Tie najväčšie veci v živote prichádzajú často celkom nepozorovane. V zasnežených Alpách niekoľko detí prekonáva prvotnú nedôveru a pomaličky buduje priateľstvá na celý život. Kým Denis sa túla po horách, Lena číta upírske romány a Connor sa zasa raz zamiloval. O mnoho rokov neskôr už sú roztratení po svete, ale ich cesty sa predsa len ešte pretnú... Román o tom, že svet je zázrak, ak sa naň dokážeme dívať s otvoreným srdcom.
Táto kniha ma miatla a mätie ma doteraz. Bavilo ma ocitnúť sa v jej svete, bavili ma nečakané zákutia, zápletky a roviny, do ktorých ma príbeh vťahoval. Bavil ma literárny jazyk autorky - ako inak, Mika Rosová a jej literárny jazyk ma baví vždy. Zároveň som v podstate nechápala - a stále úplne nechápem - prečo som danú knihu čítala, prečo bola napísaná. Je pre mňa akosi neuchopiteľná, ale takým tým mätúcim spôsobom, kedy sa človek cíti stratený skôr úzkostne ako oslobodzujúco. Lebo aj stratiť sa dá hneď niekoľkými spôsobmi... Každopádne ale ide o knihu, ktorá by si zaslúžila viac pozornosti a o ktorej by som sa veľmi rada ešte s niekým porozprávala.
Páčilo sa mi to oveľa menej ako Tvoja izba, zato si myslím, že to bolo lepšie ako Nepokojní spáči (to bude tým, že nemám rád poviedky). Remeselne kniha bola zvládnutá výborne, krásne vety, ktoré dávali zmysel, a príbeh, ktorý sa vyvíjal, nemal žiadne konce, uzávery a vysvetlenia ako život samotný, ale celý čas som hľadal dôvod, prečo – prečo je táto kniha napísaná, prečo ju čítam?
začína to úžasne, relatívne obyčajný prilbeh rozpovedaný krásnym láskavým spôsobom (cítil som v tom šrámkovo telo), ale čím sú postavy staršie a kniha dlhšia, tým viac sa to rozpadá, stráca flow, kopia sa postavy a stráca smer