Začalo to niekedy pred 15 rokmi, kedy som prečítal (pre mňa) prvú Škvoreckého knihu - Zbabelcov, a úplne som jeho písaniu podľahol. Tento rok som zoznam prečítaných kníh doplnil o Sedmiramenný svícen (skvelé) a Mirákl. Pri druhej menovanej som mal prvýkrát dojem, že text si žiadal redaktora, ktorý by ho zosekal o pätinu. Alebo je to mnou, pokazeným skratkovitou rýchlou dobou a ak mi prekážalo, že som Mirákl čítal tak dlho, tak v skutočnosti na to nebol dôvod? Možno. Lebo pravda je tiež tá, že som sa vždy tešil na tých 10-15 minút počas týchto hetkických jesenných dní, kedy román budem môcť otvoriť a sledovať, ako to dopadne.
Nie, vlastne o to nešlo. Kto sa trochu orientuje v československej histórii, tak po prvých stranách vedel, ako to podstatné skončí. Ak som aj napriek tomu hltal stranu za stranou, potom je to (Mirákl) umenie. Alebo zázrak.
Je to hrozne osviežujúce čítať knihu, ktorá začala vznikať len rok po okupácii, ktorá neverklíkuje všetky tie hrdinské príbehy o Pražskej jari, aké to všetko mohlo byť iné a krásne, keby sem Rus nevtrhol na tankoch, atď. Škvorecký však reformistom vystavuje účet láskavo, s humorom, bez trpkosti v hlase.
Kapitola, v ktorej opisuje americkú univerzitnú mládež, ktorá s Che Guevara na tričku blúzni o komunizme, bola nielen vtipná, ale aj desivá v tom, že človek mal pocit, akoby čítal reportáž z univerzitného kampusu v ktoromkoľvek západnom meste dnes.
Počúval som nedávno z archívu diskusiu na Vltave (Český rozhlas), ktorá vznikla pri príležitosti Škvoreckého jubilea. Dvaja univerzitní pedagógovia sa v nej zhodli, že Mirákl je Škvoreckého najlepšia kniha. A že so študentmi o nej vedú zaujímavé diskusie. Tým prvým som si nie istý, to druhé by som strašne rád zažil. Lebo sa nazdávam, že román iritoval nielen v dode, keď ho Škvorecký v exile vydal, ale irituje istotne aj dnes. Neviem, kedy sa to stane, ale už teraz sa teším, keď si ho prečítam znovu.
Jeden citát na záver:
"Ano, máš pravdu, Lauro, promluvil jsem na ni, opět jenom v duchu. Půl pravdy jsou koncentráky, půl pravdy plná zaměstnanost. Půl pravdy je život těla, půl smrt duše. Půl pravdy je diktát gaunerů a rada blbců a půl pravdy jsou milionárske operace pro chudé zdarma a třísetkilogramový vepřík v chlívku bratrance Antonína. Co však je, Lauro, celá pravda?
Nezbývalo mi než vyřešit to Nescio starým osvědčeným způsobem. Ušklíbl jsem se."