What do you think?
Rate this book
Nech prší, keď plačem
Nad dlhoročným priateľstvom dvoch mladých žien visí Damoklov meč, keď Viktória neplánovane podľahne sile okamihu a strávi noc s Tamariným priateľom tesne po tom, ako ju požiada o ruku.
V našich očiach prebiehal dlhý nemý rozhovor. A potom akoby zastal čas. Z plamienka, s ktorým sme sa v tej chvíli hrali, vznikal v našich myšlienkach obrovský požiar schopný zničiť všetko okolo. A predsa sme ho nezastavili, ešte kým sme mohli. Vrhli sme sa na seba ako hladný človek na tanier s jedlom, prisali k sebe svoje pery, dlane, telá a brali si všetko, čo bolo na dosah.
Uvedomujú si, že napriek nekonečnej láske k Tamare zlyhali.
"Ostane to len medzi nami. Spravili sme hlúposť. No kto ich nerobí? Obaja na tom máme rovnakú vinu. Zabudneme," vyhlásil a ja som mu verila.
Napriek tomu, že do Viktóriinho života vstúpi nový muž a jej hriech je s prívalom novej lásky potlačený, pravda vypláva na povrch a má široký dosah.
Keby mi niekto pred plesom povedal: "Zajtra príde deň, ktorého ti bude navždy ľúto", ani by som nevystrčila nos z domu. Zostalo niečo nezranené?
Nech prší, keď plačem je román o dôsledkoch nerozvážneho konania a o chybe, ktorá sa neodpúšťa...
V našich očiach prebiehal dlhý nemý rozhovor. A potom akoby zastal čas. Z plamienka, s ktorým sme sa v tej chvíli hrali, vznikal v našich myšlienkach obrovský požiar schopný zničiť všetko okolo. A predsa sme ho nezastavili, ešte kým sme mohli. Vrhli sme sa na seba ako hladný človek na tanier s jedlom, prisali k sebe svoje pery, dlane, telá a brali si všetko, čo bolo na dosah.
Uvedomujú si, že napriek nekonečnej láske k Tamare zlyhali.
"Ostane to len medzi nami. Spravili sme hlúposť. No kto ich nerobí? Obaja na tom máme rovnakú vinu. Zabudneme," vyhlásil a ja som mu verila.
Napriek tomu, že do Viktóriinho života vstúpi nový muž a jej hriech je s prívalom novej lásky potlačený, pravda vypláva na povrch a má široký dosah.
Keby mi niekto pred plesom povedal: "Zajtra príde deň, ktorého ti bude navždy ľúto", ani by som nevystrčila nos z domu. Zostalo niečo nezranené?
Nech prší, keď plačem je román o dôsledkoch nerozvážneho konania a o chybe, ktorá sa neodpúšťa...
272 pages, Paperback
First published January 1, 2012
11 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 2 of 2 reviews
June 16, 2013
Čím by som začala. Aha, áno. Celý príbeh beží príliš rýchlo, za pár stránok prejdete celé Vikino detstvo a na ďalšej sa prehupnete už na život na univerzite. Niektorým udalostiam, ktoré by mohli byť opísané obšírnejšie, venuje len pár, iným, menej dôležitým, zase nespočetne veľa. Slovosled nie je jej najlepším kamarátom, pretože aj na jednej strane som našla viac viet, ktoré by potrebovali preformulovať, než mám prstov na rukách. Jednoducho, autorkin štýl písania mi vôbec nesadol.
Hlavnou hrdinkou je Viki, ktorá spolu so svojou najlepšou kamarátkou Tamarou, končí magisterské štúdium na univerzite. Ich život je takmer dokonalý, všetko je super, neustále revú od šťastia (normálne som mala dojem, že Tamara sa rozreve aj vtedy, keď zistila, že nevie, že Viki nemá rada parížsky šalát) a neustále si opakujú, ako sa ľúbia. Bolo mi z toho všetkého zle, mala som pocit, akoby boli obe nafetované a videli všade jednorožcov a dúhy.
A tak si autorka zaumienila, že to nebude také sladké a šťastím prekypujúce, a tak nastali časti, kedy
Viktória zase revala, ale tentoraz od smútku, neustále sa zožierala a utápala v sebaľútosti, až som mala dojem, že ju prefackám. Potom sa to všetko trochu utriaslo, do Vikinho života vstúpil Šimon, a tak znova aj s Tamarou revali nad tým, akých majú perfektných priateľov a super život. A vtedy autorka dostala závrate z toľkého šťastia a pozitivizmu, že im zase vyviedla niečo zlé. A zase nasledoval plač. Ale tentoraz nerevala len Viki, ale aj jej brat, otec, matka, Tamara.... skrátka všetci boli natoľko dojatí, že stále revali a revali. Čudujem sa, že sa v toľkých slziach neutopili. Pokiaľ by sa mala kniha riadiť podľa názvu, tak by tam pršalo 24/7.
