What do you think?
Rate this book
Dom v stráni
Kukučín zasadzuje príbeh románu do dalmatínskeho prostredia. Zachytáva v ňom ľúbostné vzplanutie mladého statkára Nika Dubčića k dcére težaka (sedliaka) Katici Beracovej.
336 pages, Hardcover
First published January 1, 1912
15 people are currently reading
148 people want to read
About the author
Martin Kukučín
62 books8 followersProzaik, dramatik, publicista, lekár, významný predstaviteľ slovenského literárneho realizmu
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 21 of 21 reviews
July 8, 2019
Martin Kukučín patrí spoločne s Tajovským, Timravou, Hečkom, Urbanom a Figuli k mojim najobľúbenejším autorom slovenskej prózy (pozerám, že ich je celkom veľa:), mám taký rituál, že cez leto si od nich vždy niečo prečítam a k niektorým knižkám sa vraciam opakovane. Dom v stráni je pre mňa klasika, nesie typický Kukučínov rukopis, ktorý poznáme z jeho krátkych poviedok, aj keď prostredie nie je slovenské, ale dalmatínske a rovnako aj jazyk je obohatený o chorvátske slová, čím pre mňa vždy naberá na zaujímavosti. Román je o láske, rodine, rôznych vrstvách a silnej postave otca rodiny, pekne naberá na spáde a rozhodne vás nebude nudiť. Ja som ho prečítala niekoľkokrát a vždy na ňom nájdem niečo nové. Odporúčam, výborné, ľahké a pohodové letné čítanie.
November 10, 2014
Toto bol boj. Už nikdy viac. Seriózne som to polo-aktívne čítala asi mesiac. Nespočetne veľa opisov, zbytočne komplikované vety a vyjadrovanie... Taktiež strašne veľa chorvátskych slov... To spôsobilo, že aj keď som sa po nejakej prestávke vrátila k čítaniu, musela som pretočiť pár strán dozadu, aby som vedela, o čom je reč. Uf. Som rada, že to mám z krku.
Nehovorím, že úplne celé zle, ale... Znova by som to fakt nemala nervy čítať.
//ako vždy, približný obsah, idk
Nehovorím, že úplne celé zle, ale... Znova by som to fakt nemala nervy čítať.
//ako vždy, približný obsah, idk
June 30, 2023
Kukučínov Dom v stráni ma preniesol na ostrov do Chorvátska a ja som zatúžila prejsť sa po tamojšom vidieku za letného dňa, počuť chorvátčinu všade navôkol a usadiť sa po dlhej vychádzke na terase k poháriku prošeka. Ale nie tak, akoby to bolo dnes, ale ideálne v štýle spred 100 rokov. ;)
Autor tu obsiahol niekoľko tém, rozpovedá o vidieckych pomeroch, rozdieloch medzi panstvom a sedliakmi, o tom ako atmosféra mesta nejdenému zavoňala falošnými nádejami, hovorí o láske k pôde a tradícií, o potrebe odovzdávať vedomosti z otca na syna. Stretáme sa tu s názorom na aktuálnu politickú situáciu a kritikou štátneho zriadenia a nedostatku možností vymaniť sa z postavenia, do akého sa jednotlivec narodí. Práve táto téma je ústredným motívom deja - láska Nika z rodu panského ku krásnej Katici z rodu težackého, z domu v stráni.
Autorovmu spisovateľskému talentu patrí môj úprimný obdiv, okrem dôverných opisov prostredia sa patrične povenoval aj psychológií postáv, a síce to urobil veľmi svojským spôsobom (každý druhý odsek mohol pokojne patriť vnútornému monológu inej postavy), podarilo sa mu brilantne vystihnúť myšlienkové pochody zúčastnených a priblížiť tak čitateľovi svoje zámery. V podstate nehrozila možnosť, že by som nevedela na čom som, alebo tápala, čo asi tá-ktorá postava prežíva, či akého je názoru.
Z knihy si beriem významný odkaz - všetko je tak ako má byť.
A áno, absolútne rozumiem, prečo je v povinnej literatúre, ale nemrzí ma, že som si ju prečítala až teraz. Mám pocit, že moje terajšie ja ju dokázalo väčšmi oceniť, ako po obsahovej, tak po jazykovej stránke.
Autor tu obsiahol niekoľko tém, rozpovedá o vidieckych pomeroch, rozdieloch medzi panstvom a sedliakmi, o tom ako atmosféra mesta nejdenému zavoňala falošnými nádejami, hovorí o láske k pôde a tradícií, o potrebe odovzdávať vedomosti z otca na syna. Stretáme sa tu s názorom na aktuálnu politickú situáciu a kritikou štátneho zriadenia a nedostatku možností vymaniť sa z postavenia, do akého sa jednotlivec narodí. Práve táto téma je ústredným motívom deja - láska Nika z rodu panského ku krásnej Katici z rodu težackého, z domu v stráni.
Autorovmu spisovateľskému talentu patrí môj úprimný obdiv, okrem dôverných opisov prostredia sa patrične povenoval aj psychológií postáv, a síce to urobil veľmi svojským spôsobom (každý druhý odsek mohol pokojne patriť vnútornému monológu inej postavy), podarilo sa mu brilantne vystihnúť myšlienkové pochody zúčastnených a priblížiť tak čitateľovi svoje zámery. V podstate nehrozila možnosť, že by som nevedela na čom som, alebo tápala, čo asi tá-ktorá postava prežíva, či akého je názoru.
Z knihy si beriem významný odkaz - všetko je tak ako má byť.
A áno, absolútne rozumiem, prečo je v povinnej literatúre, ale nemrzí ma, že som si ju prečítala až teraz. Mám pocit, že moje terajšie ja ju dokázalo väčšmi oceniť, ako po obsahovej, tak po jazykovej stránke.
March 15, 2014
Dom v stráni je sociálny román od známeho slovenského prozaika Martina Kukučína. Odohráva sa v jednej dedinke na malebnom ostrove Brač (Chorvátsko) zhruba v 19.storočí. Opisuje okrem iného osudy dvoch mladých ľudí z rozdielnych vrstiev: Katice, dcéry poctivého ťežaka Mateho, a zemana Nika Dubčica.
Moje očakávania na začiatku boli nižšie než nízke. Tak ta prvé spolužiačky hovorili že prvé strany sú čistý opis čo ja vôbec nemusím. Z ukážok ktoré sme prečítali na hodine my tiež akosi vyplynulo že príbeh sa neskončí dobre a takéto veci mi dokážu pokaziť aj tie najúžasnejšie knihy (čo sa o tejto povedať nedá). Navyše som akosi nedokázala stráviť “fakt” že “sociálny román je stále aktuálny”. A v mnohom sa moje predsudky ukázali oprávnené. Dom v stráni ma však dokázal aj milo prekvapiť. Ako?
Na začiatok mi nedá nespomenúť Mateho a s ním aj šoru Anzulu. Okrem toho že sú to rodičia hlavných postáv majú spoločných aj mnoho iných, obdivuhodných vlastností čím sa stali mojimi najobľúbenejšími postavami. Obaja sú silne vedúce osobnosti. Majú svoje roky a z nich plynúcu hrdosť a múdrosť.
Mate je muž a gazda v pravom zmysle slova. Jemu je všetko podriadené, on pracuje, zarába, na neho sa ostatný obracajú zo svojimi problémami. Anzula nie je obrazom dokonalej ženy. Po smrti svojho manžela sa musela ujať všetkých povinností a takáto zodpovednosť na človeku dokáže narobiť poriadne škody. Nie je pokorná, svoj súcit skrýva, ľudia sa pred jej pedantnosťou často trasú. Nevyvyšuje sa však, dokáže sa povzniesť nad ohováranie a dokáže sa obetovať pre blaho svojho syna.
