"Slobodov román Rozum, najčítanejšie a najkontroverznejšie dielo slovenskej prózy od r. 1982, keď vzniklo, detailne odkrýva viditeľné aj skryté dilemy hlavného hrdinu, ktorý si rieši večný spor: Prostredie filmu, kde pracuje ako scenárista, sa ho dotýka chaosom, agresivitou a absurdnosťou; nemenej absurdný sa mu však vidí aj vlastný život - v kruhu zvláštne fungujúcich vzťahov. Hľadanie logických súvislostí, samého seba tu nespočíva v napätí medzi rozumom a citom, skôr v pocite, ako ich život vôkol neho ironicky popiera."
Rudolf Sloboda was a Slovak writer, poet, playwright and scriptwriter.
He was one of the most original and important Slovak writers in the second half of the 20th century. Most of Sloboda's writings are based on his real life and experiences. His works are characteristic for their brilliant narrative style, closely following their themes and plot, as well as for the author's profound thoughts and depth of feeling. Sloboda's books are often built on the motive of love and related motives such as jealousy, eroticism, sex, but also loneliness, faith in God and search for the meaning of life.
Smutek z toho, že jsem již viděl všechny televizné relácie s Bůčkovci aj Mama ožeň ma, mě donutil konečně šáhnout po Slobodově Rozumu a teď se kopu do hlavy, že jsem to neudělal dřív.
Drsný slovenský duševní techno-thriller v Devínské Nové Vsi se rozjíždí slušně. Maník jde domů, v břiše vřed, na dvorku nepořádek, těhotná kočka s blechama, manželka na pár facek a dcera začíná pubertovat. Není divu, že to poloamatérského farmára začne škrábat na mozku a dřív nebo později se tento slovenský, krizí procházející intelektuál v kurníku a s blechama brzy rozpadne na prvočinitele. A sledovat jej při tom je slast. Občas mě napadá, jak by vypadaly Houellebecqovy knihy, kdyby jeho Sorbonnou a kroasánty znuděný postavičky měly prasata a musely chodit na kopřivy - předpokládám, že asi nějak takhle.
V polovině se kniha přepne do metaknihy, kdy hrdina začne psát scénář, pak se na scéně objeví i Kant a Hegel a o tom, že tady se půjde přes kuřince je jasno. Zakomponování Uršuly z Rubata mě dost překvapilo, páč jsem o tom neměl ani tucha. Zase mi bylo té farmárky lúto. Jako by si na ni Sloboda vybíjel veškerou bolest světa. No a jelikož mě poslední stránka rozbila, dávám plnej počet.
PS: Autobiografičnost, která vcelku brutálně a upřímně vykresluje Slobodovu duši do tohoto díla je pak třešničkou na dortu, takový Karl Ove Sloboda - Můj hnůj.
Sentiment človeka vstupujúceho do svojho aledajpokoj obdobia života. Zapadnuté ideály, nenaplnenie, neadekvátnosť. Zároveň asi najčistejšie zachytená taká tá smiešna slovenská hundravosť a manželské naťahovačky. A celé sa to mixuje do dosť neľútostného obrazu niekoho odcudzujúceho sa od rodiny, práce a vlastne aj samého seba.
(len skoda ze ten cmorik to asi nemohol docitat do konca..)
"Vyzerá to, akoby smútok bol nepriateľom ľudstva, akoby ho pokrokoví ľudia nepoznali, akoby smútok patril iba do nejakej temnej minulosti. Všimol som si, že smútok pomaly naozaj mizne z ľudských sŕdc aj zo slovníka mládeže - a nastupuje akási zúrivosť, apatia a surovosť. Človek cíti smútok, ale sa zaň hanbí, a tak hľadá vinníka mimo seba a mimo svojich trápení, a preto musí byť zúrivý, bojovný."
