Čehu rakstnieces Viktorijes Hanišovas romāna „Sēņotāja” centrā ir jauna sieviete Sāra, kura jau vairākus gadus trūcīgi pārtiek no sēņu lasīšanas, to piegādes provinces restorānam. Būdama brīvprātīga vientuļniece, viņa tikai reizumis dodas uz pilsētu pie psihiatres, lai pārliecinātu par savu līdzsvaroto garīgo stāvokli. Ziņa par mātes nāvi Sāras dzīvi īpaši nemaina. Viņa piedalās bērēs, satiekas ar brāļiem, no kuriem jau sen atsvešinājusies, un atgriežas mežā. Taču ģimenē piedzīvotā bērnības trauma un pāri nodarītais paliek. Viktorije Hanišova bez aplinkiem un vienlaikus iejūtīgi mēra, ko spēj izturēt bērna dvēsele un kur ir ģimenes robežas. Latviešu lasītājam, kas mēdz būt tikpat kaislīgs sēņotājs kā čehi, līdztekus dramatiskajam Sāras stāstam un atklāsmei par to, kāpēc jaunai sievietei jāpārtiek no sēņošanas, interesanti būs arī turienes sēņotāji, viņu paradumi, mežos sastopamās sēnes un to pagatavošanas paņēmieni: „Lai cik arī atsevišķās sēņotāju kategorijas atšķiras cita no citas, tām ir viena kopīga iezīme. Tām nekad nav sāta. Viņiem sāp kājas, launags apēsts jau sen pirms pusdienlaika, visas petpudeles izlaktas līdz pēdējai pilītei, un groziņš jau plūst pāri malām, bet tik un tā piemiedz acis, pārskatot takas malu, un šur tur ielec mežā. Vismaz vienu sēni, vēl pašu pēdējo sēni!” Tomēr galvenokārt stāsts ir par sievietes, kura kļuvusi par vecāku upuri un ģimenes izstumto, pasauli.
Neparastā poētika un rezonējošais spiediens uz lasītāju ir lielisks romāna elements, kas neļaus nolikt grāmatu. Autore izmantoja mainīgo laika plakņu dinamiku, kas izrauj no galvenās varones pašreizējās pieredzes ar pārsteidzošām plaknēm pagātnē, kas pamazām atklāj un izskaidro Sāras pašreizējo pieredzi. Jau tā pietiekami oriģinālo romāna poētiku pasvītro vēl viens svarīgs romāna elements. Tā ir paša romāna norises vieta. Lai gan romāna darbība sākas ar skaistā operteātrī, kuru apmeklējot, bērniem jāievēro stingrs reglaments un kopā ar stāsta varoņiem viesojamies gan Sāras vecāku pilsētas dzīvoklī, gan psihiatriskajā slimnīcā, gan meitenes skolā, lielākā romāna darbības daļa risinās mežā. Sāras labirintā ir tikai viena maza pamesta mājiņa, kas ne tikai sniedz patvērumu no sabiedrības, bet arī zināmā mērā viņu pasargā pašu no sevis. Mežs ir attēlots kā ļoti pretrunīga, saplosīta un mežonīga vide, kas, no vienas puses, ir bīstama, bet no otras - pirmajā acu uzmetienā sniedz šķietamu mieru un drošību, kas tomēr īsteni nekur nav rodama.
Viktorie Hanišová (born 1980) debuted in 2015 with the well-received novel Anežka /Anežka, about the dysfunctional relationship of a mother and her adoptive daughter, concealed racism and stereotyping. Hanišová is a graduate in English and German from Charles University, Prague. She works as a translator and language teacher.
Viktorie Hanišová pochází z Prahy, na Univerzitě Karlově vystudovala anglistiku a germanistiku. Věnuje se překladatelství a je lektorkou cizích jazyků. Spisovatelsky debutovala v roce 2015 příznivě přijatým románem Anežka o nefunkčním vztahu matky a adoptivní dcery, o skrytém rasismu a stereotypech. V roce 2018 následoval román Houbařka o dětském traumatu a domácím násilí. Román Rekonstrukce završuje volnou trilogii románů, jež propojuje téma mateřství.
