Lukavické zápisky

by Hana Ponická

Osudy tejto knihy sú pohnuté tak, ako osudy autorky samotnej. Nakoľko v období takzvanej normalizácie neprejavila najmenšiu ochotu k servilnosti voči režimu, stratila postupne všetky možnosti publikovať. Prišlo to až tak ďaleko, že bola súdená v poslednom politickom procese v bývalej ČSSR známom pod názvom Proces s bratislavskou päťkou (Čarnogurský, Kusý, Selecký, Maňák, Ponická). Lukavické zápisky popisujú udalosti po vzniku hnutia Charta 77 a literárne pútavým spôsobom opisujú prenasledovanie odporcov režimu a boj s „vnútorným nepriateľom“. Kniha vyšla v samizdatovom vydaní, riadne vydanie vyšlo v Kanade, ďalšie v Čechách po roku 1989, ale na Slovensku sme si na ňu museli počkať ešte ďalších trinásť rokov.

467 pages, Hardcover

First published January 1, 1989

Reviews

[Ivana]

Pani Ponická je krehká, rozjíma nad prírodou, Sládkovičom, píše si zápisky zo všetkého, čo sa okolo nej deje. A potom jedného dňa v roku 1977 napíše vetu "Žijeme už deväť rokov v ovzduší mimoriandeho napätia celospoločenského." Ako to s ňou bolo ďalej si prečítajte sami. Každopádne je to dôležitý aj dnes aktuálny text o tom, ako môže každý čeliť hrubosti a neslušnosti v akejkoľvek podobe. Nie že sa to nedá a nemá to zmysel.

[Zuzana]

Lukavické zápisky sme čítali na poslednom bookclube. Všetkým sa nám páčila v mnohých ohľadoch. Hana píše výborne. Myslí jasne, čisto, nesie v sebe hrdosť, česť a svedomie. Cíti povinnosť nenechať si vziať samostatnú vôľu a slobodu, pevne znáša trest a prenasledovanie za nezlomnosť. Necháva v nás otázku, na ktorej strane by sme stáli my, keby sme žili to isté? A nežijeme už to isté?

“Žiadna sila, keď raz vybuchne zo zeme, sa v nej nestratí, zato premeniť sa na niečo iné môže.”

“Chýba nám hrdosť, sebadôvera, vôľa k samostatnému mysleniu, k našej najvnútornejšej slobode? Preto sa len pri zemi plazíme, a to všetko i vtedy, keď ohňostrojmi prvé výlety do vesmíru oslavujeme? Z toho, že sme si dali hrdosť, sebadôveru, samotnú vôľu vziať, ostali sme zlomení, ufňukaní, no navonok nafúkaní?”

“Hlava je krehkejšia ako múr, ale myšlienka z nej preletí cez múry, cez hranice …”

“Človek oslobodený od strachu nebojí sa už nielen nepravdy a zla, ale ani krásy a velebnosti - i na tú rozdrapí obe oči, ako len vie doširoka, a vidí, vidí všetko, čo prv naplno pre zovretú očnú štrbinu nevedel.”

[Lili]

Veľmi osobná a úprimná kniha..jedna z najkrajších kníh aké som kedy čítala<3
Nechápem ako som ju mohla nechať nedočítanú na poličke tak strašne dlho……

[Denis Mačor]

Hana Ponická, prekladateľka, autorka detských kníh a neúnavná bojovníčka proti nespravodlivosti komunizmu, napísala svedectvo o šikanovaní, manipulácii a spoločenskom vylúčení. Jej kniha vyšla v novej edícii vo výbornom načasovaní aj prevedení vydavateľstva Literárna bašta. Mala by byť darom pre všetkých, ktorí považujú vetu „veď ešte sa to dá“ za univerzálne ospravedlnenie vlastného pohodlia.

