Kde končia prašné cesty

by Ladislav Mňačko

Spisovateľa Ladislava Mňačku netreba čitateľom osobitne predstavovať, jeho dielo pozná dnes takmer každý milovník slovenskej literatúry. Román "Smrť sa volá Engelchen" si už otvoril triumfálnu cestu do sveta. Mňačko však je predovšetkým majstrom reportáže, reportážnej poviedky. V poslednom čase sa zapísal hlboko do vedomia svojich početných čitateľov najmä svojimi „Oneskorenými reportážami".
Knihou reportážnych poviedok „Kde končia prašné cesty", ktorá pre veľký záujem čitateľov vychádza už v druhom vydaní, načiera autor do rôznych problémov našej súčasnosti, nazerá do rôznych kútov našej krajiny. A treba pripomenúť, že podľa svojho zvyku vyhľadáva najpálčivejšie problémy, púšťa sa po neschodných cestách do tých najzapadlejších kútov našej krajiny, kam by nikoho ani nenapadlo zájsť, hľadá aj v najbizarnejších ľudských osudoch ľudskú pravdu slovom, snaží sa odhaľovať tie najskrytejšie, najhlbšie a pritom najzaujímavejšie ľudské problémy.

Svoju zbierku reportážnych poviedok "Kde končia prašné cesty" rozdelil autor tematicky do troch skupín. Do prvej skupiny, nazvanej „Stopy", zaradil prevažne poviedky „spomienkové", v ktorých sa ešte vracia k vojne, ale svojským, nezvyčajným spôsobom.
V druhej skupine poviedok, nazvanej „Cesty", je obsiahnutá problematika našej súčasnosti, preplnená mnohými úvahami nad našimi úspechmi i chybami, ktoré čitateľa priam nútia zamyslieť sa nad nejedným naším krokom, či už úspešnom či neúspešnom.
V tretej skupine, nazvanej Osudy", zamýšľa sa Mňačko nad životom ľudí rôznych povolaní a životných osudov, nad ich názormi na život a na šťastie v ňom.
Takmer všetky tieto krátke poviedky akoby čitateľa znepokojovali a nútili ho zamyslieť sa vážne nad konaním človeka našej doby, nad etickými princípmi nášho súčasného života.

228 pages, Hardcover

First published January 1, 1963

Reviews

[Pavlina Morhacova · Rating 4 out of 5]

Dobrodružný výlet v čase do čiernych dier (najma) východného Slovenska. Takých 55-60 rokov dozadu, keď v kopcoch nad Plešivcom ešte žili bez kontaktu s civilizáciou horár a horárka, keď v niektorých kútoch neboli cesty, ani vodovod, keď komunistický režim bol nádejou na rozvoj a vytrhnutie zo stredovekých podmienok. Keď Barónka Csóbelová ešte žila v Strážkovskom kaštieli a zážitky z vojny a povstania boli živé v príbehoch šoférov autobusov, či ľahkých žien. Sprievodcom je Mňačko, vtedy ešte hrdý komunista, ktorý má zvláštne šťastie na pozoruhodné stretnutia v krčmách, kaviarňach hotelov, či kupé vlaku, a vie ich s citom a záujmom o osudy bežných ľudí, prerozprávať. Mňačkovo neskrývané nadšenie zo socializmu, beriem s rezervou, ako záznam doby a kľúč k jej pochopeniu. Najma po prečítaní Siedmej noci, ktorú napísal o 5 rokov neskor a kde sa spovedá z toho, ako tomu veril a ako sa v tej ideológii sklamal. Ako takmer všetky jeho knihy, ďalšie povinné čítanie, ktoré pomože nahliadnuť do špajze našej nedávnej minulosti.

[Filip Olšovský · Rating 2 out of 5]

S Mňačkom mám dva dosť veľké problémy. Prvý je ten často spomínaný, budovateľský – novinár, ktorý rámcuje takmer každý svoj reportážny zážitok tak, aby ním podčiarkol svoj svetonázor, nemôže byť dobrý novinár. Nedokáže úplne vnímať to, čo sa pred ním odohráva, keďže záver má napísaný už dopredu. A po druhé, z Mňačka ešte k tomu veľmi cítiť osobnú pýchu – rád píše o sebe, o ženách, ktoré po ňom idú a ľuďoch, pri ktorých sa cíti byť niečím viac. A hoci si teda vyberá zaujímavých respondentov a ešte zaujímavejšie kúty Slovenska, ktoré vie bravúrne opísať, jeho verziám sa nedá veriť a ešte k tomu ich jeho osobný vklad a komentár čitateľovi skôr vzďaluje a znechucuje.

[Naďka · Rating 5 out of 5]

Moj prvy Mnacko. Dostal ma. Dlho som mu odolavala. Nemala som.
Schopnost slovom zachytit dusu doby ci dusu obycajneho cloveka je zavidenia hodna.
Kazda reportaz by stala za zdielanie. No Cintorin mrtvych nemcov a V sobotu vecer patra do kategorie MOJEJ: povinne citanie.

[Mishell · Rating 2 out of 5]

Mňačka mám ráda, ale povídky prostě neumí (ač některé jsou zajímavé, tak většina ne...)

[Lucia Baloghová · Rating 4 out of 5]

Mňačko mňa ako jeho fanúšičku asi sklamať nemôže. Kniha je súborom krátkych príbehov, niektorých zaujímavejších niektorých menej, každý je však čímsi obohacujúci 🙂

[Virtue · Rating 5 out of 5]

Pozoruhodny cestopis Ladislava Mnacka po odlahlych koncinach socialistickeho Ceskoslovenska, v ktorych sa pokrok spolocenskej zmeny este nepresadil a zostavali stare problemy a stare rany. A zaroven prichadzali tazkosti presadzovania toho noveho, ktore prichadzalo pomalsie ako bolo treba a stretavalo sa s nedoverou a tazkostami. V novej spolocnosti, ktora davala spravodlivejsi a dostojnejsi zivot, stale zostavali miesta, kde sa cas zastavil a tato kniha je o osudoch ludi, ktorych tieto miesta poznacili.