A napriek tomu majú obaja milujúce srdce ktoré dáva nadovšetko svojich blízkych čo dokázali keď sa chceli dať ich deti dokopy. Obaja tušili ako to celé dopadne, nezabránili im však stretávať sa a práveže sa snažili aby uvidelu pravdu. O čom sa presvedčila nielen pyšná Katica …
V týchto dakoľko krátkych okamihoch poznala otcovské srdce, okriala pri čistej žiari jeho lásky. A nadovšetko presvedčila sa, že to nenie tyranstvo, pred ktorým má ohnúť šiju a prinášať obete, ale nežná rodičovská láska.
.. ale aj Anzuliny poddaný.
"Težak je ako dieťa,“ hovorieva ona. „Treba naň dozerať — a nadovšetko treba ho naúčať a karhať."
Anzula sa nevyvyšuje, dokáže sa povzniesť nad ohováranie a dokáže sa obetovať pre blaho svojho syna. Bola tiež istým spôsobom „hlava mesta“.
Vie dobre, kto ako gazduje, čo a ako varí, čo pije a čo robí.
Bola informovaná. Každý sa na ňu obracal, chodila pomáhať všetkým bez rozdielu a hospodárila ako najlepšie vedela. Jeden ťežak dokonca povedal že by aj púšte boli úrodné ak by im gazdovala ona. Podaktorý si o nej myslia že je necitlivá a jej lásku a liberárnu výchovu zamieňajú za ľahostajnosť.
"Nik by neriekol, že ste mater a syn. Tak čudno akosi zaobchodíte jedno s druhým."
Pritom len dáva synovi voľnosť aby si užil svojej mladosti namiesto aby ho zväzovala. Osobne sa mi veľmi páči citát „ak niekoho miluješ, nechaj ho ísť, ak mu na tebe záležalo, vráti sa, ak nie, nikdy si ho nemal“. V tomto prípade veľmi výstižný.
Nepýtala sa,‘kde si bol, čo si robil, kde si sa túlal‘. Každý má svoju slobodu a svoj rozum…
U Mateho bol obdivuhodný jeho postoj k svojmu stavu ku koncu knihy. Videl aj to čo mu lekár nepovedal, zo sveta odchádzal s tým že urobil čo mal a zabezpečil bezpečnú budúcnosť pre svojich potomkov. Navyše dokonca aj na smrteľnej posteli neprestával byť empatický:
Chudák, chcel by ozdraviť — nemôže… Masťou smrť nezaženieš. Takej masti niet v tvojej apatieke…‘ A usmejúc sa smutne, doložil: „Ja som vám i tak povďačný, mám začo. Boh vám daj zdravia!"
Ďalšia postava, Matija, sa mi páčila pre svoju rozumnosť a vnútorný pokoj.
Matija je vážna, i v držaní i pohľade. Celá bytosť dýše uspokojením, všetko sa nachodí v úplnej rovnováhe. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu — cesta rovná, hladká, vychodená ...
Navyše som sa s ňou dokázala v istých ohľadoch ztotožniť kdeže sama mám sestru podobného charakteru.
Ja by umrela od strachu!‘ diví sa Matija, ,prepadla by sa od rozpakov, a ona ani šiňorina!‘ A s istou úctou musí pozerať na sestru, ktorá ju prevýšila, vysoko, vysoko.
Katica ma však ani po záverečnej náprave nijako moc neoslovila. Netvrdím že bola zlá, mala aj svoje svetlé chvíľky, prevažovalo však to egoistické a sebestredné. Prišla mi namyslená, vzdorovitá a náladová.. V jednu chvíľu hovorila že svet v ktorom žije nie je tak zlý ...
Áno, tu je všetko inakšie, triezve, surové — no napriek tomu je tu bezpečná, pevná pôda pod nohami. Nemožno zaviaznuť, pokĺznuť, lebo všetko je tak jednoduché a jasné, hoc i trochu jednotvárne. Tu vládne on, mocný a pevný, ani čo by bol vykresaný z kameňa, s ohorenou drsnou tvárou, ktorej mohutný nos dodáva prísnosti a neúprosnosti. Ale zato predsa je tu tak teplo, milo, dôverne, ona mimovoľne cíti zas, že nenie sama, opustená, blúdiaca sirota, ale dieťa, nad ktorým bdie pečlivé oko otca, ktoré bráni jeho mocná ruka.
... hneď na to ho odsudzovala za jeho jednoduchosť.
Katicu tieto výjavy nepozdvihli. Oviali ju skôr čímsi nízkym, všedným a biednym… A k tomu tá všeobecná radosť a spokojnosť! Stojí v tých dverách bledá, zničená, s odpornosťou v duši, s hnusením a strachom…
Nemať čas vyparádiť sa považuje za vrchol zaneprázdnenosti - zaléží jej hlavne vzhľade …
"A čo je z bohatstva, keď sa ho nikde nevidí? Hľa, nemala sa, neborká, ani kedy učesať."
…a považuje ho za hlavný činiteľ pri výbere partnera …
Zjav ženy zanedbanej, ktorá za dievoctva vývodila, odpudzuje ju svojou všednosťou. ,Ako môže byť taká, ako, večný bože! Ako ju nebije strach, že ju muž odbehne, takúto ..."
A ako by sme sa tomu mohli čudivať keď jej zaistila dočasné miesto v spoločnosti a vec po ktorej jej duša tak prahne – pozornosť.
Katica sa vznáša ani pierko; jej pekná hlava, oči plné ohňa a oduševnenia priťahujú všeobecnú pozornosť.
Nie je potom div že podľahla Nikovi aj keď sa zaslúbila Paškovi, ktorý ju skutočne miloval. On bol totiž z jednoduchého ľudu zatiaľ čo mladý zeman si žil, vzhľadom k pomerom, na úrovni.
Pre seba si ona predstavuje druhý osud, druhú budúcnosť. Tam musí byť všetko jasné, skvelé, oslepujúce. Na ničom nesmie byť náter všednosti, prostoty.
Nedá sa jej však vytkúť hlúposť. Snažila sa vidieť svojim kritickým okom svet taký aký je, niekedy to zachádzalo až do cynickosti. Na verejnosti si všímala závistlivých a povýšených pohľadov ktoré Niko prehliadal (kdeže on bol zaslepený láskou na rozdiel od nej), hneď od začiatku jasne videla ako to bolo s Doricou a ani Nikovo vyznanie nebrala ako zákon, spochybnila ho a zvažovala všetky pre a proti.
"Vy viete, že som vám nie roveň ..”
Niko bol v pohode. Na jednu stranu síce nedodržal sľub daný Katici, neurobil to však z bezohľadnosti či potešenia. Netvrdím že to bola láska, o tom sa nedá hovoriť pri vyhlásení:
Cíti iba to, že mu pôda uniká, odvaha, podnikavosť sa scvrkáva pred veličím jej krásy, pred pôvabom jej zjavu.
Namiesto aby povedal že mu imponuje jej úprimnosť a inteligencia. Bolo však jasné že v tu chvíľu bol ochotný urobiť všetko aby ju dostal.
Áno, nepochybuje o úprimnosti jeho citov; vidno mu na tvári pevnosť rozhodnutia.