Veľmi zaujímavé dielo, o ktorom neviem, čo si myslieť. Neúspešný scenárista nás prevedie svojím životom, rôznymi, občas až bizarnými situáciami a spomienkami na svojho otca. Väčšinu času je frustrovaný a sklamaný. Aj napriek tomu bolo v knihe plno (smutno) vtipných momentov. Spomienky na otca mi boli v knihe najmilšie a mne neostalo nič iné, ako na konci knihy popriať hlavnému hrdinovi menej počúvať múdrosti rozumu a viac múdrosti srdca.
Takáto kniha sa veľmi ťažko hodnotí, pretože nemá dej, vedľajšie postavy sú úplne nepodstatné a celá kniha je subjektívny pohľad na spoločnosť a život podľa mňa veľmi nesympatického chlapa. Je to kniha o myšlienkach a pocitoch ktoré vyvolávajú s ktorými sa človek môže stotožniť a nemusí, pretože nie sú nijako racionálne doložené a z knihy aj cítiť, že autor racionálne argumentovanie veľmi neuznával (čo je podľa mňa ironické vzhľadom na názov knihy). Napriek tomu niektoré myšlienky boli pekné a dalo sa nad nimi popremýšľať, nad väčšinou som ale krútila hlavou. Vo všeobecnosti ale nemám pocit, že by mi táto kniha niečo dala.
Tie dlhé noci bez slov! Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, o už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší, ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť. Som zabitý človek.
Z tejto knihy mám zmiešané pocity. Alebo inak - toto bola výborná kniha. Zúfalá, zaseknutá, ukrivdená, tupá, ubolená. Ale nedokážem prekúsnuť, ani v žiadnom dobovom kontexte, to množstvo násilia voči psychicky chorej manželke. Ani keby to bola úplná fikcia.
Tieto pasáže u mňa splnili jedinú funkciu: odlákali moje rozhorčenie od toho množstva preklepov a gramatických chýb v texte.
dobre to bolo, ma to taky nadych slovenskeho realizmu, hlavny character je strasne deprimovany (co vzdy dobre padne) a sice je dost unlikeable ako clovek, tak sa do neho da vzit a tiez tam je vela vela filozofovania o zivote, o samote, o smrti a prakticky asi o vsetkom, co sa da, ale cakam ze jeho Laska bude este lepsia a na koniec taky depka filled quote aj dam nech to je zaujimave “otupenost citov, ktore sa mi motaju v hlave, to je smrt. som zabity clovek.”
it may not be as flashy as other books by Sloboda, especially his short stories, but it delivers
Rozum builds on that distinctive writing style of the author, but here, it is more tamed - just to be utilized as a powerful aspect of enhancing the overall feel of the novel; indeed, "feel" seems to be a key to interpretation here, because, on the surface, the text feels blunt, or even boring - this is done by the laconic phrasing of the narrator (the narration is not as wild as in other works by Sloboda) and expresses the numbness our protagonist feels (similar to medical drug-induced numbness)
the protagonist is a spectator and commentator in his own life, that is why the whole novel feels - and is supposed to feel - somewhat disjointed and full of deep anxiety, restlessness and declared resignation: the capitulation of the "hero" strikes at the end with probably the most famous quotation of Rozum ("Som zabitý človek." / "I am a man killed."), but it has been there from the beginning
for sure, the novel may be difficult to read (in terms of it "not flowing", since there is rarely anything notable happening), it may appear either as boring or really irritating, but I think that was a conscious choice of the author to lead us into an experience as unnerving as he feels like his own life is; the brooding develops and it starts consuming both our hero and us from the inside - this is why the protagonist lashes out so frequently, there is an urging frustration from not being able to feel anything
in the end, the protagonist may feel relatable or despicable, but whichever of these two, we really hope we do not end up like him, broken and dysfunctional, a condition only made worse by his own, ever working reason/brain/intellect/wit (these are all valid English translation of the Slovak word "rozum")
Rozum ("Reason" or "Sense" as in common sense) is regarded to be one of the most important Slovak novels of the 20th century. It came out during the height of communist censorship and stirred quite some controversy due to its very naturalistic descriptions. One can only speculate how beloved had to be Sloboda among some of the censors, who pushed the book through even at risk of having trouble.