Po päťdesiatej strane som prestala počítať koľko krát som prevrátila očami, pretože ma to už nebavilo. Nechápte ma zle, mám rada šťastné knihy, kde sa postavám darí dobre, ale toto bolo moc. Z tohto by sa obracal žalúdok aj tomu najväčšiemu optimistovi na svete. Postavy a celý dej mi pripadali prvoplánové a nepremyslené, autorka išla z jedného extrému do druhého, po šťastnej pasáži nasledovala smutná.
Táto kniha bola niečo hrozné. Najhoršia z dielne slovenských autorov, akú som čítala a ešte stále mám zuby stŕpnuté z toľkého optimistického plakania a radosti a všetkých tých sladkých vecí, ktoré tam autorka natrepala.
Hlavnou hrdinkou je Viki, ktorá spolu so svojou najlepšou kamarátkou Tamarou, končí magisterské štúdium na univerzite. Ich život je takmer dokonalý, všetko je super, neustále revú od šťastia (normálne som mala dojem, že Tamara sa rozreve aj vtedy, keď zistila, že nevie, že Viki nemá rada parížsky šalát) a neustále si opakujú, ako sa ľúbia. Bolo mi z toho všetkého zle, mala som pocit, akoby boli obe nafetované a videli všade jednorožcov a dúhy.
A tak si autorka zaumienila, že to nebude také sladké a šťastím prekypujúce, a tak nastali časti, kedy
Viktória zase revala, ale tentoraz od smútku, neustále sa zožierala a utápala v sebaľútosti, až som mala dojem, že ju prefackám. Potom sa to všetko trochu utriaslo, do Vikinho života vstúpil Šimon, a tak znova aj s Tamarou revali nad tým, akých majú perfektných priateľov a super život. A vtedy autorka dostala závrate z toľkého šťastia a pozitivizmu, že im zase vyviedla niečo zlé. A zase nasledoval plač. Ale tentoraz nerevala len Viki, ale aj jej brat, otec, matka, Tamara.... skrátka všetci boli natoľko dojatí, že stále revali a revali. Čudujem sa, že sa v toľkých slziach neutopili. Pokiaľ by sa mala kniha riadiť podľa názvu, tak by tam pršalo 24/7.
Po päťdesiatej strane som prestala počítať koľko krát som prevrátila očami, pretože ma to už nebavilo. Nechápte ma zle, mám rada šťastné knihy, kde sa postavám darí dobre, ale toto bolo moc. Z tohto by sa obracal žalúdok aj tomu najväčšiemu optimistovi na svete. Postavy a celý dej mi pripadali prvoplánové a nepremyslené, autorka išla z jedného extrému do druhého, po šťastnej pasáži nasledovala smutná.
Táto kniha bola niečo hrozné. Najhoršia z dielne slovenských autorov, akú som čítala a ešte stále mám zuby stŕpnuté z toľkého optimistického plakania a radosti a všetkých tých sladkých vecí, ktoré tam autorka natrepala.
June 6, 2020
2,5*
Čakala som niečo iné, fakt. Ale keď už na 20ej stránke sa stala podstata príbehu, nedalo sa očakávať nič iné, len naťahovanie celého príbehu. Ústredný vzťah medzi Viktóriou a Tamarou mi zo začiatku prišiel pekný priateľský, ale ako kniha postupovala, začalo mi to ich vyznávanie citov ísť na nervy, bolo to až prehnané. Je niečo také normálne aj v reálnom živote? Prišlo mi to pritiahnuté za vlasy, celé to šťastie a ako sa všetci mali radi a všetko im vychádzalo. Taký slaďák na americký spôsob...
Autorka dala do príbehu aj strašne veľa udalostí za sebou, stále sa niekomu niečo prihodilo a začalo mi to vadiť, dva roky sa zbehli na štyroch stranách... a ten koniec? Ten to dorazil, bol zbytočne zdramatizovaný. Škoda toho, rysoval sa z toho celkom pekný príbeh, ale dala som sa nalákať anotáciou.
Fakt som čakala čosi úplne iné, ale čo už... u mňa 2,5* fakt vydreté.
Čakala som niečo iné, fakt. Ale keď už na 20ej stránke sa stala podstata príbehu, nedalo sa očakávať nič iné, len naťahovanie celého príbehu. Ústredný vzťah medzi Viktóriou a Tamarou mi zo začiatku prišiel pekný priateľský, ale ako kniha postupovala, začalo mi to ich vyznávanie citov ísť na nervy, bolo to až prehnané. Je niečo také normálne aj v reálnom živote? Prišlo mi to pritiahnuté za vlasy, celé to šťastie a ako sa všetci mali radi a všetko im vychádzalo. Taký slaďák na americký spôsob...
Autorka dala do príbehu aj strašne veľa udalostí za sebou, stále sa niekomu niečo prihodilo a začalo mi to vadiť, dva roky sa zbehli na štyroch stranách... a ten koniec? Ten to dorazil, bol zbytočne zdramatizovaný. Škoda toho, rysoval sa z toho celkom pekný príbeh, ale dala som sa nalákať anotáciou.
Fakt som čakala čosi úplne iné, ale čo už... u mňa 2,5* fakt vydreté.
Displaying 1 - 2 of 2 reviews