„Cítila som sa celkom slobodná, celkom veselá. Paríž náležal mne. Paríž náležal ľuďom bez škrupúľ, bezočivcom, to som vždy pociťovala, ale bolestne, pretože mne bezočivosť chýbala. Tentoraz to bolo mesto, moje krásne, zlaté, odhodlané mesto, mesto, ,ktoré sa nedalo ošudiťʽ. Niečo ma nadnášalo, azda to bola radosť. Kráčala som rýchlo. Mala som silu netrpezlivosti, krv mi bila v zápästiach; cítila som sa mladá, smiešne mladá. V pochabej blaženosti som mala pocit, že dochádzam k oveľa jasnejšej pravde, než sú tie úbohé poprežúvané pravdy mojich smútkov.“
Toto nie je žiadna citová dráma, len romanca parížskej študentky so starším ženatým mužom. Saganová ju napísala, keď mala len 20-rokov po svojom slávnom debute Dobrý deň smútok. Kombinuje v nej osamelosť, nudu, erotiku, francúzsku riviéru a samozrejme Paríž. Ešte že som knihu Akýsi úsmev objavila v rodinnej knižnici. Veľmi dobré čítanie.
„Zase mi raz bolo po dlhom čase veľmi dobre samej so sebou. ,Nám je dobre, keď sme unavení,ʽ hovorieval Luc a mal pravdu, že som z tých ľudí, ktorým je dobre iba vtedy, keď v sebe ubili časť vitality, náročnú a ťažkú od nudy; tú časť, ktorá kladie otázku: ,Čo si urobil zo svojho života, čo z neho hodláš urobiť?ʽ, otázku, na ktorú som mohla odpovedať iba jedno: ,Nič.ʽ“