Ak však nemôžeme u Nika hovoriť o láske, u Katice je to absolútne vylúčené! Niko bol pre ňu stelesnením jej túžob: krása a bohatstvo. Stačilo trochu si zariskovať a ona neodolala. Nešlo jej o vzťah, nieto ešte o lásku. Proste bola rada obletovaná a to na úrovni. Vo svojom nadšení navyše nebrala na vedomie ani povinnosti spojené zo svojím budúcim povolaním. Manželstvo pre ňu totiž znamenalo luxusné bývanie, zábavu na úrovni a manžela na chválenie.
Otvára sa pred ňou nový svet — ten s divotvornými sadmi — ten, o ktorom toľko snívala, v ktorom je všetko jasné, nádherné, bez tône, úskalia.
Zvíťazila, vyšvihla sa nad všednosť, nad biedu, neresť, nudu. Dosiahla, za čím duša túžila, o čom snívala ...
Nie povinnosti alebo ak hej tak len v menšej miere a jednoduché. Zato Niko o nich ako svedomitý zeman premýšlaľ už od začiatku. Vyrastal s nimi a priúčal sa im už od útleho veku. Jeho výchova však bola v istých ohľadoch zanedbaná. Áno, jeho vznešené ideály a skutočné plány do budúcnosti ktoré mali zlepšiť podmienky ťežakom a úprimná starosť o nich boli obdivuhodné a v tomto smere mu nemám čo vytknúť. Jeho matka mu však od začiatku robila po vôli a keď potom uvidel oslnivú Katicu, chcel ju. Nie pretože by ho zasiahol amorov šíp ale preto, že bola krásna. Domnieval že v nej vidí niečo skutočné, niečo čo vo falošnej intrigánskej spoločnosti vyšších vrstiev nenájde a tým že sa s ňou ožení priblíži sa “obyčajnému ľudu” o ktorý chcel tak moc pečovať. Preto ju podporoval a posmeľoval aby sa nebála ukázať aká v skutočnosti je.
Iróniou osudu mu na začiatku práve Katica “otvorila oči” a on v tej chvíli zistil že nie všetko sa stane len preto že to chce. Tento okamih bol na mňa až príliš dramatický, nepochybne však najlepšie vyjadruje Nikov dosavadný stav.
Niko Dubčić pozerá k dverám, akoby tam bolo uniklo jeho slnce. Prvý raz v živote padla mu na dušu duma a zakryla svojím temným krídlom jasné horizonty… Nie, život nenie taký jednoduchý, život je krajina záhadná, plná jám, priepadlísk i závozov. Hľadí okolo seba prekvapený, šupiny padli z očí a on jasne vidí — prvý raz v živote — že tento svet nebol stvorený len kvôli nemu, aby mu vyplnil každú vôličku, každý vrtoch, naopak, že on je len malé zrnko, omrvina, ktorá sa v ňom mätie a poneviera, kým navŕši vymeranú púť.
Ďalšou skvelou postavou bol aj Zandome. Napriek jeho neľahkému osud mal vždy úsmev na perách a na porúdzi múdre rady. Aj vďaka nemu to dopadlo tak skvele ako to dopadlo. On sám bol postavou nevýraznou, nepochybne však zásadanou.
Jediná osobnosť ktorá sa mi nezapáčila bola Mateho žena, Jera. Keď sa tak nad tým zamyslím, je ako horšia verzia Katice a tým aj pôvodca horšej stránky jej charakteru. Zo začiatku sa mi ešte zdala celkom fajn, pohľad Nikovými očami mi však tento jej obraz poriadne pokrivil. Nie som si istá či skutočne bola taká zlá ako si ju představuje. Nie je však pochýb o pravdivom základe týchto jeho predstáv. Niet preto divu že za ukážku lásky pokladala zlato a šperky.
'Reťaz jej nekúpil. Kto by bol povedal, že je taký skupáň. A keby nebolo odkiaľ! Do kostola ju nevodí, do nás nepáchne… Hm, ona sa, ľaľa, nadula: nemáš z nej ničoho. Mne sa to vonkoncom nepáči. ...'
Ostatné postavy len v krátkosti. Ivan sa vzhľadom k svojej povahe trochu nešťastne oženil, Barici by nezaškodili nejaké tie anxiolytiká, zemani boli podobne ako ťežaci väčšinou na jedno kopyto. Pyšný, bez zásad, s pocitom že môžu skoro všetko. Dorica bola milá, uhladená a stvorená pre život Nikovej manželky zemanky . Pre ňu aj pre Paška bol Katicin pomer nefér. Totiž tým že autor začal opisovať najprv ako sa oni dvaja spoznali a až potom spomenul že obaja v skutočnosti majú svoje záväzky vlastne dával túto „aférku“ za hlavnú čo je z literárneho hľadiska v poriadku, ja mám však tendenciu „zamilovať sa“ do prvého chlapa ktorý sa na scéne objavý. Nehoriac o tom že týmto v knihe vznikol podivný „milostný štvoruholník“.
Napriek tomu že mám na konte už skoro 400 prečítaných kníh a ako brigádu robím recenzie pre jedno miestne kníhkupectvo pre mňa bolo nesmierne ťažké posudzovať „svet“ týchto postáv. Paranormálne, young adult, dystópie, mytologické, high fantasy, post apokalyptické či chick lit – to všetko mi je známe. Tu však bolo oveľa dôležitejšie prostredie, politika, filozofia a všetko to surové, realistické, faktové.
Aj preto by som nedokázala povedať že hlavnou témou knihy bol vzťah medzi dvoma ľuďmi, byť len krátky. Dozvedeli sme sa totiž toľko vedľajších, pre officiálnu, hlavnú líniu absolútne nedôležitejších podrobností až by som povedala že celá kniha je skôr ‚opis osudov obyvateľov v jednej chorvátskej dedinke‘. Chyba je však pravdepodobne na našej strane. Nemyslím si totiž že by mal Martin Kukučín problém držať sa svojej hlavnej myšlienky a navyše začať príbeh opisom rodiny Bencúrov, povedať kde, ako, kedy žili, potom pokračovať k jednému synovi, vydať ho, trochu viac ho priblížiť, pokračovať jeho synom a vyriešiť pár problémov v jeho rodine a až potom čo zistéme o pripravovanej párty priniesť hlavnú postavu. Viem že niektorým ľuďom to pomáha vžiť sa do deja a pochopiť súvislosti, mna to však otravovalo.
A to ešte nespomínam svoj postoj ku knihám. Hlavnou úlohou kníh je totiž pobaviť, vziať čitateľa do iného sveta a priviesť na iné myšlienky. Trápiť sa s postavou je v pohode ale keď tam opisujú ako Niko šiel do školy, našiel si tam asi jediného kamaráta s ktorým si rozumeli, potom prehodí
... Didi na druhý rok ochorel a umrel ...
a spokojne si pokračuje ďalej, príde mi to buď necitlivé ... alebo, v tom horšom prípade, niečo také nepovažujú za nič zvláštne!
Vtedy trebárs brali smrť ako niečo tajomné, krajne neželané no nevyhnutné a každá choroba, dokonca aj chrípka, bola dobre že nie predzvesťou smrti.
Za normálnych okolností by som v normálnej knihe tiež očakávala búranie predsudkov a stieranie hraníc t.j. hlavný hrdinovia sa napriek všetkému dajú dokopy. A po poslednej vete by som očakávala zase pokračovanie v dalšom diele kde by bol hlavným aktérom Zandome a jeho postava by získala svoj šťastný koniec. Jeho nápad o víne znel totiž skutočne dobre, akoby si ním autor nechal také zadné vrátka ktoré môže použiť ak sa rozhodne pokračovať v dejovej línií a takúto šancu by si nechal ujsť máloktorý súčasný spisovateľ.
