Postsedliaci: Slovenský ľudový protest

by Juraj Buzalka

Juraj Buzalka je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave a venuje sa témam spoločenských a kultúrnych zmien a politických hnutí. V knihe Postsedliaci: Slovenský ľudový protest sa nemilosrdne pozerá na Slovákov, vecne a kriticky komentuje naše ilúzie o sebe i naše utkvelé predstavy o fungovaní sveta. Kľúčové udalosti slovenských dejín aj súčasného života glosuje s nadhľadom a oslobodzujúcim ostrovtipom. A kto sú postsedliaci? Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria v ideál domoviny z agrárnych čias a podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za „tradičné“, volia populistických vodcov a sú často geopoliticky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie a žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. A aj tak majú pocit, že svet je k nim neláskavý, neberie ich vážne, a oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu s cieľom udržať status quo – „len aby horšie nebolo“. V tejto knihe hľadáme spôsob, ako s nimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu.

Genres: History, Nonfiction, Politics, Essays, Anthropology, Society

272 pages, Hardcover

First published January 1, 2023

Reviews

[Monika Holmes · Rating 3 out of 5]

Neviem komu je kniha adresovana, ale urcite nie Slovenskej dedine. Buzalkove studie a eseje sa citaju ako akademicky Proust.

Ak je niekto dost inteligentny na to napratat do jednej vety 6 latinizmov, mal by byt dost inteligentny na to aby to nerobil.

Buzalkove paragrafy funguju ako Facebookove komenty, ale ako 300 stranova kniha sa to neda citat.

Napriek suchemu akademickemu stylu mi vela poznamok prislo... ustipacnych? Vyslovene nemilych.

Prislo mi zvlastne ze Buzalka ponuka kontext slovenskej dedine, ale miesto empatie na nu kyda z Bratislavskej kaviarne. Riesenim je sam od seba vystupit z generacnej chudoby a ist do mesta?

Po docitani knihy nemam k teme o nic blizsi vztah, co je skoda, lebo namet je super.

[Filip Struhárik · Rating 4 out of 5]

3,5/5
Zbierka úvah, esejí a publicistických článkov nedrží veľmi pokope. Je to škoda, lebo prvá tretina knihy je veľmi podnetná. Vyzeralo to na ambicióznu analýzu fenoménu "postsedliakov", no tá bola v závere knihy zahádzaná a rozriedená bežnou a neaktuálnou publicistikou, ktorá už bola akosi navyše. Aj ten ostrý jazyk bol zo začiatku chytľavý, no v závere už trochu otravný.

Je to kniha hodná pozornosti, ale moje očakávania nenaplnila.

[Marián Tabakovič · Rating 3 out of 5]

Je pohodlné redukovať ľudí na dedinách a v menších mestách na blbcov, ktorí ničomu nerozumejú a volia fašistov a nacionálnych populistov. Málokto sa ale odhodlá rozmýšľať nad tým, čo by sa s tým dalo spraviť.

Buzalka ponúka riešenie - akýsi progresívny populizmus, ktorý tu kedysi presadzoval Hodža. Tento spôsob získavania voličov pre tú "dobrú stranu" by sa mal pri drobnej práci v teréne inšpirovať hoci aj u kotlebovcov. Kritici by ale namietli, že mu z toho vychádza Matovič, ktorého autor odmieta. Takisto si pamätám v teréne Beblavého a, no, ako by som to... Idea môže byť dobrá, ale praktická aplikácia čaká na nejakého kaviarenského génia s rurálnym srdcom.

Páčia sa mi detaily ako názov kapitoly "Výter z nosa ako rituál zjednotenia", súhlasím s tým, aká je škoda Mosta-Híd, radikálne nesúhlasím s myšlienkou, že otvorenie Benešových dekrétov by prinieslo definitívne zmierenie s Maďarmi, nuž a veľmi mi nevyhovuje ten kostrbatý akademický štýl, akým je kniha napísaná.

Tri päsťovky v dedinskej bitke z piatich.

[naty majerova]

ak ste mentalne velmi silny clovek, tak to mozno niekedy docitate cele s tym, ze budete vediet o com autor pisal, ale spoiler alert, ja som to nebola

[Jakub Kratochvil · Rating 1 out of 5]

Tento cynizmus a irónia v komentároch, glosách a slovenských spoločenských vedách ako takých je dosť smutná disciplína. Víťazov je viac a pribúdajú ďalší. Je to škoda, lebo s estrádou sa polemizuje ťažko. Irónia príšerným spôsobom preválcovala to s čím by sa dalo nesúhlasiť. Ak to nie je vidno na prvý pohľad, možno by pomohlo pozrieť sa na podobné knihy v blízkom zahraničí a porovnať spôsobom akým sú písané a čo je ich cieľom (Anna Mayr, Erik Tabery, Ján Geryk, Saša Uhlová, Daniel Prokop, Pavel Pospěch.). Myslím, že cieľom akademikov (tobôž tých spoločenskovedných) by nemalo byť zabávať, ale popisovať, vysvetľovať, a robiť to - v prípade takýchto kníh - zrozumiteľne. Ale ako standup by to bolo dobré (no ironing).

