Václav Pankovčín sa narodil v Humennom a vyrastal vo východoslovenskom Papíne. Absolvoval chemické učilište a po maturite dva roky pracoval ako robotník v Chemlone Humenné. V rokoch 1986 – 1990 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr aj učil. Aktívne sa zúčastnil Nežnej revolúcie. Pracoval ako reportér denníkov Telegraf, Smena, SME a Pravda. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.
Debutoval knihou pre deti Mamut v chladničke (1992) a pre dospelých čitateľov vydal tri zbierky poviedok Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Bude to pekný pohreb (1997), novelu Tri ženy pod orechom (1996) a dva romány Polárny motýľ (1997), K-85 (1998). Román Lináres dokončoval niekoľko dní pred svojím náhlym úmrtím. Pochovaný je na Vrakunskom cintoríne v Bratislave.
Vo vydavateľstve KK Bagala vyšlo súborné dielo v troch zväzkoch. Knihy ilustroval Fero Guldan.
Toto bola teda chuťovečka ako sa patrí. Vďaka Bookclubu som ju objavila a objavila sa i chuť na Pankovčina. Tenučká kniha, ktorá ma úplne opantala a vtiahla do deja. Chápala som pohnútky všetkých žien, veď kto si nechce užívať života a kto nechce byť zároveň blízko k Bohu?
anjelske zjavenia gone wrong, velmi dobre a putavo napisane, prelinanie krestanstva a pohanstva. velmi realne. at the end of the day asi aj ja som jednou z zien cakajucou na koniec sveta
Pankovčina som začal čítať, lebo to je v podstate rodák, pochádza z neďalekej dediny Papín. Bol som zvedavý, čo to bude, no musím sa priznať, že som nemal nejako vysoké očakávania a preto som sa aj potešil, keď som videl aké sú jeho knižky krátke.
Po tom, čo som prečítal Tri ženy pod orechom musím napísať, že mi je ľúto, že tá knižka bola taká krátka. Pankovčin je super. Páči sa mi jeho štýl písania v ktorom dáva väčší dôraz na dej ako na dialógy postáv, či popisy. Kniha vďaka tomu svižne napreduje a dobre sa číta. Na druhej strane, treba povedať, že ak už autor niečo opisuje, tak to robí minimalisticky, no zároveň veľmi presne. Na minime slov vyvolá u čitateľa presne ten pocit, ktorý potrebuje.
Ďalšia vec, ktorá sa mi páči je, že v tej knihe cítim to, že pochádzame z jedného kraja. Tie postavy, ich spôsoby, to, ako premýšľajú, výzor obce, všetko to poznám už od detstva. Dokonca aj scéna, keď počas prác na poli lietadlo zabije Štefana Grabovského so synom je výjavom, ktorý sa skutočne odohral v našom kraji počas druhej svetovej vojny. Pankovčin tento malý kúsok zeme a jeho obyvateľov vykreslil majstrovským spôsobom.
V knihe neustále cítiť duchovno a úplne prirodzené prelínanie duchovného a materiálneho sveta. Kniha je plná paradoxov a kontrastov, aké sa v našom kraji vyskytujú. Hlavné hrdinky sú veľmi pobožné, no ako kresťansky, tak aj pohansky. Každú chvíľu sa modlia ruženec, spievajú nábožné piesne, chodia do kostola a svojim dobrodincom žehnajú a zároveň často preklínajú a uriekajú. Sú oddané kresťanky, no zároveň všetky aj prespanky. Po odpustovej omši na slávnostnom obede neprestajne klamú mladého inžiniera (ktorý vlastne tiež nie je inžinier).
Marimka, hlavná postava knihy je sirota, ktorá sa dostane do služby k židovi, ktorý ju znásilní a vyhodí na ulicu. Po čase si ju vezme za ženu dobrý gazda Štefan Grabovský, no ten náhle zomiera a Marimka opäť trie núdzu. Tá ju dostane do situácie, že sa z nej stane prespanka, ktorú ženy v dedine nemajú radi a neskôr sa z nej stane skutočne priam až bosorka, ktorá zničí život sebe, svojej dcére aj vnučke. V knihe sa neustále objavuje alkohol, často krát aj ako nástroj riešenia problémov. Postavy sú impulzívne, zväčša pochádzajú zo sociálne slabého prostredia. Ako vystrihnuté z ruskej literatúry 19. storočia. Taký Tolstoj, či Dostojevsky na hornozemplínsky spôsob.
Tuto tenucku knizku mi pozicala sestra so slovami, ze sa mi bude pacit. Slabe slovo,zalubila som sa do kazdej strany . Majstrovske dielo, ktore nepotrebuje vela slov a predsa povie vela.