Na jednu stranu boli spôsoby v tej dobe zastaralé a istým spôsobom obmedzené, neochotné pripustiť si chybu. Na druhej strane sa im osvedčili, nevycucali si ich z prsta. A ak sú skutočne ťežaci prostý, nie moc múdry a potrebujú nad sebou pevnú ruku, v tom prípade sú zemani ideálnou voľbou.
Veď on skutočne v svojej ťarbavosti, prostote je ozajstné dieťa.
Teda za predpokladu že sa k nim správajú postivo, s úctou a láskou a sú im za ich prácu vďačný a nepovažujú ju za niečo podradné. Takáto ideálna situácia však mohla nastať jedine ak pri Anzule a aj to je to sporné. Ako som však povedala, necítim sa kompetentá súdiť ich. Nežila som v tej dobe, nevyrastala som tam a netuším aké to tam v skutočnosti bolo.
V kontraste s tvrdou realitou mi prišlo prvé súkromné stretnutie Katice a Nika. Vtedy to vyzeralo na ružovú budúcnosť plnú lásky kde Katica zostane najkrajšou, najobdivuhodnejšou postavou v knihe čo dokazuje napríklad Nikovo porovnávanie. Akoby svojou idealistickosťou ani nepatrilo k zvyšku a jeho romantická povaha sa nedala poprieť. Slovom, bolo vzletné. Navyše patrilo k tým zriedkavým častiam pri ktorých ma kniha skutočne bavila.
Veľmi sa mi páčilo ako Mate charakterizoval ťežacký stav.
My, težaci, prvý sme stav na svete — nezávisíme od nikoho, iba od boha, ktorý dáva slnce a rosu na naše zeme a vyvádza z nich ovocie.
Nesmierne rušivý bol zastaralý jazyk. Spočiatku som to chcela len tak medzi rečou spomenúť že mi tento štýl reči nesadol, keď som tam však našla určité výrazy, nemôžem sa ubrániť dojmu že by bolo lepšie celé to zmodernizovať.
Jej je celá vec cele jasná a prostá, bez zvratkov a ...
Šora Bonina okriala, šuká po dome, zháňa a znáša, čo treba.
Spomínajúc „okrievanie“ som si všimla že postavy tam nejako často menili osobnosť zo sekundy na sekundu. Viď Mate a jeho postoj ku Katicinmu tancovaniu, Anzulina nálada po rozhodnutí odísť, Katicino niekoľko násobné zmierenie s trvalým bydliskom, Jerina a Baricina ochota sa uzmieriť, Paškovo uvedomenie si svojho detinského správania, Nikovo vystriezlivenie a tak podobne. Tak napríklad:
'Čo len môže byť tejto stvore!‘ láme si hlavu Jure. ,Nekričí, nenadáva — iba čo je akosi smutná…'
Matija trnula, že sa strhne búrka — že počuje otcov hrozný hlas, rozpálený jedom. Čakala nadarmo. Naopak, keď sestra vošla do komôrky, bola cele spokojná, ba temer veselá.
Z ukážok som získala dojem že stretnutie Mateho a Anzuly bude búrlivé a vôbec sa neskončí dobre. Skutočnosť ma však príjemne ohromila.
Ich bytosti sa dosiaľ trasú a vlnia pohnutím, ktoré tu zažili. Netaja sa, že schudobneli o mnohú nádej, o mnohú ilúziu; no zas sú radi, že im ostal pokoj a že sa v priateľstve rozchádzajú…
Z romantickej, pre mňa veľmi dôležitej stránky tam toho bolo viac než by sa očakávalo avšak podstatne menej než by som v knihe chcela. Myslela som že tam bude neprípustné aby si dvaja mladý dali na verejnosti čo i len pusu. Na druhej strane takéto intímne chvíle moc nerozoberal a boli nesmierne zriedkavé. Objektívne uznávamže na ten žáner to nebolo vôbec zlé.
Kniha takéhoto typu mala aj svoj rozmer, hĺbku. Do deja sa často priplietli filozofické otázky a nútili čitateľa, aspoň mňa teda určite, tuho zapremýšľať.
A na dne srdca, skrýva sa čosi trpkého, akoby neistota: kde človek, dosiahnuc métu, za ktorou toľme pachtil, pýta sa sám seba v nedorozumení: ,Čo teraz? Čo mi ešte zbýva? Čo ma ešte čaká?‘
Boli však často krutém depresívne či možno skôr pesimistické. Veď s takýmto svetonázorom musí byť ťažké žiť:
... ja myslím, že my počíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. Tak poumiera pomaličky všetko, čo v tebe žilo, naostatok i priateľstvo. A keď vidíš pred sebou dlhú púť na druhý svet, srdce ti odpadne i od rodiny, lebo vidíš, že si na púti ostal sám, úbohý, nevládny — tak, ako keď si prišiel na svet. Nie div, že sa ti žiada odísť, keď ťa už nič neviaže."
Musím priznať že okolnosti ma našťastie na knihu určitým spôsobom pripravili. Vďaka všetkému čo som vedela dopredu som hľadala a nachádzala detaili ktoré by som inokedy, zvyknutá na to že sa nakoniec rozplynú, ignorovala. Takto som ich však nielen spozorovala ale aj si ich poznačila ako „dôkazový materiál“ do svojich poznámok k recenzii.
Pri pátraní na internete som tiež narazila na zaujímavé zistenia. Mne osobne pri čítaní vôbec nenapadlo že s Mateho smrťou vymrel patriarchárny systém alebo že hlavná myšlienka Martina Kukučína verila v nepreklenuteľnosť rozdielov medzi jednotlivými vrstvami. A v tom s ním ani nemôžem súhlasiť. Možno v kope prípadov sú výchova, pôvod a životné podmienky príliš dôležité aby sa dali len tak odmávnuť. Na druhej strane to nie je zákon a neplatí za každých podmienok.
Necítila som tu tiež žiadne, nazvime to „autorstvo“. Často sa mi totiž stáva že nadávam na autorku ako si mohla odpustiť túto vetu a ako mohla vymyslieť lepšie tajomstvo pre tohto hrdinu a pod. Tu ma však až po prečítaní napadlo ako vlastne autorova osobnosť ovplyvnila príbeh (vyjma prostredia).
Podčiarknuté a zhrnuté - Dom v stráni by sa na môj zoznam k prečítaniu svojim pričinením ani náhodou nedostal. Nemôžem však povedať že sa mi nepáčil aj keď som knihu, často krvopotne, čítala celých 6 dní čo je oproti zvyčajnému jednému či dvoch obrovský kontrast. Najdôležitejšia dojemná, pekná a dramatická scéna na konci (keďže samotný koniec bol prirodzene akosi odveci) všetko na dobré obrátila a podľa hesla každému koho a čo jemu jest si všetci našli svoje miesto v celkovom poriadku vecí.
Moje očakávania na začiatku boli nižšie než nízke. Tak ta prvé spolužiačky hovorili že prvé strany sú čistý opis čo ja vôbec nemusím. Z ukážok ktoré sme prečítali na hodine my tiež akosi vyplynulo že príbeh sa neskončí dobre a takéto veci mi dokážu pokaziť aj tie najúžasnejšie knihy (čo sa o tejto povedať nedá). Navyše som akosi nedokázala stráviť “fakt” že “sociálny román je stále aktuálny”. A v mnohom sa moje predsudky ukázali oprávnené. Dom v stráni ma však dokázal aj milo prekvapiť. Ako?
