na život a napokon z neho odišla pod bodákmi - podnes, na deň a hodinu tridsať rokov, márne hľadám jej hrob. Čo sa, preboha živého muselo stať so svetom, že sa moja mama takto premenila...?
Mal dvoch starších bratov, ktorých som ja nikdy nemal, a vedel od nich nielen všakovaké neslýchané slovíčka a obraty, ale aj obsahy filmov mládeži neprístupných, ako to vyzerá ďaleko-ďaleko v budúcnosti, napríklad na gymnáziu alebo v tanečnej, čo a kde je vlády a ministri a čo sa robí s dievčatami.
Stará mamka, ktorá sa čas od času dala uprosiť, aby mi čítala z knihy Srdce, ostala neoblomná, keď som sa dobýjal do ateliéru, alebo zaliečavo žobronil o kľúč. A tak som sa musel uspokojiť s rozčuľujúcim pohľadom na dvere a na fasádu, na ktorej starý otec vyryl ozdobné sgrafito s portrétmi svojich starších kolegov a idolov, občanov milovaného Talianska, pánov Tiziana a Raffaela, a s nadpismi, ktoré mi otec maškrtnícky preložil a mamka za istého pamätného zimného večera vystrojila obšírnymi a poetickými vysvetlivkami: Ars et amor. Labor et gloria.
Okrem okteta tu (v ateliéri Dominika Skuteckého - pozn.) viali Staré Hory a Špania Dolina a Benátky, hustá mladá dubina a naliata zrelá tráva a morská soľ a riasy, Gajary a Mníchov, otcovské záhumnie a akademické výstavné siene, Laskomer s kotliarskymi dieničkami a huštácke krčmičky a londýnske galérie so svojimi vznešenými pokušeniami a zmluvami veľkého formátu a malých honorárov pre neznámeho začiatočníka. Asi vtedy som pochopil, že sa svet nekončí pri Dolnom mlyne ani pri svätoondrejskom potoku, a zachvel som sa bázňou.
To preto som svätokrádežne otvoril knižnicu a kutral a snoril medzi zväzkami klasikov a zvitkami papierov, vylovil polorozpadnutý obal s korešpondenciou a blednúci rukopis dedovej knihy O technike olejomaľby a hnedasté fotografie mne neznámych a nie sympatických ľudí s prsami pokrytými medailami, a staré slávnostné tlačivá, ktorých účel som nechápal, a napokon i tú prekrásnu zbierku grafických listov od Fra Bartolommea a Durera až po Goyu a Daumiera, starostlivo a s láskou nahonobenú, uloženú do mapy vlastnoručne vyrobenej a vyzdobenej, na ktorej stálo vonkoncom nekrasopisné, takmer chvatné venovanie: Môjmu vnukovi Petrovi, až bude maturovať.
Nič nezostalo z krajiny za zrkadlom, z prístavu na lagúne bohumilého umenia, z komnaty na slonovinovom zvýšenom prízemí. Veľmi rýchlo som zistil, že toto umenie, žiaľ, nie je mojím umením, vzápäť prišli zlé časy a do ateliéru sa nasťahovali príbuzní, čo zutekali pred vojnou, chudobou, prenasledovaním. Potom sme domec opustili aj my. Neostali ani mŕtve predmety: Po Povstaní sa do nášho bytu nasťahovalo gestapo.
V Hornej ulici naproti tomu stál trpaslík v záhrade u Philadelphich a pozorne síkal do vycementovaného jazierka pod lipami.
S istou dávkou bujnej fantázie môžem pripustiť, že som kedysi bol zlatovlasý, svetlooký a usmievavý, no odmietam možnosť, že boli časy, keď sa moji rodičia vôbec nepoznali, alebo keď na námestí nebol vodomet, keď mohutný pád doktor Kollár neliečil ľudí tým, že na nich reval a oni sa potom báli byť chorí a ťažkať si, a keď starci od tridsiatky nahor nerozprávali blahosklonne o svojich dobrodružstvách z Haliče a od Piavy, slovom z vojny, čo je čosi strašné a slávne a nepochopiteľné, čo už zaručene nikdy nebude, bohu buď chvála a sláva.
Viem, že sa iné deti hrávali na Indiánov, na zbojníkov, na živáňov a pandúrov, na výpravy do končín protinožcov, napríklad do Zvolena, na ostrovy, póly a ľadové kryhy.
