Ahoj! Mám štrnásť, nastupujem na strednú školu a hneď v prvý deň sa za mňa posadí ten najkrajší chlapec na svete. No, to si pravdepodobne myslím len ja. Ale nič to... inak volám sa Bibiána a som tak správne praštená. Som predsa v puberte. A ten najkrajší chlapec na svete? Volá sa Andrej Princ. No, uznajte nie je to nádherné meno? Princ. Nechceli by ste chodiť s Princom? Ja áno. Nie sme si až tak cudzí, pred prázdninami do mňa vrazil a zhodil mi zmrzlinu. Ale on si to, samozrejme, nepamätá. Ale to som mu už dávno odpustila. Len keby sa na mňa tak krásne usmieval a občas aj chodil do školy a nemal všetko na saláme. A mimochodom sme narodení v jeden deň - 17. apríla. A predstavte si, on ma jeden večer len tak pobozká.
Nenarodila som sa v apríli. To musím zdôrazniť, hoci sa všetci čudujú, prečo potom Aprílové dievča. Lebo... povedzte úprimne, znie Júnové dievča dobre? Nie! Narodila som sa v júni, ôsmeho dňa (na Medarda) roku Pána 1981. Svetlo sveta som uzrela o 5.55 ráno. V predvečer môjho narodenia počula mama v rozhlase hru o Matúšovi Čákovi Trenčianskom, a keďže pre chlapca vybrala meno Matúš, myslela si, že to bude Matúš. Nebol, ale pokiaľ ide o históriu, milujem ju. Narodila som sa s pupočnou šnúrou okolo krku. O týchto deťoch sa vraj hovorí, že sú geniálne. Nepotvrdzujem, neodmietam, ale čo sa týka tej šnúry, mám pocit, že som to chcela zabaliť hneď, ako som videla, do čoho idem. Najviac ma fascinuje, keď mám na besedách povedať niečo o sebe. Čo také? Tak hovorím, že som vychodila tri školy. Základnú v Hlohovci, strednú (gymnázium) v Trnave a vysokú (FF UKF história – žurnalistika) v Nitre. Mimochodom, keď som sa v škole učila o spisovateľoch, vždy boli pri nich poznámky, kde všade študovali. Pravidelne sa tam vyskytovalo štyri- päť miest (napríklad gymnázium študoval v Martine a dokončil ho v Žiline). Vždy ma fascinovalo, že neostali v jednom meste (čo ich z každej školy vyhadzovali?), a nakoniec som si tento luxus dopriala aj ja. Ale mňa nevyhodili, priznávam, mala som problémy so správaním (na ZŠ), ale inak som bola výborná žiačka. Najlepšia škola bola gymnázium, tam som sa začala zamýšľať nad tým, že by som sa písaním mohla živiť. Po gymnáziu som už bola pevne rozhodnutá stať sa veľkou novinárkou, šla som na novinárčinu. A tak sa ňou teraz živím... a popritom som sa rozhodla otravovať svet svojimi literárnymi ambíciami.
Doma chora s chorymi detmi, zaziadalo sa mi podniknut sentimantalnu cestu do minulosti a precitat si knihu, ktoru mi moja mama kupila v 11tich a vdaka ktorej som zacala citat. Nehladajte ziadnu kvalitku, ale vtedy pre moje nastrocne ja to bolo vsetko ❤️ ma to aj dospelacke pokracovanie, ktore som tak isto precitala behom par dni:D
škoda, že som na túto knihu nenarazila, keď som bola troška menšia. keď som ju čítala, musela som sa do toho až nútiť. keby som mala mene rokov, určite by som ju zhltla za chvíľku (: