Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Zaujal ma výraz zhnitá inteligencia. Tiež ma očaril Johnov opis kazateľovej vlajky. Pri vypočúvaní Tomáša ma striasalo, nakoľko prekabátiť školeného vyšetrovateľa je veľmi ťažké. Mlčanie je zlato.
Trochu meh, asi mi nesedí Tatarkov štýl. Omylom som si kúpil túto knihu, myslel som, že kupujem Mňačka, ktorého štýl preferujem, ale Tatarka je príliš rozvláčny, reflektívny, neurčitý a zároveň občas schématický.
Ako zadanie si ju vybrala jedna moja žiačka (prepojenie literatúry a geografie). Hovorila mi o nej, no nevedel som si predstaviť onen príbeh. Chcel som knihu prečítať a doma som sa na ňu už dlho pozeral. Divný pohľad na Slovak štát, akoby zo spodu, niekde z hliny na kraji mesta. Postavy divné, no napriek tomu, nie lacné a prolhané. Mentálne som si prešiel Žilinu, odrátal som si nové budovy, štvrte a bol som tam. Gardisti, sedláč, intelektuáli a Židia ako v malom hrnci. Tatarka vytvoril svojim dielom alegóriu na dobré halušky. Vôbec si neviem predstaviť, čo čakať od jeho ďalších diel (básne o papagájovi som však čítal!).
Pri čítaní a prežívaní som pochyboval, že oná holka to čítala, aspoň ako-tak poriadne, lebo celý dej bol krásne uložený do mesta (spomínala tam železnicu - no v knihe bola ešte menej ako okrajovo spomínaná). V každom prípade to celé bolo dosť studené a Slovač s pocitmi sa nezaprela. Nemohla, to sa jednoducho v dielach oného obdobia nedalo objísť.
Po Kresťansky a po Slovensky: "Do Boha a do Krista!"
Začíná se to svižně. Ve víru dějin se rychle črtají rysy dvou hrdinů, mladý Tomáš se vrací z bleskové války v Polsku, aby začal vyučovat na žilinském gymnáziu, jeho strýc Menkina zas z Ameriky, aby konečně staré kosti doma složil. Slováci už stačili vyhnat Čechy a nad Židy se stahují mračna, a tak o kuriózní zápletky a morální dilemata není nouze.
Tatarkovi stačí málo, aby načrtnul živý portrét člověka a do děje umí vtáhnout velmi rychle. A naopak není mu líto žádného množství stran věnovaných neklidným srdcím hrdinů. Vedle nekonečného milostného míjení Tomáše a Dariny jde ještě o marnost nad stavem světa, v níž se Tomáš také plácá.
Svižnost knize vydrží tak do půlky, kdy se to v ní začne hemžit třídním bojem a hrdinným komunistickým odbojem, který bezradného intelektuála Tomáše přitahuje jako magnet. No, je to přeci jenom kniha z padesátých let, kdy komunista, partizán a hrdina byla synonyma.
Knihu som bohužiaľ čítala v českom preklade, a tak neviem povedať čo bola chyba prekladu a čo samotného diela. Určite zavážil aj agitovany predhovor ku knihe oslavujúci komunizmus. Ale chýbali mi tu Tatarkov krásny jazyk a jeho poetika a naopak vadilo mi oslavovanie komunistických hrdinov a ich boja. Vtedy to tak mohol Tatarka vnímať ale nevedela som sa zbaviť dojmu, že ide o taký roman na objednávku doby - zlý fasizmus a uslachtili komunisti.
Prva polovina fajn potom ma to zacalo unavovat az som sa pri poslednych 50 stran uz len usiloval to mat za sebou. Tiez sa mi nepacilo ako sa trosku opieral do stereotypoch ked tu pisal o zien a o zidov. Pri niektorych ciast mi robilo problem ze az tak dobre nepoznam tie dejiny ale myslim si ze to nema vplyv na to kolko hviezd tomu davam
Kniha sa určite číta inak dnes a bezprostredne po 2.svetovej vojne, kedy bola napísaná. Ocenila som opisy spoločnosti (1.) Slovenskej republiky, ako sa žilo a čo asi mohli ľudia prežívať. Nevedela som sa naladiť na autorov štýl a miestami sa mi dej zdal buď prešpekulovaný alebo nedomyslený, ťažko uveriteľný.