O tom, že občas na první pohled nádherná houba může být komplet prožraná a mít shnilé podhoubí. O tom, že ukázková rodina může být komplet rozložená a skrývat ve svém nitru cosi shnilého. Houbařka je napsaná krásně, slova a věty se na sebe lehce vrší podobně jako houby v košíku zkušeného houbaře. Příběh samotný je ale hutný a těžký, jako by člověk našlapoval v pohorkách nacucaných deštěm a při chůzi celou dobu podkluzoval po nasáklé zemi, taktak se udržel, aby se nesložil na zem vedle mladé hrdinky, která bojuje se svými démony pomocí zarputilého sbírání hub. Krom toho, že mě knížka fakt polapila a nepustila do posledního písmenka, jsem celou dobu měla ukrutnou chuť na houby.
Dlouho jsem Houbařku obcházela s tím, že to zaprvé bude téma, kterého je všude plno, a zadruhé určitě zpracované formou, kterou nemám ráda (představovala jsem si ty procházky lesem plné lyrických pasáží a metafor nadužívajících psychotropních hub). Nafackovat bych si měla, že jsem dala až na sté doporučení.
Nepřišla jsem na nic, co bych Houbařce vytkla. Přestože ta kniha je vlastně jeden velký hnus. Parametr, že mě knížka rozbrečí, u mě není směrodatný, protože mě rozbrečí kdejaká blbost. Houbařka mě nerozbrečela, ale naplnila mě zoufalstvím, bezmocí a vztekem. Nad selháním systému i selháním těch nejbližších. Sáru považuju za jednu z nejlépe napsaných postav, se kterými jsem se kdy setkala. Na rozdíl od jiných tragických hrdinek jsem u ní nikdy neměla chuť kopnout ji se slovy „Tak už nad sebou přestaň tak fňukat, ty krávo“ do zadku. Ve všech svých polohách a v každém rozpoložení je naprosto autentická, bez patosu a bez zbytečného ždímání emocí, které má osolit děj. Ten konec konců plyne tak, že není potřeba velkých zvratů, ťafky vám dává průběžně, ale nenechá vás si na ně zvyknout, takže každá další stejně bolí. Za Sáru i za všechny, co nedokáží vystoupit ze své komfortní zóny, hlavně zachovat posraný dekórum i na úkor vlastní morálky.
Je to nejjasnějších pět z pěti, které jsem kdy udělila, žádný „ale“. Otevřený konec mi nevadí, protože si aspoň můžu představovat, že to byl restart a Sisi to dá.
Skarbs, īsts, neaprakstāmi aizkustinoši uzrakstīts stāsts par Sāru un viņas pieaugšanu. Es noticēju katram vārdam - mans parasti ciniskais prāts ļāvās ievilkt sevi meža dūksnājā un ar žļurkstošiem gumijniekiem doties meklēt sēnes kopā ar galveno varoni. Piedzīvot viņas izmisumu, kārpīšanos pretim gaismai un vēlmi uzvarēt savus dēmonus.
Man nav neviena citāta no šīs grāmatas - jo vārdi nespēja notvert to sajūtu, kas nepameta lasot: dusmas, bezspēcība, apbrīns par Sāras sīkstumu un dzīvotspēku. Un tik daudz jautājumu par to, kāpēc pieaugušie uzliek smagumu, nepanesamu smagumu savu bērnu dzīvēm, paši nespēdami dzīvot normāli savējās.
Un kad likās, ka pazīstu Sisī un grāmatas beigās jau zinu visu par viņas dzīvi, pēc pēdējām pāris lappusēm, manī atkal sagriezās emociju virpulis un padarīja visu stāsta laikā pārdzīvoto vēl sāpīgāku un skaidrākām līnijām izzīmētāku.
Bardzo przejmująca historia o utraconym dzieciństwie i poczuciu, że jest się samemu z tak ogromnym brzemieniem. Według mnie nie jest jakoś szczególnie podobna do Wron - porusza temat traumatycznych wydarzeń, a autorka pochodzi z Czech, ale na tym podobieństwa się kończą. I choć Wrony trafiły do mnie bardziej narracją z perspektywy dziecka (tu mamy wspomnienia dorosłej już kobiety), nie można odmówić „Grzybiarce” ogromnego ładunku emocjonalnego.