Na začiatok mi nedá nespomenúť Mateho a s ním aj šoru Anzulu. Okrem toho že sú to rodičia hlavných postáv majú spoločných aj mnoho iných, obdivuhodných vlastností čím sa stali mojimi najobľúbenejšími postavami. Obaja sú silne vedúce osobnosti. Majú svoje roky a z nich plynúcu hrdosť a múdrosť.
Mate je muž a gazda v pravom zmysle slova. Jemu je všetko podriadené, on pracuje, zarába, na neho sa ostatný obracajú zo svojimi problémami. Anzula nie je obrazom dokonalej ženy. Po smrti svojho manžela sa musela ujať všetkých povinností a takáto zodpovednosť na človeku dokáže narobiť poriadne škody. Nie je pokorná, svoj súcit skrýva, ľudia sa pred jej pedantnosťou často trasú. Nevyvyšuje sa však, dokáže sa povzniesť nad ohováranie a dokáže sa obetovať pre blaho svojho syna.
A napriek tomu majú obaja milujúce srdce ktoré dáva nadovšetko svojich blízkych čo dokázali keď sa chceli dať ich deti dokopy. Obaja tušili ako to celé dopadne, nezabránili im však stretávať sa a práveže sa snažili aby uvidelu pravdu. O čom sa presvedčila nielen pyšná Katica …
V týchto dakoľko krátkych okamihoch poznala otcovské srdce, okriala pri čistej žiari jeho lásky. A nadovšetko presvedčila sa, že to nenie tyranstvo, pred ktorým má ohnúť šiju a prinášať obete, ale nežná rodičovská láska.
.. ale aj Anzuliny poddaný.
"Težak je ako dieťa,“ hovorieva ona. „Treba naň dozerať — a nadovšetko treba ho naúčať a karhať."
Anzula sa nevyvyšuje, dokáže sa povzniesť nad ohováranie a dokáže sa obetovať pre blaho svojho syna. Bola tiež istým spôsobom „hlava mesta“.
Vie dobre, kto ako gazduje, čo a ako varí, čo pije a čo robí.
Bola informovaná. Každý sa na ňu obracal, chodila pomáhať všetkým bez rozdielu a hospodárila ako najlepšie vedela. Jeden ťežak dokonca povedal že by aj púšte boli úrodné ak by im gazdovala ona. Podaktorý si o nej myslia že je necitlivá a jej lásku a liberárnu výchovu zamieňajú za ľahostajnosť.
"Nik by neriekol, že ste mater a syn. Tak čudno akosi zaobchodíte jedno s druhým."
Pritom len dáva synovi voľnosť aby si užil svojej mladosti namiesto aby ho zväzovala. Osobne sa mi veľmi páči citát „ak niekoho miluješ, nechaj ho ísť, ak mu na tebe záležalo, vráti sa, ak nie, nikdy si ho nemal“. V tomto prípade veľmi výstižný.
Nepýtala sa,‘kde si bol, čo si robil, kde si sa túlal‘. Každý má svoju slobodu a svoj rozum…
U Mateho bol obdivuhodný jeho postoj k svojmu stavu ku koncu knihy. Videl aj to čo mu lekár nepovedal, zo sveta odchádzal s tým že urobil čo mal a zabezpečil bezpečnú budúcnosť pre svojich potomkov. Navyše dokonca aj na smrteľnej posteli neprestával byť empatický:
Chudák, chcel by ozdraviť — nemôže… Masťou smrť nezaženieš. Takej masti niet v tvojej apatieke…‘ A usmejúc sa smutne, doložil: „Ja som vám i tak povďačný, mám začo. Boh vám daj zdravia!"
Ďalšia postava, Matija, sa mi páčila pre svoju rozumnosť a vnútorný pokoj.
Matija je vážna, i v držaní i pohľade. Celá bytosť dýše uspokojením, všetko sa nachodí v úplnej rovnováhe. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu — cesta rovná, hladká, vychodená ...
Navyše som sa s ňou dokázala v istých ohľadoch ztotožniť kdeže sama mám sestru podobného charakteru.
Ja by umrela od strachu!‘ diví sa Matija, ,prepadla by sa od rozpakov, a ona ani šiňorina!‘ A s istou úctou musí pozerať na sestru, ktorá ju prevýšila, vysoko, vysoko.
Katica ma však ani po záverečnej náprave nijako moc neoslovila. Netvrdím že bola zlá, mala aj svoje svetlé chvíľky, prevažovalo však to egoistické a sebestredné. Prišla mi namyslená, vzdorovitá a náladová.. V jednu chvíľu hovorila že svet v ktorom žije nie je tak zlý ...
Áno, tu je všetko inakšie, triezve, surové — no napriek tomu je tu bezpečná, pevná pôda pod nohami. Nemožno zaviaznuť, pokĺznuť, lebo všetko je tak jednoduché a jasné, hoc i trochu jednotvárne. Tu vládne on, mocný a pevný, ani čo by bol vykresaný z kameňa, s ohorenou drsnou tvárou, ktorej mohutný nos dodáva prísnosti a neúprosnosti. Ale zato predsa je tu tak teplo, milo, dôverne, ona mimovoľne cíti zas, že nenie sama, opustená, blúdiaca sirota, ale dieťa, nad ktorým bdie pečlivé oko otca, ktoré bráni jeho mocná ruka.
... hneď na to ho odsudzovala za jeho jednoduchosť.
Katicu tieto výjavy nepozdvihli. Oviali ju skôr čímsi nízkym, všedným a biednym… A k tomu tá všeobecná radosť a spokojnosť! Stojí v tých dverách bledá, zničená, s odpornosťou v duši, s hnusením a strachom…
Nemať čas vyparádiť sa považuje za vrchol zaneprázdnenosti - zaléží jej hlavne vzhľade …
"A čo je z bohatstva, keď sa ho nikde nevidí? Hľa, nemala sa, neborká, ani kedy učesať."
…a považuje ho za hlavný činiteľ pri výbere partnera …
Zjav ženy zanedbanej, ktorá za dievoctva vývodila, odpudzuje ju svojou všednosťou. ,Ako môže byť taká, ako, večný bože! Ako ju nebije strach, že ju muž odbehne, takúto ..."
A ako by sme sa tomu mohli čudivať keď jej zaistila dočasné miesto v spoločnosti a vec po ktorej jej duša tak prahne – pozornosť.
Katica sa vznáša ani pierko; jej pekná hlava, oči plné ohňa a oduševnenia priťahujú všeobecnú pozornosť.
Nie je potom div že podľahla Nikovi aj keď sa zaslúbila Paškovi, ktorý ju skutočne miloval. On bol totiž z jednoduchého ľudu zatiaľ čo mladý zeman si žil, vzhľadom k pomerom, na úrovni.
Pre seba si ona predstavuje druhý osud, druhú budúcnosť. Tam musí byť všetko jasné, skvelé, oslepujúce. Na ničom nesmie byť náter všednosti, prostoty.
Nedá sa jej však vytkúť hlúposť. Snažila sa vidieť svojim kritickým okom svet taký aký je, niekedy to zachádzalo až do cynickosti. Na verejnosti si všímala závistlivých a povýšených pohľadov ktoré Niko prehliadal (kdeže on bol zaslepený láskou na rozdiel od nej), hneď od začiatku jasne videla ako to bolo s Doricou a ani Nikovo vyznanie nebrala ako zákon, spochybnila ho a zvažovala všetky pre a proti.
"Vy viete, že som vám nie roveň ..”