Sedel som vysoko v korune jablone na rázsochatom hrubom konári a svet a ľudkovia boli hlboko podo mnou; čupel som v ponorke medzi oblakmi a dookola plávali za tichej hudby z gramofónu okrídlené veľryby a šarkamy s deviatimi vrtuľami; maharadžovia na slonoch a rýchlopalní gangstri útočili v rojoch na môj rodný dom a ja som do nich púšťal neviditeľné lúče, ktoré ich menili na zábavné mramorové sochy, pokrývajúce okolie; v bezprostrednej blízkosti zjavil sa mi nad hlavou veľhad kráľovský krížený s motorovou pílou - hypnotizoval som ho uriečivým pohľadom a on sa preobrátil na rosu - keď dopadla na trávnik, ani hríby vypučali z neho krvavé jedovaté slnečnice, a kto sa na ne obzrel, naskutku oslepol.
Prišiel fúzatý ujo Anton s oberučnou pílou a katovskou širočinou, doviedol si nosatého pomocníka s hrčavým lanom a milú hrušku vyťali. Že mám na nej pozorovateľňu proti Siouxom, skrýšu plnú drahokamov a nožíkov Sarajevo, hvezdáreň s priamym dohľadom na hviezdu zvanú Zambotibumba, obývanú päťnohými a dvojhlavými klokanmi, hovoriacimi po švédsky s horehronským prízvukom, to si vôbec nevšimli.
Moja mama sama nepiekla chlieb. Kupovali sme ho banálne a nepoeticky u pekára Bimana v Hornej ulici kúsok povyše nás.
A jednako, ľúbil som najmä ten úsmev, aj keď som mu nerozumel. Prečítal som ho na všetkých tvárach svojej mamy, ktorá si v čase môjho dospievania trikrát siahla na život a napokon z neho odišla pod bodákmi - podnes, na deň a hodinu tridsať rokov, márne hľadám jej hrob. Čo sa, preboha živého muselo stať so svetom, že sa moja mama takto premenila...?
February 16, 2023
V hniezde. Spomínanie Petra Karvaša
Na prvý pohľad aj dotyk je spomínanie Petra Karvaša – V hniezde – v novom vydaní (Literárna bašta) poctivým vďakyvzdaním významnému bystrickému rodákovi. Prívlastok významný je hmlistý a nekonkrétny. Treba ho rozvíjať. Impulzom k snahe o rozpletenie komplikovaného ducha Petra Karvaša je práve táto kniha. Neďaleko od beletrie, neďaleko k básni, predovšetkým je však mikroskopickým portrétom toho najkrehkejšieho, čo Peter Karvaš vlastnil – a nie je to patetické ako táto veta.
Hra, ktorá sa neodohrala
Krátke premýšľanie o memoároch Petra Karvaša s názvom V hniezde by som začal tým, že si k pomyselnému stolu prizvem aj nenápadných, zato však vplyvných svedkov. Jedným z nich bude Dominik Skutecký (maliar a dedo), ďalšou bude Karola Skutecká-Karvašová (maliarka a matka), tiež Ferdinand Skutecký (lekár a otec). Nazývam ich svedkami, hoci sú predovšetkým genetickým kódom, ktorý sa v Petra Karvaša vyformoval. V tejto úrovni aj ostávajú, nebudú do osudu nasilu vnikať, hoci je ním Karvaš presiaknutý. Sú jeho podstatnými, ale stále vedľajšími postavami.
Spomienková kniha V hniezde (orig. 1981) je ideálnym dokladom, že všetky kreatívne elementy sa spojili a vytvorili majstrovského rozprávača, predovšetkým však medzinárodne uznávaného dramatika (Polnočná omša, Meteor, Jazva a i. ) a teatrológa, tiež intelektuála – s čím bol v rozhovoroch často konfrontovaný a odvolával sa na vedecký záber časti svojej práce. Židovský pôvod najbližšej rodiny sa pričinil v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia o tragédiu. Jeho matka bola zavraždená krátko po potlačení SNP. Mala 51 rokov.
Chcel by som dať na tomto mieste do pozornosti nápaditý flanérsky projekt Divadelné prechádzky. Dramatička Iveta Škripková v ňom totiž pri zastaveniach Petra Karvaša píše, že po tragickej smrti rodičov už do rodného domu nevstúpil. Zavraždili ich nacisti v Nemeckom. Rodný dom je dnes vďaka rekonštrukciám opäť majestátnym objektom Banskej Bystrice. Je ním totiž Vila Dominika Skuteckého. Dodnes sa na tomto mieste koná prezentácia mladých slovenských ochotníckych divadiel – Karvašova Bystrica.
Neodohrala?
