Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Mal som pocit, že Dominik Tatarka stojí v bezprostrednej blízkosti oblečený vo vyťahanom svetri a hovorí o tom, aké nevyhnutné a naliehavé je poznať platonické lásky. O tom to je. O energii nesplnených lások, o ľuďoch, ktorí k nim tvoria kontrastné pozadie a svete, aký sa im vrúcne prizerá pri všetkej svojej zložitosti. Bez nich to nejde, ani pri všetkej múdrosti vekov.
"Na ženu, ktorá mi je blízka, nemusím predsa hľadieť, či je pekná a či aká, ani jej natískať do očí svoju fasádu. Ja si ju radšej predstavujem. Sedím pri nej, v jej prítomnosti, hľadím pred seba ako teraz na more, spln, na list alebo na bodkované slniečko. Na všetkom je ona, ona."
Ach, ten Tatarka! Lyrik, básnik, milovník, filozof, poet... Ľudský nadrealista a fatalista, ktorý o láske - o čistom vzťahu dvoch bytostí - rozpráva tak všedne a drsne, a zároveň tak nežne. Duchovná rozkoš!
"Na ženu, ktorá mi je blízka, nemusím predsa hľadieť, či je pekná a či aká, ani jej natískať do očí svoju fasádu. Ja si ju radšej predstavujem. Sedím pri nej, v jej prítomnosti, hľadím pred seba ako teraz na more, spln, na list alebo na bodkované slniečko. Na všetkom je ona, ona."
"Slovo do diaľky povedané celkom ináč toho druhého rozochvieva, ako slovo povedané do stola alebo do tváre. (...) Myslím na vás - to nie je prázdne slovo. Kto naozaj myslí na toho druhého, môže sa dozvedieť všetko, všetko vedieť a vytušiť, tušené si na každom kroku, každým úsmevom a hnutím v tvári potvrdzovať."
Toto bola pre mňa asi najmenej pochopiteľná klasika vôbec. Mala pekné myšlienky, no ten dej? Akože...kde je iskra? Kde je nejaká zaujímavosť a pointa príbehu? Úplný chaos, kvetnaté opisy alá jedna veta na 6 riadkov...Obrovské sklamanie a určite si už od autora nič neprečítam. Čítala som oveľa lepších a menej uznávaných klasikov, ktorých knihy sršali energiou a ideou narozdiel od tejto. Toto bol boj a najväčší čitateľský omyl od kedy čítam klasiku... Tatarka určite nie je pre každého. Podľa mňa je to autor, ktorého buď budete milovať alebo nenávidieť.
Nádherná štylistika a písomný prejav Dominika Tatarku ma úplne uchvátil. Príbeh plný pocitov a hlbokých myšlienok študenta (rozprávača) Bartolomeja v cudzine, kde ako človek z krajiny (dá sa povedať) nikoho to v predvojnových rokoch nemá ľahké. Väčšmi, keď sa od prvej chvíle zahľadí do Daniely, za ktorej oddanosť by dokázal podstúpiť veľké obety. Paríž opisuje tak, až sa cítie, ako by ste v tých prútených kreslách na Parížskych bulvároch sedeli spolu s ním. Krátke čítanie od veľkého človeka.
Ak Vám sadne Tatarkov fantastický, intelektuálny štýl písania, tak je to kniha ku ktorej sa človek rád vráti. Tatarka si u mňa ako prvý slovenský autor vyslúžil maximálny obdiv.
Kvetnaté opisy a zachytenie pocitov platonickej lásky. Dielo síce nie je až také dejové, no skôr opisuje prchavé okamihy ľudského života a navodzuje pomerne peknú melancholickú atmosféru. Je pomalé, ťahavé, nikam sa neponáhľa. Príjemné čítanie.
Zaradzujem medzi knihy, ktoré síce môžu byť dobre napísané, no vôbec ma nebavia.
Pekne zachytená doba aj Paríž (Tatarka tam študoval pred cca 90(!) rokmi), ale väčšinou je to len autorovo blúznenie o platonickej láske. Démon súhlasu ma svojho času zaujal oveľa viac.
Živo sú tu zachytené také tie malé abstraktné vnemy, ktoré by človek ani nepovedal, že sa dajú zhmotniť. Vyobrazenie platonických lások v ich domýšľavosti a naivite bolo tiež verné. Formou poetická a relatívne sýta knižka, obsahovo už asi trochu menej. Ale fajn.
