Dají se stamiliony rozkrást po stovkách? Jak se dělá demokratizace? Je možné se neztotožnit s hodnotami přední mezinárodní organizace? Proč vlají vlajky členských států tak vysoko? A proč nikdo neřekne pravdu?
Mladá právnička se vydává do Kosova a na vlastní kůži získává šokující odpovědi na své otázky.
Godinu dana bila je Blanka Čehova, kao mlada pravnica i aktivistkinja, zaposlena pri postkonfliktnoj misiji Ujedinjenih nacija na Kosovu. Tokom tih godinu dana desilo se nekoliko izuzetno važnih događaja. Jedan se ističe. Tako je u februaru 2008. godine, Kosovo jednostrano proglasilo nezavisnost, čime se dodatno komplikuje već beskrajno zamršena politička situacija. Ipak, istini za volju, čak i oni nacionalno najtvrdoglaviji duhovi, svesni su da srpska država već dugo nema kontrolu nad tom teritorijom, i da je bilo samo pitanje trenutka kada će se to učiniti. Isto tako, retko se spominje, a ja ne mogu da ne odolim da sad to ne učinim, da je ovaj problem proces dugog trajanja, koji je podjednako obeležen viđenjem Kosova i Metohije kao geopoetički i geopolitički privilegovanog srpskog kulturno-istorijskog prostora, a sa druge strane, dugom tradicijom loše državne politike, koja se u svojoj punoći javlja još u drugoj polovini 19. veka. (Zanimljivi su u tom svetlu i Nušićevi i Cvijićevi zapisi.) Suprotno onome što se vrlo često čuje, Albanci su bili ubedljivo (65-70%) većinsko stanovništvo još na popisu u Kraljevini SHS 1921. godine, a koga zanima, da ne bude da sam koristio neki sumljiv izvor – neka vidi 93. stranicu Istorijskog atlasa Zavoda za udžbenike. S druge strane, srpsko kulturno-istorijsko prisustvo je neupitno, kao i (dalje važeća) rezolucija 1244. U najkraćim crtama, čini se, već dovoljno materijala za još jednu pravu političku glavobolju, kojima se svakodnevno obasipamo.
Međutim, to je upravo ono što Blanka Čehova vešto izbegava. Umesto toga, ona piše svoj izuzetno živ, životan i živopisan dnevnik, koji je uz to začuđujuće duhovit. Zapravo retko gde i retko kad se iko usuđuje da napiše nešto sa dobrom merom o Kosovu. Ljudi ili skliznu u starodrevni tamjanisani patos, ili se izruguju, a Blanka Čehova, uspeva, posredstvom ličnog iskustva, da međunarodne organizacije razoruža neciničnim humorom, pokazavši potpunu besmislenost beskrajne birokratizacije sveta, gde je nečija muka prilika da budeš finansijski krpelj, u stalnoj trci za boljim CV-jem. Radnici UN-a, koliko god tvrdili suprotno, žive u jednom balonu, koji ih sistemski sprečava da zaista pomognu. Čehova je svesna da je osuđena da bude dekoracija za govoranciju, kao i povremeni generator besmislenih akcija i saopštenja, ali je takođe svesna da je to situacija koja, iz potpuno pogrešnih razloga, svima odgovara. Kako i da ne odgovara, kada se ogromne pare slivaju za nerad ili, sasvim omašene akcije, poput anketiranja ljudi o stavovima vezanim za telekomunikacionim uslugama, u selima u kojima, uglavnom, nema struje ni vode. Ili grandioznog poduhvata otvaranja stola za ping-pong u srpskoj enklavi.