Słuchałam w audiobooku, który dostępny jest na Legimi ze specjalnymi efektami dźwiękowymi. Domyślam się, że dla większości czytelników to plus, mnie jednak to bardzo rozpraszało (a już szczególnie muzyczka na początku/końcu kadego rozdziału) i wolę tradycyjne nagrania.
Tuto knihu som precitala na jeden zatah. Toto bolo prekvapenie tohoto roka, aj ked je kniha na svete dlhsie, dostala som sa k nej, az teraz ako citatelsky vyber pre nas Knizny klub. Velmi sa mi pacila postava Sary alebo Sisi a jej prechadzok po lese, ktore odkryvali postupne nielen hriby vyrastajuce z podhubia ale aj to, co sa jej stalo v zivote. Nepateticky, vecne a prave preto mozno o to ostrejsie sa vynaraju veci, ktore ju priviedli do chalupy, v ktorej byvali cela rodina a chodievali na hriby s otcom. Teraz tam zije uplne sama a brodi sa nielen lesom, ale aj svojim zivotom. Musela som ju citat az do rana, nedala sa odlozit.
Hoci patrim do kategorie hubarok, ktore len raz za rok vyrazia do lesa na huby (ale nie s igelitkou), vychutnala som si prechadzky lesom a nachadzanie hub so Sisi. Do toho pasaze o traume z minulosti, ktora pretrvava, boli ako facky z jednej druhej strany. Velmi verne popisanie prezivania aj spravania sa vsetkych postav radia tuto knihu medzi to najlepsie v ramci spracovania temy v ceskej a slovenskej literature.
Es nezinu, ko gaidīju no šīs grāmatas, bet noteikti ne tik dziļu un sāpīgu stāstu, kurš lika just līdzi sēņotājai, šokēties par to, cik netaisna mēdz būt pasaule un ka vissmagāk mūs iedragā tuvākie. Reizēm cilvēki, kuriem mūs būtu jāsargā, mūs salauž.
Lai šie savādi košie vāki jūs nemulsina – aiz tiem slēpjas skumjš, taču brīnišķīgi uzrakstīts un interesants stāsts. Jau no grāmatas pirmajām lapām “ielasījos” un izjutu līdzjūtību pret grāmatas galveno varoni Sisī. Lasot, uzreiz radās sajūta, ka šis stāsts nes līdzi smagumu, kas novedis pie skumjas vienpatības un vientulības. Stāsts par vardarbību, nodevību, vientulību un izdzīvošanu. Sisī ir jauna sieviete, kas dzīvo viena nolaistā vasarnīcā. Katru rītu viņa ceļas, apauj kājas un dodas sēņot –pa sev vien zināmām takām, visu dienu un savu guvumu par nelielu atlīdzību nodotu vietējam restorānam. Šo rutīnu izjauc tikai viena diena mēnesī, kad Sisī dodas pie savas psihoterapeites, lai viņu pārliecinātu, ka viņa labi tiek galā ar savu emocionālo stāvokli, ka neplāno sev nodarīt pāri. Tomēr Sisī dzīvē iezogas vairāki apstākļi, kas maina drošo rutīnu, liek izkāpt no nosacītās komforta zonas, liek domāt, atcerēties un uzdot jautājumu–kāpēc? Brīdī, kad stāstā atklājās, kas tieši noticis ar Sisī mana sirds apmeta kūleni, taču, tad, kad autore stāstīja par ģimenes nostāju–man gribējās vemt. Šis stāsts nav patiess, bet diemžēl statistika ir nepielūdzama-lielākā daļa bērnu, kas cieš no vardarbības, to piedzīvo ģimenē no savām uzticības personām – pašiem tuvākajiem. Ne retāk -citi ģimenes locekļi to izliekas nemanām vai pamana un pieļauj. Bērnam ir jābūt tik ārkārtīgi drosmīgam,lai par notiekošo runātu ar citu pieaugušo, tādēļ brīdī, kad šīs bērns netiek sadzirdēts-būtībā tiek bruģēts ceļš uz visļaunāko.
Es ļoti iesaku grāmtu tiem, kurus nebiedē sociāli skaudras tēmas. Autore raksta lieliski un man ļoti patika kā šis stāsts atklājās. Tiesa gan - man gan gribējās vairāk atrisinātas beigas. Paldies @petergailis.lv par čehu un slovāku autoru atvešanu līdz latviešu lasītājam un es ļoti ceru,ka mums būs iespēja lasīt vēl kādu autores darbu, piemēram “Anežka”, kas ir par mammas un viņas adoptētā bērna destruktīvajām attiecībām.
