Finálny príbeh o konci zlého kráľa smrti a Taranovom šťastnom konci je veľmi pekný, s primeranými zvratmi, úmrtiami najrôznejších vedľajšákov (ale možno si všimnúť, že zomierajú len "hotové", pripravené postavy, ktoré by sa už v príbehu nemali kam posunúť, samí megahrdinovia a miestne legendy), ale najmä s veľmi ľudským a morálnym záverom (už-už, keď sa mi to zdalo ako príliš vykradnutý Návrat Kráľa).
Áno, v piatej rozprávke sa konečne naplní osud pastierika svíň a občas sa to deje až príliš priamočiaro; piaty príbeh zároveň neguje takmer všetky netradičné aspekty, ktoré som vyzdvihoval pri prvých troch rozprávkach. Prečo to napriek tomu funguje?
Odpoveď je štvrtá rozprávka s názvom Taran Pútnik. Och, to bolo niečo prenádherné. Milión archetypov, ktoré nedokážu omrzieť. Alegória, bájkovosť a poetika na každom kroku. Fenomenálne prepájanie najrôznejších udalostí, ktoré musí hrdina podstúpiť a zažiť, aby skutočne zavŕšil načaté dospievanie z prvých troch kníh. So skúsenosťou s Lewisovou Cestou pútnika oceňujem jednotlivé línie Taranovho sebaspoznávania ešte viac. Kapitola s Craddockom, pri ktorom sa hrdina rozhodne niekoľko mesiacov zostať, je úchvatná a jej neskoršie vypointovanie nesmierne silné.
Bez Tarana Pútnika by tento druhý zväzok schytal "iba" 4 hviezdy, avšak nedá sa inak.
Verdikt: Uspokojivé zakončenie krásnej staromilskej ságy o jednom z-chlapca-kráľovi.