[Ivana · Rating 1 out of 5]

Na Slovensku je ako to je - preto je legitímne pýtať sa, prečo to tak je. Táto kniha však nemá ani náznak odpovede, prečo sú (sic) rodáci postagrárni (?) samozásobitelia (?). Patrí do žánru osobných pomníkov, v tomto prípade len s lepším marketingom.
Problém je aj v “sociálnej vede” ako ju autor prezentuje širokej verejnosti - minimum empirického materiálu v pozadí niektorých textov je na zaplakanie (respondenti boli moji priatelia, s ktorými som pil na internáte v 90s a potom pracovali v korporáciách). Viac priestoru na vyjadrenie akoby dostávali západní profesori, s ktorými sa autor pozná, než reálni postsedliaci. Čo u “sociálnej antropológie” zvlášť zamrzí.
A ten jazyk?! Neubránila som sa facepalmu za každé dôvodenie, kde autor hovorí so sebou v 3. osobe. Vraj je zvykom takto v slovenských sociálnych vedách písať, ale za mňa je to len nedostatok edičnej práce. Všadeprítomné zosmiešňovanie a iróniu popísal v recenzii Kubo Kratochvíl - za mňa stand-up by to bol zlý, ale určite by bola poučná skúsenosť, vidieť, že na väčšine vtipov sa nikto okrem vašich kamarátov z rovnakej generácie a sociálnej triedy nesmeje. A určite by to nebol "woke" stand-up.

Pritom mierne diagnostická kniha o Slovensku je potrebná (čím si vysvetľujem, prečo som podľahla marketingu), len ju bude musieť napísať niekto narodený/á po 1989/1993.

Ako môže vyzerat sociálne antropologický diagnostický text o vlastnej skupine “rodákov” ukazuje staručký text Ladislava Holého Malý český člověk a skvělý český národ: Národní identita a postkomunistická transformace společnosti. Pasáže o vzťahu Slovákov a Čechov z nej poskytujú stále dobrý materiál na premýšľanie. A že veľa Čechov tá kniha štve, ale dá sa s ňou nesúhlasiť za použitia argumentov, čo je hlavný motor debaty.

[Laura · Rating 1 out of 5]

Egotrip at its finest ... Keby sa dalo, dám 0 hviezdičiek. Z knihy som prečítala asi polovicu, a extrémne som pri tom trpela. Skvelý námet, ale je to tak tragicky napísané... Myšlienky unikajú, kopec zbytočných akademických výrazov, ktorým širšia verejnosť nemá šancu porozumieť, argumentačné nedostatky ... proste pokúsim sa na túto knihu zabudnúť :D

[Sophia · Rating 1 out of 5]

Už dlho ma žiadna kniha nesklamala tak veľmi ako Postsedliaci. Hoci sa kniha tvári, že ponúka vedecký rozbor vývoja akejsi slovenskej "postsedliackej" identity, namiesto serióznej vedeckej analýzy pripomína skôr krčmové hundranie. Nie len, že autor predostiera svoje argumenty nesmierne arogantne, jeho vyjadrovanie miestami pôsobí až posmešne. Kniha okrem toho obsahuje obrovské množstvo latinizmov, anglicizmov a zložitých vetných konštrukcií, ktoré však skúmanú problematiku načrtávajú len povrchovo, takže vo výsledku iba negatívne ovplyvňujú čitateľnosť knihy.Taktiež mi v rámci náučnej literatúry neprídu na mieste subjektívne vyjadrenia ako "naivné lavičiarske názory", o ktoré v tejto publikácii nie je núdza. Najväčším bizárom pre mňa však bolo prirovnanie Štúra k Vinnetuovi a osud Sloveniek a Slovákov k "indiánom", k čomu už naozaj nemám čo dodať. Hoci má výskum súčasnej slovenskej identity obrovský potenciál, Postsedliakom sa ho bohužial nepodarilo naplniť.

[Zuza Fialová · Rating 2 out of 5]

Kniha, ktorá sa vydáva za odbornú publikáciu je v skutočnosti súborom esejí o pocitoch autora. Málo serióznych zdrojov, argumenty nie sú podporené dátami. Je to celé veľmi voľné, avšak závery sú dosť odvážne a prezentované polarizujúcim spôsobom.
Táto kniha nepomáha ani odbornej ani laickej diskusii, lebo len potvrdzuje stereotypy, zahmlieva a utvrdzuje časť inteligencie v postoji, akí sú ľudia na Slovensku zaostali.

