Jump to ratings and reviews
Rate this book

Zoo: Γράμματα όχι για την αγάπη

Rate this book
Ο συγγραφέας του βιβλίου εύχεται ειλικρινά στους αναγνώστες του να μη λάβουν ποτέ τέτοια γράμματα.

Παραβιάζεις τη συμφωνία. Μου γράφεις από δυο γράμματα τη μέρα. Μαζεύτηκαν πολλά. Γέμισε το συρτάρι του γραφείου, ξεχείλισαν οι τσέπες και η τσάντα μου. Λες ότι ξέρεις πώς γράφτηκε ο Δον Κιχώτης, αλλά ερωτικό γράμμα να γράψεις δεν ξέρεις. Και γίνεσαι όλο και πιο κακός. Δεν γνωρίζω πολλά από λογοτεχνία, αν κι εσύ είσαι κόλακας και ισχυρίζεσαι πως καταλαβαίνω σχεδόν όσο κι εσύ· όμως από ερωτικά γράμματα γνωρίζω. Γράφεις για τον εαυτό σου, κι όταν γράφεις για μένα, με κατηγορείς. Τα ερωτικά γράμματα δεν γράφονται για να ικανοποιεί κανείς τον εαυτό του, όπως και ο αληθινά ερωτευμένος δεν σκέφτεται στην αγάπη τον εαυτό του. Εσύ γράφεις με διαφορετικά προσχήματα πάντοτε το ίδιο. Σταμάτα να γράφεις για το πόσο, πόσο, πόσο με αγαπάς, γιατί στο τρίτο «πόσο» αρχίζω να σκέφτομαι άσχετα πράγματα.

Άλια

168 pages, Paperback

First published January 1, 1923

59 people are currently reading
2360 people want to read

About the author

Victor Shklovsky

151 books116 followers
Viktor Borisovich Shklovsky (Russian: Виктор Борисович Шкловский) was a Soviet literary theorist, critic, writer, and pamphleteer.

Ratings & Reviews

What do you think?
Rate this book

Friends & Following

Create a free account to discover what your friends think of this book!

Community Reviews

5 stars
326 (33%)
4 stars
344 (35%)
3 stars
244 (24%)
2 stars
53 (5%)
1 star
15 (1%)
Displaying 1 - 30 of 153 reviews
Profile Image for  amapola.
282 reviews32 followers
July 16, 2019
Lei gli chiede di non parlarle più d’amore nelle sue lettere. Lui lo fa. Ma non c’è bisogno di parole d’amore per parlare d’amore. Si può parlare anche di automobili, di pieghe dei pantaloni, di animali, di cappotti primaverili, di forchette, di…
Un libro semplice e complesso insieme. Possiamo leggerlo come un romanzo epistolare autobiografico o come un memoir, oppure anche come un saggio per la miriade di riferimenti letterari in esso contenuti.
Un libro strano, originale, che regala emozioni, sorrisi, curiosità di saperne di più, stupore; mescola il dolore dell’amore non corrisposto, la passione per la letteratura, la nostalgia dell’esule per la grande Madre Russia. Non solo. Addentrarsi in queste pagine è un'avventura, dove la trama scompare e noi diventiamo partecipi di un diverso modo di scrivere, ma anche di leggere. E la bravura (l’arte) di Victor Sklovskij nel parlare d’amore senza parlare d’amore è commovente.

Parlare d'amore mi fa male.
Parleremo di automobili.

Profile Image for Patrizia.
536 reviews164 followers
July 14, 2020
Che meraviglia! Lettere non d’amore in cui l’amore si fa strada testardo e non corrisposto, in una Berlino tutta uguale, i cui palazzi sembrano comprati in serie da un negozio. Lo Zoo, il quartiere in cui vivono gli emigrati russi; le automobili; i cappotti; gli intellettuali e le riflessioni su arte e letteratura; elementi apparentemente scollegati uniti dalla nostalgia per la Russia e da una donna che impone regole difficili da rispettare: non parlare d’amore, non telefonare.

“Scusa, Alja, se la parola ‘amore’ è uscita di nuovo, nuda, nella mia lettera sono stanco di scrivere non d’amore. [...] Concedi libertà alle mie parole, Alja, fa che possano venire da te come cani dal proprio padrone, per giacere ai tuoi piedi
Scarpe misura 37, guanti misura 6”.
Profile Image for Maria Clara.
1,241 reviews717 followers
September 19, 2016
Sí, ya sé, Víctor Shlovski fue un escritor ruso, así que tendría que hablar de vodka, decir, quizá, que su voz narrativa es clara y dura como esta bebida, pero me he encontrado con una lluviosa tarde de invierno y un té negro entre las manos.

"Me has dado dos encargos: 1) No telefonearte. 2) No verte. Así que ahora soy un hombre ocupado. Hay un tercer encargo: no pensar en ti. Pero ese no me lo has confiado".

ZOO O CARTAS DE NO AMOR es una maravillosa novela epistolar que mezcla el dolor del exiliado, con cotilleos literarios y con el amor no correspondido. Pero no sólo es una mezcla de literatura, de dolor y de amor, no, adentrarse en sus páginas es toda una aventura, donde la trama desaparece para hacernos participes de otra manera de escribir y de leer.
Profile Image for Noce.
208 reviews364 followers
March 3, 2013
È il gesto che conta

Dice Sklovskij: Sei russo? Hai di sicuro l’andatura pesante. E non solo in senso letterale.

Sei russo e sei un letterato che vuole scrivere d’amore? Hai già perso a tavolino. La letteratura russa ha una naturale propensione all’insuccesso amoroso e alla lagnanza.

Sei un russo letterato che scrive d’amore, e per di più in forma epistolare? Incomincia ad allineare le lamette del rasoio sul lavandino. I romanzi epistolari preannunciano fini tragiche e cuori infranti.

Sei un russo, letterato, che scrive d’amore in forma epistolare, e la crudele amata ti vieta di scriverle d’amore? L’abisso dello sconforto.

Sei un russo, bla bla bla, e non solo devi aggirare il divieto dell’amata, ma non sei neanche corrisposto? Un suicidio assistito. Nel senso che noi lettori ci portiamo pop corn, sedia da regista e cuscino usurato da casa, e assistiamo al lutto e allo sconforto della tragedia annunciata.

Ma voi ve la ricordate la teoria di Proust sull’amore non corrisposto? Ve la faccio breve: che quando non sei corrisposto, ci metti tre vite e mezzo a rendertene conto, per una semplice questione di riverbero. Mi spiego: metti che ti innamori follemente di qualcuno che manco ti vede. O se anche ti vede, abbozza (per cortesia, per pigrizia, per mancanza di polso, per comodità, chissà). L’oggetto del tuo amore diventerà improvvisamente il centro del tuo universo, quello su cui riversare tutto l’amore e le attenzioni che puoi. Secondo Proust, è questo il momento del riverbero. La potentissima ondata d’amore con cui tu ricopri l’amato, rimbalza sulla superficie della sua insensibilità, ovviamente crudele e meschina insensibilità, e come un boomerang ritorna velocissimo verso di te. E tu, cieco e per di più con gli occhiali da sole, scambi questo riverbero per amore suo, proveniente dall’oggetto amato, mentre invece è un misero riflesso del tuo. I tempi necessari per toglierti definitivamente il prosciutto dagli occhi e capire l’inghippo, si allungano quindi sensibilmente. Ed è anche probabile che non morirai di gioia quando finalmente ti accorgerai che hai amato qualcuno che, al massimo, ti tollerava per educazione. Il brutto di questa cosa, è la frustrazione che ti assale quando capisci veramente cosa è successo, di solito cent’ anni dopo che i tuoi amici più cari te l’hanno detto e ripetuto fino alla nausea con tanto di disegnini esplicativi (e quindi diventano per forza di cose cent’anni di solitudine, perché insomma, anche gli amici hanno un limite di tolleranza più o meno variabile).

Rispetto a questa teoria, Sklovskij si colloca in una posizione di comodo. Nel senso che sta proprio comodo sul sofà, consapevolissimo di non essere corrisposto fin dall’inizio. E scrive. Scrive per episodi, per lettere, per aneddoti, godendosi masochisticamente il suo dolore. E ne fa una cosa meravigliosa. Un amore che va letto come si sgrana un rosario, sfibrando la fede dall’amore chicco per chicco, un ricamo che travalica l’oggetto amato, sviscera la saudade dell’esiliato in terra straniera, e si adagia di nuovo su parole che non c’entrano niente con l’amore eppure parlano solo di quello. In tutte le accezioni possibili. Declinandolo in termini di macchine, di transatlantici, di forza di trazione, di guerra, di telefonate, di dissertazioni sul plurale maiestatis.