Chronológia memoárov z väčšej časti pokrýva študentské roky Petra Karvaša, teda detstvo, dospievanie, ale nielen to. Vnútorný svet je tu literárne komponovaný tak precízne, že sa permanentne ocitáme v citlivo dávkovaných retrospektívach. V nich je P. Karvaš nielen nostalgický, ale aj melancholický. Všetky postavy by sme aj mali na dlani, keby v jeho spomínaní práve jeho interný duch všetky nepohlcoval. Neskrýval v taktnej tajnosti. Vystúpia, aby sa zrazu ocitli na odvrátenej strane zrkadla, ako v diele Lilith (George MacDonald). Tu však nemajú miesto mrákoty a temno, ak aj, prelínajú sa s rozumom, ktorému vládne osvietená sila básne.
Spomenul som si na krátky film, na ktorom sa režijne podieľal aj Jean Epstein – Pasteur (1922). Sám mu venuje v knihe Poetika obrazů (Herrmann & synové, 1999) špeciálne miesto. Chemik a biológ Louis Pasteur tu nevystupuje iba ako figúra, no jeho profil spoluvytvára aj nápaditá, impresionistická harmónia tieňa a experimentov, ktoré sa v súhre s novým filmovým remeslom a chémiou ocitajú na plátne. Film posunul na novú úroveň to, čo chcela povedať báseň, keby jej bol ktosi dal do vienka nové prostriedky. Peter Karvaš zase s maliarskou precíznosťou zachytáva všednosť detskej situácie takto:
„Prvopočiatky mali odjakživa podobu vôní: bielej, hebkej, ešte nepoužitej radírovacej gumy, na ktorej bol vytlačený rozťahovací slon, dreveného perálnika s vysúvacím vrchnákom pomaľovaným kvetmi, ceruziek – obyčajných, barnavých značky Hardmuth a žltých, drahých a vzácnych značky Koh-i-noor, mäkkých jednotiek i tvrdých trojok – a čipkovaných stružlín, padajúcich zo strúhadla podoby glóbusu a voňajúcich lakom a tuhou, ďalej vylúhovanej kože školskej tašky s remencami, kníh a knihárskeho gleja a čerstvé tlače, atramentu v kalamári a drobiacej sa kriedy, naolejovanej dlážky a napitej špongie behajúcej po tabuli, prievanu na chodbách dvojtriedky, dozrievajúcich gaštanov za oknami a prvého jesenného dažďa, rozváňajúceho zvíreným prachom.“ (str. 45)
Do tohto momentu preniká Skuteckých zmysel pre detail. Schopnosť privolať, otvoriť, analyzovať a verne zreprodukovať ranú spomienku Petra Karvaša s deskriptívnosťou naturalistickej maľby. Často sa stane, že sa počas tohto spomínania zastavíte a vrátite, vyžaduje si totiž plnú čitateľskú pozornosť, pretože je kontemplatívne, inteligentné.
Vo výsledku získate neuveriteľne ornamentálny, ale farbistý profil. Krehký. Vtipný. Miestami zatrpknutý, ale vzdušný. Pozor, dýchame však ostrý, kovový, jesenný vzduch (napriek tomu, že momenty sa dejú naprieč viacerými ročnými obdobiami). Z toho vzduchu dráždi na suchý kašeľ. Má však to, čo nezriedka knihám chýba. Plnú prítomnosť autora. Pochopiteľne teda vyžaduje aj plnú a sústredenú prítomnosť vašu. Prečítal som V hniezde naraz, nie po kúskoch. Petra Karvaša ako rozprávača nemožno prerušovať. Teda všetko možno, ale nič by z toho neostalo.
Na prvý pohľad aj dotyk je spomínanie Petra Karvaša – V hniezde – v novom vydaní (Literárna bašta) poctivým vďakyvzdaním významnému bystrickému rodákovi. Prívlastok významný je hmlistý a nekonkrétny. Treba ho rozvíjať. Impulzom k snahe o rozpletenie komplikovaného ducha Petra Karvaša je práve táto kniha. Neďaleko od beletrie, neďaleko k básni, predovšetkým je však mikroskopickým portrétom toho najkrehkejšieho, čo Peter Karvaš vlastnil – a nie je to patetické ako táto veta.