Papildus grāmata jāuzteic ar pavisam atšķirīgu vidi– sēņotāju pasauli. Neatminos nekad iepriekš lasījusi neko par sēņotāju paradumiem, sēņu veidiem, to augšanas vietām un pagatavošanas iespējām. Tulkojis J.Krastiņš
Šī grāmata salauza manu sirdi. Lēnām un pamazām tumsa, kas sākuma lapusēs nojaušama vien miglaini, lasot arvien pieauga, parādot mazās Sāras neapskaužamo likteni, kas smacē ar savu vientulību, tumsu, drēgnumu un pārinodarījumu.
"Sēņotāja" ir apstiprinājums tam, ka nepiedodami bieži klusēšana un izlikšanās, ka problēmas nav, ir vislielākā vardarbība pret bērnu. Lasot man gribējās kliegt un purināt Sāras māti un tēvu, jautājot, kā viņi spēj kaut ko tādu nodarīt savai meitai...
Vēstījumā jūtama melanholiski rāma, bet griezīga gaisotne. Ikdienišķās sēņošanas apraksti ir pat savā ziņā mediatīvi, bet stāsts, kas atklājas šķirot lappuses, patiesībā ir ļoti dramatisks un sāpīgs. Iesaku visiem, kuriem patika "Piektā laiva" un "Klusie gadi". Grāmata, kas pavisam noteikti neatstās vienaldzīgu.
Táto kniha ma dostala. Na konci zostal smútok a bezmocnosť z ťaživej atmosféry celej knihy, kde sotva nájdete svetlé momenty. Výborné čítanie od ďalšej skvelej českej autorky. Ani sa mi nechce viac písať, musím to chvíľu spracovávať.
..lai gan neesmu nedz sēņotājs, nedz sēņu ēdējs, bērnībā tomēr to darīju un šis romāns man par to atgādināja. "Sēņotaja" ir ļoti dziļš romāns, un ne tikai sēņotājiem un to ēdājiem. daudz ko var uzzināt (vai atsvaidzināt zināšanas). bet galvenais sižets šeit tomēr nav tikai par sēnēm vien, bet par sarautu dzīvi. vienā brīdī man pat uznāca dusmas.
Smaga tēma- salauzti likteņi, to īpašnieki aplipina nākamos, tā ģimene veidojas kā kropls veidojums, kas manipulē ar saviem spēlētājiem, ciešanu apgaismotā arēnā. Autores valoda un mainīgā laika līnija neļaut noplakt interesei. Šaumu lietas tiek krāsotas maigi, nepadziļinot ievainojumus, bet skaidri parādot tās šausmas par kurām labāk dzirdam, ne pieredzam paši. Jā, un sēņu pasaule, tumšā pasaule, kur dzimst sēne, dzīvojas paralēli ar cilvēka tumsas pasauli, kur tiek savainotas dvēseles. Uzzināju, ka zaļā mušmire ir indīgāka par čūskas indi; kas jādara, ja sēne ar visu sakni tiek izrauta. Varētu teikt "skaists" Munka kliedziens.
Silná kniha, ktorá podmanivo vtiahne čitateľa do lesného porastu a zdanlivo stereotypného, mierumilovného každodenného života mladej hubárky... ale tak, ako hríby sú len viditeľným zlomkom neviditeľného nekonečného spletitého podhubia kdesi v podzemí, tak sú jej činy a prejavy len nepatrným zlomkom jej spletitého vnútorného života, vyrastajúceho zo zázemia a situácií, ktoré v zárodku nedokázala ovplyvniť, ale ktoré vo výsledku nezvratne ovplyvnili ju.
skarbs pieaugšanas, traumu dziedēšanas un sevis samierināšanas stāsts. un cauri visam - sēņošana kā izdzīvošanas, aizbēgšanas un mājās nākšanas metafora.
Pāridarījuma trauma mūs ietekmē ne tikai garīgi, bet arī fiziski. Kā piedraņķēts mežs, kurā sēnes nevar augt, ķermenis sāp, klūst vājš, neglīts. Ļoti spēcīga grāmata.
