"Čo píšeš? Zase o politike?" "Nie. Píšem beletriu." Zhíkol od úžasu. "Ty píšeš beletriu? Pozrime len, on píše beletriu. Zaujímavé. Kamarát môj, bude hádam lepšie, keď toho necháš." "Prečo?" "Prečo? Lebo je to celkom zbytočná námaha! Kamže sa ty hrabeš so svojou suchopárnou dušou? Ako môže písať beletriu ten, kto po celý svoj život kráča s triezvou hlavou? Hoho, kamarát, spisovateľom byť nie je ľahké. To musí horieť, vrieť, bleskami šľahať, to musí duše burcovať, na poplach zvoniť, hrôzu rozširovať, rozkošou opájať, na to treba ohnivé slová, mohutný prednes, gigantickú reč, ale aj citovú delikátnosť a pôvabné zvraty. Počkaj, ja ti ukážem, ako treba písať. Hľa, moja najnovšia novela: Bozkožrút!"
Reread, druhýkrát už nie som taká nadšená. Madonu som prečítala na jedno posedenie a až pri takej čitateľskej skúsenosti som si všimla, ako vám autor pchá tú taliansku exotiku dolu krkom. Veľmi silené, preplnené slovíčkami z cudzích jazykov, opismi prostredia a inými snahami o autenticitu. Na druhej strane, nápadité zápletky a zaujímavé postavy. Texty veľmi fajn na literárnohistorickú analýzu – plné dobových poetík. Vyzdvihujem Psiu revoltu, Pompiliovu Madonu, Žraloka 🤌