Niko bol v pohode. Na jednu stranu síce nedodržal sľub daný Katici, neurobil to však z bezohľadnosti či potešenia. Netvrdím že to bola láska, o tom sa nedá hovoriť pri vyhlásení:
Cíti iba to, že mu pôda uniká, odvaha, podnikavosť sa scvrkáva pred veličím jej krásy, pred pôvabom jej zjavu.
Namiesto aby povedal že mu imponuje jej úprimnosť a inteligencia. Bolo však jasné že v tu chvíľu bol ochotný urobiť všetko aby ju dostal.
Áno, nepochybuje o úprimnosti jeho citov; vidno mu na tvári pevnosť rozhodnutia.
Ak však nemôžeme u Nika hovoriť o láske, u Katice je to absolútne vylúčené! Niko bol pre ňu stelesnením jej túžob: krása a bohatstvo. Stačilo trochu si zariskovať a ona neodolala. Nešlo jej o vzťah, nieto ešte o lásku. Proste bola rada obletovaná a to na úrovni. Vo svojom nadšení navyše nebrala na vedomie ani povinnosti spojené zo svojím budúcim povolaním. Manželstvo pre ňu totiž znamenalo luxusné bývanie, zábavu na úrovni a manžela na chválenie.
Otvára sa pred ňou nový svet — ten s divotvornými sadmi — ten, o ktorom toľko snívala, v ktorom je všetko jasné, nádherné, bez tône, úskalia.
Zvíťazila, vyšvihla sa nad všednosť, nad biedu, neresť, nudu. Dosiahla, za čím duša túžila, o čom snívala ...
Nie povinnosti alebo ak hej tak len v menšej miere a jednoduché. Zato Niko o nich ako svedomitý zeman premýšlaľ už od začiatku. Vyrastal s nimi a priúčal sa im už od útleho veku. Jeho výchova však bola v istých ohľadoch zanedbaná. Áno, jeho vznešené ideály a skutočné plány do budúcnosti ktoré mali zlepšiť podmienky ťežakom a úprimná starosť o nich boli obdivuhodné a v tomto smere mu nemám čo vytknúť. Jeho matka mu však od začiatku robila po vôli a keď potom uvidel oslnivú Katicu, chcel ju. Nie pretože by ho zasiahol amorov šíp ale preto, že bola krásna. Domnieval že v nej vidí niečo skutočné, niečo čo vo falošnej intrigánskej spoločnosti vyšších vrstiev nenájde a tým že sa s ňou ožení priblíži sa “obyčajnému ľudu” o ktorý chcel tak moc pečovať. Preto ju podporoval a posmeľoval aby sa nebála ukázať aká v skutočnosti je.
Iróniou osudu mu na začiatku práve Katica “otvorila oči” a on v tej chvíli zistil že nie všetko sa stane len preto že to chce. Tento okamih bol na mňa až príliš dramatický, nepochybne však najlepšie vyjadruje Nikov dosavadný stav.
Niko Dubčić pozerá k dverám, akoby tam bolo uniklo jeho slnce. Prvý raz v živote padla mu na dušu duma a zakryla svojím temným krídlom jasné horizonty… Nie, život nenie taký jednoduchý, život je krajina záhadná, plná jám, priepadlísk i závozov. Hľadí okolo seba prekvapený, šupiny padli z očí a on jasne vidí — prvý raz v živote — že tento svet nebol stvorený len kvôli nemu, aby mu vyplnil každú vôličku, každý vrtoch, naopak, že on je len malé zrnko, omrvina, ktorá sa v ňom mätie a poneviera, kým navŕši vymeranú púť.
Ďalšou skvelou postavou bol aj Zandome. Napriek jeho neľahkému osud mal vždy úsmev na perách a na porúdzi múdre rady. Aj vďaka nemu to dopadlo tak skvele ako to dopadlo. On sám bol postavou nevýraznou, nepochybne však zásadanou.
Jediná osobnosť ktorá sa mi nezapáčila bola Mateho žena, Jera. Keď sa tak nad tým zamyslím, je ako horšia verzia Katice a tým aj pôvodca horšej stránky jej charakteru. Zo začiatku sa mi ešte zdala celkom fajn, pohľad Nikovými očami mi však tento jej obraz poriadne pokrivil. Nie som si istá či skutočne bola taká zlá ako si ju představuje. Nie je však pochýb o pravdivom základe týchto jeho predstáv. Niet preto divu že za ukážku lásky pokladala zlato a šperky.
'Reťaz jej nekúpil. Kto by bol povedal, že je taký skupáň. A keby nebolo odkiaľ! Do kostola ju nevodí, do nás nepáchne… Hm, ona sa, ľaľa, nadula: nemáš z nej ničoho. Mne sa to vonkoncom nepáči. ...'
Ostatné postavy len v krátkosti. Ivan sa vzhľadom k svojej povahe trochu nešťastne oženil, Barici by nezaškodili nejaké tie anxiolytiká, zemani boli podobne ako ťežaci väčšinou na jedno kopyto. Pyšný, bez zásad, s pocitom že môžu skoro všetko. Dorica bola milá, uhladená a stvorená pre život Nikovej manželky zemanky . Pre ňu aj pre Paška bol Katicin pomer nefér. Totiž tým že autor začal opisovať najprv ako sa oni dvaja spoznali a až potom spomenul že obaja v skutočnosti majú svoje záväzky vlastne dával túto „aférku“ za hlavnú čo je z literárneho hľadiska v poriadku, ja mám však tendenciu „zamilovať sa“ do prvého chlapa ktorý sa na scéne objavý. Nehoriac o tom že týmto v knihe vznikol podivný „milostný štvoruholník“.
Napriek tomu že mám na konte už skoro 400 prečítaných kníh a ako brigádu robím recenzie pre jedno miestne kníhkupectvo pre mňa bolo nesmierne ťažké posudzovať „svet“ týchto postáv. Paranormálne, young adult, dystópie, mytologické, high fantasy, post apokalyptické či chick lit – to všetko mi je známe. Tu však bolo oveľa dôležitejšie prostredie, politika, filozofia a všetko to surové, realistické, faktové.
Aj preto by som nedokázala povedať že hlavnou témou knihy bol vzťah medzi dvoma ľuďmi, byť len krátky. Dozvedeli sme sa totiž toľko vedľajších, pre officiálnu, hlavnú líniu absolútne nedôležitejších podrobností až by som povedala že celá kniha je skôr ‚opis osudov obyvateľov v jednej chorvátskej dedinke‘. Chyba je však pravdepodobne na našej strane. Nemyslím si totiž že by mal Martin Kukučín problém držať sa svojej hlavnej myšlienky a navyše začať príbeh opisom rodiny Bencúrov, povedať kde, ako, kedy žili, potom pokračovať k jednému synovi, vydať ho, trochu viac ho priblížiť, pokračovať jeho synom a vyriešiť pár problémov v jeho rodine a až potom čo zistéme o pripravovanej párty priniesť hlavnú postavu. Viem že niektorým ľuďom to pomáha vžiť sa do deja a pochopiť súvislosti, mna to však otravovalo.
A to ešte nespomínam svoj postoj ku knihám. Hlavnou úlohou kníh je totiž pobaviť, vziať čitateľa do iného sveta a priviesť na iné myšlienky. Trápiť sa s postavou je v pohode ale keď tam opisujú ako Niko šiel do školy, našiel si tam asi jediného kamaráta s ktorým si rozumeli, potom prehodí
... Didi na druhý rok ochorel a umrel ...
a spokojne si pokračuje ďalej, príde mi to buď necitlivé ... alebo, v tom horšom prípade, niečo také nepovažujú za nič zvláštne!
