Kniha v 3 vetách
1. Pozor na každé slovo poukazuje na problém, ktorý pre liberálne zmýšľajúcich ľudí môže znamenať istá časť progresívnej ľavice , ktorá obhajuje kultúru vymazávania, kritickú rasovú teóriu, politiku identity či koncept mikroagresie. Hovorí v podstate o tom, čo ohrozuje liberálov zľava.
2. Kniha hovorí o tom, odkiaľ pramenia tieto myšlienky a tiež poukazuje na ich nepriaznivé účinky cez konkrétne skúseností ľudí, ale tiež štatistiky a štúdie a tiež cez zdravý sedliacky rozum autora. Zároveň poukazuje na to, že tieto ideové prístupy ani neriešia to, čo sľubujú, že vyriešia (napríklad antirasistické školenia neznižujú rasizmus). V skratke teda hovorí, že isté tendencie dnešnej ľavice sú deštruktívne a nikam nevedú.
3. Kniha je stále napísané primárne pre liberálov (pretože autor napríklad celú republikánsku stranu vníma ako antidemokratickú, i keď jej uznáva nejakú pravdu) a teda je kniha výzvou pre liberálov, aby týmto smerom nešli, lebo tým ohrozia slobodu prejavu.
Dojmy
Za mňa super zhrnutie hnutia, ktoré verím, že pomaly pôjde do zabudnutia. Veľmi oceňujem, že si autor dal záležať a ponúkol ideové základy tohto hnutia. Slabinou knihy sú veľmi zjednodušujúce poznámky na margo Republikánskej strany, ktoré vyznievajú neprofesionálne. Strašenie Trumpom v čase, keď už sa stal opäť prezidentom, je smiešne. A z pohľadu Európana a Slováka z dediny táto kniha popisuje absurdnosť a ak sa raz dožijem dňa, keď mňa niekto obviní z toho, že od počatia nenávidím černochov, tak budem plakať od smiechu. Pochopil by som nevraživosť voči Terchovčanom alebo Sajdákom (Párničanom), ale černochom? Čiže za mňa sa to oplatí čítať, ak chceme pekné zhrnutie absurdnosti ľavicových ideológii a ich koreňov, ale inak ani veľmi nie.
3 najlepšie citácie
- Belosi vedome alebo nevedome robia všetko, čo je v ich silách, aby si uchovali svoju nadvládu a udržali si kontrolu.
- Pred nenávistnými prejavmi by nemali byť chránení všetci ľudia, ale len historicky utláčané skupiny a rasistické výroky černochov sú legitímnou formou sebapresadzovania.
- Otvorená diskusia a živá výmena názorov vraj nepripravuje študentov na život, ale, naopak, traumatizuje ich…predstava, že intelektuálnym vrcholom je prísne odborná diskusia, pochádza zo sveta, ktorému vládli bieli muži.
Zhrnutie+poznámky
Podľa prieskumov YouGov z novembra 2021 uviedlo 57 Britov, že občas nevyjadrujú svoje názory na politické alebo sociálne otázky, pretože sa obávajú negatívnych dôsledkov. (21) 84 percent Američanov zas pokladá za problém, ak niektorí spoluobčania svoje právo na slobodné vyjadrenie názoru nevyužívajú z obavy, že to bude mať následky. Až 55 percent opýtaných sa priznalo, že v uplynulých rokoch radšej držali ústa, lebo sa obávali drsnej kritiky alebo dokonca odplaty. (21)
Tieto a mnohé ďalšie štatistiky prináša René Pfister v úvode svojej knihy Pozor na každé slovo, aby tak poukázal na fakt, že sa v západnom svete deje niečo nie dobré. V úvode knihy Pfister vykresľuje situáciu, ako sa ako novinár ocitol v USA a ako okrem problematických republikánov začal vnímať problémy aj na ľavej strane politického spektra. Základný problém videl v obmedzení slobody slova a dialógu medzi stranami.