Vi sembrerà che io stia vaneggiando. Parlare d’amore non parlandone sembra impossibile. Invece non lo è se ci si concentra sulla movenza iniziale. Sklovskij dal suo malinconico sofà, l’ha capito perfettamente. E quando ha smesso di scrivere e si è alzato, ha lasciato pagine e pagine di parole, che non parlano d’amore, ma sono di più. Sono gesti d’amore.
Profile Image for Janet.
Author 25 books88.9k followers
May 31, 2021
I'm starting a big Shklovsky jag. He was a Russian futurist/formalist critic, and a brilliant, epigrammatic kind of thinker. This novel in letters was written when he lived in Berlin in 1922-23, before his return to the Soviet Russia... he couldn't take the corrosiveness of emigre life, the loss of the particularity of his Russianness, of the propulsiveness of time.

Shklovsky at the time was madly in love with Elsa Triolet, a fellow emigre and author--sister of Lilia Brik, Mayakovsky's lover. Triolet, who didn't love him, declared he could write her about anything but not about love. So he wrote about Russian literature, the human soul, Europe, emigration, machines, their time, characterizations of his friends, like Pasternak and Khlebnikov--and love, despite himself--all delivered in his classic terse ironic style.

"At first, I was drawn to you as sleep draws the head of a train passenger toward his neighbor's shoulder."

"I frightened you with my love; at the beginning, when I was still cheerful, you liked me better. That comes from Russia, my dear. We walk with a heavy tread. But in Russia I was strong; here I have begun to weep."

(In Berlin most of the Russian emigres lived near the zoo--hence the title and zoo metaphors...) "The baby lions are suckled by dogs, so they know nothing about their lofty origins.... the adult lions languish."

As a writer, this one in particular made me laugh out loud: "A man writing something big is like the driver whose 300-horsepower car dashes him against a wall--as of its own volition. Drivers say that a car like that will 'do you in.' "

"In H.G. Wells' descriptions of life, you can see clearly how man is controlled by things.
Things have reshaped man--especially machines.
Nowadays man only knows how to start them, but then they continue running without any help. They run and run and they crush man. In science the situation is extremely serious....
The certainties of reason and the certainties of nature have evaporated.
Once there was a top and a bottom, there was time, there was matter.
Now nothing is certain. Method reigns supreme.
Method was devised by man.
METHOD.
The "food of the gods" was found, but we are not partaking."

So brilliant, so quotable. Next: The Third Factory






.
Profile Image for Vit Babenco.
1,784 reviews5,791 followers
September 7, 2015
“Life is hard for anyone who loves a woman or his art.”
If your love is unrequited and the theme of love is forbidden what will you write about in your missives to your beloved?
The answer is here in this book… You will write about everything: art, people, city, writing, weather, journeys, homesickness, unhappiness – but behind every word there is love and love will keep breaking through.
“There are so many different creatures in this world and all of them hallow and curse God in their own way.”
The language of the novelette is very imaginative and it creates an inimitable atmosphere of an ultimate nostalgia.
Profile Image for piperitapitta.
1,050 reviews465 followers
September 27, 2017
Noi, i non amanti dello Zoo di Berlino.[*]

Se Viktor Šklovskij fosse stato una parola sarebbe stato un calembour.
Gioca con le parole d'amore, gioca con l'amore, gioca con il lettore, gioca forse anche con se stesso.
Esule russo a Berlino, 1923 - «A Berlino i russi passeggiano attorno alla Gedãchtniskirche, come le mosche volano attorno al lampadario», e mi viene da pensare a «Come le mosche di autunno», lo splendido racconto in cui Irène Némirovsky descrive la vita della famiglia russa, in fuga dalla rivoluzione bolscevica, trapiantatasi a Parigi - soffre per amore: amore per una donna, Alja, e amore per la Russia, della quale sente l'assenza e soffre per l'allontanamento forzato.
Alja, estenuata dalle sue continue profferte amorose - «Con vari pretesti scrivi sempre di una cosa sola. Smetti di scrivere quanto, quanto, quanto mi ami, perché al terzo «quanto» comincio a pensare a qualcos'altro» - ma compiaciuta dalla perseveranza e dall'essere oggetto centrale dei suoi pensieri, gli vieta di scrivergli dei suoi sentimenti - ma lo invita a raccontargli di altro.
E nelle sue lettere, non d'amore, Šklovskij , con brillante malinconia, ritrae attraverso se stesso, la Berlino di quegli anni dei primi del Novecento - «Ma com'è difficile descrivere Berlino. Non la si afferra» - in cui intellettuali, poeti e scrittori, si riversavano in Europa per fuggire dalla fine di un impero e da nuove persecuzioni, per finire in una nuova gabbia, quella del quartiere berlinese che fiancheggia lo zoo dove gli esuli russi si trovano a vivere e a riconoscersi.
Ma non è Šklovskij, ci dice a un certo punto Šklovskij stesso, quello che scrive, e Alja non è mai esistita: è solo un pretesto, un gioco, uno stratagemma usato da egli stesso per scrivere e raccontare di poesia, di politica, di satira, di avanguardie artistiche, di nostalgia, per cercare di afferrare quella Berlino che li attira come mosche ma che nel contempo non li accoglie come vorrebbero - «A Berlino non si può, è maleducato parlare a voce alta in russo, per strada. I tedeschi quasi bisbigliano. Vivi pure, ma taci».
Peccato, per me, non essere riuscita a cogliere tutti i riferimenti politici e letterari dei quali l'autore dissemina l'opera (e le note in parte cercano di supplire a questa carenza, già messa in conto, del lettore), di aver dovuto, giocoforza, accontentarmi di apprezzarne l'ironia scoppiettante, l'appassionato romanticismo, l'amore irreversibile per la vita.
E poi, alla fine di quella che è stata un'opera vista e rivisitata nel tempo da più di un'edizione, e corredata da una bella prefazione delle stesso Sklovskij e dalla Il Serraglio, la splendida poesia in esergo del poeta futurista russo Velemir Chlebnikov, il coup de théâtre: Alja è sempre esistita, ma si chiamava Elsa Triolet. E Šklovskij , era sempre Šklovskij .
E l'amore?
Neanche un minuto di non amore, ci aspetta, sembra dirci e ricordarci Šklovskij, lo scopriremo solo vivendo.
Ah no, quello era Lucio Battisti.

http://youtu.be/qVRqPMwNHww

Mi hai assegnato due compiti.
1) Non telefonarti.
2) Non vederti.
Adesso sono un uomo impegnato.
C'è ancora un terzo compito: non pensarti. Ma questo, tu non me l'hai affidato.
Tu stessa alle volte mi chiedi: "Mi ami?".


[*«Com'è noto, a Berlino, i russi vivono nei pressi dello Zoo.»]
Profile Image for Dimitri.
176 reviews72 followers
September 15, 2023
“Una storia d’amore vera, dunque, ma negata da una donna ad un uomo e poi dall’uomo a se stesso.” (dall’introduzione di Maria Zalambani)

Per evitare l’arresto, Viktor Sklovskij nel 1922 fuggì a Berlino dove, frequentando l’ambiente degli esuli russi, conobbe Alja, di cui si innamorò. Stanca delle lettere che lui le inviava giornalmente, Alja gli proibì di parlare d’amore.

Mio caro, mio amato. Non scrivermi d’amore. Non devi. Io sono molto stanca. Sii leggero, diversamente fallirai in amore. Ma tu, di giorno in giorno, diventi sempre più triste. Mio caro, devi prenderti un periodo di riposo.

Viktor allora le scrisse di letteratura, di automobili, della nostalgia per la Russia, degli altri artisti esuli, di piccoli eventi nella noiosa vita quotidiana: lettere apparentemente non d’amore, ma concepite per aggirare la proibizione di Alja.

Una donna mi ha telefonato. Io ero ammalato. Abbiamo chiacchierato. Ho detto che stavo a casa.
E lei, mentre stava già per appendere la cornetta, mi dice:
“Noi oggi andiamo a teatro.”
Dal momento che io avevo appena parlato con lei, non capivo: “Noi chi? Io sono ammalato.”
E’ assurdo! Noi vuol dire io e ancora qualcun altro.
In Russia “noi” è più forte.


Ventinove lettere, quasi tutte di lui, i cui originali sono conservati in un archivio a Parigi. Dopo la pubblicazione del romanzo e dopo il ritorno a Pietroburgo, Sklovskij prese le distanze da quanto aveva scritto, rivelando di avere inventato una donna e un amore. Anche perché la moglie che aveva lasciato in Russia era piuttosto gelosa.

