“Detstvo sú ruky, do ktorých ťa vložia po namáhavom výstupe z lona a ktoré ťa pustia, keď ich najviac potrebuješ. Pretečieš medzi ich roztrasené prsty. “
Autorka zachytáva život dievčaťa a neskôr ženy, ktorá vyrastá v chudobe v presne neurčenom malom slovenskom meste. Neistá sociálna situácia, bezohľadná matka a krutí spolužiaci jej podkopávajú sebavedomie a aj preto je to od počiatku život plný pochybností a sebaspytovania. Narastajúci pocit viny sa postupne stáva palivom k obviňovaniu všetkých navôkol. Útočisko hľadá raz v spovedniciach, inokedy v anonymných hotelových izbách. Dokáže sa Alica zbaviť pocitu, že svoj osud nemá pod kontrolou, že jej slobodná vôľa je len ilúziou?
Tak 3,5⭐️ (vážený priemer, kde niektorým pomyselným častiam ako napr. detstvo dávam bez rozmyslu 5, iné, záverečné časti so zbytočnými opismi zbytočných sexov napr. u mňa hodnotenie ťahali dolu)
Nie všetko, o čom autorka písala ma bavilo, bavilo ma však, ako myšlienky, slová a vety formulovala a ukladala na papier.
Niektoré veci sa mi zdali zbytočné, niektoré zbytočne zdĺhavé, niektoré časti života sa mi zdá sa kvôli kontextu chýbali, aj záver by som (autorke) priala iný, šťastnejší, uzavretejší (s razantnejším odsúdením domáceho násilia?) - z textu však prýštila taká potreba vyrozprávať svoj osobný príbeh, že akékoľvek hodnotenie zdá sa nepatričné. Kto som ja, aby som hodnotila: všeličo život prináša a všelijako to riešime, všeličo sa pri vzdialenom pohľade zdá nedôležité a dej neposúvajúce, ale to je ten život.
Na kolenách ma možno nedostalo na kolená, ale nemala som od toho ďaleko. Autorka nám predstavuje hrdinku, ktorá je od narodenia odvrhnutá, hoci má rodinu; osamelá, hoci túži po dotyku; plná živočíšnej túžby, hoci sa z nej ihneď potrebuje vyspovedať. Jej život predurčuje generačná chudoba, submisívnosť vo vzťahoch, deti a manžel. Nie je schopná nájsť uspokojenie ani svoj hlas, nedokáže sa vymaniť zo železného zovretia nenaplneného života.
Čitateľ by si nepochybne prial rozhrešenie v závere diela, no musím uznať, že pomerne otvorený koniec iba podtrhuje cyklickosť tragédie ľudského prežívania, ktoré najmä v slovenskej realite niekedy naozaj nemá konca.
Vyzdvihujem svieži štýl a sarkazmus v narácii, hoci sa mi zdá, že v prvej polovici knihy bola dynamika rozprávania jemne svižnejšia. Aj tak však rozhodne odporúčam.
Absentujúce či narušené rodinné vzťahy, potláčanie vlastného ja a následné "topenie sa" v rozbúrených túžbach, potrebách a pocitoch, toxickosť namiesto romantiky či telesnosť ako forma sebaprijímania, akceptovania chaotickej podoby života.
Aj tak by sa dal v skratke zhrnúť útly, no zároveň nesmierne obsiahly, debutový román Alice Cárskej - Na kolenách. Román priam obsesívne kĺbiaci náboženstvo, či možno skôr vieru, s prebúdzajúcou sa, a postupne bujnejúcou i potláčanou, sexualitou, román, v ktorom sex nie je len sexom, ale i akousi pomstou či možno skôr odplatou, odkazom i sebavyjadrením, román, ktorým sa od začiatku do konca tiahne úpenlivá, i keď v podstate neúspešná, potreba uniknúť.
