Adam a Martin, dvaja učni zo socialistického zapadákova, sa púšťajú do naháňačky za lístkami na legendárny koncert Depeche Mode v Prahe v roku 1988. Rozpredajú zbierky plagátov z Brava, staré zásoby céčiek, somrujú peniaze po babkách, len aby videli svoju milovanú kapelu.
Okrem nedostatku kapitálu a úzkoprsého režimu sa im však do cesty postaví aj partička otrlých metalistov. Adam a Martin musia nakoniec kvôli lístkom riskovať omnoho viac a nechcene nazrú pod povrch šedej ekonomiky zdochýňajúceho komunistického zriadenia.
Depešáci sú mnohovrstevnatým príbehom o sile priateľstva, o komunitách “voľnej mládeže”, o bežnom živote na sklonku socializmu v kolorite priemyselného mestečka, ale predovšetkým o nekonečnej láske k hudbe, ktorá dokáže oslobodiť najhlbšie vnútro človeka, ale aj svet naokolo.
Keď som bola malá, rádio prehrávač u nás doma ovládal otec. Nikdy z neho nehralo nič iné, než Depeche Mode. Tóny ich piesní sa niesli domom ako neviditeľná niť, ktorá nás všetkých držala v jednom rytme. Otcova cesta k nim začala dávno predtým, ako som sa narodila, niekedy na učňovke v osemdesiatom siedmom. Vtedy mu sestra z Maďarska priniesla kazetu, takú malú, ošúchanú pásku, a povedala mu: “Skús si to vypočuť.” A tak skúsil. Bola to instantná láska. Depeche Mode sa stali jeho sprievodcami, jeho soundtrackom. A hoci som ich celé detstvo musela počúvať viac menej nasilu, dnes ich počúvam dobrovoľne.
V socialistickom Československu sa depešáci s metalistami vôbec nemuseli a to mi otec často spomínal. Bolo bežné, že ho vonku zastavili metalisti a strhli mu vlastnoručne vyrobenú šatku a nášivku DM so slovami, že to nie je hudba. Otec sa na tom dnes už zasmeje ale vtedy to nebolo ľahké. Byť depešákom nebolo len o hudbe, bol to postoj & spôsob, ako sa oddeliť od zvyšku. No tá rivalita nakoniec vybledla – tak ako všetko, čo pretrváva dostatočne dlho. Dnes už otec hovorí, že si občas vypočuje aj ten ich metal. Ale Depeche Mode zostávajú – ako tá neviditeľná niť, ktorá nás stále drží v jednom rytme. Po tejto knihe som siahla, aby som si túto otcovu mladosť mohla lepšie priblížiť. Príbeh od Petra Gärtnera nás vtiahne do života tínedžera, ktorý v období, keď všetko bolo obmedzené a kontrolované, objavuje britskú skupinu Depeche Mode. Tá sa preňho stáva nielen hudobným idolom, ale aj symbolom slobody a individuality. Bolo to skvelé čítanie a hoci je to kniha pre mládež, odporúčam ju aj starším čitateľom a najmä deťom tohto obdobia, ak chcú nostalgický návrat do časov, kedy bolo všetko zložitejšie, no o to intenzívnejšie. Pre dnešného čitateľa zase môže ponúknuť pohľad do minulosti, do obdobia, keď každá kazeta mala vlastnú hodnotu a hudba bola niečím viac než len zvukom na pozadí. Je to však aj o hľadaní samého seba, nepochopení a o priateľstvách či konfliktoch, ktoré nikto neriešil.
