Je veľa druhov lásky a tá, o ktorej sa hovorí v dvoch novelách Pavla Vilikovského, nezodpovedá celkom predstave, ktorá sa nám pri tomto slove zvyčajne vybaví. Niekto možno v príbehu úspešného fotografa pochybujúceho o význame svojej práce v rýchlo sa meniacom svete nijaký ľúbostný motív nepostrehne, a aj v príbehu dôchodcu, ktorý sa pri svojej dobrovoľníckej práci musí vyrovnávať s dramatickými osudmi, aké ľudstvu pripravilo dvadsiate storočie, by sme erotické vzplanutie hľadali márne. A predsa je ich ústrednou témou láska, láska utajená, nepriznaná a často neopätovaná, láska, o ktorú hrdinovia noviel napriek všetkým svojim neúspechom a zlyhaniam neprestávajú bojovať. Je to láska k životu – k svojmu vlastnému i k životu ostatných, bez ktorých by ten náš nemal zmysel.
Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní. S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Jól megvezetett a cím, tényleg azt hittem, hogy szerelmekről fogok olvasni. A hangsúly viszont elsősorban az emlékezésen van. Az első novellában Kamil, a nyugdíjas fotóművész próbálja felidézni gyermekkorának bizonyos személyeit, eseményeit. A másodikban a szintén idős Gabriel történelmi mélységeket kutat, az első és második világháború idejéből. Mindkét novella darabos, töredezett, ahogy a múlt és a jelen síkjai keverednek egymással, egymásba fonódnak. Érdekes megoldás és megvalósítás, kár, hogy veszettül untam olvasni. De ez lehet, hogy az én hibám.
Prvá novela bola takým súcitným naklonením hlavy o pár stupňov a pousmiatím sa. Pekné ponorenie do prítmia a odovzdanosti staršieho veku. Druhá mi prišla akási bezprízorná.
Továbbra is tartom, hogy Vilikovsky Közép-Európa egyik legjobb írója, de ezt az állítást nem ezzel a könyvvel kívánom alátámasztani. Nem mintha ezzel a két kisregénnyel bármi komolyabb gond lenne – egyszerűen (az első legalábbis) intenzitásában nem éri el azt, amit az író úrtól amúgy megszoktam. Az pedig, hogy ezzel együtt négy csillag, már önmagában jelzi, hogy Vilikovskytól a nem olyan jó is tulajdonképpen elég jó.
Az első elbeszélés (Az emlékezet bal partján) egy jó nevű fotós, Kamil története, aki a férfikor alkonyába lépve a gépi fényképezés helyett kezd áttérni a mentális fényképezésre – értve ezalatt, hogy a fejében kezdi el gyűjteni a képeket saját gyermekkorából. Mindezzel párhuzamosan pedig eltávolodik környezetétől, és attól az izétől, amit közkeletűen „valóságnak” nevezünk, ezzel őszintén kétségbe ejtve művészeti menedzserét (és egyben jóbarátját), és elbizonytalanítva feleségét – őt amúgy valószínűleg csak azért nem ejti kétségbe, mert már eleve eléggé el voltak távolodva egymástól. Alapvetően becsületes munkáról van szó, Vilikovsky különösebb hibát nem vét, csillámló okossággal interpretálja egy öregedő művész életválságát – egyszerűen csak nem találtam meg azt a vonatkozási pontot, ahonnan a szereplők sorsa izgatni kezdett volna.
A második elbeszélés (A negyedik nyelv) főszereplője szintúgy egy idősödő férfiember, Gabriel, aki „oral history” anyagokat gyűjt, és ennek kapcsán kezd mélyinterjúba egy öregúrral, aki átélte a XX. század egyik központi kataklizmáját, az orosz polgárháborút. Ahogy az első történet elbeszélője saját ifjúkorát kívánja feldolgozni és megérteni egy belső utazás segítségével, úgy kísérli meg Gabriel a XX. század történelmével megtenni ugyanezt – finoman pedzegetjük tehát a szlovák felelősséget is a holokausztban (ez olyan morális kérdés, amit mi, magyarok is értelmezni tudunk, már ha akarunk). Jellegéből adódóan az előzőnél mozaikosabb, szétesőbb világot kapunk, ám ez Vilikovskynak jól áll – mindenesetre ez a tétel nekem bizonyosan jobban tetszett. A szerző többet beszél ki a szövegből, bevonja az olvasót az elbeszélés problematikájába, és hát ehhez bizony nagyon jól ért. Fineszesebb írás, mint az előző.
Összességében ajánlható könyv. És ha valakit a címe tartott vissza a vásárlástól: nem, nincs benne szerelem. Vagy legalábbis nem úgy. Hanem máshogy.
První části bych dala hvězd pět, je to můj milovaný Vilikovský, který své hrdiny a hrdinky nechává filozofovat, rozporovat sebe samé, obhajovat své počínání, to všechno v úžasné formě a metaforách a výsostně literárně - vůbec nejsem typ, co si vypisuje citáty z knih, ale u Vilikovského se nikdy neubráním. Druhá povídka ve mě tolik nezanechala, tolik tu nefunguje formální hra s porovnáváním orální historie a povídky, rozhodně to ale nebylo nezajímavé čtení. Můj hlavní dojem z Vilikovského knih je velmi podobný tomu z Barnese - dal by se shrnout tak, že díky nim mám pocit, že čím starší budu, tím smutnější, ale taky krásnější bude můj smutek. A to myslím, prosím, jako pochvalu. :-)
Pavel, no čo ti mám na to povedať? Prvá novela je v skutku výborná a veľmi má bavilo jej rozostavenie v kontexte staré vs. nové + úchvatne opisy! Druhá poviedka šla asi milimeter mimo môjho porozumenia. Niečo som poňala a ostatok ostal záhadnou purpenou upevňujúcu nové plastové okno, cez ktoré nevidím.
Dvakrát o krehkej ľudskosti a narážaní na dávno pochované morálne imperatívy. Raz literárnejšie, raz frontálne, ale zakaždým so sugestívnou kontaktovosťou. "Starý majster" už umelecky nehľadá a najmä v prvej novele bolo z tohto hľadiska cítiť siahanie po (vo Vilikovského tvorbe) overených postupoch a konfiguráciách. Spolu s pre autora príznačnou spisovateľskou noblesou, vkusom, rozhľadenosťou, inteligenciou, no najmä tematickou aktuálnosťou, to ale bez problémov stačí na pre väčšinu literátov ťažko dostihnuteľný výsledok.