"Detstvo mi pripadá ako najkrutejšie obdobie života. Detstvo je kada s olejom, do ktorej je človek ponorený po krk, sud so smradľavým olejom otca automechanika, v ktorom oťažie každá končatina a myšlienka, každý sen. Absolútna nemohúcnosť, neschopnosť pohybu, nemožnosť čokoľvek zmeniť. Detstvo je bezmocnosť obrovskej moci zázemia, ktoré si nevyberieš a ktoré ťa drví v pästiach pomerov. Tie majetkové cítiš a tie intímne radšej nechceš poznať."
Alica tápa, túži s nádejou vystiera ruky a sklamane padá. Osamelo, s pocitom odstrčenia, nechcenia či nepochopenia, prijíma deň za dňom, rôčik po rôčku životom len tak nesmelo cupitá, kde-tu zakopáva, zviecha sa a opäť klesá. Na samé dno. Na kolená.
Na kolenách nie je príjemná ani chutne sladká, ako by na prvý pohľad mohla vyzerať. Je plná výčitiek, sexu a sebaspytovania, plná rán, smútku aj akéhosi sťažovania. Plná nespokojnosti a živočíšnou únavou motivovaných iracionálnych rozhodnutí. no napriek tomu sa ju oplatí prečítať.
Naša hlavná hrdinka, dievča menom Alica , pochádza z chudobných pomerov a my sledujeme jej životnú etapu. Detstvo, puberta, mladosť, muži, rodičovstvo... Táto kniha ma emocionálne dosť vyviedla z miery. Na to, aká je útla, som ju čítala pomerne dlho. Netuším či v zlom, alebo v dobrom, nechcem sa na to pozerat takto, pretože hlavná hrdinka je také nemehlo, ktoré by som fackala a zároveň hladkala naraz. Autorka má neuveriteľný bohatý rozprávačský štýl a sype zo seba také úvahy, kde som sa často prichytila, že moje čelo je síce prikrčené, ale hlava sa kýve a dáva jej za pravdu. Veľmi veľká sonda do ženských pocitov, v nejednej som sa aj našla, hlavne v tých témach materstva. Sú jednoducho dost drsné aj v reálnej časti života, nie len na stránkach. Pôsobilo to na mňa dokonca aj ponuro a stiesnene, Alica je príkladom toho, že pred osudom sa ujsť zrejme nedá na toľko percent, koľko by sme chceli. Nuž, presne tak, zostala som z toho "Na kolenách" aj ja...
Po dlhšej dobe ma v kníhkupectve zaujala slovenská literatúra. Na jednej strane som zahliadla estetickú obálku vydavateľstva Brak v nezvyčajných farbách a na druhej dvojznakosť názvu knihy. Na kolenách sa modlíme, na kolenách však aj „hrešíme“ (nie žeby som to považovala ja sama za hriech, odkazujem týmto však na náboženský podtón názvu a celého diela).
Obsah knihy sa mi, bohužiaľ, zdal plochý. Akoby sa autorka snažila na tých pár strán natesnať čo najviac utrpenia. Okrem toho mi za tým všetkým chýbal hlbší zmysel. Bol to skôr memoár jednej dievčiny s nešťastným životom než ucelené literárne dielo. Takto som to aspoň vnímala ja.
V tejto knihe som si však našla aj niečo, čo sa mi páčilo veľmi, a to bol jazyk, aký autorka používala. Jej krásne obrazy, rytmus, slová. Určite by som siahla aj po ďalšej knihe od nej len pre ten jazyk.