Výborné spojenie nadčasovej hudby a textov skupiny Depeche Mode, životom mladých študentov a učňov na konci 80-tych rokov a atmosféry predznačujúcej rok 1989 a 1990, rokov, keby sa naše životy radikálne zmenili. Petrovi Gartnerovi sa podarilo skvele vystihnúť skutočnosť, keď sa ako 16 ročný hľadáte vo svete, v ktorom chcete niekam patriť, a byť zároveň aj individualitou. Zachytil prvý kontakt s novým štýlom hudby, ktorá prišla so závanom možných nových čias. Hudby, ktorá sa šírila tajne, na zle nahratých kazetách a páskach, ktoré sa trhali na kotúčakoch. Texty, ktorým sme nerozumeli dobre, ale boli novou poéziou, ktorú poznali mnohí. Je to kniha o priateľstve, v dobrom, aj v zlom. O neustálych nástrahách, bojoch a šikane, ktorá sa neriešila. O nepriateľstve hudobných klanov fanúšikov, ktoré bolo zložené iba na možnosti do niekoho si buchnúť, kopnúť. A do toho prichádza britská skupina, ktorá vystupuje v roku 1988 v Prahe, ako po mnohých rokoch prvá skupina západného sveta. DM priniesli svoje temné , ponuré a tajomné texty, svoje čierne oblečenie a schopnosť osloviť svojou hudbou mladých ľudí aj dnes.
Skvelé čítanie o období, v ktorom som mala toľko rokov ako Adam, učeň, ktorý sa rôznymi náhodami dostane na koncert DM v roku 1988 do Prahy.
Knihu považujem za výborné čítanie pre tínedžerov o časoch, kedy ste si všetko museli nejako vydobiť, ťažko získať, počkať si na mnohé veci, kedy rodičia nechápali, prečo sa vám nepáči Matuška alebo Elán a potrebujete počúvať jednotvárne znejúcu elektronickú hudbu. Časy, kedy za najšikovnejších boli považovaní ľudia, ktorí kradli a šmelili so všetkým čo sa dalo.
Okrem niekoľkých drobností a jednej nesúrodej kapitoly nie je knihe čo vytnúť. Text Peťa Gartnera skvele dopĺňajú ilustrácie Ďura Balogha.
Peter Gärtner a Ďuro Balogh je dokonalá kombinácia, na ktorú sa neviem dočkať kedy niečo ďalšie vyprodukuje. Peter má skvelý rozprávačský talent, do ktorého som sa zaľúbila už od Veľkého románu, takže pochopiteľne som musela prečítať aj toto 😅. Knižka je plná nostalgie a príhod, do ktorých sa určite dokáže vcítiť každý. Aj napriek tomu, že je to primárne kniha pre deti/mládež, odporúčam ju úplne každému. Také fajn čítanie na lenivé poobedie. ❤️ Ďakujem a teším sa na ďalšie diela od tejto dvojice. 🤗
Musím povedať, že ma táto knižka pohltila. Ako mladšiu generáciu mi vysvetlila mnoho "zakázaného." Pri prvom kontakte by ju človek posúdil ako literatúru pre menšie deti, najmä štýl ilustrácií tomu prispieva. Podľa mňa je určená pre veľkých dospelákov, ktorí vyrástli na Depeche a rebelantstve a ich násťročné deti. Rozhovor s dospelými je popri čítaní nevyhnutný, lebo zo strán vyvstane veľa informácií a nejasných náznakov, ktoré vie vysvetliť len ten dospelák, ktorý vnímal minulý režim bez klapiek na očiach a so zdravým úsudkom.
toto bol taký benger. Som rada, že sk lit. pre slovenskú mládež nejde dole vodou🙏
Jednoduché na čítanie, napínavý dej. Vedľajšie postavy sú síce iba také povrchové a nerozvinuté, ale myslím si, že táto kniha má potenciál druhého dielu.
Juj, toto bolo strasne fajne citanie. Moje temne kjuracke srdiecko poskakovalo od radosti. Krasne zachytene a opisane aku ma hudba silu zaposobit na mladeho cloveka v onom nebezpcenom veku :)
Když Adam popisoval davy fanoušků mířících na koncert, vybavila se mi vzpomínka na můj první DM koncert 4.9.2001. Výborné čtení nejen o DM, ale o často neveselém životě dospívajících koncem 80.let. Klidně bych knihu zařadila do výběru četby k maturitě :)
Výborná kniha, bohužiaľ som ju zabudla v dome pri sťahovaní takže sa už nedozviem aký bol koncert samotný:D Autor má veľký zmysel pre vyprávanie príbehov, postavy sú krásne presvedčivé, odporúčam:D
Depešáci od Petra Gärtnera a Ďura Balogha majú v prvom rade potenciál mládežníckej knižnej série, hoci vidieť, že tento pokus je opatrný a nenásilný. Hľadá si jazyk k dnešnej generácii – no a to nie je najvďačnejšia ani najľahšia úloha. V každom prípade, nekriticky si myslím, že by sa to mohlo podariť, lebo napokon, kniha Depešáci má všetky aspekty, ktoré by podľa mňa mala mať literatúra určená pre mládež. No a je dojímavé čítať, ako sa za také krátke obdobie časy pohli.