Oggi è il 5 febbraio … Continuo a non parlare d’amore.
Indosso un cappotto autunnale, ma se arrivasse il gelo, bisognerebbe chiamarlo cappotto invernale.
Non amo il gelo, e neppure il freddo.
A causa del freddo l’apostolo Pietro ha rinnegato Cristo. La notte era fresca, così lui si avvicinò al fuoco, ma presso il fuoco si teneva il giudizio pubblico, i servi chiesero a Pietro di Cristo e Pietro lo rinnegò.
Il gallo cantò.
Il freddo in Palestina non è intenso. Probabilmente, fa più caldo che a Berlino.
Se quella notte fosse stata tiepida, Pietro sarebbe rimasto nell’oscurità, il gallo avrebbe cantato invano, come tutti i galli, e nel Vangelo non ci sarebbe stata ironia.
Meno male che Cristo non è stato crocifisso in Russia: il clima, da noi, è continentale, il gelo è accompagnato dalla tempesta; i discepoli di Gesù sarebbero venuti a frotte presso i fuochi ai crocicchi e avrebbero fatto la fila per rinnegarlo.
Profile Image for flaminia.
452 reviews129 followers
September 23, 2019
"Questa lettera termina con una frase crudele: "smetti di scrivere quanto, quanto, quanto mi ami, perché al terzo "quanto" comincio a pensare a qualcos'altro". L'autore del libro augura sinceramente ai suoi lettori di non ricevere mai lettere del genere".

lui la ama e le scrive, le scrive, le scrive, anche se lei si sfastidia. le scrive d’amore, le scrive non d’amore, le scrive dell’amore per la russia, le scrive dello spaesamento suo e degli altri esuli costretti a berlino, le scrive di automobili, di artisti tristi, dell’arte di impugnare le forchette e di stirare i pantaloni, di solitudini, di rivoluzioni e delle disillusioni che le rivoluzioni portano con sé. in ogni lettera lui si denuda l’anima e si taglia le vene. c’è tanta malinconia, ma anche tanto entusiasmo, e non si può fare a meno di esserne affascinati.
Profile Image for Ρένα Λούνα.
Author 1 book186 followers
August 14, 2023
Προς τις τελευταίες σελίδες, διαβάζοντας το Zoo: Γράμματα όχι για την αγάπη, στο ημίφως ενός βραδινού λεωφορείου περιτριγυρισμένη από βαριά βλέφαρα, έχωσα το πρόσωπό μου μέσα στις τσακισμένες σελίδες και έμεινα εκεί μέσα για λίγο. Δεν ήμουν σίγουρη ποιος χρειαζόταν τη χάρτινη σιωπή -υποθέτω εγώ- μιας και ο Βίκτορ Σκλόφσκι είναι σε ένα νεκροταφείο στη Μόσχα κοντά στον ποταμό Σετούν, κάτω από μια γκρι πέτρα σημαδεμένη με έναν σταυρό και φαίνεται να μην έχει ανάγκη τίποτα.

Όσο ζούσε όμως εξόριστος στο μικρό ρωσικό Βερολίνο είχε ανάγκη έναν ανοιχτό δίαυλο επικοινωνίας με την Έλσα Τριολέ με κάθε κόστος. Ερωτεύτηκε την αδελφή της Λίλια Μπρικ, της ερωμένης του Μαγιακόφσκι και την πρώτη γυναίκα που τιμήθηκε με το βραβείο Γκονκούρ, συγγραφέας και μεταφράστρια, η οποία παραμένει μακριά του, λίγο έξω από το Παρίσι, σε ένα πάρκο στολισμένο από γλυπτά, δίπλα στο άντρα της.

Το βιβλίο αυτό γεννήθηκε από την ερωτική απογοήτευση του Σκλόφσκι και τον όρο που του έθεσε η Τριολέ: αποδέχτηκε τα γράμματά του, αρκεί να μην αφορούν αγάπη. Πόσο σκληρά ιδιοφυές; Μια ιδιαίτερη συνθήκη που απαιτούσε ιδιαίτερους χαρακτήρες για να υπάρξει. Ο εξόριστος από πόλη και έρωτα, περιπλανιέται στη γειτονιά του ζωολογικού κήπου (οι περισσότεροι εμιγκρέδες στο Βερολίνο ζούσαν κοντά στον ζωολογικό κήπο) σαν φυλακισμένο ζώο, όπου και καταγράφει τις παρατηρήσεις του ανάμεσα στις όψεις του Βερολίνου και τη ρωσική κοινότητα, την Ευρώπη, τη διαύρωση της ρωσικής του ταυτότητας, την αίσθηση του χαμένου χρόνου, την κριτικολογία για τη λογοτεχνία και τις ρίζες λογοτεχνικής θεωρίας, τα αυτοκίνητα και τις μηχανές τους, την ανθρώπινη ψυχή, τα υπερωκεάνια ταξίδια, τον πόλεμο, τους τρόπους καλής συμπεριφοράς, τα τηλεφωνήματα και τη λεξιπλασία, όλα με ένα λιτό αλλά συχνά ειρωνικό ύφος, τονίζοντας με ήπιο τρόπο τα δεσμά του, παραπονούμενος για αυτά, ταυτόχρονα φανερά φοβούμενος μην σταλθεί σε ακόμα πιο αυστηρή φυλακή.

Η αγάπη του στάζει, σχηματίζοντας λεκέδες πάνω σε κάθε τι που καταπιάνεται και έτσι είμαστε μάρτυρες ενός επίπονου βιογραφικού ντοκουμέντου, ενός ακόμα επιστολικού μυθιστορήματος από ανθρώπους που πια απουσιάζουν, ιδιαίτερο ως προς τον πλούτο του στη λογοτεχνική θεωρία αλλά και τα λογοτεχνικά κουτσομπολιά της εποχής – τι καλύτερο;

Από την αρχή μπορεί κάποιος να προετοιμαστεί για τη σημασία αυτής της χειρονομίας και την αντήχηση αυτής, άλλωστε πρόκειται για έναν Ρώσο που γράφει για αγάπη. Βέβαιο πως θα έφτανε ένα τραγικό ακόμα τέλος. Ο ίδιος μιλάει για το βαρύ ρωσικό του πληγωμένο περπάτημα και μας τοποθετεί στη γωνία από την οποία φαίνεται να παρατηρεί τον εαυτό του - κυρίως ρομαντικά λογοτεχνικά.

Ο Σκλόφσκι νιώθει άνετα με την όλη του αυτοηττώμενη συμπεριφορά έχοντας επίγνωση πως είναι θέμα χρόνου η Τριολέ να σταματήσει να τον ανέχεται τελείως, βρίσκοντας πως παρά το πνεύμα του υποκύπτει στο μεγαλύτερο αμάρτημα: να γίνεται συχνά βαρετός με τα 'πολύ' του έρωτά του, τα οποία του ξεφεύγουν σε κάθε ευκαιρία, καταλάθος και επίτηδες. Μάλιστα η αυτογνωσία του διαφαίνεται τόσο ξεκάθαρα που συχνά δίνει την εντύπωση πως επιχειρεί να εξαντλήσει τη συμπάθειά του στο πρόσωπο της Έλσας και την υπομονή της. Τελικά γνωρίζουμε το θλιβερότερο απ’ όλα και το περιμένουμε μαζί του, μιας και δεν αργεί να λάβει το πολύ καθυστερημένο και προβλεπόμενο αντίο.