Knihu sme mali na stole a pôsobila na mňa zaujímavo, tak som si povedala, že to skúsim. Predsa len, titul znie: Na kolenách. . S Alicou (hlavnou postavou) som sa nechcela stotožniť. Myslela som si, že na to nemám dôvod, ale silné presvedčenie a utiekanie sa v ťažkých situáciách k Bohu mi niečo naznačoval. Niečo, čo podľa mňa zažil nachvíľu aspoň niekto z nás - vinu. . Postupné stupňovanie a zamotávanie mi pripomenulo dve veci. Šťastné konce z rozprávok a Štokholmský syndróm. Avšak, ak by som mohla knihu by som si nechala. Pretože vykonštruovanie vzťahu medzi Alicou a Romanom je napísané pre mňa absolútne skvelo a naposledy som tak nenávidela len Jofreeho z Game of Thrones. Postupným transformovaním Alicinej osobnosti som sa tešila na očakávaný happy ending, rozvod, dobrý život. A možno aj to je pravdepodobne dôvodom, prečo som poslednú noc nespala a takmer som knihu prečítala počas jednej noci. Hlavná hrdinka totižto skúša možné aj nemožné, aby sa lepšie spoznala. . Na knihe ma najviac bavil jej rozpor medzi vierou a spoznávaním svojho sexuálneho ja. Vierou, že v jej utrpenie sa pretransformuje na to, po čom vždy túžila. Aj napriek tomu ostáva verná Romanovi, ktorého by som v reálnom svete sfackala, tu pozorujem Alicinu stratu snahy, pri ktorej si povie, že je pre neho stabilitou. Práve táto imaginárna viera vo vlastného muža ma držala počas celej doby čítania a čakala som ako sa vyrieši ich vzťah. A podobne s Romanom aj ďalší milenci a kamarátka Barbora. Autorka tým ponúka paradoxný pohľad na vzťah dobra voči peniazom. Ako Boris, ktorý síce robil protizákonnú činnosť, ale Luciu považuje za boží trest, pre ktorý ho žena podviedla. . Každý si knihu môže interpretovať podľa seba. Určite mi nestačí jedno prečítanie, pretože sa rada vrátim a v knihe prahnúcej po citoch, uspokojení a šťastí (a aj trošku finančnej stability) a hľadaní odpustenia aj za to, za čo niekedy naozaj nemôžeme, sa dá toho nájsť ešte oveľa viac.
This entire review has been hidden because of spoilers.
“Detstvo mi pripadá ako najkrutejšie obdobie života. (…) Detstvo je bezmocnosť obrovskej moci zázemia, ktoré si nevyberieš a ktoré ťa drví v pästiach pomerov,” píše Alica Cárska v úvode svojej knihy Na kolenách. Prináša v nej príbeh o dievčati, ktoré pochádza z komplikovaného prostredia prestúpeného chudobou a predsudkami. Celý život sa navyše vyrovnáva s tým, že mama ju sprvu nechcela. Zadumaný otec, v náročnejšom období alkoholik, jej pomôcť nedokáže, a preto sa Alica najskôr utieka k Bohu a potom do náruče chlapcov. A výsledok? Ešte väčší zmätok a nepochopenie.
Alica sa hľadá, a potom na seba zabúda, chce žiť tak ako sa má. Vhodne? Tak ako hovoria všetci naokolo. No namiesto spokojnosti a pokoja dostáva facky od muža a odmietnutie od mamy.
“Ostala som v slepej ulici. Dvadsaťročné dievča, ktoré sa nemalo s kým porozprávať. Ktoré sa bálo viet: ‘Ja som ti to vravela.’ a ‘Sama si za to môžeš, teraz za mnou nechoď.’ Ktoré nesmelo chcieť, nesmelo cítiť, nesmelo byť na príťaž a na smiech.”
Alica je však inteligentná a rozhľadená žena, ktorú najviac ovplyvňujú zlé rozhodnutia. Je to osud? Dá sa mu vzoprieť a už neopakovať chyby? Kniha Na kolenách neponúka všetky odpovede a napokon ani nie sú treba. Ponúka však veľmi čítavo napísaný príbeh, uveriteľný, pripomínajúci toľko žien a dievčat, že sa ani nečudujem, že ho autorka zverejnila pod pseudonymom.
Zimomriavky a husia koža. Tenká kniha, ktorá sa ťažko čítala ale stála za to. Veľmi by som si priala aby bola táto kniha fikciou a autorka opísané situácie nezažila. Keby niekto viete viac prosim dajte mi vediet, nech mozem pokojne spavat.
Tak nepohodlné čítanie som už dlho nemala - niekde na pomedzí príbeh odrádza zúfalstvom hlavnej hrdinky príbehu, ale zároveň nemožnl odtrhnúť oči od knihy - surového, zväzujúceho, nepohodlného. (prečítané na jeden hlt.)