Od Lasicu a Satinského
Najskôr ma zaujala vizuálna identita knihy, pretože nie je to tak dávno, čo v tandeme Gärtner – Balogh vznikol nápaditý komiksový príbeh o najznámejšej humoristickej dvojici na Slovensku Lasica – Satinský s názvom Radostná správa. Je to výhradne vecou bezvýznamnej súkromnej asociácie, ale medzi humorom a komikou som mal vždy čiarku a nie lomku. Humor znie vznešenejšie, sofistikovanejšie, zďaleka neprislúcha každému, aby ho robil, humor potrebuje kultiváciu, určitú intelektuálnu zásobu, no a komplexnejší plán, kto bude recipientom. Komika (je to ozaj iba bezvýznamná vec slov) je zase čosi bezbreho populárne, obligátne, zaručené. Aj keď, tiež to môže byť kamsi cielené, lenže oveľa priezračnejšie.
Prekvapivý obsah Radostnej správy nejde po línii rovnomennej divadelnej hry, ale ilustruje všetko, čo v tejto dvojici ambícia vystupovať s hrou spôsobila. Do akých problémov bola herecká dvojica zatiahnutá. Čo musela absolvovať a akými peripetiami si prešla. Faktov bolo priveľa, strán primálo, ale v konečnom dôsledku vyšla pútavá kniha a pamätám si, že sa v kníhkupectve predávala ako čerstvé rožky. Chcelo by to aktuálnejší výraz – ako cereálne kajzerky!
Po prečítaní Radostnej správy a úmrtí Milana Lasicu som si uvedomil, že sa jedna dejinná epocha kultúry zatvorila, a vo mne to ostalo ako schnúci premenný bod internej učebnice, ktorú si budujem. Nedávna realita sa zrazu stala históriou, a keď sa tvorí história, mnohé veci sa do nej sťahujú a je to melancholický pohľad.
Aj po neskoršiu, stále však históriu
Páči sa mi idea, že rovnaká autorská dvojica Peter Gärtner a Ďuro Balogh budú prinášať pohľady práve do takýchto, nie takých vzdialených čias histórie. Hoci si viem predstaviť, že toto skloňovanie slova história v niekom vyvolá pobavenie. Akokoľvek chceme, aj éra popularity Depeche Mode v niekdajšom Československu tvorí včerajšok. Tiež členenie na rôzne hudobné kategórie – a to sme na časovej línii aj oveľa neskôr – metalisti, raperi, gotici a tak ďalej. Samozrejme, členenie platí dodnes, ale mám na mysli také to „výberové“, na školských dvoroch. Aby bola zámienka na nejakú tú trenicu alebo skúšobné detské priateľstvá.
V prostredí bývalého režimu sa Peter Gärtner prihovára prostredníctvom mládežníkov ich rovesníkom v dvadsiatom prvom storočí, ktorí žijú úplne inú, digitálnu realitu. Dosť. Tu nebudem rozvíjať, do akej miery je to užitočné/neužitočné, hrozné alebo dobré, v každom prípade, mládež žije inú dobu. Rozvíja sa v diametrálne odlišných podmienkach. Nezažije si také to zberateľské vzrušenie, napríklad z plagátov z Brava, ktoré bolo nedostatkovým tovarom, a ako uvádza Peter Gärtner, vedelo sa predávať aj za tridsať Kčs. Alebo zbieranie pokémonov, ako sme to kedysi robievali my (aký krikľavý fakt).