Houbařka začíná poměrně nenápadně. Příběh plyne, stránky mizí. Postupně se ale dostáváme hlouběji nejen do lesů na Šumavě, ale také do života hlavní postavy. Proč se Sisi schovává v Dvorcích stejně jako houby v lese? Co se skrývá pod povrchem? To se díky výpravám do lesa, ale také do minulosti dozvídáme a člověku z toho rozhodně není lehko. Silný a zároveň nenápadný příběh mě naprosto dostal. Nečekala jsem nic a dostala jsem všechno. Tohle bylo skvělé. A přestože jsem si ke sbírání hub nikdy nenašla cestu (raději je konzumuju), s touhle knížkou bych se do lesa nejradši hned vydala.
Grāmata ir daudzslāņaina un mānīga. Tā it kā lasītāju ievelk mežā starp sēnēm (man arī patīk šis process), ļauj papriecāties par dabas aprakstiem, sēņu bagātību un galvenās varones Sāras izcilajām zināšanām par tām. Bet, palēnām lasot nodaļu pēc nodaļas, ātri var saprast, ka KAUT KAS te būs. Vēlāk jau atklājas ģimenes drāma, kas liek lasītājam aizdomāties. Vienā brīdī uzsita dusmu - tik vienaldzīgi cilvēki, kas spēlē ģimeni, bet patiesībā ir katrs par sevi. Tik gļēvi un pretīgi. Un vienīgais, kas glābj Sāru, ir mežs un sēnes...
Než jsem se do knížky pustila, nezjišťovala jsem si o čem je, a jsem ráda. Protože kdybych to udělala, rozhodně bych ji nečetla. Šílený téma, zpracovaný způsobem, kterej na mě dost zapůsobil. Ten pocit beznaděje ze sebe budu setřásat ještě nějakou chvíli.
Přemýšlím, co bych vytkla, ale asi se na to vykašlu a hodím tomu 5/5.
Izrādās, ka čehi arī ir aizrautīgi sēņotāji. Bet darbs ir smags - vardarbība ģimenē un acu pievēršana uz to. Cilvēkiem, kuriem tevi būtu jāsargā, salauž un nodod. Ārēji normāla ģimene, bet patiesībā tādi briesmoņi.
Nevyznám sa v hubách, nikdy som na hubách nebola. Ale so Sárou, hlavnou postavou románu Houbařka, by som sa po lese prešla veľmi rada. Asi by sme viac mlčali ako spolu viedli rozhovor, ale chcela by som ju stretnúť a spýtať sa jej na množstvo vecí. A aj keby mi neodpovedala, nehnevala by som sa, pretože poznám jej príbeh.
Sára vyrastala v rodine uznávaného otca, krásnej matky, divokých bratov. A napriek zázemiu ju rodičia nedokázali uchrániť, nepočúvali ju, keď volala o pomoc, keď mala stavy úzkosti, paniky a bolestí. Bola ako huba, ktorá na povrchu síce vyzerá lákavo, ale vo vnútri je nahlodaná červami.
„Jak bych mohla slovně vylíčit to, co se tenkrát před lety odehrálo? Jak bych mohla popsat temnotu ve svém nitru? Jak bych se vůbec mohla pokusit převést tu hrůzu do slov?“
Sára túžila, aby jej domov opäť vrátili. Jej najbližší však jej zúfalstvo prehliadali a zostali voči nemu imúnni. Čo sa stalo a čo zo Sáry zostalo odhaľuje Viktorie Hanišová veľmi opatrne. Prítomnosť strieda s minulosťou, príčiny dopĺňa následkami a mnohé necháva v tajnosti. Vďaka tomu je v príbehu napätie nielen preto, čo sa v ňom deje, ale aj štýlu akým je napísaný. A je napísaný teda výborne.
Hanišovej Houbařka je ďalším dôkazom, že v Česku vznikla skupina autoriek, ktoré nepíšu oddychové knihy, ale silné príbehy s aktuálnymi odkazmi.