Iako Blanka Čehova nije vrhunski stilista, niti, sasvim je jasno, uopšte želi da njeno delo bude doživljeno kao visoko umetničko ostvarenje, ona je zaista ubedljiv, lako čitljiv i duhovit glas, koji, pritom uspeva da izbegne zamku samosažaljenja, ali i, možda još po književnost pogubniju - banalizaciju. Boravak na Kosovu Čehovoj je svakako bio formativno iskustvo, ali nikako na način na koji je očekivala pre dolaska. A u potpunom rasulu, igri gluvih telefona, ekološkim katastrofama, gajenju bezbednosnih rizika, svakodnevnim dovijanjima, bujajućoj hipokriziji, hvatanju zjala, gledanju problemima kroz prste, tragikomičnim scenama, uspela je da, osim velikih i malih drama ljudskih, pronađe i neku neobičnu, nostalgičnu lepotu, više za sebe nego za druge, ali i to što je za druge, više je nego dovoljno da ovo bude jedno misaono podsticajno, zabavno i uzbudljivo čitanje, u kome smo još jednom od nekoga sa strane saznali nešto suštinsko o sebi.
This is a total must-read. Not because it's located in Kosovo's post-war madness chaos. Many heart-wrenching books have been written on that topic and did a good job making you feel horrible about what has happened in the former Yugoslavia. This one is different. It shows the struggle of an idealistic individual trying to make a difference in THE worldwide organization which prides itself to make all the difference... except that it doesn't, and this book is the reflection of pure hopelessness and fighting windmills in the place seen as the higher saviour authority by the general public. And that to truly make that difference, it is inevitable to take things into one's own hands.
Tohle bylo prostě skvělý. Na Balkáně jsem zatím byla dvakrát a je to část světa, která je pro mě vždycky neuvěřitelnej zážitek. Hlavně díky lidem, který mají v sobě neuvěřitelnou kombinaci drsnosti a srdečnosti je pobyt tam úplně jinej než dovolená kdekoli jinde, kde jsem zatím byla.
Tohle ale není knížka o tom jakej je Balkán turistickej zážitek.
Autorka vypráví o beznadějném boji s větrnými mlýny. O tom, jak těžký je něco změnit prostřednictvím těžkopádnýho byrokratickýho aparátu a velkých bezobsažných slov.
Tahle knížka mi tak trochu vzala křídla - rozhodně mi vzala spoustu ideálů a nadějí o tom jak svou velkolepou přítomností někdy zachráním svět, protože sebelepší úmysly nakonec pořád dokola naráží do zdí nesmyslných pravidel a neefektivních procesů.
Taky mi ale dala skvělej vhled do toho, jak fungují mezinárodní organizace, jak je to vlastně s mýma altruisticky darovanýma penězma a jak užitečnej je českej sarkastickej humor tváří v tvář bezvýchodnosti.
Autorka pútavou formou ponúka čitateľovi vhľad do svojej práce v medzinárodnej organizácii v Kosove i do kosovsko-srbskej, respektíve srbsko-kosovskej, spoločnosti v rokoch 2007-2008. Sarkazmus, humor, kritika, úprimnosť, ideály, znechutenie i preháňanie. Napriek autorkinej kritike fungovania veľkej medzinárodnej organizácie, s ktorou do určitej miery súhlasím, musím podotknúť, že z knihy usudzujem, že ona i zopár ďalších jednotlivcov na svojom vyslaní urobilo kus prospešnej práce. Nepochybujem, že vďaka svojim osobnostiam, no kartičky príslušníkov a príslušníčok vplyvnej medzinárodnej organizácie a možnosti, ktoré otvárajú, týmto jednotlivcom zaiste v mnohom pomohli.
Ľahké čítanie o postkonfliktnej spoločnosti v Kosove*, fungovaní medzinárodnej organizácie a príbehu jednej ženy, ktorá sa tak trochu neplánovane ocitla v Kosove* ešte pred vyhlásením nezávislosti.
Humor, zavidenihodny pozorovaci talent, presne vykresleni byrokracie i charakteru lidi, dojemne i deziluzivni, to je Total Balkan. #ctuknizkytamkdejsoudoma / Kosovo 2022
Úsměvný popis každodenních - veselých i smutných - událostí v průběhu mírové mise mezinárodních sil v Kosovu umožní každému získat náležitý přehled o tom, co se v Kosovu vlastně stalo a jak efektivně fungují mezinárodní organizace. Navíc jde o problematiku stále aktuální, protože kosovský konflikt není dodnes uspokojivě vyřešen. Knihu jsem přečetl jedním dechem, přestože to není žádná dobrodružná literatura. Blanka Čechová opravdu umí psát. Je skvělé, že kniha vyšla i v jiných jazycích.