Hra, ktorá sa neodohrala
Krátke premýšľanie o memoároch Petra Karvaša s názvom V hniezde by som začal tým, že si k pomyselnému stolu prizvem aj nenápadných, zato však vplyvných svedkov. Jedným z nich bude Dominik Skutecký (maliar a dedo), ďalšou bude Karola Skutecká-Karvašová (maliarka a matka), tiež Ferdinand Skutecký (lekár a otec). Nazývam ich svedkami, hoci sú predovšetkým genetickým kódom, ktorý sa v Petra Karvaša vyformoval. V tejto úrovni aj ostávajú, nebudú do osudu nasilu vnikať, hoci je ním Karvaš presiaknutý. Sú jeho podstatnými, ale stále vedľajšími postavami.
Spomienková kniha V hniezde (orig. 1981) je ideálnym dokladom, že všetky kreatívne elementy sa spojili a vytvorili majstrovského rozprávača, predovšetkým však medzinárodne uznávaného dramatika (Polnočná omša, Meteor, Jazva a i. ) a teatrológa, tiež intelektuála – s čím bol v rozhovoroch často konfrontovaný a odvolával sa na vedecký záber časti svojej práce. Židovský pôvod najbližšej rodiny sa pričinil v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia o tragédiu. Jeho matka bola zavraždená krátko po potlačení SNP. Mala 51 rokov.
Chcel by som dať na tomto mieste do pozornosti nápaditý flanérsky projekt Divadelné prechádzky. Dramatička Iveta Škripková v ňom totiž pri zastaveniach Petra Karvaša píše, že po tragickej smrti rodičov už do rodného domu nevstúpil. Zavraždili ich nacisti v Nemeckom. Rodný dom je dnes vďaka rekonštrukciám opäť majestátnym objektom Banskej Bystrice. Je ním totiž Vila Dominika Skuteckého. Dodnes sa na tomto mieste koná prezentácia mladých slovenských ochotníckych divadiel – Karvašova Bystrica.
Neodohrala?
Chronológia memoárov z väčšej časti pokrýva študentské roky Petra Karvaša, teda detstvo, dospievanie, ale nielen to. Vnútorný svet je tu literárne komponovaný tak precízne, že sa permanentne ocitáme v citlivo dávkovaných retrospektívach. V nich je P. Karvaš nielen nostalgický, ale aj melancholický. Všetky postavy by sme aj mali na dlani, keby v jeho spomínaní práve jeho interný duch všetky nepohlcoval. Neskrýval v taktnej tajnosti. Vystúpia, aby sa zrazu ocitli na odvrátenej strane zrkadla, ako v diele Lilith (George MacDonald). Tu však nemajú miesto mrákoty a temno, ak aj, prelínajú sa s rozumom, ktorému vládne osvietená sila básne.
Spomenul som si na krátky film, na ktorom sa režijne podieľal aj Jean Epstein – Pasteur (1922). Sám mu venuje v knihe Poetika obrazů (Herrmann & synové, 1999) špeciálne miesto. Chemik a biológ Louis Pasteur tu nevystupuje iba ako figúra, no jeho profil spoluvytvára aj nápaditá, impresionistická harmónia tieňa a experimentov, ktoré sa v súhre s novým filmovým remeslom a chémiou ocitajú na plátne. Film posunul na novú úroveň to, čo chcela povedať báseň, keby jej bol ktosi dal do vienka nové prostriedky. Peter Karvaš zase s maliarskou precíznosťou zachytáva všednosť detskej situácie takto:
„Prvopočiatky mali odjakživa podobu vôní: bielej, hebkej, ešte nepoužitej radírovacej gumy, na ktorej bol vytlačený rozťahovací slon, dreveného perálnika s vysúvacím vrchnákom pomaľovaným kvetmi, ceruziek – obyčajných, barnavých značky Hardmuth a žltých, drahých a vzácnych značky Koh-i-noor, mäkkých jednotiek i tvrdých trojok – a čipkovaných stružlín, padajúcich zo strúhadla podoby glóbusu a voňajúcich lakom a tuhou, ďalej vylúhovanej kože školskej tašky s remencami, kníh a knihárskeho gleja a čerstvé tlače, atramentu v kalamári a drobiacej sa kriedy, naolejovanej dlážky a napitej špongie behajúcej po tabuli, prievanu na chodbách dvojtriedky, dozrievajúcich gaštanov za oknami a prvého jesenného dažďa, rozváňajúceho zvíreným prachom.“ (str. 45)
Do tohto momentu preniká Skuteckých zmysel pre detail. Schopnosť privolať, otvoriť, analyzovať a verne zreprodukovať ranú spomienku Petra Karvaša s deskriptívnosťou naturalistickej maľby. Často sa stane, že sa počas tohto spomínania zastavíte a vrátite, vyžaduje si totiž plnú čitateľskú pozornosť, pretože je kontemplatívne, inteligentné.