Napätie pred vystúpením

V Bratislave, pri Dunaji, sa konal 3. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov v roku 1977. Hana Ponická, rešpektovaná autorka, si pred ním pripravila reč, aby ju predniesla. Táto túžba bola skoro naivná, lebo vystúpiť s nejakým resumé pred kolegami nemohol každý. Ideálne bolo, ak apoteóza na triednu dokonalosť bola vopred pripravená, interne konzultovaná a poznačená neprimeraným pátosom. Len vtedy sa mäkké bruchá dobre natriasali od sileného smiechu, keď sa chválilo. Len vtedy sa ruky s ruskými hodinkami horlivo rozpísali, keď sa vyzdvihovala potreba písať o ľudských osudoch pozitívnejšie a s dôrazom na budovateľské potreby tejto novej reality. Ambivalencia a nejednoznačné kritiky vo verejnom prejave prosto neboli v móde.

Prvé desiatky strán sú kvôli rozhodnutiu Hany Ponickej narušiť atmosféru zjazdu presiaknuté napätím. Až z nich kvapká, pretože ak neignorujeme dejiny, vieme, čoho boli súdruhovia schopní. Ako vedeli nenávidieť a čo všetko robili proti svojim nepriateľom. Nešlo o hru na meče z drevených halúzok, ale o nefalšovaný a agresívny boj o život – v lepšom prípade len o vlastnú dôstojnosť a zachovanie zdravého rozumu.

Vidíme teda, že Hana Ponická je v osom hniezde. Bola vyprovokovaná straníckou iniciatívou proti Charte 77 a cítila, že je jej spisovateľskou povinnosťou, aby sa postavila na stranu perzekuovaných, vylúčených a zamlčaných. Bolo totiž zvykom, že sa na zjazdoch čítali i mená zosnulých autorov a autoriek. Nie však všetkých. Niektorých a niektoré chcela strana vymazať z kultúrnej histórie.

Varovania, odmietavý postoj alebo len opatrný súhlas či varovná náhoda, nič nezmiernilo odhodlanie Hany Ponickej príspevok predniesť. Kľukatou cestou, ale predsa sa jej názory dostali do rúk zainteresovaných. Od toho momentu sa začína plnokrvná spoločenská likvidácia s využitím všetkých dostupných prostriedkov na tvorbu problémov.

V meste je to iné, nebyť Lukavíc…

Lukavické zápisky vznikali najmä v prostredí mlyna z 18. storočia. Ponickej vyčítali, že nebyť toho, nebyť jej izolácie… no skrátka, hľadali na ňu každú hlúposť. Bez nejakej racionality. Chceli ju obviniť i z narkománie. Logika obvinení bola zažratá do kompulzívneho zbierania špiny na už vylúčených umelcov a ich spolupracovníkov. Mechanizmy strany neboli za každých okolností nefunkčné, pretože pri signatároch proti Charte 77 fungovalo niekoľko stupňov tejto informačnej vojny. V nejakom bode vedela figurovať i rafinovaná psychológia, zľahčovanie alebo vykonštruované obvinenia voči nepohodlným.

Hana Ponická niesla ťažko, keď sa jej známi objavovali v dennej tlači ako neformálny ľudový tribunál. Svojimi zápiskami dokumentuje vlastnú osobnú cestu. Robí to civilne, emotívne a každým riadkom umocňuje fakt, že bola nebojácna a zvrchovane príčetná žena. Odkrýva mechanizmy mocenských hier formujúcich každodenný život počas takzvanej normalizácie. Lukavické zápisky sú o viere, aj viere v spravodlivosť a odhodlanie útočiť na nespravodlivosť za cenu vlastného nepohodlia – za ním boli i vysoké riziká a obrovská obeta. Táto výpoveď je o túžbe pozrieť sa do zrkadla v každom čase a o schopnosti nosiť jeden kabát v každom počasí.

[Tatiana Jančáriková]

"Tu niekde zije nejaka Ponicka, bolo jej hej, mohla si pisat, knihy vydavat, aj urody nepozbierane pozorovat, a tak zrazu nebola spokojna, ze ona pisat smie, kym druhi - nemozu. A tak teraz my sme jej ukazali, ze ani ona uz pisat - publikovat - nesmie."