The main character is an aging writer earning his money as a screenwriter of socialist TV pap, dealing with family issues, health problems, recent loss of his father, boredom, envy and stupidity at workplace and society at large. There are many autobiographical elements (Sloboda wrote this novel instead of his personal diaries) yet the main protagonist is faulty, full of resentment and illusion of grandeur. He is described as lazy, hypochondriac, alcoholic, beating his wife and committing adultery. Despite this he still is a myopic one-eyed king among the blind.
Some similarities can be drawn to Thomas Bernhard - the same resentment and misanthropic misery, same plain language yet deceptive simplicity allows a very realistic and well flowing "brain-voice". There are also moments of very subtle and beautifully bitter humor. Unlike Bernhard (at least for me) despite the numerous failings of the protagonist we can somehow feel empathy with him (although it is not a non-critical empathy). It takes an incredibly skilled author to pull this off. Some moments (for example the memories of his deceased father) are very human, again something I do not get from Bernhard.
Like Bernhard, the book can make you feel sometimes numb, empty and dull. I also feel that there are some structural problems, most notably large chunks of the last third is essentially the screenplay of a incredibly vapid movie - and it is itself vapid, boring and way too long. It might have tried to give the reader a first hand taste of the screenplays of that time, but this is a double edged sword making a significant chunk of the book suffer the same disease as the texts Sloboda criticizes.
Haleluja. Konec. Ano, po dlouhých minutách v metru jsem došla až na konec. První půlku knihy jsem měla ohodnocenou tak na 2* a s velkým sebezapřením jsem otáčela stránku po stránce dál, druhá polovina byla pro mne o hodně snesitelnější (4*), začalo se mi to snad i líbit i hlavní postava mi nebyla tolik protivná ( a to jsem si myslela, že se to nikdy nestane, tak nesympatická mi byla). Od autora jsem chtěla přečíst ještě Lásku, ale nejsem si jistá, zda na to budu mít sílu.
ten koniec bol ako tupy uder do brucha, no ono sa to vlastne cely cas nabalovalo a nabalovalo, sledujete jeho (ne)rozum, jeho hlavu, tu depresiu prezivate spolu s nim a osvojujete si ju, az sa to neda vydrzat. ved on mi tu depresiu priam nanutil! toho hrsca mozeme vymazat ale.
5/5. Rudolf Sloboda je Razum pisal v času ene izmed mnogih zdravljenj od alkohola in samomorilnosti; televizijski in filmski delavec z "razumevajočimi" scenariji za film in televizijo skuša zadovoljiti apetite zapovedanega smisla življenja, ki ga dirigira stvarnost 80-ih na Češkoslovaškem. Ko se Slobodi resnično osebno življenje postavlja onkraj razuma, napiše novega z elementi fantastičnega in filozofskimi kapricami ter ga neuspešno zagovarja. Priporočeno v branje ustvarjalcem sedme umetnosti in priložnostnim občudovalcem teorije gibljivih slik.
Výborná kniha. Zároveň depresívna, ironická až zábavná, miestami rozvláčna, miestami kruto vecná... Sloboda sám seba vykreslil ako postavu, ktorú si človek obľúbi a nemá rád zároveň, skrátka, ako človeka z mäsa a kostí. Miestami je problematické odlíšiť, do akej miery je príbeh autobiografický a kde už ide o fikciu. Zvláštna kniha.
Celý čas som čakala na zápletku alebo obrat, nejaký pohľad a zamyslenie sa nad sebou. Avšak toho som sa nedočkala a kniha je vlastne len diár sebeckého, sebaľútostivého človeka, ktorý ani na staré kolená nedokázal pochopiť, že skutky majú svoje následky a nie celý svet sa točí len okolo neho. 2 hviezdičky len z dôvodu, že som sa asi pri dvoch príležitostiach zasmiala.
Všedný život, spomieky na otca, filozofia, kritika práce (pracovného prostredia), zdravotné a rodinné problémy, detailné líčenie námetu, v závere pohľad na román/scenár/film a depresívne, ba priam až brutálne posledné riadky.