Vtedy trebárs brali smrť ako niečo tajomné, krajne neželané no nevyhnutné a každá choroba, dokonca aj chrípka, bola dobre že nie predzvesťou smrti.
Za normálnych okolností by som v normálnej knihe tiež očakávala búranie predsudkov a stieranie hraníc t.j. hlavný hrdinovia sa napriek všetkému dajú dokopy. A po poslednej vete by som očakávala zase pokračovanie v dalšom diele kde by bol hlavným aktérom Zandome a jeho postava by získala svoj šťastný koniec. Jeho nápad o víne znel totiž skutočne dobre, akoby si ním autor nechal také zadné vrátka ktoré môže použiť ak sa rozhodne pokračovať v dejovej línií a takúto šancu by si nechal ujsť máloktorý súčasný spisovateľ.
Na jednu stranu boli spôsoby v tej dobe zastaralé a istým spôsobom obmedzené, neochotné pripustiť si chybu. Na druhej strane sa im osvedčili, nevycucali si ich z prsta. A ak sú skutočne ťežaci prostý, nie moc múdry a potrebujú nad sebou pevnú ruku, v tom prípade sú zemani ideálnou voľbou.
Veď on skutočne v svojej ťarbavosti, prostote je ozajstné dieťa.
Teda za predpokladu že sa k nim správajú postivo, s úctou a láskou a sú im za ich prácu vďačný a nepovažujú ju za niečo podradné. Takáto ideálna situácia však mohla nastať jedine ak pri Anzule a aj to je to sporné. Ako som však povedala, necítim sa kompetentá súdiť ich. Nežila som v tej dobe, nevyrastala som tam a netuším aké to tam v skutočnosti bolo.
V kontraste s tvrdou realitou mi prišlo prvé súkromné stretnutie Katice a Nika. Vtedy to vyzeralo na ružovú budúcnosť plnú lásky kde Katica zostane najkrajšou, najobdivuhodnejšou postavou v knihe čo dokazuje napríklad Nikovo porovnávanie. Akoby svojou idealistickosťou ani nepatrilo k zvyšku a jeho romantická povaha sa nedala poprieť. Slovom, bolo vzletné. Navyše patrilo k tým zriedkavým častiam pri ktorých ma kniha skutočne bavila.
Veľmi sa mi páčilo ako Mate charakterizoval ťežacký stav.
My, težaci, prvý sme stav na svete — nezávisíme od nikoho, iba od boha, ktorý dáva slnce a rosu na naše zeme a vyvádza z nich ovocie.
Nesmierne rušivý bol zastaralý jazyk. Spočiatku som to chcela len tak medzi rečou spomenúť že mi tento štýl reči nesadol, keď som tam však našla určité výrazy, nemôžem sa ubrániť dojmu že by bolo lepšie celé to zmodernizovať.
Jej je celá vec cele jasná a prostá, bez zvratkov a ...
Šora Bonina okriala, šuká po dome, zháňa a znáša, čo treba.
Spomínajúc „okrievanie“ som si všimla že postavy tam nejako často menili osobnosť zo sekundy na sekundu. Viď Mate a jeho postoj ku Katicinmu tancovaniu, Anzulina nálada po rozhodnutí odísť, Katicino niekoľko násobné zmierenie s trvalým bydliskom, Jerina a Baricina ochota sa uzmieriť, Paškovo uvedomenie si svojho detinského správania, Nikovo vystriezlivenie a tak podobne. Tak napríklad:
'Čo len môže byť tejto stvore!‘ láme si hlavu Jure. ,Nekričí, nenadáva — iba čo je akosi smutná…'
Matija trnula, že sa strhne búrka — že počuje otcov hrozný hlas, rozpálený jedom. Čakala nadarmo. Naopak, keď sestra vošla do komôrky, bola cele spokojná, ba temer veselá.
Z ukážok som získala dojem že stretnutie Mateho a Anzuly bude búrlivé a vôbec sa neskončí dobre. Skutočnosť ma však príjemne ohromila.
Ich bytosti sa dosiaľ trasú a vlnia pohnutím, ktoré tu zažili. Netaja sa, že schudobneli o mnohú nádej, o mnohú ilúziu; no zas sú radi, že im ostal pokoj a že sa v priateľstve rozchádzajú…
Z romantickej, pre mňa veľmi dôležitej stránky tam toho bolo viac než by sa očakávalo avšak podstatne menej než by som v knihe chcela. Myslela som že tam bude neprípustné aby si dvaja mladý dali na verejnosti čo i len pusu. Na druhej strane takéto intímne chvíle moc nerozoberal a boli nesmierne zriedkavé. Objektívne uznávamže na ten žáner to nebolo vôbec zlé.
Kniha takéhoto typu mala aj svoj rozmer, hĺbku. Do deja sa často priplietli filozofické otázky a nútili čitateľa, aspoň mňa teda určite, tuho zapremýšľať.
A na dne srdca, skrýva sa čosi trpkého, akoby neistota: kde človek, dosiahnuc métu, za ktorou toľme pachtil, pýta sa sám seba v nedorozumení: ,Čo teraz? Čo mi ešte zbýva? Čo ma ešte čaká?‘
Boli však často krutém depresívne či možno skôr pesimistické. Veď s takýmto svetonázorom musí byť ťažké žiť:
... ja myslím, že my počíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. Tak poumiera pomaličky všetko, čo v tebe žilo, naostatok i priateľstvo. A keď vidíš pred sebou dlhú púť na druhý svet, srdce ti odpadne i od rodiny, lebo vidíš, že si na púti ostal sám, úbohý, nevládny — tak, ako keď si prišiel na svet. Nie div, že sa ti žiada odísť, keď ťa už nič neviaže."
Musím priznať že okolnosti ma našťastie na knihu určitým spôsobom pripravili. Vďaka všetkému čo som vedela dopredu som hľadala a nachádzala detaili ktoré by som inokedy, zvyknutá na to že sa nakoniec rozplynú, ignorovala. Takto som ich však nielen spozorovala ale aj si ich poznačila ako „dôkazový materiál“ do svojich poznámok k recenzii.
Pri pátraní na internete som tiež narazila na zaujímavé zistenia. Mne osobne pri čítaní vôbec nenapadlo že s Mateho smrťou vymrel patriarchárny systém alebo že hlavná myšlienka Martina Kukučína verila v nepreklenuteľnosť rozdielov medzi jednotlivými vrstvami. A v tom s ním ani nemôžem súhlasiť. Možno v kope prípadov sú výchova, pôvod a životné podmienky príliš dôležité aby sa dali len tak odmávnuť. Na druhej strane to nie je zákon a neplatí za každých podmienok.
Necítila som tu tiež žiadne, nazvime to „autorstvo“. Často sa mi totiž stáva že nadávam na autorku ako si mohla odpustiť túto vetu a ako mohla vymyslieť lepšie tajomstvo pre tohto hrdinu a pod. Tu ma však až po prečítaní napadlo ako vlastne autorova osobnosť ovplyvnila príbeh (vyjma prostredia).
Podčiarknuté a zhrnuté - Dom v stráni by sa na môj zoznam k prečítaniu svojim pričinením ani náhodou nedostal. Nemôžem však povedať že sa mi nepáčil aj keď som knihu, často krvopotne, čítala celých 6 dní čo je oproti zvyčajnému jednému či dvoch obrovský kontrast. Najdôležitejšia dojemná, pekná a dramatická scéna na konci (keďže samotný koniec bol prirodzene akosi odveci) všetko na dobré obrátila a podľa hesla každému koho a čo jemu jest si všetci našli svoje miesto v celkovom poriadku vecí.