Následne skrze príbehy konkrétnych ľudí vykresľuje, ako si začal uvedomovať problémy, o ktorých hovorí. Svoje rozprávanie začína príbehom Iana Buruma, bývalého šéfredaktora New York Review of Books, ktorého vyhodili, lebo uverejnil názorový text istého muža, ktorý bol obvinený zo zneužívania žien, ale zo všetkých obvinený bol oslobodený. To sa vraj nepatrilo. Pfister ukazuje, že kultúra vymazávania sa môže dotknúť každého, teda aj liberálneho človeka. Novinár hovorí, že tento prípad možno vnímať ako “problém žurnalistiky, ktorá stratila odvahu otvárať a následne uniesť kontroverzné diskusie”. (31)
Vykresľuje tiež ideové korene tohto hnutia. Spomína autorov ako Derrick Bell (kritická rasová teória), Kimberlé Crenshaw (intersekcionalita), ale celé to podľa neho začalo u sociológa Herberta Marcuseho, intelektuálneho priekopníka študentskej revolty, ktorý napísal text Represívna tolerancia.
Jedným zo základných tvrdení tohto autora je, že tolerancia, ktorá umožnila ľuďom rôznych náboženstiev a presvedčení žiť pospolu, je v skutočnosti nástrojom útlaku v rukách mocných. (34) Tolerancia vytvára fikciu slobody a stáva sa nástrojom, ktorým sa nevoľníctvu udeľuje oslobodzujúci rozsudok. Tolerancia je pre mocných prostriedkom na presadenie ich vlastnej politiky s argumentom, že je pre dobro všetkých. (34)
Marcuse preto navrhuje, aby politické sily, ktoré podľa neho stoja v ceste pokroku, boli vykázané preč z verejného diskurzu. Slobodu prejavu a zhromažďovania by odňal skupinám a hnutiam, ktoré obhajujú agresívnu politiku, zbrojenie, šovinizmus a diskrimináciu na rasovom a náboženskom základe alebo vystupujú proti rozširovaniu verejných služieb, sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti. (35)
Následne Pfister ukazuje, kde všade dopad týchto myšlienok v dnešnej akadémii môžeme nájsť. Napríklad profesor **Stephen Brookfield hovorí, že na dosiahnutie skutočnej tolerancie je potrebné vykázať ideológiu hlavného prúdu dôsledne z vyučovania napríklad tak, že v programe vzdelávania dospelých budú prístupné len afrocentrické hlasy a úvahy. (37)
Ďalším ideovým otcom dnešných politických tendencií ľavice je Michel Foucault, ktorý sa zaujímal o život a schopnosť udržať sa mocenských systémov. Napríklad na margo trestného systému hovorí, že sa stal sofistikovanejší, efektívnejší a všeobijímajúci, ale v žiadnom prípade nie zhovievavejší, ohľaduplnejší alebo humánnejší. (38)
V jeho očiach inštitúcie fungujú len na to, aby sa upevnili vládnuce pomery a jeho ústredným pojmom je moc, ktorá je zapustená v samotnej spoločnosti a prúdi jej krvným obehom. Moc a poznanie sú neoddeliteľne spojené. (39)
A moc je úzko spätá tiež s jazykom. Pre Foucaulta neexistuje moc a pravda mimo diskurzu, sú jeho produktom. Diskurz nie je len reflexiou moci, ale je tým za čo a s čím sa bojuje, je mocou, ktorej sa človek snaží zmocniť. Z toho vyplýva, že nástrojom kritiky moci je analýza diskurzu, teda pátranie po nových naratívoch a formách nadvlády, ktoré tieto naratívy vyjadrujú. (40)
A Pfister dodáva, že Foucaultovo myslenie nakoplo myšlienku, že čo ak možno spochybniť základné presvedčenie západnej demokracie - čo ak princíp jeden človek, jeden hlas, predstavuje len tabletku na upokojenie utláčaných más? (41)
Tu prichádza v 80. rokoch na scénu Derrick Bell, právnik, ktorý tvrdil, že bieli Američania uznali práva černochov len pre vlastný prospech, nie z morálnych dôvodov. Rasizmus podľa neho nie je vlastný len jednotlivcom, ale tvorí podstatnú súčasť americkej spoločnosti a jej politických inštitúcií. Rasa je konštrukt, ktorý má zabezpečiť nadvládu bielych. Čierni ľudia museli presadiť akýkoľvek pokrok proti tvrdému odporu bieleho mocenského kartelu. (43) Bell na inom mieste tiež tvrdí, že belosi vedome alebo nevedome robia všetko, čo je v ich silách, aby si uchovali svoju nadvládu a udržali si kontrolu. (45)