[Tatiana Jančáriková · Rating 4 out of 5]

People who bought Oneskorene reportaze also bought this.

Reportaze slabsie aj silnejsie, z niektorych citit naivne budovatelske nadsenie, z niektorych kritiku byrokracie a nedostatkov rezimu, zo vsetkych clovecinu a Mnackov cit pre detail.
Najlepsia je prva reportaz Cintorin mrtvych Nemcov, v ktorej Mnacko na jeden dych strasne nalozi fasistom (uz viem, cim sa inspiroval Havran vo svojich dissoch) a reportaz Put na Sivej Brade so silnou kritikou cirkvi a feudalneho panovania biskupa Vojtassaka v jeho farnosti.
Opat raz krasna obalka ako bonus.

[Eva · Rating 3 out of 5]

Môj prvý Mňačko, ale myslím, že nie posledný.

Túto knihu som celkom dlho zháňala kvôli reportáži zo Strážok, tak som si ju prečítala pre istotu až 2x 🙂
V dobrom slova zmysle ma prekvapil jeho výber tém a miest, ktoré navštívil. Také čierne diery a kuriozitky povojnového socialistického Slovenska. Z nich som bola priam až nadšená!

Škoda len, že taká nebola celá kniha, ale len cca 1/3. Ďalej to boli spomienky na vojnu a veľa budovania, aj keď socialistická otočka bola vlastne v každej jednej reportáži. Treba s tým rátať.

Inak super, teším sa na Oneskorené reportáže.

[Boris Bača · Rating 5 out of 5]

Mňačko popisuje miesta ktoré vtedy boli, a myslím si, že dnes sú, a v budúcnosti budú kúskami Slovenska kde čas nehybne stál, stojí, a bude stáť. Človek má pocit, že sa s Mňačkom po tých miestach prechádza. Niekde na konci sveta v Pieninách, alebo v krčme v okresnom meste. Kde sú ľudia rovnakí ako my, z mäsa a kostí, ale predsalen niečim iní. Bol to pre mňa návrat do minulosti, do detstva, kedy som mal k podobným miestam blízko, hoc som v nich nevyrastal.

[Rea · Rating 3 out of 5]

Mňačko je srdcovka. Ako človek z východu to bolo dielo plné prekvapení o rodnom kraji. Osvieži vidieť, čo sa zmenilo a osvieti vidieť, čo sa asi nikdy nezmení.

[Dan · Rating 5 out of 5]

Keď v roku 1961 známy slovenský prozaik, básnik a spisovateľ Ladislav Mňačko (1919 – 1994) začal písať svoje reportáže z východného Slovenska, tak navštívil aj strážsky kaštieľ. Prvé dojmy o dnešnej kultúrnej pamiatke opísal vo svojej knihe Kde končia prašné cesty nasledovne: „Starý, ošarpaný s viditeľnými zvyškami slohu, ktorému sa hovorí spišská renesancia, dožíva svoje dni uprostred štátom chráneného – azda preto tak zanedbaného – parku. Zvláštny drevený plot, chrániaci kaštieľ pred zvedavými očami votrelcov, sa rozpadáva, sklá na niektorých oblokoch kaštieľa sú vybité a badať na nich, že ich už roky nikto neumýval.“ Ladislav Mňačko si nechal vo svojej poviedke miesto aj pre barónku Czóbelovú. Na jednej strane ju stvárnil ako človeka s mimoriadnym interesom a so znalosťou literatúry a umenia. Na strane druhej ako psychicky nevyrovnanú osobu, ktorá žila v slonovinovej veži vlastných myšlienok. Jeho interpretácia vychádzala z dobového pohľadu na šľachtu. Bývalá dlhoročná riaditeľka Slovenskej národnej galérie – Kaštieľ Strážky Mária Šelepová vyvrátila Mňačkové tézy: „Nebola to samozrejme pravda. Margita Czóbelová bola vždy vo vynikajúcej psychickej kondícii (…) Pýtala som sa pána Chalupeckého [slovenský historik a archivár, pozn. autora], ktorý ju v 60. rokoch pravidelne navštevoval, v akom psychickom rozpoložení ju nachádzal. Povedal, že vždy bola absolútne nad vecou. Žila si vo svete, ktorý mala rada – príroda a maľovanie. Bola vyrovnaná a určite nie nešťastná.“ Pravdou však ostalo, že po vydaní Mňačkovej knihy ostala barónka Czóbelová veľmi sklamaná.
source: https://dennikn.sk/blog/2142638/7-vec...

[Ochwey · Rating 3 out of 5]

Začíná se mi zdát, že nejsem povídkový člověk.
Tady byly povídky rozděleny do tří částí, nejvíc mě bavila asi první, ještě se vzpomínkami na válku, Duklu. Prostřední část s "aktuálním" dění na Slovensku 60. let se moc prolínala s nějakými socialistickými ideály, se stavbou přehrad, s industrializací, bylo to zajímavé (hlavně pro mě jako pro geografa), ale hodně tam byla vidět Mňačkova novinařina a bylo to takové nějaké moc reportážní, a taky občas plné raně komunistického nadšení. Moc nebavilo. A třetí část už zase o konkrétních lidech a osobnější, takže lepší. Ale ve srovnání s romány Smrt si říká Engelchen nebo Jak chutná moc... Meh, srovnávat to nebudu.