«Τα γράμματά μου είναι γεμάτα ξένους ανθρώπους, όπως και στις συναντήσεις μας είμαστε τρεις, τέσσερις, καμία φορά κι ολόκληρη χορωδία. Άσε τα λόγια μου ελεύθερα, Άλια, για να μπορέσουν να έρθουν σε εσένα, όπως τα σκυλιά στο αφεντικό τους, και να ξαπλώσουν στα πόδια σου. Παπούτσια νούμερο 37, γάντια 6».
Profile Image for Sofia.
321 reviews133 followers
August 13, 2023
Ο συγγραφέας ,εξόριστος στην περιοχή Zoo του Βερολίνου, γράφει γράμματα στην Αλία .Σίγουρα ερωτευμένος με την ιδέα της, ενδεχομένως ερωτευμένος με την ίδια.
"Δεν ζηλεύω τους ανθρώπους, ζηλεύω τον χρόνο σου. Δεν αντέχω να μην σε βλέπω. Μα τι να κάνω που η αγάπη δεν έχει υποκατάστατο;
Η Αλια, καθώς σίγουρα δεν τον αγαπά, ενδεχομένως και να φοβάται να τον αγαπήσει, του βαζει όρο απαράβατο να μην της μιλά για αγάπη στα γράμματα του.
"Μην μου γράφεις για αγάπη.Δεν χρειάζεται. Είμαι πολύ κουρασμένη.Οπως είπες κι εσύ,δεν το σηκώνει η ράχη μου... Φοβάμαι την αγάπη σου, κάποτε θα με πληγώσεις που μ'αγαπας τώρα τόσο...Σε έχω ανάγκη, ξέρεις πως να με κάνεις να βγαίνω από τον εαυτό μου."
Μια συμφωνία που ο συντάκτης των επιστολών τηρεί τις περισσότερες φορές στα άπειρα γράμματα που της στέλνει, στα οποία της μιλάει για την ζωή στη Γερμανία, τέχνη και λογοτεχνία με πυρήνα πάντα τον έρωτα του. Κάποιες φορές όμως αθετεί την συμφωνία:
"Μου ανέθεσες 2 καθήκοντα: 1. Να μην σου τηλεφωνώ 2. Να μην σε συναντώ. Υπάρχει και τρίτο: να μην σε σκέφτομαι. Αλλά αυτό δεν μου το ανέθεσες.
Μερικές φορές με ρωτάς μόνη σου "Με αγαπάς;"
Απαντώ με την επιμέλεια ενός στρατιώτη του μηχανικού που δεν ξέρει καλά τον κανονισμό της φρουράς " Σκοπιά νούμερο τρία, για το νούμερο δεν είμαι σίγουρος, θέση σκοπιάς - στο τηλέφωνο και στους δρόμους.. Καθήκοντα: να αγαπά, να μην συναντιέται, να μη γράφει γράμματα."
"Με συγχωρείς Αλια που η λέξη " αγάπη" ξεγλιστρησε πάλι γυμνή στο γράμμα μου. Κουράστηκα να γράφω όχι για την αγάπη."
Πρόκειται για τις επιστολές του Σκλοφσκι με την Έλσα Τριολε, σημαντική προσωπικότητα των ρωσικών και γαλλικών γραμμάτων. Διαβάστηκε απνευστι και μπήκε στα αγαπημένα του καλοκαιριού.
Profile Image for miledi.
114 reviews
July 23, 2020
Calore e sentimento

Quanto mi piacerebbe incontrare un uomo come Viktor Shklovsky, che (non) mi parli d’amore in modo così tenero e disarmante!! Sospetto però che uomini così siano una razza in via di estinzione purtroppo.
Libro romanticamente incantevole o, se volete, incantevolmente romantico. Fate voi.
Profile Image for julieta.
1,332 reviews42.5k followers
March 31, 2020
Una hermosura. Habla de todo, también de amor, aunque se supone que no debe hacerlo, en realidad habla más sobre el exilio, sobre el amor, sobre el arte, Rusia y sus dramas. Es pura poesía, la verdad no me resistí a ver todas las notas, cosa que no recomiendo, si es la primera vez que lo leen. Bellísimo, y recomendadísimo.
Profile Image for Laurent De Maertelaer.
804 reviews163 followers
May 16, 2018
Uitzonderlijk origineel brievenboek van de Russische übermensch Viktor Sjklovski, literatuurtheoreticus en oprichter van het Russische formalisme, auteur van scenario's en literair proza, kunsthistoricus en militair. Tijdens WOI was hij officier in het tsaristische leger, maar wanneer de geheime politie in 1922 revolutionairen begint te arresteren, vlucht hij naar Berlijn.
Daar schrijft hij niet alleen zijn memoires (EEN SENTIMENTELE REIS, uitgekomen in de reeks Privé-domein, meteen op de leeslijst gezwierd) maar ook de roman in brieven ZOO OF BRIEVEN NIET OVER LIEFDE. Een Russische balling zwerft door de straten van Berlijn. Hij is verliefd op Alja (de zus van Lilja Brik, lief van Majakovski; Alja maakte later naam als Elsa Triolet en huwde Louis Aragon) en schrijft haar elke dag een brief. Alja verbiedt hem over liefde te schrijven, een verbod waarmee de auteur van de brieven zodanig speelt dat ze bijna uitsluitend net dáárover gaan. Sjklovski illustreert in ZOO enkele van zijn theoretische literatuurprincipes, zoals het bekende 'vervreemding'. Dat werkt erg stimulerend en bevordert paradoxaal genoeg de leesbaarheid en het literaire gehalte van de brieven. De uitweidingen over kunst, literatuur, het emigrantenleven in Berlijn, auto's, etc. zijn geweldig.
Schitterend boek.
Profile Image for Gabriele.
162 reviews136 followers
January 3, 2016
Zoo o Lettere non d'amore o Due microcosmi in forma di lettere

Ci sono almeno due microcosmi in questo librettino, e due microcosmi così distanti fra loro che solo uno scrittore come Sklovskij - il quale è prima di tutto un attento letterato e uno studioso di poetica, e solo dopo uno scrittore - avrebbe potuto unire in un unico testo. Non fatevi dunque confondere da quelle poche righe che compongono la trama: Zoo non è solo un romanzo epistolare (e autobiografico) su un amore non corrisposto, Zoo è tutto ciò che un uomo in esilio è costretto a passare. Un esilio che dal suo essere fisico - la lontananza dall'amata Russia vissuta fra le strade di Berlino - diventa sentimentale, un esilio rappresentato come una donna che vieta al suo spasimante non corrisposto di scriverle lettere d'amore. Questi inizia così a scriverle, e a scriverle delle lettere, delle lettere non d'amore.

"Vivere sul serio fa male. / In questo, tu mi aiuti."

Sklovskij scrive, riscrive, cancella e rinnega che quanto riportato in questo libro sia mai successo veramente, per poi ritrattare solo in punto di morte, quarant'anni dopo averlo scritto: dietro Zoo ci sono talmente tante vicende che spiegare se si tratta di finzione o realtà è essa stessa una storia che meriterebbe di essere scritta, ma che per ora tralasceremo. Il centinaio di pagine che lo compongono, queste ventinove lettere a cui se ne aggiungono e se ne eliminano altre nel corso delle varie edizioni, divagano sull'esilio, sulla letteratura, sui lavori e sulle brevi vicende di tutti i giorni: nell'impossibilità di parlare di amore, Sklovskij scrive alla sua "Eloisa" di tutto ciò che lo circonda, dei suoi pensieri, dei suoi compagni letterati, della nostalgia della sua Pietroburgo. Ed è proprio in questa maniera, lettera dopo lettera, allusione dopo allusione, che Sklovskij nasconde tutto il suo amore non corrisposto.

Dietro ogni pagina, per quanto i temi sembrino tanto distanti, il discorso amoroso si insinua nelle parole usate dal padre del formalismo russo: ne traspare un linguaggio poetico sotto forma di prosa, in cui tutto l'amore di Sklovskij scivola dolcemente nelle pieghe di queste lettere. E quei due microcosmi si distinguono esattamente nel momento in cui Sklovskij non riesce più a trattenersi, in quelle poche lettere in cui pur dicendo che non sta scrivendo d'amore, alla fine scrive proprio d'amore, e lo fa apertamente. E il microcosmo rappresentato da quello "zoo" del titolo (il luogo vicino cui i russi erano confinati a Berlino) si unisce al microcosmo delle lettere d'amore, e il sentimento verso la grande Madre viene riversato verso la più vicina figura di Eloisa. E pur sapendo in partenza di non avere alcuna possibilità ("la letteratura russa è consacrata alla descrizione degli insuccessi amorosi"), Sklovskij non cede, di metafora in metafora cerca di attrarre a sé quell'amore di cui non può fare a meno, almeno fino all'ultima lettera, in cui sconfitto indietreggia e chiede apertamente alla grande Madre Russia di accoglierlo nuovamente fra le proprie braccia.

È un libretto triste, dalla prima all'ultima pagina si conosce l'epilogo, e la forma epistolare aggiunge un senso di familiarità che altrimenti noi lettori non avremmo potuto sentire tanto vicino. Diventa quindi davvero importante sapere se dietro Zoo c'è una storia vera o se si tratta soltanto di una delle tante rappresentazioni di un amore infelice e mai compiuto, una finzione letteraria che descrive in maniera tanto particolare il sentimento non corrisposto di un uomo solo?

"Fra tutte queste contraddizioni, quella che mi rattrista di più è che, intanto che le labbra si rinnovano, il cuore si affligge e le cose dimenticate si logorano con lui, senza essere state svelate."





____

La metto qui, dopo un po' di stacco dalla recensione, così non la legge nessuno. Questa è una parte dell'introduzione all'ultima edizione di Zoo, quando Sklovskij ha già settant'anni e ammette che la storia d'amore (non corrisposto) verso Elsa Triolet c'era stata veramente:

"Ho settant'anni. La mia anima giace innanzi a me.
È tutta segnata dalle pieghe del tempo.
Quel libro, già allora, l'aveva piegata. Io l'ho raddrizzata.
Hanno piegato l'anima la morte degli amici. La guerra. Le dispute. Gli errori. Le offese. Il cinema. E la vecchiaia, che nonostante tutto, è sopraggiunta.
Ora, mi è più facile, perché non conosco i luoghi per i quali cammini, non conosco i tuoi nuovi amici, o i vecchi alberi presso il tuo mulino."

