Kniha esejí chorvátskej spisovateľky Dubravky Ugrešič je rozdelená na ti samostatné celky. 1. Európa. 2. Moja malá misia a 3. Ohrozená vrstva.
Obsahom Ugrešičovej esejí je fokus na povojnovú situáciu v jej rodnej krajine, ktorá bola dlhé roky súčasťou Juhoslávie a o istej jugonostalgii, ktorú vnímajú podobne ako u nás ľudia, ktorí si prešli hrôzami občianskej vojny v 90- tych rokoch, ktorá prerástla v genocídu, ktorá definitívne zmenila na niekoľko generácií vnímanie vzájomných vzťahov obyvateľov tejto postkomunistickej krajiny.
Autorka citlivo, otvorene a kriticky vníma kultúrny nielen európsky priestor a do jej hľadáčika sa dostala vďaka pozvaniu na Stredoeurópske fórum aj Bratislava.
Dubravka Ugrešič nie je úslužná z dôvodu pozvaní na rôzne literárne festivaly, prednášky či stretnutia. Vníma svoje publikum, jeho zloženie a schopnosť príjmať aj iné názory a pohľady. Protiví sa jej možnosť, že sa od niekoľkominútovej čítačky, až po hodinové stretnutie s čitateľmi, celé podujatie skončí iba možnosťou podpásať pár programov a fotografií. O tomto literatúra nie je a nemá byť.
Mne sa najviac páčila a najviac som súznela s treťou časťou esejí, kde autorka hovorí o literatúre, univerzálnosťou či prázdnotou autorkou alebo autoriek, ktorých vykladáme na piedestál predajnosti a čítanosti pretože do svojich kníh pridávajú to správne "korenie" , ktoré je dôležité pre prijatie ich diela po skoro celom svete, aby bolo možné ho dodať vo veľa prekladoch všade kde bude záujem. Dubrava Ugrešič je feministka a citlivo vníma neprítomnosť žien najmä v kanonizovanej literatúre, na miestach, kde sa rozdávajú literárne ceny a vytvára sa tak zoznam tých "pravých", umeleckyo vysoko hodnotených mužov- autorov, ktorí zväčša knihy svojich kolegýň nečítajú, nepoznajú. Feminizmus a postkolonializmus sú dnes aj v akademickom prostredí nielen výstrednosťou, ako tomu bolo ešte pred niekoľkými rokmi, ale nevyhnutnosťou. Aj z tohto dôvodu niektoré ženské africké či ázijské autorky dosahujú počty predaných a čítaných kníh na úrovni ich mužských kolegov. Toto vyrovnanie sa mužom nielen v literatúre, ale aj v hudbe, filme či výtvarnom umení je ale podmienené akýmsi spojením vnímania konkrétnej umelkyne ako "mučeníčky", ktorá sa musí pre svoju umeleckú kariéru vzdať a vysporiadať sa z mnohými obmedzeniami, obvineniami a zneužitím. Toto ženy prezentujú viac ako svoju invenciu, nadanie a tvorivosť a často a rady o tejto skutočnosti hovoria, čím vytvárajú akými príbeh o príbehu, svoj vlastný naratív idúci ruka v ruke s dielom, ktoré ich charakterizuje.
Eseje sú širokým zdrojom diskusií na rôzne témy. S autorkou môžeme aj nemusíme súhlasiť, môže sa nám zdať príliš radikálna, otvorená a kritická, ale tento jej postoj vyplýva z rôznych asociácií s jej životom aj za hranicami rodnej krajiny, kultúrnymi zmenami v Európe a formatívnou literatúrou ktorá ju silno ovplyvnila.