Na knihu ma nalákal kamarát, ktorý mi ospevoval záver ako niečo úžasné, nepredvídateľné a originálne. On vie, že čítam stále detektívky, trilery a aj on ich číta, takže som mu čiastočne verila, že to môže byť niečo pre mňa. Čiastočne preto, lebo nikdy neverím, že sa mi kniha môže páčiť rovnako ako druhej osobe, no vždy tomu dám šancu. Čo keby som obišla skvost? Kamarát tvrdil, že sa od knihy nemohol odtrhnúť, že chcel vždy vedieť viac a viac a že to bolo super napísané. Štýl písania sa mi nezdal dobrý už od začiatku. Mne nie, ale povedala som si, že to dočítam do konca, aby som zistila, aké je rozuzlenie úchvatné. Štýl písania sa mi zdal nevybrúsený. Akoby mal David problém ukladať slová na papier. Veľmi mi to prekážalo. Nečítalo sa to dobre.
Netrvalo mi dlho, kým som odhalila zámer autora. Bolo to zrejmé. Mala som veľa indícií, takže ma napokon nič nenadchlo a zatvárala som dielo sklamaná. Ako vždy. Teraz však viem, že niektorým sa dielo môže neskutočne páčiť. Je už dokážem rozmýšľať dopredu. Som v tom vytrénovaná. Na knihu sú samé dobré recenzie. Možno ma o čitateľský zážitok obrala len moja dedukcia. No bolo to jasné. Priamočiare. Žiadne odvedenie od stopy. Nič. Podľa mňa autor prosto odkryl čitateľovi mnoho hneď v úvode. Podcenil ho a to sa mu nevyplatilo. Všetko sa mi zdalo naivné a prvoplánové. Áno, v deji sa diali hrozné situácie, no ani tie ma neprekvapili. Očakávala som ich. Spisovateľ mi ale znepríjemnil vnímanie hlavného hrdinu do takej miery, že ma postupne nezaujímal jeho osud a nevedela som ho pochopiť. Stavba deja sa mi preto zdala nereálna. Až príliš surová.