Vo výsledku získate neuveriteľne ornamentálny, ale farbistý profil. Krehký. Vtipný. Miestami zatrpknutý, ale vzdušný. Pozor, dýchame však ostrý, kovový, jesenný vzduch (napriek tomu, že momenty sa dejú naprieč viacerými ročnými obdobiami). Z toho vzduchu dráždi na suchý kašeľ. Má však to, čo nezriedka knihám chýba. Plnú prítomnosť autora. Pochopiteľne teda vyžaduje aj plnú a sústredenú prítomnosť vašu. Prečítal som V hniezde naraz, nie po kúskoch. Petra Karvaša ako rozprávača nemožno prerušovať. Teda všetko možno, ale nič by z toho neostalo.
March 31, 2023
,,Choď otvoriť,” povedal otec do knižky, ,,dočítam odsek.”
Po celý život som dočítaval odsek ako on, kedykoľvek ma niekam posielali. Ovládam svetovú literatúru s najdlhšími odsekmi, aké niekto niekedy napísal. (Dopisujem aj odsek v tejto chvíli - prídem hneď, začnite bezo mňa.)
Je radosť čítať knižku, v ktorej zodpovedá vizuál (typo, fotky) kvalitnému obsahu a doslovu. Karvašovo písanie nejde oddeliť od jeho rodného domu, rodičov a starých rodičov. Láska a vďačnosť vyjadrená k nim sú jedny z najdojímavejších, aké v SK literatúre poznám a pritom sú (takmer) úplne bez pátosu a sentimentu.
Autor svoje ne-memoáre písal už ako starší muž, je racionálny tak ako v poviedkách i hrách, demystifikuje vlastné vzťahovanie k detstvu, čo mu nebráni prinásať živé, originálne detailné obrazy malej a veľkej histórie vcelku kozmopolitnej Banskej Bystrice i Česko-Slovenska v 20. - 40-tych rokoch. V texte nie je zášť ani ublíženosť hoci fašizmus aj komunizmus ho pripravili o rodinu i želané profesijné smerovanie.
Čítanie si vyžaduje plnú pozornosť, súvetia sú dlhé, s odbočkami i archaickými slovami/väzbami, strieda v nich dynamicky perpektívy, v duchu najlepších esejistických postupov. A čo V Hniezde robí návykovým je humor, inteligentný a presne dávkovaný.
Po celý život som dočítaval odsek ako on, kedykoľvek ma niekam posielali. Ovládam svetovú literatúru s najdlhšími odsekmi, aké niekto niekedy napísal. (Dopisujem aj odsek v tejto chvíli - prídem hneď, začnite bezo mňa.)
Je radosť čítať knižku, v ktorej zodpovedá vizuál (typo, fotky) kvalitnému obsahu a doslovu. Karvašovo písanie nejde oddeliť od jeho rodného domu, rodičov a starých rodičov. Láska a vďačnosť vyjadrená k nim sú jedny z najdojímavejších, aké v SK literatúre poznám a pritom sú (takmer) úplne bez pátosu a sentimentu.
Autor svoje ne-memoáre písal už ako starší muž, je racionálny tak ako v poviedkách i hrách, demystifikuje vlastné vzťahovanie k detstvu, čo mu nebráni prinásať živé, originálne detailné obrazy malej a veľkej histórie vcelku kozmopolitnej Banskej Bystrice i Česko-Slovenska v 20. - 40-tych rokoch. V texte nie je zášť ani ublíženosť hoci fašizmus aj komunizmus ho pripravili o rodinu i želané profesijné smerovanie.
Čítanie si vyžaduje plnú pozornosť, súvetia sú dlhé, s odbočkami i archaickými slovami/väzbami, strieda v nich dynamicky perpektívy, v duchu najlepších esejistických postupov. A čo V Hniezde robí návykovým je humor, inteligentný a presne dávkovaný.
August 9, 2023
Na začiatku som sa dosť zamotavala, a ťažko sa mi to čítalo. Postupne som sa k tomu pomaly dostala. Ale stále ma ako keby niečo vyrušovalo. Kniha môže byť príjemnou lahôdkou pre Bansko-Bystričanov, kedže, poznajú miesta/ulice, aj osobnosti menované v knihe. Niečo také ako ked číta Bratislavčan Flanérovú košeľu. Graficky je kniha veľmi pekne spravená. Oceňujem textilný prebal.
Displaying 1 - 7 of 7 reviews