Ecco: che la storia, dopo quarant'anni, si concluda per lui solo avendo volutamente cancellato qualsiasi voglia di sapere cosa ne è stato di Elsa, a me lascia un senso di tristezza che...
Profile Image for Zuzana Šmilňáková.
39 reviews
March 25, 2025
no, najlepší bol predslov k slovenskému vydaniu, ktorý vysvetľoval históriu ruského formalizmu, ktorého je šklovsky vrcholným predstaviteľom i think, a dokonca aj vzťahy československých literárnych teoretikov so šklovským a spol., inak som si to kúpila lebo ide o milostné listy else triolet, ktorá je taká známa francúzska literárna postava, beloved spisovateľka a neskôr manželka francúzskeho spisovateľa louisa aragona a toto mali byť listy z jej mladého obdobia keď emigrovala z ruska do berlína a chcela som si prečítať o živote ruských emigrés v európe a akože účel splnilo, ale elsa triolet dobre napísala šklovskému, že proste nevie písať o láske a nech ju už neotravuje a on to akože fakt že nevie no, tak tri hviezdičky
Profile Image for Aaron McQuiston.
596 reviews22 followers
June 13, 2014
There was a day, not too long ago, that I picked up this book to get a girl off of my mind. I had been jilted and was devastated and the only way I knew how to function was to read. Copiously. Head down, buried in words and sentences. "Zoo or Letters Not about Love" came in the mail before I was alone, and it was part of a stack I was reading alphabetically backwards. It seems as though it came along at just the right time. It spoke to me about unrequited love, alienation, lost hope, and surrender. The book is written in letters, and the last few really changed my mindset, changed my outlook, helped me let me go of some of the things that I was holding onto. I don't want to go so far as it changed my life, but it sure did make it better.

I can't really recommend it to friends though. In the muck of Russian history, German immigration, cars, and literature, there is a heart that is broken. It really takes another broken heart to see these things clearly, so I keep this to myself, make it a journey that I personally went through with Shklovsky, one that I'm not sure my literate friends will "get" with the intensity that I had. This is an ultimate breakup book, the one that declares the emotions of being lost and stranded by someone. You can read it and appreciate it at any given moment, but to really get the crux of the story, the feelings, the emotions, it is much better to be going through them yourself. I wouldn't have given it five stars on a normal day, but these aren't normal days. These are reading days, and when something is as powerful as this during reading days, it deserves five stars.
Profile Image for Katerina.
900 reviews795 followers
January 3, 2018
"На Kleiststrasse, против дома, где живет Иван Пуни, стоит дом, где живет Елена Феррари.
У нее лицо фарфоровое, а ресницы большие и оттягивают веки.
Она может ими хлопать, как дверцами несгораемых шкафов."


(Случайно обнаружила, что моя электронная книга кончилась где-то на 30%; дочитываю и радуюсь, что не впилила тройку с самого начала.)

(Повезло тем, кто прочёл роман в двадцать лет в курсе истории русской литературы; мне повезло чуть меньше, но я не жалуюсь.)
Profile Image for Daniele.
305 reviews68 followers
August 27, 2022
Romanzo epistolare, romanzo d'amore, saggio, che altro?
Zoo o lettere non d'amore, è tutto e di più, libro indubbiamente originale e particolare, molto affascinante.

Non sono geloso della gente , sono geloso del tuo tempo.

Mio caro , mio amato . Non scrivermi d'amore . Non devi . Io sono molto stanca . Io , come tu stesso hai detto , ho la schiena a pezzi . Ciò che ci divide è la vita quotidiana . Io non ti amo e non ti amerò . Ho paura del tuo amore ; prima o poi mi offenderai , per il fatto che adesso mi ami tanto .

Sii leggero , diversamente fallirai in amore .

Fedele all'amore, amo un'altra.

Si prende allora uno stallone di piccola statura ( il suo animo può essere il più nobile ) e lo si fa avvicinare alla giumenta . I due flirtano tra loro , ma non appena cominciano a mettersi d'accordo ( non nel senso letterale del termine ) , immediata mente il povero stallone viene trascinato via per la collottola ed alla femmina viene portato il riproduttore . Il primo stallone è chiamato esploratore . Nella letteratura russa , l'esploratore alla fine è anche costretto a pronunciare qualche nobile parola . Il mestiere dell'esploratore è duro e si dice che costoro , alle volte , finiscano addirittura pazzi o si suicidino . Il destino dell'intelligencija russa si regge su questo mestiere . L'eroe del romanzo russo è un esploratore .
Profile Image for Miloš.
145 reviews
October 9, 2019
Ti pišeš meni za sebe, a ja pišem o sebi - za tebe
p.s.Hvala Tijana
negde si spomenula Šklovskog.
Profile Image for Domenico Fina.
291 reviews89 followers
February 29, 2020
(libro bello e quindi troppo breve, per di più l’ho letto nell’edizione Meridiano Zero, ed è ancor più breve)

La vita ci mette a confronto gli uni con gli altri e se la ride, quando siamo attratti da qualcuno che non ci ama.
Tutto ciò è semplice come i francobolli.
Alja, perdonami il mio amore poco allegro.
[…]
Parlare d’amore mi fa male.
Parleremo d’automobili.
Profile Image for Uroš Đurković.
903 reviews230 followers
April 18, 2020
Lako je pisati o lakopisima. S njima znaš na čemu ste. Teško je pisati o najvećima. I svako sa imalo samosvesti mora da oseti makar tračak nelagode kada govori o onima koji su temeljno obeležili nečiju struku. Ja posebno poštovanje gajim prema velikim čitaocima, koji bivajući sa strane, bivaju u centru. A još više prema onima koji su uspeli da istrgnu iz zamki profesorštine.
Šklovski je jedan od njih. I jedan je od onih koji, da su živi, neprestano bi štucali, zbog ponavljanja njihovih reči. Tako nema studenta književnosti koji nije makar čuo za oneobičavanje ili za razliku između fabule i sižea. Ako baš neko i ne zna za ruski formalizam, čuo je negde za ove pojmove. I ako bismo se zadržali samo na spomenutim pojmovima, „Zoo ili Pisma ne o ljubavi” bila bi beskrajno inspirativna, njihov oneobičen epistoralni svet, pokušaj je da se stvori roman bez fabule. A taj svet je neusiljen, nepretenciozan, svež. Iskupljujuć, u neku ruku. Govori o neuzvraćenoj ljubavi (Viktor i Alja), a jedno je od „najljubavnijih” dela koje sam pročitao. Mada, čudan sam primerak – meni je najveća ljubavna priča u istoriji književnosti ne Petrarka i Laura, već Don Kihote i Dulsineja.
Čaroban je taj govor stvari, dirljiv. Čarobne su reči.
Profile Image for Davide.
65 reviews1 follower
October 10, 2019
Cercare di aggiustare la cravatta nonostante le pieghe del tempo. Un gioiello.




Profile Image for César Carranza.
340 reviews63 followers
August 24, 2021
Не знаю даже что сказать, хаха, просто что было очень интересно, особенно если посмотреть кто это писатель, и для тех то интересуется на русском формализм,то обязательно посмотрите.
Profile Image for Héctor Genta.
401 reviews87 followers
March 8, 2020
"Un tentativo di uscire dagli ambiti del romanzo tradizionale."