Adamova realita a náznak série
Adam žije v bežnej, pomerne apatickej rodine, priveľmi sa v nej nerieši minulosť, veľmi však ani prítomnosť a budúcnosť. Vieme však, že toaletný papier je nedostatkovou komoditou, a to dosť vtipne argumentuje holý fakt o stave vtedajšej reality. Práve prostredníctvom novín, ktoré majú slúžiť ako toaletný papier, sa postavy postavia pred fakt, že v Prahe vystúpi svetoznáma kapela zo skazeného Západu, ako ho vždy rád Sovietsky zväz prezentoval. Práve hudba, umenie, móda zo Západu bola však zbožným prianím komunistickej mládeže. Na túto nôtu už máme aj notoricky známe kultúrny stopy, napríklad Pelíšky, ktoré si každý rok počas Vianoc pripomíname v televízii.
V každom prípade, jazyk, ktorý volí Peter Gärtner, ako sa vyhýba vulgarizmom, aby to bolo akceptované pre mládež, ako dokáže udržať napätie a čitateľa v deji, to všetko je naozaj dobrý predpoklad na to, aby vznikla aj knižná séria mapujúca osudy týchto hrdinov. Nebolo by to zadarmo, chcelo by to hlbší ponor do postáv, možno hmatateľnejšiu rodinu, pevnejšie vzťahy, čitateľnejších protivníkov, no určite by mohol po tomto titule pokus dopadnúť dobre.
Otázka, ktorú som si kládol, bola, či aj dnešný mládežník skutočne chce vedieť čosi o časoch svojich rodičov – starých rodičov asi ešte nie. Pri čítaní o tom, čo všetko musia mladí hrdinovia absolvovať, aby sa dostali na obyčajný koncert, by však mohli zažívať milú provokáciu zmyslov, či všetko, čo ich dnes obklopuje (vynímajúc náročnú spoločenskú situáciu), nie je priľahké, príliš dostupné. Predsa len, ide o žmurknutie z čias bez internetu, no a to si už dnes nevie predstaviť úplne každý.
Toto bol veľmi pekný príbeh o dospievaní, kamarátstve a prekonávaní prekážok. Peter Gärtner dokázal veľmi živo vykresliť, aké to je vyrastať v prostredí, ktoré nepraje ničomu odlišnému, ale aj to, že aj v takomto prstredí je možné si splniť sny. Veľmi krásne bol opísané aj pocity spolupatričnosti a eufórie z toho ako veľká skupina ľudí naživo uvidí svojho obľúbeného umelca, pre mňa to bolo asi najlepšia a najživšia časť knihy. Veľkým sklamaním ale bolo asi 10 strán, na konci knihy, kde sa z knihy, pre mňa osobne, stáva teenagerská funfiction a bohužiaľ, mi to pokazilo celý zážitok z knihy.
Prijemna a vtipna kniha 😊. Nakolko mam rada Depeche a tiez idem teraz na koncert tak som sa rozhodla kupit si ju hned ako som ju videla. Som dieta tohto obdobia, takze som si tam nasla plno spomienok a momentov z detstva.
Tak takéto to bolo dospievať na konci osemdesiatych rokov :D Keďže v čase kedy sa odohráva tento príbeh som bola v plienkach, neboli mi všetky veci známe, niektoré iba zo spomienok dospelákov, bolo zaujímavé sa dozvedieť o tom viac podrobností. Ako fungovala spoločnosť, celý ten uzavretý systém v krajine z pohľadu dvoch tínedžerov objavujúcich západnú hudbu. Samozrejme bol tomu prispôsobený i jazyk - dobový, slangový. Niektorým slovám som ani ja nerozumela, takže neviem či dnešná mládež tomu bude rozumieť :D Trochu mi chýbalo iné ukončenie, bolo nejaké rýchle. Viac by sa mi napríklad páčilo, keby príbeh končil Ale to je len môj osobný názor :D
Mierne, pokojne plynúce a strhujúce iba počas pekne vymyslenej a vygradovanej finálnej naháňačky. Na legendárnom konflikte depešáci vs. metalisti sa dal určite vystavať lepší a obsažnejší príbeh, no ako jedna nostalgiou poriadne prifarbená spomienka je to pekný príspevok do kolektívnej pamäte.
Zaspominal som si na casy ked sa spolocnost delila na depesakov a metalistov a ako v normalizacnom sedom Ceskoslovensku ludia zhanali nedostatkovy tovar.