Tohle bylo výborný. Blanka je fakt talentovaná spisovatelka a strašně sympatická ženská, který se podařilo českou náturu a balkánskej zmar přetavit v dobro, a to je prostě úžasný, a pak o tom ještě napsala upřímnou a strašně vtipnou knížku. Balkán je můj oblíbenej světa kraj, takže moje letošní výprava do Albánie povede přes Kosovo.
Roman sam čitala u izdanju izdavačke kuće Clio Beograd, 2020. Privuklo me je što je autorka i glavna protagonistkinja romana pravnica, sa iskustvom rada u međunarodnim organizacijama koja je počela da sumnja u efikasnost međunarodnih institucija u zaštiti ljudskih prava. Čehova kroz duhovit prikaz doživljaja i opažanja glavne junakinje, koja je članica Mirovne misije OUN na Kosovu 2007. i 2008. godine, govori o "malim" i "velikim" ljudima, o birokratiji međunarodnih organizacija, o glomaznim mehanizmima zaštite koji ne pomažu ljudima, o licemerstvu, o pojedincima koji mogu mnogo da učine... Autorka piše o ozbiljnim i bolnim temama na lak i razumljiv način. Nju interesuju "mali" ljudi koji žele da žive, da imaju vodu i struju, pravnu sigurnost i bezbednost...
"Jer umetnik, ipak, ima mnogo veće šanse da pokrene svet nego stručnjak iz oblasti međunarodnopravne zaštite ljudskih prava."
"Nemam ti ja za to škole", kaže Agim. "Nikakvo obrazovanje. A ne znam da li bih saznao istinu i kada bih te škole imao. Tako da ceo život imam jednu devizu o ljudima: Postoji samo čovek ili nečovek."
"Svaki čovek možda u sebi ima komad nečoveka i u svakom trenutku života se podsvesno bori protiv neljudskosti u sebi samom."
"Sahranjujem svoju veru u međunarodnu zajednicu, dok se moj idealizam i vera u pojedinca ponovo vraćaju u život. Više neću da se pretvaram, ništa neću da sakrivam. Pomogla sam bar jednom jedinom čoveku. Moja misija je završena."
Na první pohled se může zdát, že číst o práci expertky na mezinárodní právo v Kosovu bude dost nezáživné. Nicméně opak je pravdou. Blanka Čechová vyrazila do Kosova plná nadšení a ideálů, aby ji hned v zápětí do hlavy trefila balkánská realita místních poměrů a především úřednický aparát Organizace se svými mandáty a preambulemi. Boj s větrnými mlýny přebujelého úřednického aparátu se dá zkrátka nejlépe vést (a vydržet) skrze podzemní činnost mimo mandát "Organizace", místní pivo a rakiji. Jako bonus Blanka píše velmi svižně, syrově a sarkasticky. Výborná a čtivá kniha, vřele doporučuju.
Velmi oceňuji schopnost napsat o obdobné zkušenosti a současně dokázat téma zpracovat čtivě. Odlehčit prožitou zkušenost a přitom neztratit nic z naléhavosti sdělení o absurdním přístupu, který se v případě jedné organizace značně zpronevěřuje snaze být užitečná. Kniha musí nutně zanechat dojem i na ty, kteří neměli možnost navštívit Kosovo osobně a tamější realita je pro ně z říše snů.
This entire review has been hidden because of spoilers.
Jen pro silné nátury 😉 Mladá právnička na mírové misi 2007-8 v Kosovu. Neskutečné, vtipné, přímé, absurdní, brutální, lidské.... Navštivte Srbsko, nebo Srbsko navštíví vás. Navštivte Kosovo, vaše auto už je tady.