"Mio caro, mio amato. Non scrivermi d'amore. Non devi. […] Io non ti amo e non ti amerò."
Così si rivolge Alja a Viktor Šklovskij nella Lettera terza di questo libro e lo scrittore russo emigrato a Berlino la prende in parola costruendo con Zoo (il riferimento è a quartiere della capitale tedesca dove vivevano gli espatriati russi) uno strano gioco letterario in cui si impegna a scrivere di tutto tranne che d'amore, se non fosse che in realtà ogni argomento trattato sottende in maniera più o meno esplicita il sentimento che l'autore prova per la donna.
Un non-romanzo ricco di metafore, uno zibaldone di pensieri in forma di lettere all'amata. Šklovskij veste con l'ironia il dolore dal quale nasce la sua ispirazione, con un procedimento simile a quello che Cervantes ha riservato a Don Chisciotte utilizzando l'eroe parodistico "non solo per il compimento di imprese caricaturali, ma anche per pronunciare discorsi saggi". E come se non bastasse ad ingarbugliare una matassa già sufficientemente intricata, proprio nell'ultima delle Lettere che compongono il libro l'autore compie un'imprevista giravolta dichiarando che in realtà il tema dell'amore è solo una metafora perché Zoo è "un libro sull'incomprensione, su persone estranee, su una terra straniera. Voglio tornare in Russia."
In realtà che l'amore per Alja sia il fuoco che incendia quest'opera è evidente, così come è evidente che un altro amore, quello di Šklovskij per la Letteratura, sia la seconda fiamma che alimenta il braciere della sua ispirazione.
Da questo punto di vista, emblematica è la Lettera quarta, nella quale l'autore dichiara di voler palare del tempo e poi, passando dal suo amore per Chlebnikov arriva a parlare dell'"amaro calice dell'amore che è come i chiodi con i quali ci crocifiggono".
Amore e Letteratura riuniti quindi in un abbraccio nel quale finiscono per confondersi, e non poteva essere altrimenti, considerando che "tutta la letteratura russa è consacrata agli insuccessi amorosi" (Lettera quattordicesima dell'edizione del 1924).
Belyj, Pasternak, Chagall, Il'ja Erenburg… diversi ed interessanti sono i bozzetti di grandi artisti che ritroviamo tra le pagine di Zoo, così come le riflessioni sul ruolo dello scrittore, sulla "necessità della forma letteraria", sul bisogno dell'artista di essere libero e di realizzare qualcosa di nuovo.
"Il caso più interessante" – scrive nella Lettera ventiduesima – " è costituito dal libro che sto scrivendo ora. Si chiama Zoo, lettere non d'amore o La Terza Eloisa; qui i singoli momenti sono uniti; infatti tutto è collegato dalla storia d'amore di un uomo per una donna. Questo libro è un tentativo di uscire dagli ambiti del romanzo tradizionale."
Profile Image for Denis Mačor.
253 reviews49 followers
April 8, 2022
Zoo alebo Listy vôbec nie o láske (Brak, 2022) sa sústreďujú na dvadsiate roky dvadsiateho storočia v najširšom možnom zmysle slova. Boris Šklovskij počas nich prebýval v Berlíne, pretože sa skomplikovala jeho osobná pozícia v domácom Rusku a tamojšie pomery ho vypudili k doslovnému úteku. Existencia spisovateľa a filmového kritika, literárneho vedca a zakladateľa ruského formalizmu v jednej osobe je v novom vydaní experimentálneho korešpondenčného románu Zoo pokrytá statným poznámkovým aparátom a detaily osoby Šklovského dopĺňa kvalitný doslov Vladimíra Godára. Knihu po dekádach môžeme čítať vďaka prekladu Kristíny Karabovej.

Keď sa Šklovskij vydal na útek cez Fínsko do Nemecka, bolo to pár rokov po tom, ako ho ranili na fronte. Neskôr mu našli uplatnenie vo funkcii pomocníka komisára v Perzii, no keďže neprijímal myšlienky boľševizmu, stíhali ho leninovskí čekisti, a to vo viacerých fázach podľa toho, ako veľmi sa odkláňal od ideológie, eventuálne ako radikálne proti nej vystupoval. Fáza úteku z počiatku dvadsiatych rokov priniesla knihy — Sentimentálna cesta (Dauphin, 2011) a Zoo alebo Listy vôbec nie o láske (Brak, 2022).

Po prvej svetovej vojne zažíva vtedajšia mapa množstvo geopolitických premien. Najvýraznejšie ovplyvnil európsku atmosféru rozpad monarchií a tvorba nových štátnych zriadení. V našom spoločenskom kontexte išlo v medzivojnovom období o Československo a trvácnosť tejto spoločnej histórie sa v prvej fáze datuje do roku 1939, keď nastúpilo krátke a kontroverzné obdobie našej samostatnosti v područí nacistov. Nemecko, odkiaľ prichádza impulz k ďalšiemu rozsiahlemu konfliktu, taktiež po Veľkej vojne prechádza k demokratickému zriadeniu Weimarskej republiky. Spolkový štát v tejto podobe vydržal až do politického nástupu ideológie národného socializmu. Práve v momentoch histórie Weimarskej republiky nachádza v Berlíne azyl významný ruský spisovateľ Viktor Šklovskij.

Viktor Borisovič Šklovskij sa narodil v roku 1893 v Petrohrade do rodiny so židovskými aj s nemeckými koreňmi. Inklinoval k jazyku a jeho podobám, čo ukotvil v spolku OPOJAZ. Ten sa zaoberal lingvistickou stránkou poézie a z týchto štruktúr neskôr vzišiel ruský formalizmus definovaný systematizáciou umeleckého textu. Toto vnútorné aj formálne delenie naratívnych štruktúr stimulovalo vývoj a metodológiu i neskorších literárnovedných oblastí — štrukturalizmus, postštrukturalizmus, literárna semiotika.

Šklovskij nevychádza z akademických štruktúr, sám študuje problematicky, ale rôznorodé záujmy mimo školského systému mu ponúkajú rozvetvené pole vedeckej pôsobnosti. Prevažne sa intelektuálne angažuje v literatúre a vo filme. Film je v mladých časoch Šklovského vnímania revolučnou kultúrnou invenciou, sleduje ju od prvopočiatkov a je aj svedkom početných premien média, keďže sa sám dožíva 91 rokov a je v ňom autorsky (ako scenárista) aj teoreticky aktívny. Vedecké uvažovanie ovplyvňuje aj koncept prozaickej tvorby Viktora Šklovského. Obsahuje množstvo referencií, kontaktov, a tak môžeme čítať román Zoo alebo Listy vôbec nie o láske dvojakým spôsobom. Ako reportážne exilové svedectvo s ľahkým milostným motívom, alebo intímny denník s ambíciami literárneho experimentu.

Futurizmus, ku ktorému sa Šklovskij hlásil, dokonale vystihuje jeho zmiešané postoje v nemeckom exile. Díva sa totiž na rýchlu, technickú realitu ako na mravenisko preživšie apokalypsu, čo sa ju snaží enormným tempom zahnať vlastnou pracovitosťou. Nové reálie politiky, ale aj zložitá situácia, v ktorej sa medzivojnový svet nachádza, Šklovskij interpretuje motorizmom, jeho dynamikou a vývinom:

„Dobré auto sa ti veľmi príjemne opiera do chrbta, akoby ťa postrkovalo dlaňou. Najkrajší na dobrom aute je charakter jeho ťahu, jeho akcelerácie. Je to pocit podobný hlasovému crescendu. Veľmi príjemne narastá hlas-ťah Fiata. Stláčaš plynový pedál a auto ťa nadšene nesie. Sú autá, ktoré zaberajú silno, ale tvrdo, osobitne si spomínam na jedno — Mitchell so šesťdesiatimi koňmi. V aute sú všetky pocity iné: cítiš ťah a pokoj alebo ťah a clivosť. A všetky závisia od pohybu, ktorý sa ti opiera do chrbta.“ (str. 78)

Literatúra ako Zoo alebo Listy vôbec nie o láske v podaní vydavateľstva Brak je, okrem literatúry, predovšetkým komplexným exkurzom do berlínskeho obdobia Viktora Šklovského. Poznámkový aparát je vo verzii vydavateľstva Brak k autorskému textu takmer v pomere 1 : 1, a tak si čitateľ môže autenticky priblížiť prežívanie mien, ako sú Julij Isajevič Ajchenvaľd, Viktor Vladimirovič Chlebnikov, Arkadij Georgijevič Gornfeľd, Piotr Vasilijevič Miturič, Nikolaj Ivanovič Kuľbin, Ivan Aľbertovič Puni, Ksenia Boguslavská, Alexej Michajlovič Remizov, Michail Alexejevič Kuzmin, Zinovij Izajevič Gržebin, Andrej Belyj a mnoho ďalších. Ku všetkým mal Viktor Šklovskij vo svojom korešpondenčnom románe poznámky a prepájal milostný príbeh referenciami na týchto a ďalších významných ľudí. Možno sú stránky románu zaľudnené tak veľmi preto, lebo chce, aby ten pravý motív zostal v čo najväčšej anonymite. Objekt túžby identifikovať môžeme. Situáciu okolo neho už komplikovanejšie, aj vďaka pomerne manipulatívnej štruktúre listov.

To, že román vôbec nie je o láske, dokumentuje už zmieňované obsedantné hľadanie kauzalít v ruskej umenovednej a literárnej či výtvarnej kultúre. Peripetie osobností a kontakty s domácou ruskou aj exilovou intelektuálnou scénou vytvárajú ilúziu kontinuálneho hľadania nových kreatívnych invencií a ožarujú nevyčerpateľný temperament samotného autora. Milostné motívy vychádzajú zo skľučujúcich a zmätočných pocitov, pretože Šklovskij bol Ruskom psychologicky vydieraný prostredníctvom zatknutej manželky. Bola ňou výtvarníčka Vasilisa Georgievna Šklovskaja-Kordi, matka dvoch detí. Ani ona však nie je jediným zdrojom spletitých emócií v priamej komunikácii s autorským egom.