Sākot lasīt šo grāmatu, neko par to nezināju, kā arī nebija nekādu gaidu. Viena no retajām, ko gribējās “izraut” vienā vakarā. Meistarīgi pastāstīts stāsts, šķetinot nejauko noslēpumu cauri visām nodaļām. Ļoti ceru, ka latviski tiks tulkoti vēl kādi Viktorijes Hanišovas darbi. P.S. Ļoti priecājos, ka grāmata bijusi iekļauta LNB “Bērnu, jauniešu un vecāku žūrija 2024” programmā.
Jak já bych si přála, aby ta knížka byla o něčem jiném a já mohla s radostí a úsměvem napsat, že se mi fakt moc líbila! Ona totiž není o houbách, i když v ní plodnice i podhoubí hrají svou roli a obohacují vyprávění v mnoha významech a směrech. Ostatně právě proto, že na houby chodím ráda, jsem po téhle knížce sáhla. A taky kvůli autorce, od které jsem četla její překladové knížky a ty se mi líbily opravdu hodně. Houbařka je vážně dobrá kniha. Jen mě netěší číst o takových traumatech. Vím, že existují, že si je někdo v nějaké podobě bohužel prožívá. Ale právě ta věrohodnost mě děsí.
Za poslední dlouhou dobu první kniha, kde jsem nepřeskakovala věty... Líbilo se mi, jak byla vystavěná, jak jsem se postupně dozvídala ten příběh, nenudila jsem se. Byla dlouhá tak akorát. Uvítala bych malinko rozsáhlejší konec.
Moc mě to bavilo, postupné odkrývání všech rodinných neduhů, stejně jako každodenní sběr hub (děkuji za osvětu :)) a osud restaurace Muchomůrka. Hvězda dolů za ne úplně zdařilý konec...
Po slabej Rekonstrukci a priemernej Anežke som autorke dala ešte šancu a som rada že som to urobila. Hold, niekedy má autor aj 3 horšie knihy a jedna potom vypáli :)
Par sēnēm arī bija, bet aiz tām bija kaut kas gļotains un ļauns. Un tas bija cilvēks. Sēnes - tas esot čehiski, bet, ha, sēnes - tas ir latviski. Sēnes man garšo, bet sēņošana galīgi neinteresē. Pa mežu pastaigāties patīk, bet tas arī viss. Romāns par sāpīgo, par cīņu iekšējo, jā, visvairāk iekšējo, kam iemesls ir tuvu cilvēku vardarbība un bezdarbība. Un tam visam pa vidu rudmieses, baravikas, gailenes, mušmires...
Trošku dlhšie mi trvalo, kým som sa naladila na knihu, ale stálo to rozhodne za to. Určite by som nepoznala žiaden hríb v lese, keďže české názvy mi robili problém, ale to je to najmenšie čo by mohlo čitateľovi vadiť. Krásne vykreslená postava Sisy, kde sa prelínala prítomnosť s minulosťou. A že to teda bola "zapeklitá" minulosť. Tak ma to vtiahlo do deja, že som radšej zostala stáť trocha dlhšie na zástavke busu. :)
Pár viet: Musela jsem tam ležet měsíce, roky, celá staletí, nekonečně dlouho. Hlavou se mi motaly stíny, bloudily postavy, rezonovala ozvěna. Kdyť jsem poprvé otevřela oči, viděla jsem jen houbovité šedé nic. Mrak, který pohltil nebe i zem. Napodruhé se mi do rozpité šedé přidaly i jiné barvy, bílá, žlutá a modrá, samé světlé tóny, které nevěstiliy nic dobrého.
Ta książka mną wstrząsnęła, a nie była ani mocno obrazowa, ani dosłowna, ani za bardzo wprost. Powoli i stopniowo mrok, który można było jedynie niewyraźnie wyczuć na pierwszych stronach, rósł z każdą przewracaną stroną, a w samym jego środku poznałam małą Sarę. Jej historia jest smutna, brudna i niezwykle samotna. I gdzieś w tym wszystkim pojawiła się obsesja na punkcie rzeczy tak zwyczajnej, jak zbieranie grzybów. Miała być lekarstwem na wspomnienia, ale niektóre są po prostu nieuleczalne.
Podczas czytania miałam ochotę krzyczeć z wielu powodów, ale głównie z bezsilnej złości, którą skierowałam do matki Sary. Dlaczego? A to już musicie przeczytać sami w „Grzybiarce”. Warto.