Jednoducho mu prísť na oči. Jednoducho pocítiť, že tri sekundy Sablinovho života, ktoré minul na Mašku, patria len jej. Dva nádychy a výdych. Štyri obehy krvi žilami a tepnami. A mozog na okamih zaujatý Maškiným obrazom. Maška postupne klesala na úroveň primitívneho organizmu.
- s. 131
3,5*
Detinské a spôsobuje to bolesti hlavy. Zároveň je to neviazaná sranda so žiadnym morálnym poučením v dohľade (a vo svete, kde rodičia takmer neexistujú či už ako hrozba alebo ako opora), kedy na seba veci nadväzujú len tak mimochodom a inak sme pevne v prítomnom "teraz". Občas (2x) si dovolí zájsť do niečoho temnejšieho a dospelejšieho (smrť, strata ilúzií ohľadom budúcnosti, pretnutý kontakt s rodinou, paranoje vo vzťahoch) a vtedy autorka kraľuje. Platí - čím kratší text, tým údernejší.
S tým množstvom nadávok sa to nepochybne chce tváriť veľmi drsne, akože by mi to jednu riadnu pridrbalo, ale v skutočnosti je to jak pes na dedine. Šteká, nekúše. Autorka si udržuje jeden mladistvý, jasný štýl, ktorý si je vedomý tým ako je (alebo vtedy bol) iný, mladistvý a dravý. Vie, že chce šokovať a z tých stránok to možmo priveľmi kričí. Že je to predpripravené a chvíľami to "neplynie" prirodzene. Predsa vie opísať vzťahy a dospievanie a všetko prvé (lásky, drogy, sklamania) veľmi dobre, až mám nostalgiu z vecí, ktoré sa mne osobne v tom veku nestávali (branie drog s členmi kapely, rapermi, apod).
Kebyže som mladšia asi ma to vykotí omnoho viac. Kniha aj tak odsýpa rýchlo, energicky a poviedky sú takmer až nádejné. Žiaden prehnaný nihilizmus. A to je dobre. Len jednoduché a obyčajné vzťahovky. Určite vám pomôže nejaké to kultúrne povedomie o tom, čo bolo kůl na začiatku tisícročia (decká sa bavia o obľúbenej hudbe, Zemfira je spomenutá xkrát, Pelevin to isté). Atmoška je na tom chvíľami silno vystavaná, tak odporúčam pustiť si niečo ako podmaz.
Najobľúbenejšie poviedky a jedna, z ktorej mi je doteraz grcno:
Valeročka = perfektné zobrazenie letného tábora a všetkých s tým spojených stratí.
Decká v tábore - drzí smradi, leto, vychovávateľka - neurotička Lýdia Michajlovna. Prvý sex, riadna nespokojnosť a strata ilúzií. Veľmi pekne je opísané, ako sa decká oťukávajú, hľadajú (aj seba) a sú tak celkovo na vážkach, čo robiť.
Hento autorke sedí, text pekne plynie, je v ňom cítiť letnú nostalgiu, ktorá nie je zase prehnane romantizovaná, ale občas sa za ňou predsa obzrieš. Uveritelné machrovačky s raperskými textami som ocenila, lebo si matne na niečo podobné spomínam u seba.
Vasia = Ufóni ľudožrúti a znásilňovači, groteskné násilie, zanedbanie dieťaťa, možný postapo setting, veľmi depresívne. Ešte aj de Sade mal v sebe viac jemnocitu pri niektorých opisoch vrážd a sexuálneho napádania. Neviem, aké drogy človek berie, aby toto napísal a som si istá, že autorka presne takú reakciu odomňa očakáva. Ťažký hnoj, ktorý sa ani nejde tváriť, že sa na ňom niečo zmysluplné urodí. Tak nech, je to vlastne aj celkom okúzľujúce, keď si autorku predstavím, jak sa na mne teraz škerí, akoby som prvýkrát po opici blvala a ona mi musí držať vlasy nad wc. Len ja to tu potom dočítavam s krajnou nechuťou.
Postskriptum = Podobná úchylnosť ako Vasia, len prvá osoba, ženský pohľad. O dosť silnejšie, znepokojujúcejšie a realistickejšie aj so všetkými grafickými opismi párania tiel, vydlabávania očí a pod. Chorá mentalita a rozprávačka, na ktorú sa nedá spoľahnúť, to si do pamäte uložím narozdiel od Vasku, ktorého chcem zapudiť.
Ty a ja = Medzigeneračná vzťahovka. Úderná, rýchla, na tri strany a ty sa cítiš o 20 rokov staršie.