Každý uteká iným spôsobom. Postavy v tejto knihe unikajú k zvieratám a k umeniu, hľadajú rozlet v neustálom ohrození. Modrosleposť je román o vlastných väzeniach a bludnom hľadaní cesty von. O zvieratách v nás, mučených, slobodných aj divokých. O zvieratách, do ktorých vkladáme svoje predstavy o sebe.
Absolvovala filmovú a televíznu dramaturgia a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2006 založila spolu s Marekom Turňom literárnu cenu Anasoft litera, ktorú dodnes organizuje. Knižne debutovala zbierkou poézie Duály (2003). Nasledovali zbierky Šport (2006), Malé veľké mesto (2009) a Vie, čo urobí (2013). Básne publikovala aj v rôznych zahraničných antológiách a zborníkoch.
Jedna z najlepších kníh tohto roka ❤️ Chápem, že mnohým môže pripadať kniha (a celkovo Kucbelová) nudná a nezrozumiteľná. Ale ja mám pocit, akoby ku mne hovorila tou najjednoznačnejšou rečou a že pomenovava pocity, ktoré som mala na okraji mozgu a snažila sa pre ne nájsť slova už veľmi dlho. Ma na mňa podobne účinky ako ASMR - šteklenie mozgu :)
Tematicky o trochu slabšie ako Čepiec, ale zase je tam veľa ‘fun-factov’ o zvieratách - takže si ma lacno kúpila :) Do toho opakujúci sa motív fascinácie svojským dôchodcom, ktorý si v živote išiel nekompromisne svojou cestou, nepochopiteľnou pre väčšinu, ale fascinujúcou pre autorku. Aj tento motív ma baví :) a v neposlednom rade snaha vysporiadať sa s vlastnou neistotou - môže byt. Pre mňa veľmi atraktívna kombinácia.
Podľa mňa to rozhodne stojí za tu námahu, za tu trochu nudy (kým človek niekde v druhej polovici knihy pochopí, o čom to vlastne je).
Joj, dobre mi je v Katkinom písaní. Dobre mi je v jej rozpínajúcich sa svetoch plných obskurných faktov, fascinácií a fantázií. Dobre mi je v jej písaní, ktoré akoby sa vznášalo tesne nad zemou.
V prvej tretine knihy som trpela ako divá zver. Bol to zámer? Neviem. V druhej tretine som začala nenávidieť autorku. A v tretej tretine mi to všetko... dokliklo.
zvlastne sterilny a encyklopedicky styl. tazko sa do toho dostavalo, zvacsa ma to nudilo, ku koncu som to konecne trochu precitil, najlepsie boli prva a posledna kapitola.
no mne je to hrozne ľúto, ale kniha ku mne vôbec neprehovorila, respektíve možno aj hej, len ja som nehovorila jej jazykom, prosto som aj chápala tie koncepty a obrazy a nedotkli sa ma, vôbec neprešli cez moje vnútro, nebol tam ani stret ani rovnobežnosť. veľmi ťažkopádne som sa ňou prehrýzla, fakt ma to mrzí, že zážitok mám nijaký.
Priznajme si na začiatku - toto nie je kniha na jedno posedenie. Prečítať ju naraz by bolo príliš trúfalé a uniklo by vám toľko súvislostí, viet, skrytých významov. Katarína Kucbelová totiž veľmi premyslene vybudovala príbeh s dvoma netradičnými postavami - rozprávačkou a so starším mužom. Či je medzi nimi láska? Zabudnite. Spojenie, to áno, dokonca až zvláštny vzťah.
“S kým sú ľudia, ktorých poznáme, keď sú práve s nami. Kto je v ich očiach ukrytý za statusovými symbolmi, outfitmi, pod naším menom, za našou tvárou.”
Kvalita Modrosleposti sa ukrýva v prepojeniach, ktoré Kucbelová buduje. Miestami sa zdá, že dej je druhoradý, že dôležitejšie je medzi riadkami, a hlavne v odkazoch na zvieraciu ríšu, ktorých je plná kniha.
“Dažďovníky sú ochotné zdržať sa tu, len keď je slnko na oblohe viac ako sedemnásť hodín. Keď sa tento čas skráti, odchádzajú od nás preč. Na sever prilietajú len preto, aby sa rozmnožili, keď slnko prvýkrát zapadne skôr, dvojmesačný dažďovník vyletí z hniezda a vyberie sa na cestu. Posledné odchádzajú matky.”
Z textu vystupuje túžba byť niekde inde, nespokojnosť s vlastným životom, ktorá je priznáčná pre toľkých z nás. Čo sa s tým dá robiť? Postačí odvaha na útek? A čo by ten útek znamenal? Kam by viedol? Kde by sme radšej boli?
Modrosleposť je výnimočná kniha, ktorú vám veľmi odporúčam.
“Je niekde lepšie, ako tu a teraz? Isteže je. Je niekde horšie? To tiež.”