Ako na to upozorňuje doslov Vladimíra Godára, milostný motív románu absorbuje tak emocionálnu skutočnosť uväznenej manželky, ako aj žiarlivosť na dobrého priateľa Romana Osipoviča Jakobsona, ktorý sa akademicky angažoval vo vtedajšom Československu, a taktiež jeho peripetie s neopätovanou láskou, hoci priame figurovanie Jakobsena v knihe je len zriedkavé. Veľmi komplikovanú vzťahovú schému sa pokúša osvetliť doslov:

„Za Šklovského berlínskou prózou Zoo sa teda (podľa mňa) skrýva vzťahový trojuholník: Viktor Šklovskij — hlavný autor ‚nemilostných listov‘ — pôsobil ako spisovateľ a literárny teoretik v berlínskom exile, pričom jeho manželka Vasilisa Georgievna Šklovskaja-Kordi bola po istý čas v čekistickom väzení v Rusku. Trochu prehnane povedané, Roman Jakobson sa poznal s Ellou ešte pred svojím narodením. Dve moskovské židovské matky sa pred pôrodom stretávali a navzájom si sľúbili, že ak sa budú pohlavia detí po pôrode dopĺňať, tak sa ich deti neskôr vezmú. Ella mala len niekoľko týždňov, keď sa Jakobsonovcom narodil syn Roman — existuje spoločná fotografia z roku 1903, keď mali obaja sedem rokov. V rokoch 1. svetovej vojny sa Jakobson rovnako beznádejnej zaľúbil do svojej ‚zasľúbenej‘, ako bola Ella beznádejne zaľúbená do Majakovského. Ella riešila svoju nešťastnú situáciu tým, že sa stala Elsou a Rusko vymenila za Francúzsko, Tahiti, Anglicko a Nemecko, Roman riešil svoju nešťastnú situáciu odchodom do Prahy, kde sa 13. 5. 1922 oženil so Soňou (Sofiou) Nikolajevnou Feľdmanovou.“ (Vladimír Godár, str. 179)

Zoo alebo Listy vôbec nie o láske sú po desaťročiach opäť na našom knižnom trhu a prichádzajú v rozpačitých chvíľach. Individuálne prežívanie vnútri polarizovaného osudu Šklovského úteku sa zrieka nároku na konkrétnu lásku, pretože takých môže byť niekoľko. V priamom alebo nepriamom ohrození je najpodstatnejšou práve tá, čo dokáže udržiavať emocionálny poriadok v premenlivom správaní okolia, hoci by dominovali iba platonické vyznania a boli by rýchlejšie ako autá Šklovského berlínskych čias.
Profile Image for Abelarda.
94 reviews11 followers
September 1, 2024
Ho amato questo libro: l’ho finito e l’ho ricominciato tre volte (l’edizione Sellerio consta di 170 pagine ma quasi si riuscirebbe a far stare tutto il testo in un messaggio whatsapp senza che ci sia bisogno di cliccare su “continua a leggere”).
L’espediente perché Sklovskij si esprima (“All’estero avevo bisogno di spezzarmi, ed ho trovato un amore che mi spezzasse”) è quello di un carteggio amoroso dove però la dama gli vieta (“il tuo amore è grande, ma non è gioioso”) di parlare d’amore.
Inutile dire che con un moto circolare ogni scusa è buona per tornare a raccontare dei suoi sentimenti (persino quando, nel raccontare delle beghe che ha nello scrivere un pezzo per una pubblicità di motociclette, le cose nella sua testa si mischiano e azzarda romantiche metafore sugli ingranaggi dentati e gli elevatori).
In realtà, proprio a partire dalla prima lettera, viene facile accostare gli animaletti in gabbia dello zoo che l’autore presenta (“La scimmia, Alja, più o meno è della mia statura”) a tutta la fauna di intellettuali russi che la censura sovietica ha costretto ad emigrare altrove, e che Sklovskij ricorda: Pasternak, Chagall, Remizov etc.
Lo stile è leggero, poetico, divertente e S si permette anche di sperimentare (ci sono pagine cancellate da una grossa X rossa, le lettere si trasformano in buffe commediole tra le scarpette di lei e l’acqua dell’alluvione che in quei giorni ha colpito Berlino e che le entra in casa).

Nota 2024: Riletto ancora, in un angolo seminascosto nel verde dello Zoo di Berlino, con il mio innamorato accanto.
Profile Image for Ant.
203 reviews160 followers
August 14, 2023
Πρόκειται περι ενός χαριτωμένου πολυστρωματικού επιστολικού μυθιστορήματος, βασισμένου στην πραγματική αλληλογραφια μεταξύ του συγγραφέα και κριτικού Λογοτεχνίας Βίκτορ Σκλόφσκι και της ομότεχνής του Ελσας (sic. έτσι λανθασμένα αναγράφεται στην έκδοση το όνομα στην γενική, παρόλο που τα ξενικά ονόματα δεν υφίστανται κλίση. Ειναι βεβαια εξελληνισμενη μορφη σε καταληξη -α, αλλα θεωρω οτι δεν ηταν απαραιτητη η κλιση στο παρόν κειμενο, ειδικά εφοσον το όνομα Βίκτορ παραμενει ακλιτο σε ολο το βιβλιο. Για τις υπόλοιπες παραλειψεις τον Αντιπόδων κανω λογο στο τελος) Τριολέ (Άλια στο βιβλίο) που μας μεταδίδει ατόφιο ένα κομμάτι σπουδαίας λογοτεχνικής ιστορίας, αυτό της εξόριστης ρωσικής διανόησης στις αρχές του 20ού αιώνα, αλλά και μια πρακτική εφαρμογή των λογοτεχνικών απόψεων του Σκλόφσκι.


 Το βιβλίο συνομιλεί συνειδητά με το παραδοσιακό είδος του επιστολικού μυθιστορήματος, με εμφανή μοντερνιστικά στοιχεία (για παράδειγμα με την αναφορά σε τηλεφωνήματα τα οποία δεν μεταφέρονται διαλογικά εντός του κειμένου, αλλά καθορίζουν περιστασιακά τον χαρακτήρα και το ύφος των επιστολών) καθως και διάχυτο χιούμορ. 

 

 Ο Σκλόφσκι, σύμφωνα με την ανεκδοτολογική μαρτυρία του Πρέντρακ Ματβέγεβιτς, στο βιβλίο του Between exile and asylum, πριν ξεκινήσει τη συγγραφή του Zoo, μελέτησε διεξοδικά τα κλασικά επιστολικά μυθιστορήματα (μεταξύ αυτών και τα Πάθη του νεαρού Βέρθερου) και κατέληξε πως μόνο μέσα από τη μορφή του επιστολικού μυθιστορήματος θα μπορούσε να παραχθεί ένα πόνημα αυθεντικό λογοτεχνικά (βλ. σελ 90 Between exile and asylum όπου μεταφέρονται τα λόγια του Σκλόφσκι: "without epistology it is impossible to imagine literature as a whole") 


  Η επιστολογραφία αποτελεί πράγματι ένα ογκώδες και αξεδιάλυτο κομμάτι της ρωσικής διανόησης, ειδικά κατά τη διάρκεια της φυγής των Ρώσων εμιγκρέδων. Φυσικά ο Σκλόφσκι μοντερνοποιεί το βασικό σχήμα του ρομαντικού επιστολικού μυθιστορήματος και, με αφορμή το πρόσχημα (που τυγχάνει βέβαια αληθές περιστατικό ) της απαγόρευσης της Άλια να της μιλά για αγάπη, αναπτύσσει εναργώς τις ιδέες του για την λογοτεχνία και κυρίως της βασικής συνεισφοράς του στον φορμαλισμό, δηλαδή της έννοιας της ανοικείωσης (defamiliarization) Αυτό επιτυγχάνεται σχηματικά μέσα από τη συνθήκη της εξορίας και της άρνησης της αγάπης, καταστάσεις εξίσου επονείδιστες για το συγγραφικό υποκείμενο, ετσι που καταλήγουν να συμπλέκονται αδιαχώριστα. 