Prútené kreslá dostali nové vydanie, a tak som sa pustil do objavovania ďalšieho Tatarku.
Motív lásky a filozofie ostáva centrálny, no tentoraz sa viac sústreďuje na vnútorné prežívanie a platonickú podobu vzťahu. Tatarka ukazuje, že niekedy stačí len vedieť a vidieť – aby si človek aj po rokoch mohol opäť sadnúť do prútených kresiel a zaspomínať.
Je to kniha, ktorá má čo povedať. Príjemné čítanie, ktoré zanechá tichý dojem.
Za mňa pomerne krátka, no zároveň pomerne nezáživná knižka. Nečítala sa vyslovene zle, niektoré myšlienky som si musela prečítať 2x keďže zachytili moju pozornosť :D, no i tak ma kniha nejako neokúzlila. Je to však knižka ktorá sa dá zhltnúť počas jedného dňa a viem si predstaviť že možno niekedy v budúcnosti keď (alebo skôr ak) si ju prečítam znova, tak ma osloví viac
Moja prva knižka od Tatarku, ktorý mi bol predtým (v tom čase asi 15 ročnému chalanovi) úplne neznámy a popravde, túto knihu som si zamiloval. Krásny intelektuálny spôsob písania.
Túto knihu som našla v knihobudke Českého centra v Paríži a čítala som ju výhradne každé ráno cestou metrom do práce, zhodou okolností tiež do štvrte Saint Michel, kde bývala aj hlavná postava z knihy.
Tešila som sa, že mi to spríjemní pobyt a stotožním sa s pohľadom na Paríž, nájdem spoločné miesta, kam tiež chodím. No. Toto akože naozaj napísal Tatarka?
Možno som už natoľko zvyknutá na dnešný chod spoločnosti a jej hodnoty a každý mentálny návrat do šesťesiatych rokov ma šokuje a ja vlastne neviem, či je to v poriadku, že ma to šokuje, mám to jednoducho akceptovať s dobou? Alebo je v poriadku, ak budem odsudzovať latentnú mizogýniu napriek tomu, že je to Tatarka, že taká bola doba, vieš, nikam sa nesmelo a nič v obchodoch nebolo a mimo toho, že k nám neprišla coca cola, neprišlo k nám ani povedomie o ženských právach a o tom že, no, že aj ony sú vlastne mysliace bytosti a nie len objekty mysterióznej túžby, v Paríži, neskoro večer, na tráve, v parku…
Ja neviem, vy ostatní ste nejak preskočili tú kapitolu, kde bola národnosť a charakter Bartolomeja posudzovaný na základe toho, akú ženu si vyberie z obyvateliek penziónu? A následne niekoľkostranový popis o ich presvitajúcich bradavkách a postavách?
Počas celej aféry s Danielou som sa jednoducho nemohla zbaviť nejakého voyeristického postoja zo strany Bartolomeja voči nej. Napriek tomu, že predpokladám, že si boli vekovo blízki, svojim správáním k nej a uvažovaní o nej, som z knihy nadobúdala pocit, akoby ju opisoval spôsobom, že sa javila ešte mladšie, než v skutočnosti bola.
Respektíve možno črty, ktoré ho zaujímali na nej najviac, boli náznaky mladosti a nevyspelosti, jej spontánnosť, bezstarostnosť, ktorá mazala hranice naivity, či sebavedomie niekoho, kto jednoducho netuší. Spojenie všetkých týchto faktorov vo mne vyvolávali určitý predátorský dojem.
Vždy sa mi potom uľavilo, keď som mohla knihu zaklapnúť a vystúpiť z metra do reality dnešného Paríža, kuskus a tajine, plastové Eiffelovky, úzke chodníky, štrajky a kolabs dopravy Paríža.
A možno preto ma táto kniha trochu vytočila, možno som sa čeliac dnešnej realite nedokázala naladiť na romantizované výjavy Paríža a na tento príbeh lásky nelásky (ktorú som tam osobne nezachytila). Možno. Možno som tu už príliš dlho a nalepil sa na mňa kyselý cynizmus. Ale ono to tu inak ani nejde a v tom je tá krása. Možno niečo z toho trošičku chýba Tatarkovi.