Bella možno považovať za zakladateľa Kritickej rasovej teórie a jeho pokračovateľmi sú tieže Richard Delgado a Jean Stefancic, ktorý vo svojom úvode to tejto teórie hovoria napríklad, že kritická rasová teória principiálne spochybňuje liberálny poriadok, vrátane zásady rovnosti, zvažovania právnych argumentov atď… (46)
Ďalšie podklady ku Kritickej rasovej teórie sa nachádzajú v zborníku Words That Wound (1993). Nanovo sa tu definuje sloboda prejavu, pričom sa zohľadňuje perspektíva obetí. Napríklad sa tu hovorí, že pred nenávistnými prejavmi by nemali byť chránení všetci ľudia, ale len historicky utláčané skupiny. (47) A na inom mieste, že rasistické výroky černochov sú legitímnou formou sebapresadzovania. (48)
V inej eseji s názvom Môže byť sloboda prejavu progresívna odpovedaná Louis Michael Seidman, že nie. Podľa neho by progresívci mali odhodiť fakľu slobody prejavu od seba skôr, než sa na nej popália. (49) V knihe Words That Wound taktiež nachádzame veľmi prísne jazykové predpisy pre univerzity. Dozvedáme sa, že otvorená diskusia a živá výmena názorov vraj nepripravuje študentov na život, ale, naopak, traumatizuje ich. (50) Na inom mieste zas čítame, že Kritická rasová teória sa nesnaží spoločnosti porozumieť, ale ju aj zmeniť. (52) Autorka Peggy McIntosh zas tvrdí, že úspech bielych ľudí je do veľkej miery spôsobený privilégiami, ktoré majú vďaka svojej farbe pleti a naopak, že deficity v Černošskej komunite sú dôsledkom rasizmu. Ústrednú rolu v dnešnom antirasistickom diskurze tak zohráva aj determinizmus. (53). Iný autor Donald Moss zas tvrdí, že belošstvo je stav, ktorý sa najprv získava, potom sa vlastní, pričom je to zhubný, parazitický stav, na ktorý sú obzvlášť náchylní bieli ľudia. (53)
No a napokon je tu legenda (ktorú možno poznať aj z dokumentu Am I Racist?) Robin DiAngelo. Autorka knihy Nice Racism, v ktorej hovorí, že ak máme dosiahnuť skutočný pokrok, musíme prestať na jednotlivcov nazerať v ich rozmanitosti. (54) Pfister spomína tiez Kimberlé Cranshaw a jej teóriu intersekcionality, ktorá zas hovorí, že diskriminácia môže mať rôzne úrovne. V skratke, biely heterosexuálny muž to má spočítané. Táto myšlienka podľa Pfistera tvorí základ pre úplne novú formu politického aktivizmu. Zatiaľ čo tradičné hnutie za občianske práva sa zameriavalo na rovnoprávnosť…teória intersekcionality stavia diskrimináciu na hlavu. Stáva sa zdrojom osobitných a špecifických nárokov, pomocou ktorých môžu utláčaní podnikať kroky proti svojim utláčateľom. (57) Podľa novinára však práve myšlienky Cranshaw môžu rozložiť celý progresívny tábor, pretože z nich vyplýva, že si obete konkurujú. (57) A tak sa teória intersekcionality stala základným pilierom sekulárnej sekty, ktorý je hnacím motorom ideológie, ktorá umožňuje každého, kto ma iný názor, vyradiť z hry. (59)
Ďalší príbeh, ktorý Pfister prináša je príbeh Doriana Abbota, vedca, ktorému zrušili prednášku na MIT. V jeho prípade je fascinujúce, že zaznel aj takýto argument od vedkyňa Phoebe. A. Cohenovej, ktorá hovorila, že predstava, že intelektuálnym vrcholom je prísne odborná diskusia, pochádza zo sveta, ktorému vládli bieli muži.(67)
Na inom mieste a v inom prípade istí študenti zas napísali, že “skúsenosti a pocity sú tiež spôsobom, ako skúmať svet a nadvláda racionálnej a myšlienkovej perspektívy, akú často možno nájsť na univerzitách, obmedzuje…spoločnú tvorivosť, zdravie a možnosti…” (74)
Neskôr popisuje príbeh Dávia Shora, ľavicového analytika, ktorý na Twitteri napísal, že je nebezpečné, keď sa ľavica uzatvára do svojej bubliny a poukázal na nebezpečenstvo násilných protestov pre hlasy Demokratickej strany. Aj za to však dostal vynadané. (124)
Takto pokračuje autor ďalej a popisuje vplyv progresívnych ideológii na univerzitné prostredie, kapitalistické prostredie, kde mnohé veľké korporáty (Amazon) robia kadejaké woke veci, ale popri tom sa správajú zle k svojim zamestnancom.
