BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
"Toto je ušnostenný labyrin, ktorý sa iba tvári, že je čínskou reštauráciou. A táto krajina sa iba tvári, že je krajinou, lebo v skutočnosti je rodným hniezdom. A do rodného hniezda sa nepatrí... veď vieš."
Tri nádychy a tri poviedkonovely. Každá je najlepšia na inú chvíľu. Zdá sa, akoby tu bol aj Houellebecq, skepsa zo spoločnosti a jej iritujúcich čŕt. Môžete ju vyriešiť neustálym cestovaním, ukrytím sa do kufra alebo do krčmy, ktorú nik nezásobuje. Alebo si necháte rozbiť ľad v hrudi ako v Ľade. Pokojne.
Kika by povedala, no proste Balla a že ho miluje. Asi tak.
Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." (Jacek Bukowski) Autor doteraz vydal zbierky poviedok Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a novelu V mene otca (2010). Výber z poviedok vyšiel v Českej republike, Slovinsku, Maďarsku a tri knihy publikoval aj v Poľsku.
Ballova próza je vždy na pomedzí snových metafor, lexikálnych halucinácií a príbehu. Aj jeho hrdinovia a postavy akoby vypadli z imaginária alebo potulného panoptika, no Balla im aj napriek tomu vnucuje reálny život, historickú pamäť a súčasnosť. Aj to, čo vyzerá ako absurdita, je vlastne iba magickým okom autora deformované ľudské bytie.