Prútené kreslá na mňa pôsobili skôr ako jemne plynúci prúd nálad potláčajúci dynamickosť príbehu. Text sa miestami viac rozplýva v obrazoch a úvahách než v konkrétnom napredovaní deja, a preto môže pôsobiť ako ťažšie uchopiteľný – hoci práve táto jeho snová nejednoznačnosť má svoje čaro, aj keď som sa v nej občas máličko strácala. Príbeh napreduje pomaly a dôraz je najmä na atmosfére – Paríž nie je len kulisou, ale živým priestorom plným mladosti, túžob a platonických lások. Práve tieto krehké vzťahy mladých ľudí sú jadrom knihy a pôsobia veľmi autenticky a citlivo. Atmosféru dotvára aj zvláštna trpkosť doby – koniec medzivojnového obdobia, ktorý autor symbolicky vykresľuje ako „temný les“, v ktorom sa postavy pohybujú, možno ešte bez úplného uvedomenia si hroziacej budúcnosti, no s jemným nepokojom „medzi riadkami“. Samotné prútené kreslá v diele nepôsobia len ako obyčajný nábytok, ale nesú jemnú symboliku. Predstavujú akési útočisko, miesto zastavenia a rozhovorov, kde sa rodia city a myšlienky. Zároveň sú však krehké a dočasné – podobne ako vzťahy a ilúzie mladosti, ktoré sa v príbehu postupne konfrontujú s realitou sveta. Ich ľahkosť a jednoduchá krása akoby odrážali krátkosť a pominuteľnosť tohto obdobia života. Najviac ma zaujal typický Tatarkov štýl písania. Je košatý, melancholický, lyrizovaný, plný života a ľudskosti, miestami až živelný. Text je presiaknutý myšlienkami, ktoré nútia zastaviť sa a premýšľať, no nepôsobí ťažkopádne – skôr prirodzene plynie a necháva v nás doznievať emócie. Je to dielo naliehavé, stále živé, nadčasové.
V knihe cítiť vplyv francúskeho existencionalizmu. Ak by mala o 100 strán viac asi by som ju nedočítal, trochu ťahává bez progresie deja. Pravdepodobne vzhľadom na starší jazyk knihy som sa tiež, najmä v úvodnej tretine, občas strácal v poetike Tatarkovych myšlienok. Vedel som sa však stotožniť s niektorými situáciami a pocitmi študenta v zahraničí. Výborná pasáž o návšteve krajanov na severe Francúzska a s tým spojenými myšlienkami a pocitmi. Pasivita hlavnej postavy vo vyjadrovaní citov ma však ubíjala - mal som chuť ho v niektorých situáciach postrčiť k činu. Vyplývalo to však z Tatarkovej hlavnej myšlienky tohto príbehu.
Ak preferujte dynamický dej, ktorý sa posúva najmä skrz dialógy, Tatarka asi nebude úplne pravá voľba. Prináša totiž množstvo opisov a myšlienkových pochodov, takže záleží od čitateľa, nakoľko sa nimi nechá vtiahnúť do parížskej atmosféry a do uvažovania (či konania) postáv. Napriek tomu, že kniha je pomerne krátka, Tatarka veľmi jasne dokazuje, že je majstrom metafor, symbolov, prirovnaní a ďalších výrazových prostriedkov! Zaujímava kniha, ktorá stojí za prečítanie, zároveň však veľmi špecifická.
-klasika, iný štýl ako sme dnes zvyknutí -mnoho opisov Paríža, chvíľu som aj do mapy pozerala, lebo nedávno som po tých miestach sama chodila -koniec trosku čudný, rysavka z družstva mu dá vkladnú knižku so všetkými úsporami -pribeh o Paríži rozpráva Jarmile, plus ako zbiera “duše” do knižného spolku.
Vela veci sa od cias Tatarky mozno nezmenilo. Hlavne zivot v cudzine a studentske casy- velmi som si zaspominala. Hoci sa horkotrpka prichut zacinajucej vojny vznasala v pribehu Bartolomeja, bola tam prichut sladka, a to mladej lasky a naklonnosti. Velmi dobre napisane.
Túto knihu treba čítať niekde na dovolenke vyvalený v lehátku alebo v prútenom kresle pri dobrej káve. Príbeh sa neponáhľa a dejovo sa nič moc nestane. Je však plný krásnych opisov, života, lásky, Paríža a predvojnovej atmosféry. Určite stojí za to si ho prečítať.
ak nemáš rad otvorené konce, nečítaj, lebo budeš chcieť knihu vyhodiť von oknom, ale musím povedať drahý priateľ, že je to jedno z tých lepších diel povinného čítania.