Prútené kreslá. Rozhovory bez konca

by Dominik Tatarka, Jozef Bžoch (Epilogue)

251 pages, Hardcover

First published January 1, 1967

About the author

Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.

Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.

Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.

Reviews

[Michaela · Rating 3 out of 5]

Z tejto knihy sa mi Prútené kreslá páčili najmenej. Stále som z tej novely cítila trpkosť a bolo mi ľúto, ako sa hlavný protagonista rozhodol.

[Kristína Žilíková · Rating 5 out of 5]

Tatarka je moja srdcovka, aj 5 hviezd je málo. Prútené kreslá a Rozhovory bez konca sú dve protikladné novely, avšak aj tak ich veľa spája. príjemné prostredie Paríža v Prútených kreslách je taká predpríprava na ťažobu Rozhovorov bez konca. krásne filozoficky spracúva Tatarka životné situácie, medziľudské vzťahy. veľmi hodnotná literatúra.

[Tatiana Jančáriková · Rating 3 out of 5]

Bartolomej Slzicka prichadza studovat do Pariza, spoznava povabnu Francuzku Danielu, no citi, ze napriek vzajomnemu priatelstvu nema na hlbsi vztah narok, lebo nielen ze je cudzincom, no “cudzincom z krajiny nikoho” = Ceskoslovenska rokov 1938-39.

"Bol som cudzicom z krajiny nikoho. Nepresiel den, ktory by mi nie raz a nie desat raz nejakym sposobom nepripomenul ustami priatelov, titulkami v novinach, zurnalmi v kinach, ze moju vlast a mna osobne cochvila pohlti nepriatel, ktoreho som nenavidel."

Spoznava studentov, diplomatov, krajanov, Pariz a sniva o Daniele. V knihe sa toho vela nedeje, no je plna krasnych uvah o vztahoch a zivej atmosfery, ze takmer pocujete cinkat pohare so sampanskym a chrumkat cerstve bagety. Atmosfera je vsak melancholicka, taziva, lebo nielen Bartolomej tusi, ze jeho krajinu coskoro zhltne nepriatel, no aj spolubyvajuci v penzione - Poliak, Francuz - citia, ze sa blizi vojna, ktora zachvati celu Europu.

"Roztrhnu nas, Danielu a mna, daleko od seba odstavia nase prutene kresla. Len to. Ale to bolo pre mna prave vsetko. Daniele som sa nedvoril, nepokusal sa vyznavat jej lasku, nebadane odbocit s nou do tmaveho zakutia parku, chytat ju za ruku alebo sa s nou bozkavat, tym menej ju zvadzat, aspon nie vedome, aby mi bola milenkou. V tichej dohode najradsej sme sedavali pri sebe v prutenych kreslach na terase kaviarne ako na brehu rieky, hladeli pred seba na ludi, pary milencov, bielych, farebnych, cudzokrajnych, ktore prudili bulvarom Saint-Michele ako rieka.”

[Glass · Rating 4 out of 5]

Prekvapivo aktualne aj dnes. Napriek archaickemu jazyku sa dobre cita. Tatarkov vhlad do pocitov cloveka je dokonaly.