Obľúbeného humoristu, dramatika a herca sa v jeseni 2004 opýtal básnik a prekladateľ Ján Štrasser, či by s ním nebol ochotný stráviť nejaký čas a odpovedať na jeho otázky. Tie otázky by sa dotýkali jeho života, práce, rodiny, priateľov, záľub, názorov. Milan Lasica súhlasil, a tak sa v zime a na jar 2005 takmer štyri mesiace jeden až dvakrát do týždňa stretávali uňho doma či v jeho divadelnej šatni v Štúdiu L + S a zhovárali sa. Tak vznikla kniha Lenže ja som iba komik, ktorá vyšla vo vydavateľstve Forza Music. Milan Lasica v nej okrem iného odpovedá na otázky týkajúce sa jeho detstva, ako sa stal humoristom, hercom, čo si myslí o divadle, prírode, priateľstve, láske, politike, športe, o Slovensku, o svete. Jedným slovom o živote.
Strasser sa zjavne snazil knihe odovzdat aj kusok seba, za mna zbytocne.
Asi najviac ma zaujal fakt ako velmi Lasicu hnevalo, co vsetko v Satinskom nenasiel, ale aspon tak pre mna zisiel z toho pomyselneho Olympu medzi nas obycajnych ludi, ktori zavidime kamaratom krajsiu frajerku, vacsi dom a hlavne tu zelensiu travu.
O mrtvych len v dobrom. A teraz sup citat Satinskeho Listy Olge.
Príjemný rozhovor, ktorý mi vnukol myšlienku, že by som sa s pánom Lasicom rada stretla osobne. Síce vôbec neviem, čo by som mu povedala a o čom by sme sa rozprávali, ale fascinovala ma jeho ľudskosť a skromnosť, takže aj napriek tomu, že by som ho pre jeho prirodzenú vznešenost stále oslovovala pán Lasica, by to mohol byť celkom prirodzený a príjemný pokec. Aj keď, mám pocit, že v tejto knihe boli zodpovedané všetky potenciálne otázky.
Veľmi hodnotná výpoveď jedného z najlepších komikov Slovenska o kultúre počas komunizmu, ako to fungovalo na Slovensku v divadle a literatúre. Veľmi oceňujem nespočetné referencie na kvalitných svetových komikov a iné "must see" veci 40-80 rokoch. Užitočný zoznam pre ľudí narodených v 90. a neskorších rokoch.