December 22, 2022
It was pleasant to listen to the radio play/audiobook.
February 11, 2017
Podľa mňa dosť ťažká kniha ako povinné čítanie pre stredoškolákov. Ťažká preto, že celé sa to rozbieha dosť pozvoľna. Sám by som ju ako teenager určite nedočítal.
Dej naberá spád až po rozhovore Mateho so Šorou Anzulou, čo je jeden z najdôležitejších momentov. Mate sa ostro vyhradí proti zväzku medzi statkáron a težačkou, pričom neverí, že by mohol pretrvať. Nakoniec sa podvolí až na naliehanie šory Anzuly.
Nuž a mladá láska prebehne presne tak, ako to Mate očákaval - rýchle vzplanutie s eventuálnym vytriezvením za prispenia choroby Ilju Zorkovića a návratu jeho dcéry Dorice.
Svoju zásluhu nesie aj írečitá Jere, Mateho manželka, v ktorej Niko spoznal budúci, nie práve vábivý, obraz svojej Katice.
Ku koncu príbehu vážne ochorie sám Mate. Na smrteľnej posteli sa mu podarí presvedčiť tvrdohlavú a hlboko zarmútenú Katicu, aby kývla na sobáš s Paškom Bobicom.
Vedľajšou, hoci dôležitou, postavou je Zandome, ktorý rozdáva rozumy na všetky strany (napr. pesvedčí Paška, aby nastúpil do služby).
Kniha je kontrastom dvoch svetov - bohatý a skazený svet startkárov na jednej strane a chudobný a čistý svet težacký na strane druhej. Okrem hlavnej dejovej línie kniha okrajovo spomína aj politickú situáciu vtedajšieho Chorvátska, ako aj myšlienky a úvahy o tom, ako povzdvihnúť a kultivovať stav težacký.
Dej naberá spád až po rozhovore Mateho so Šorou Anzulou, čo je jeden z najdôležitejších momentov. Mate sa ostro vyhradí proti zväzku medzi statkáron a težačkou, pričom neverí, že by mohol pretrvať. Nakoniec sa podvolí až na naliehanie šory Anzuly.
Nuž a mladá láska prebehne presne tak, ako to Mate očákaval - rýchle vzplanutie s eventuálnym vytriezvením za prispenia choroby Ilju Zorkovića a návratu jeho dcéry Dorice.
Svoju zásluhu nesie aj írečitá Jere, Mateho manželka, v ktorej Niko spoznal budúci, nie práve vábivý, obraz svojej Katice.
Ku koncu príbehu vážne ochorie sám Mate. Na smrteľnej posteli sa mu podarí presvedčiť tvrdohlavú a hlboko zarmútenú Katicu, aby kývla na sobáš s Paškom Bobicom.
Vedľajšou, hoci dôležitou, postavou je Zandome, ktorý rozdáva rozumy na všetky strany (napr. pesvedčí Paška, aby nastúpil do služby).
Kniha je kontrastom dvoch svetov - bohatý a skazený svet startkárov na jednej strane a chudobný a čistý svet težacký na strane druhej. Okrem hlavnej dejovej línie kniha okrajovo spomína aj politickú situáciu vtedajšieho Chorvátska, ako aj myšlienky a úvahy o tom, ako povzdvihnúť a kultivovať stav težacký.
January 22, 2020
Moje hodnotenie možno nie je veľmi objektívne. Už je to pár rokov, čo som Dom v stráni čítala - rovnako ako asi pre veľa z vás, bolo to v rámci povinného čítania na strednej škole. Úprimne, bola to aj moja najmenej obľúbená "povinná" kniha a ledva som sa prekúsala cez približne dve tretiny. Potom som to vzdala. Myslím, že zaradenie tohto diela do zoznamu povinnej literatúry mu robí takpovediac medvediu službu - je to ťažká kniha, decká to nebaví čítať a po rokoch, keď by sa im už možno páčila viac, sa k nej už vracať nechcú...
March 3, 2022
so boring. i get that in the age this came out it was probably revolutionary or something, but i was just bored. i didnt like the characters, there was a lot of unnecessary stuff going on, and i dont get what was the message of this book? give up on your dreams and settle for less because you cant possibly break out of the social class you were born into? just weird, and boring, so typical required reading i guess. i did like the authors writing style though, like some of the scenery and stuff was really nicely described.
November 1, 2023
nemám slov momentálne na toto iba že posledná kapitola didnt do it justice ale tá predposledná🤌🤌, tiež tá premakanosť postáv a celkovo ich myšlienkové pochody a ako to proste stále funguje aj tie vzťahy a vykreslenosť prostredia a situácii… toto ma prenieslo voľakde úplne inde a je to jedna z takých tých top kníh ktoré som čítala
This entire review has been hidden because of spoilers.
May 22, 2021
Čítala sa mi mimoriadne ťažko. Príliš veľa opisov, pomalý dej, ani postavy ma zvlášť nezaujali. Nebola som schopná ju dôjsť ani do polovice - a to som sa pokúšala viac krát, nakoľko to bolo povinné čítanie.
March 25, 2018
It is boring book, honestly. I forced myself to read it, but i did not finish it. I was reading it more than just 3 months and still it was disaster for me.
December 22, 2023
kukucin je mizogyn roka
March 9, 2024
Ak si nejaká kniha zaslúži zhorieť, potom je to táto.
March 29, 2025
3.75, martin, preco si bol niekedy taky nudny? :(
August 23, 2019
Človek musí vždy brať do úvahy obdobie, v ktorom bolo dielo napísané. Trochu dlhé, trochu pomalé.
February 22, 2017
Skvelá kniha, škoda, že som po nej nesiahla už skôr.
February 19, 2017
Ja vlastne doteraz netuším, ako sa mi to podarilo dočítať. Polovicu knihy som bola myšlienkami niekde inde, než som si uvedomila, že si budem musieť urobiť poznámky, aby som sa v tom zorientovala. Malo to nejaké svetlé chvíľky, no bolo ich dosť málo.
March 26, 2017
Priznám sa, že miestami to bolo dosť nudné, najmä, keď prišlo k opisom alebo zbytočne dlhým dialógom. No chorvátske prostredie ma očarilo, kniha je plná krásnych pravdivých myšlienok a postavy majú komplexné charaktery, na ktoré sa len ťažko zabúda.
V celku to bolo príjemné čítanie, no určite nie nejaká vzrušujúca či pútavá jazda, od ktorej by som sa nevedela odtrhnúť.. :)
V celku to bolo príjemné čítanie, no určite nie nejaká vzrušujúca či pútavá jazda, od ktorej by som sa nevedela odtrhnúť.. :)
January 1, 2014
Som naozaj rada, že je to za mnou. Námet bol naozaj dobrý a ku koncu ma to predsa len bavilo, ale štýl ktorým to bolo písané, jednoducho nie je ten môj. Naozaj jedno z tých povinných čítaní, ku ktorému sa asi nevrátim.
June 9, 2010
I do not like assigned reading but this has been a nice surprise for me. If you like old romance books, you should go for it.
September 23, 2017
Ďalšia zo slovenských klasík, ktoré stoja za to - Dom v stráni! Príbeh Mateho Beraca a jeho rodiny bol pre mňa spočiatku trochu mätúci, no po niekoľkých stránkach si ma dej okamžite získal!
Displaying 1 - 21 of 21 reviews