Jedinečná spoveď Dominika Tatarku, jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej literatúry i kultúry a histórie, nahraná na sklonku jeho života vychádza pri príležitosti stého výročia jeho narodenia.
Záznam Tatarkovho rozprávania – pôvodne „navraveného“, nahratého na magnetofónový pás – plynie voľne a ľahko. Matka, detstvo, mladosť, študentské časy... Povstanie, povojnová éra, Tatarka-spisovateľ, Tatarka-redaktor, Tatarka-učiteľ, spoločnosť, spoločenstvo... Podmanivé a šťavnaté príbehy majstra rozprávača obdareného neopakovateľnou schopnosťou realitu precítiť a vzápätí ju obliecť do slov. Tatarkove postoje a svojrázne názory na lásku, ženy, zbožnosť či komunizmus ho predstavujú ako originálneho slovenského intelektuála, ktorého je radosť čítať i radosť s ním vnútorne polemizovať a nesúhlasiť.
Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Veľmi dlho som mala túto knihu v neexistujúcom zozname kníh v mojej hlave, ktoré raz prečítam. To je jedno kedy, hlavne, že ich prečítam. Navrávačky som náhodou našla v knižnici a povedala som si, že je čas prečítať si Tatarku. A asi tam pôjdem zajtra zas a požičiam si jeho iné diela. Navrávačky je autobiografické dielo, v ktorom sa vracia do svojho detstva a neskôr do svojej neskoršej činnosti. Odporúčam prečítať si! :)
Pamäti, spomienky, myšlienky, úvahy jedného výnimočného autora na sklonku života, spísané po rozhovoroch vedených počas niekoľkých mesiacov, no v knihe sú bez samotných otázok. Vznikla zaujímavá kniha s veľmi zaujímavými zážitkami, svoje spravila aj úžasná slovenčina - už som počula mnoho výrazov na ženské poprsie, ale cecule radím k tým najlepším :)
Nechať sa očarovať Tatarkom, archaickými slovami a stavbami zložitých slov. Som rada, že napriek sporom o práva a pravosť, lepšiu interpretáciu a obraz niekoho táto kniha vyšla. Dozvedieť sa niečo málo o živote Dominika Tatarku, dozvedieť sa to, čomu sám prikladal význam. Najlepšie je nechať prehovárať autora priamo, nepovažovať ho za mŕtveho a nechať si vysvetliť, prečo ženy v Československu potrebovali čítať niečo ako Prútené kreslá. Dominik Tatarka
Navrávačky sú svedectvom ČLOVEKA, ktorý sa pred nami vyzliekol donaha. Duševne. Takýto som, nerobím sa ani horším, ani lepším. S Dominkom (ako ho rada familiárne nazývam) môžete súhlasiť, polemizovať, hádať sa. A on to všetko bude robiť rád s vami. Tatarku veľa ľudí na Slovensku stále ešte len objavuje. A myslím si, že práve cez Navrávačky sa dá výborne začať.
Pre mňa osobne dobrý úvod do "myslenia" Dominika Tatarku. Svojské vyjadrovanie, zaujímavé príbehy zo života a trocha filozofie na záver. Snáď sa v blízkej budúcnosti vrátim k jeho skoršej tvorbe...