Som rada, že som túto knihu nečítala ako dieťa, zrejme by som z nej mala čitateľskú traumu. Moje deti nechápali, ako môže iné dieťa robiť bežné veci v takej extrémnej miere a ilustrácie ich strašili, dúfam, že Danglár už ďalšie detské knihy neilustroval. Za mňa ako dospeláčku bol najväčší problém absolútna absencia fantázie, každý jeden príbeh mal veľmi podobnú štruktúru. Všetci rodičia boli nie že starostliví, ale neschopní, vo veľkej časti príbehov sa príbuzní zbláznia, schovávajú a pretočí sa ich v rodine niekoľko vždy s rovnakým scénarom, napokon príde doktor s nejakým pošahaným menom a neurobí nič. V podstate jedna šablóna, kde sa jedenie sopľov nahradilo papuľovaním, mľaskaním, strácaním atď. Pri čítaní som deťom musela vysvetľovať, že nie, takto sa problémy neriešia a často to ani problémy nie sú. Takže namiesto spokojného čítania s rozvíjajúcimi rozhovormi som sa utápala vo vysvetľovaní absurdnosti tejto knihy.