 

  Ο ανεκπλήρωτος έρωτας βιώνεται ως καταδίκη, ως παραμονή σε ένα ερεβώδες και παθητικό λίμπο στο οποίο ο καταδικασθείς Σκλόφσκι αισθάνεται την ίδια την Άλια ως αλώβητη πόλη από την οποία είναι εξόριστος ("You are the city I live in. You are the name of the month and the day. I float, salty and heavy with tears, barely keeping my head above water" και αλλού: "Ι love you, yet you force me to hang onto the running boards of your life. My hands are freezing, I'm not jealous of people, I'm jealous of your time) 


  Η έννοια της ανοικείωσης (που αναφέρεται και ρητώς στο βιβλίο στη σελ 88, στο γραμμα εικοστό δευτερο οπου και αναπτύσσεται η κριτικολογία του Σκλόφσκι: "χρειάζεται μεταβολή, ανοικείωση") προσφέρει μια αντί-δράση που ανατρέπει τους όρους του παραδοσιακού μυθιστορήματος και προσχωρεί κειμενικά στον μοντερνισμό και στην μεταμυθιστορηματική αυτοαναφορικότητα (σελ 89 "Πιο ενδιαφέρουσα περίπτωση αποτελεί το βιβλίο που γράφω τώρα. Ονομάζεται Zoo γράμματα όχι για την αγάπη)  ενώ παράλληλα δίνει στο συγγραφικό υποκείμενο την ευκαιρία για μια ειλικρινή εαυτοσκοπία.

  Ο συντάκτης των επιστολών γνωρίζει καλά τη δυσμενή του θέση, γνωρίζει πως γίνεται περιστασιακά δυσάρεστος και βερθερικά επίμονος, αλλά συνεχίζει, με έμμεσες λογοτεχνικές αναφορές να μιλάει ξανα και ξανά για τον έρωτά του. 

Ο μεγαλύτερος πόθος του ερωτευμενου επιστολογραφου δεν είναι μόνο η κατάκτηση του ερωτικού αντικειμένου, η εκπόρθηση της ακατάκτητης πόλης και η υπέρβαση της απόστασης ανάμεσα σε αυτον που αγαπά και αυτή που αγαπιέται,  αλλά κυριως η κατάργηση των δεσμών -και των λεξεων και του ερωτα- η απελευθέρωση από τη φυλακή του μεταφορικου ζωολογικού κήπου (zoo) και της φυσικής και πνευματικής εξορίας, που τόσο ιστορικά όσο και λογοτεχνικά έμοιαζε ανυπερπήδητη. 

Ο φορμαλισμός γεννιεται σε τετοιες συνθήκες απογνωσης και συνιστά ένα καθόλα ανανεωτικό κίνημα. Με τον ιδιο ακριβώς τροπο φαίνεται να θέλει να γευτεί και ο συντάκτης την πραγματικότητα και τη ζωή: δίνοντας στις λέξεις το χαμένο νόημα.


  Έτσι το βιβλίο είναι ενα βιβλίο που αφορά κυρίως την κατάργηση των συνόρων. Γεωγραφικά, με την ατελεύτητη νοσταλγία για την Ρωσία, ερωτικά με την αφειδώλευτη επιθυμία για την Άλια και λογοτεχνικά με την θαρραλέα κατακρήμνιση των λογοτεχνικών σχημάτων και ειδών μιας και το κείμενο ισορροπεί ανάμεσα στο βιογραφικό ντοκουμέντο, την λογοτεχνική θεωρία και το επιστολικό μυθιστόρημα.  



  Η έκδοση των Αντιπόδων είναι καλή μεταφραστικά, αλλά οπως πάντα ο συγκεκριμένος οίκος υπολείπεται στις εισαγωγές και στα επίμετρά του. Όσα αναφέρω εδώ, δεν θα μπορούσαν άραγε να τα αναφέρουν και εκείνοι; Ασυγχώρητη παράληψη. 


  Εμπεριέχεται μεν ένα επαρκές επίμετρο, αλλά είναι ολιγοσέλιδο και δεν καλύπτει ενδελεχώς την λογοτεχνική βαρύτητα εκείνης της εποχής, ουτε αναλυτικά τις αποψεις του Σκλόφσκι, παρά μόνο επιγραμματικά, κάτι που εικάζω πως δεν θα βοηθήσει τον μη εξοικειωμένο αναγνώστη να διακρίνει τις πολισχιδείς αναγνώσεις που δύναται να λάβει το κείμενο. Καταλαβαίνω πως ένα ολιγοσέλιδο βιβλίο είναι ίσως πιο ελκυστικό στον μέσο αναγνώστη, αλλά κατα αυτον τον τροπο πέφτει η ποιότητα της έκδοσης. 

Τελος, ακόμα και για νέα κυκλοφορία θεωρώ πως για τις σελίδες του είναι υπερκοστολογημένο. 

Πώς θα ένιωθε άραγε ένας συγγραφέας του καιρού μας αν λαμβανε ένα γράμμα σαν το τελευταίο της Άλια; Προκειται για ενα ενδεχομενο τόσο επώδυνο από όσο φαίνεται, που ο ιδιος ο συγγραφεας το απευχεται για τον αναγνωστη.  

Στην σημερινή εποχή ούτε οι συγγραφείς ούτε οι εραστές αλληλογραφουν, αλλά δεν μπορούμε παρά να υποθέσουμε με ισχυρή βεβαιότητα πως θα ένιωθε ιδιαιτέρως δυσάρεστα οποιος ερχόταν στη δυσχερή θέση του παραλήπτη. 

Δυστυχώς η ζωή και η λογοτεχνία είναι συχνά αντιστρόφως ανάλογες: χρειάζεται κανείς να δυστυχίσει πικρά για να γράψει κάτι αξιόλογο. 
Profile Image for ιφιγένεια παπούλη.
185 reviews19 followers
August 7, 2023
«για τι να γράψω! όλη μου η ζωή είναι ένα γράμμα σε εσένα.
*
θα ήθελα να γράφω σαν να μην είχε υπάρξει ποτέ λογοτεχνία. να γράψω, για παράδειγμα, "είναι θαυμάσιος ο δνείπερος με αίθριο καιρό".
*
μου ανέθεσες δύο καθήκοντα:
1. να μη σου τηλεφωνώ, 2. να μη σε συναντώ.
και πλέον είμαι απασχολημένος άνθρωπος.
υπάρχει κι ένα τρίτο καθήκον: να μην σε σκέφτομαι. αλλά αυτό δεν μου το ανέθεσες.»

☁️

γράμματα που γράφει κανείς προσπαθώντας να μην γράψει για την αγάπη: όψεις του βερολίνου και των γειτονιών της ρωσικής κοινότητας, οι ρίζες της λογοτεχνικής θεωρίας, τρόποι συμπεριφοράς, αυτοκίνητα. η αγάπη χώνεται τελικά πάντα κάπου εκεί.
Profile Image for E.
274 reviews4 followers
January 2, 2015
This is a really beautiful novel. Relax and don't read the footnotes the first time around--there are so many (at least in the Richard Sheldon edition) that they strangle the text with confusing and largely useless digressions, although they would probably interest someone who has studied early 21st Century Russian art (I haven't).

On its own Zoo is melancholy, humorous, poetic, and even essays on modernist art and literature, freshly limning a Russian emigre movement now embalmed in academic texts and history books.

Okay, to be less pompous: the book is real pretty, more poetry and idea than a novel, which by the way it is not, well, not really, well, maybe a bit, but certainly not a traditional novel; that is to say, the letters in the book were actually exchanged by real people, one of them (Shklovsky) hopelessly in love with the other (famous author Elsa Triolet, called "Alya" in the book). It is by turns miserable (Shklovsky was obviously suffering some sort of mental breakdown in Berlin, something greater than simply love), whimsically funny ("During the war, people said, 'Everyone knows that the Germans usually launch an offensive in the spring'--as if Germans were an attribute of spring!") and informative, remarking on all sorts of writers and artists (real people, mind--the footnotes attest to that) who Shklovsky knew and who are now, in their art historical way, rather famous.

So, um, it's good. Better without the footnotes the first time around, although if you're like me you'll probably find yourself wondering whether you're missing some vital piece of the equation. I always feel like that when reading the work of Russian authors, though less so with Shklovsky than with any of the others. Yes, I like Shklovsky best of all.

A few other intriguing bits:

(From a letter from "Alya"): "Should I pawn my soul to the devil? Maybe there's no harm if it's just in hock."

"In a Czech theatre of the same variety type as the Scala, I had occasion to see one other device, which has apparently been used for a long time in circuses. At the end of the show, a clown runs through all the acts, parodying and exposing them. For example, he does magic tricks standing with his back to the audience, which sees where the missing card disappeared."

"He takes no notice whatsoever of his surroundings, though he is not in love; he apparently loves no one and can get along without people; he receives them absent-mindedly.

"He has one sad love--his paintings. Just as I have failed to love you joyfully, so Puni, all his life, has loved art joylessly."
Displaying 1 - 30 of 153 reviews

Join the discussion

Can't find what you're looking for?

Get help and learn more about the design.