Hanu Ponicku pozname najma ako autorku detskych kniziek. O jej pohnutom osude a prenasledovani socialistickym rezimom som netusila nic, az kym som v antikvariate neulovila legendarne, nezohnatelne Lukavicke zapisky. Kronika roku 1977, v ktorom vznikla Charta 77, sa zacina Ponickej ostrymi postrehmi, ako rezim nutil ludi distancovat sa od Charty, bez toho, aby si ju mohli precitat a rozhodnut sa, od coho sa to vlastne maju distancovat.

Na zjazd ceskoslovenskych spisovatelov Ponicka donesie diskusny prispevok s kritikou spolocenskych pomerov, nedostatku tvorivej slobody, zakazu publikovat pre mnohych autorov a autorky. Nedovolia jej ho predniest nazivo, no o par dni prispevok vychadza vo francuzskom Le Monde a sposobi zemetrasenie, ktore daju sudruhovia Ponickej pekne vyzrat. Zakaz publikovat, zastavenie uz hotovej (detskej!!) knihy v tlaci, vylucenie zo zvazu spisovatelov, sledovanie, domove prehliadky, vysluchy krehkej zeny s podlomenm zdravim na policii. Ale aj pokusenia v podobe prislubov vyhod, majetkov, slavy, ak svoj prispevok odvola a stiahne.

Kniha je narocna nielen obsahom, ale aj formou. Pani Ponicka podrobne opisuje, co sadila v zahradke, co varila, kolkokrat a kde prestupovala pri cestach z Lukavice do Bratislavy. Oplati sa tym vsak preluskat kvoli opisu rezimu, ktory chirurgicky presne obnazil charaktery ludi: autorov a autorky, o ktorych sme sa ucili na hodinach literatury, tu spoznavame ako oportunistov, zbabelcov, ci naopak spravnakov. Velmi pekny je opis jej priatelstva s Dominikom Tatarkom.

Po precitani v nas ostane mraziva otazka - kolko by som vydrzal/a ja? Zlomili by ma cukrom ci bicom, alebo by som odolala ako Hana Ponicka?

"Ozval sa celkom novym tonom. Dozvedela som sa od neho aj od ostatnych pritomnych, ktori sa k nemu pridavali ako v dopredu dohovorenom intenzivnom utoku na mna, aky som vyvrhel socialistickej spolocnosti, protistatny zivel, nepriatel socializmu, samozrejme i fagan zradcovskych predkov, priatelka Zidov a neviem co vsetko este, poznala som to uz davno z novin i z uverejnovanych vysetrovacich protokolov zo zaciatku budovania socializmu u nas - nepocitovala som to ako nieco strasneho, naopak, ved tymito nadavkami castovali kedysi svojich poprednych komunistov vybranych na likvidaciu."

[Zuzana Švecová]

Veľmi intímna, súkromná výpoveď autorky, človek nakúka do jej života tak intenzívne, až je to zvláštne. A zároveň je to svedectvo doby, svedectvo človeka, ktorý neostal ticho, čo malo za následok jeho (jej) násilné utíchnutie. Dôležitá kniha o jednej etape našej minulosti.
Chválim vydavateľstvo Literárna bašta za krásny vizuál, kniha na mna pôsobila nesmierne čisto.

[Zuzana Borošová]

Knizka o chvilach ked jedinu slovensku disidentku prenasledovania uchylia odist na vidiek do mlyna v Lukavici. Svoje rukopisy da vnucatam ukryt na mlyne aby ich stb nenaslo. Ake bolo Slovensko pre slobodne tvoriacich ludi si uvedomite pocas tejto silnej knihy. Opisy ako pani Ponicku privazovali k radiatorom, alebo ako sa vyplod slovenskych spisovatelov od nej odvracal, su silne momemty o ktorych sa malo vie. Jej priatelstvo s Tatarkom je nieco, ak niekoho nemotivuje na sfilmovanie tak ja uz neviem co za pribehy chceme po sebe zanechat. Vynikajuca kniha.