Rozobral tiež myšlienky jednej z hláv Critical Race Theory Ibrama X. Kendiho a hovorí že ľudia ako on, alebo aj DiAngelová vytvárajú akési nové náboženstvo a svet, v ktorom existujú zatratení (belosi) a vykúpení (ľudia inej farby pleti), akurát božský verdikt o vine sa vynáša už pri narodení, nie až na konci sveta. (172) Celou knihou sa vinú tiež trochu zjednodušujúce popisy republikánov a Donalda Trumpa a obava, že sa stane opäť prezidentom (tak sa môžeme tešiť na to zlo, čo príde). Pfister ale hovorí tiež, že v USA si republikáni uvedomili potenciál oslobodania bielych voličov od paušalizujúceho obvinenia, že sú beneficientami rasistického systému. Ich odpoveďou na protirasistický katechizmus ľavice je všeobecné rozhrešenie. (181). Ukazuje však, že kultúra vymazávania funguje aj napravo, na príklade Chrisa Rufa, ale tento prípad je oveľa slabší ako všetky ostatné spomenuté. Pretože podľa autora pravica vymazáva vtedy, keď sa zakazuje vyučovanie Critical Race Theory alebo keď sa zakazuje vyučovať obsah, ktorý by spôsoboval pocit viny u žiakov. Pfister sa pýta, ako potom vyučovať o otroctve, aby sa nevyvolal pocit hanby u bielych žiakov. Republikáni taktiež zakazujú čítať určité knihy (väčšinou tie, ktoré šíria myšlienky, ktoré Pfister kritizuje, ale tiež napr. Maus). (192)
V závere knihy Pfister polemizuje, či predsa len nebude niečo dobrého na tom, o čo sa snaží progresívna ľavica. Veď na druhej strane je nebezpečenstvo víťazstva Donalda Trumpa. No svoje úvahy zakončuje z môjho pohľadu tromi tvrdeniami, že:
(A)ľavicová politika identity škodí predovšetkým politickému stredu a tomu osvietenejšiemu táboru. Pomáha určitému politickému prostrediu v sebautvrdzovaní a posilňuje jeho presvedčenie, že je obdarené vyššou morálkou. Dogmy a články viery tejto malej bubliny sú však také rigidné, že pôsobia odpudivo na väčšinu voličov - bez ohľadu na pohlavie a farbu pleti. (200)
(B)Zvodnosť tejto politiky vidí v tom, že ťažké otázky, pri ktorých sa žiada vyvažovanie, zmieta zo stola gestom morálnej jednoznačnosti: už nikdy viac ploty a múry v Európe! Trans práva sú ľudské práva! Nenávisť nie je názor! To sú však podľa neho len frázy, ktoré vám pomôžu prežiť diskusnú reláciu, nie voľby (203)
(C) Ak sa však politika bezmyšlienkovite podriadi dogmám transrodového hnutia alebo katechizmu protirasistického hnutia, mnohí ľudia sa budú cítiť šikanovaní a obrátia sa k stranám, ktorých obchodným modelom je bezostyšnosť. Výsledkom nebudú otvorené diskusie, ale paralelné politické svety, ktoré už nebudú spolu komunikovať./ (207)