Farebné sliepky, konceptuálne umenie, rôzne druhy vetra a ich prejavy v Bratislave, rozlíšenie odtieňov modrej, vlastná neviditeľnosť, straty i nachádzanie. Všetko sa stretne v tomto románe a je to dobré.
"A čo ženy? Byť ženou, outsiderkou, ak toto slovo existuje, je oveľa nenápadnejšie ako v prípade mužov. Ženy sa vykoľaja zo svojej cesty oveľa častejšie. S týmto osudom sa vlastne počíta od momentu, keď prvýkrát otehotnejú. Množstvo žien patrí vďaka materstvu medzi stroskotané prápady a väčšina ľudí v ich okolí si to pritom ani nevšimne. (...) Takže sa vlastne nemusím ničoho báť. Keďže som žena, nikto ma neodhalí." (s. 156-157)
Spočiatku miestami až nezáživné, trochu "rozbité", ale ak sa rozhodnete dať jej šancu a dočítate ju do konca, veľa vecí zapadne na svoje miesto a chytí vás za srdce.
Chápem koncept, ale spôsob rozprávania nebola moja šálka kávy. Posledné strany sa ma dotkli, z prvých strán som bola nadšená a to všetko medzitým, to bolo pre mňa nudné. Tá krásá, fascinácia a tie prepojenia ma úplne obišli a miestami trvalo, kým mi to docvaklo.
Přestože kniha začíná jako komentované uhrančivé podobenství, časem se z ní stává civilní příběh o jednom přátelství. Pro interpretaci ve všech rovinách je potřeba myšlenková mapa. Anebo taky ne.
Sranda, že si v tejto knihe každý nájde niečo iné. Zvieracie fakty, pikošky a fascinácia umením podivného starocha, ktorého hlavná hrdinka nevie vypustiť zo svojho života. Stále sa ich cesty nejako pretnú. Mne sa to čítalo fakt dobre, aj keď som túto útlu knihu nedala na jedno posedenie, pomedzi čítala aj iné (jednoduché veci), nenudila som sa. Každý má svoj spôsob útekov a byť outsiderom ako bol Molnár, si vyžaduje majstrovstvo. Aj keď to možno neplánoval, bol fascinujúcim čudákom. Existuje niekto ako on? Myslím, v skutočnosti?
Aj názov je zaujímavý. Podľa jednej teórie boli vraj starovekí Gréci (alebo aspoň Homér) modroslepí, lebo neopisovali modrosť mora či oblohy v epose, len tie odlišné farby, pri východe a západe slnka… Ľudia si všimajú nie celkom bežné veci, tie naozaj neobyčajné a výnimočné stoja za zapamätanie. Veľakrát som modroslepá tiež. Aj keď nešľachtím a neviem kresliť. Toto si všimnite. Knižka stojí za prečítanie. V záplave farieb je modrá najlepšia. (A nie, nie je je to politický slogan ,,modrá je dobrá’’.)
" Mala pocit, že ju mama odpisuje a trestá za to, že odišla, kým všetkým, vrátane mňa, hovorila o Ivane vždy obdivne, Ivana je preč, je v zahraničí, tónom, ako hovoria matky na vidieku o svojich deťoch v nových svetoch, žalujú sa, a zároveň chvália naraz."
Ako Ivana som sa pousmiala nad tým, že v románe Modrosleposť sú defaultne ľudia označovaní ako Ivany a Ivanovia.
Koncept bol zaujímavý, bohužiaľ, som sa nevedela úplne ponoriť do knihy. Chýbala mi plynulosť, chronologickejšie usporiadanie, avšak chápem, že kniha sa nesústredí na chronologické prerozprávanie príbehu, ide skôr o záznam úlomkov spomienok rozprávačky/ hlavnej hrdinky, ktoré sú prepletané jej úvahami/ myšlienkami a faktami zo zvieracieho sveta. Možno mi to chvíľkami prišlo kvôli tomu chaotické a nie vždy sa mi darilo nájsť spojitosť medzi jednotlivými prvkami.
Paradoxne mi prišli úvahy protagonistky zaujímavejšie ako stredobod pozornosti - postava Molnára.
Po ukončení knihy najviac premýšľam o vycestovaní/ nevycestovaní Ivanov a Iván. Ako je táto téma stále prítomná. Zároveň rozmýšľam, či si vybral Molnár sliepky ako svoje symboly, keďže ani on neodišiel do cudzej krajiny (neodletel)?
Katarína píše o dôverne známej realite, prostredí a pocitoch. Len doba to bola akási iná ako v tejto chvíli. Ako keby som čítala svoje staré poznámky z minulého života.
Fascinujúce a farebné momentky zo života zvierat a ľudi-umelcov, ktorí sa nimi inspiruju. Pri dostatočnom stiseni a ponore do poetických obrazov sa to podarí i čitateľom.