"Nijaký veľkofilm sa na Slovensku písať a nakrúcať nedá, pretože sú problémy s financiami. Ale tie financie by ani neboli také závažné. Kde však zohnať napríklad púšť, tajgu alebo more?"
"V akom našom filme by mohol hrať taký Belmondo? Najlepšie bude napísať nejakú rozprávku... ale aj to je nákladné. Treba triky a všelijaké čarovanie, a to štáby nerady robia. Zostáva čistá veselohra. Je to pomerne nový žáner, na Slovensku málo exploatovaný, ba prijímaný s obavami. Akoby sa Slováci nevedeli smiať."
"No na druhej strane o ozajstných brzdách rozvoja nášho filmu vie málokto. Existujú režiséri, ktorí nečítajú nijakú beletriu, nehovoriac o tom, že by mohli čítať aj knihy filozofické, dejepisné a iné. Prvé, čo si dramaturg všimne na každom režisérovi, je to, že režiséri nepoznajú pravopis. Bolo by asi pod ich úroveň zapodievať sa takou maličkosťou."
"Prečítal som si článok o filme podľa môjho scenára a zamyslel som sa, čo by som si mal z neho vziať k srdcu. Ale nebolo tam nič praktické, nijaká konkrétna direktíva, nijaká diagnóza choroby môjho talentu (alebo talentu). Na koho by som sa mal obrátiť, na koho sa môžem spoľahnúť? Kto mi povie pravdu?"
,,Ak človek ustavične v sebe hľadá len dobré vlastnosti a neodváži sa byť aspoň chvíľu v myšlienkach aj sviňou, zrúti sa jeho duša do akejsi hrobky z mramoru."
Quite the harsh deterioration into externalising and bitterness. I can get how someone as dark and bleak as this can commit suicide himself eventually.
Jeden z hlavných prototypov aj v súčasnej slovenskej literatúre tak používaných próz, poňatých z perspektívy postavy mudrujúceho, sebaľútostného a egocentrického intelektuála s pohnutými rodinnými vzťahmi či životným príbehom. Popravde, už som z takýchto (sebavýpovedných) kníh, ktoré čitateľovi vnucujú úlohu psychoanalytika, pomerne unavený, a tak i tejto priznávam najmä (veľmi významnú!) literárnohistorickú hodnotu. "Čisto čitateľsky" ma potešilo len občasne funkčné využitie postmoderných prvkov a veľmi občasné náznaky sebairónie, resp. autorského odstupu od pre mňa čoraz otravnejšieho rozprávača.
EDIT: S ročným odstupom (a po ďalšom prečítaní) musím predchádzajúci názor trochu revidovať. Totiž, čitateľsky som pred rokom pominul fakt, že v tom rozprávačovom zacyklení v neustálom hľadaní uspokojenia a v boji samého so sebou je niečo, čo nemilosrdne siaha ku koreňom človeka ako takého (či všeobecne). Ba čo viac - popri slabosti, zbabelosti a sebaľútosti je v knihe aj nemálo (zvláštneho) hrdinstva. Ponúka teda oveľa viac, než len podnety na psychoanalýzu.
Druhýkrát v krátkom čase sa mi stalo, že do jednej zo slovenských "klasík" som išiel asi až s priveľkými očakávaniami. (Predtým Rivers of Babylon.) Román Rozum má podľa mňa na oveľa viac ako na to, čo sa dostalo do finálnej verzie. Veľmi sa mi páčili pasáže, v ktorých Sloboda bez okolkov opisuje život hlavného hrdinu, no keby sa zaobišiel napríklad bez opisu scenára, ktorý napísal hlavný hrdina, kniha by si odo mňa vyslúžila o jednu hviezdičku viac.
Knihu som prečítala na dvakrát.. nie preto lebo by ma na prvýkrát ohúrila, ale chcela som dať Slobodovi šancu.. Kto sa do knihy začíta, tak si uvedomí, aký reálny je ten príbeh. Nemenovaný hlavný hrdina môže byť ktokoľvek z nás