"To mi malo stačiť. Neodpovedal mi, nečakal ma. Ale mne až do zahanbenia nič nestačí.",
"Jeden druhému sme položili nesplniteľné podmienky.",
"-Kde sú tvoje nadšením zvlhnuté oči? Je v nich popol. Kde je tvoj úsmev silného muža? Miesto neho máš okolo úst vrásku únavy a na perách úškľabok. Stratil si slobodu, lebo ťa do lona zavrela žena. Bol si slobodný, si slobodný ako pustený pes. Ako pes bez pána.
-Prepáčte mi. -Na viac som sa nezmohol.
Pani Marta zosmutnela, keď pohasla vášeň jej protestu.
-Zabil si moju lásku, zabil si seba. Zohyzdil si svoju
tvár.".
Oh, viera v tvár muža. Ako Nietzsche dokáže zabiť Boha, tak rozhodnutím viera v muža tvár a lásku bola zabitá.
Tatarka má za existencialistický motív čosi tak prosté a komplexné zároveň, ako práve túžba človeka, ktorý je objektom túžby sám o sebe, po druhom človeku.
Čosi tak prosté a každému ľahko pochopiteľné. Veď takí sme boli stvorení.