[Matej Pavkovček · Rating 2 out of 5]

Cakal som v podstate asi nieco ovela viac, ale moja chyba. Sadol som na lep, pre mna hlboko respektovanej osoby Michala Vašečku, ktory tuto knihu niekolkokrat spominal v diskusiach, ako skvelu analyzu slovenskeho pospoliteho ludu a jeho vyvoj v poslednom tridsatroci. Povedal aj niekolko myslienok, ktore vraj mali byt v tej knihe, ale ja po jej precitani som ich v knihe nenasiel. Po precitani nemam dojem nejakeho hlbokeho informacneho a perfektne zanalyzovaneho stavu obohatenia v tejto problematike. Kniha je zbierkou kratkych niekolko stranovych clankov a eseji a velmi tazko sa mi citala, mozno aj koli tomu, ze mi chybala nejaka jednoliata myslienka, ktora by spajala jednotlive texty resp. a povedal by som, ze citam vela knih, ale tu niekolko eseji, mi vyslovene prislo ako citanie diplomovej prace niekoho z Dubnickeho technologickeho institutu alebo Skalickej stredoeuropskej vysokej skoly a potreboval pouzit co najviac cudzich krkolomnych slov aby zvacsil objem textu a tvaril sa viac odborne. Milion slov na supu doslovne prepisanych prevazne z anglictiny aj ked existuju pomerne dobre jednoduche synonyma aj v slovenskom jazyku. Dokopy je to velmi tazko citatelne, malo informacne, analyzacne, nesmierne tazko uchopitelne a v konecnom dosledku ani nemam dojem, zeby som bol viac obohateny o nove rozmery a analyzy, ktore by som doposial nevedel. Kniha sa vsak ubudajucimi stranami zlepsovala a niektore eseje uz mi prisli o dost lepsie. Hlavne tazka bola prva polovica, kedy ani po 5 tich precitanych stranach z jednej kapitoly, som netusil co tymto chcel autor povedat, alebo k akym zaverom autor prisiel. Pacil sa mi rozmer analyzy medzi Sturom a Vinetuom. Tento rozmer bol osviezujuci. Takisto analyza vplyvu madarskej mensiny na demokraticky vyvoj v SR, alebo historia vplyvu casopisu OS a vydavatelstva Kalligram na vyvoj demokracie u nas. Na zaver asi poviem prianie, kiezby tuto knihu, alebo nejaky iny ekvivalent napisal Michal Vašečka. Nemyslim si, ze je problem vo mne, zeby som nerozumel pisanemu textu. Analyzy a obsah mi prisiel zalostne slaby, na to ze sa tomu autor venuje cely zivot. Za mna, fakt si radsej pozrite rozhovory s inymi sociologmi.

[Vladimir · Rating 1 out of 5]

Slovná diarea a automatické písanie predstierajúce obsah.

Názvu sa dotýkajú možno dve-tri "eseje", zvyšok sú random texty bez pojiva. Občas sa spomenie potreba "progresívneho populizmu" a pochopenia slovenskej agrárnej duše. Ak si ale ako úvodný citát dáš Karpinu, tvoj vzťah k periférii je čokoľvek, len nie pozitívny. A obsah tomu zodpovedá.

Odkiaľ sa berie autorove presvedčenie o nutnosti aplikovania jeho extrémne vágne vymedzenej postagrárnej prizmy na slovenskú spoločnosť? Nedozvieme sa. Medzi riadkami pochopíme, že z komplexov z autorovho rurálneho pôvodu, ktoré ho po príchode na ten Parnas, ktorým bola Bratislava 90. rokov (lol), tak zožierali.

Ako exemplár destilovanej malomeštiackej arogancie, predstierania bystrosti a pohŕdania všetkým, čo nie je dosť salonfähig, výborné. Inak dobré leda tak na podpal v dedinskom krbe.

[Tomas · Rating 3 out of 5]

Od knihy som mal asi priliz velke ocakavania, ze pomoze nacrtnut cestu ako prispiet k zmieru v spolocnosti. Je to kvalitne intelektualne citanie avsak casto spada do povysenectva a cynizmu, co iba zvacsuje polarizaciu v spolocnosti.

[Marek Majzon · Rating 3 out of 5]

Od Postsedliakov som mal veľké očakávania. Asi mal na mňa vplyv marketing, v ktorom bolo ideálne načasovanie - kulminujúca predvolebná kampaň, v ktorej bojovali najmä reakcionistickí populisti a liberálni progresívci.

"Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria v ideál domoviny z agrárnych čias a podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za , tradičné', volia populistických vodcov a sú často geopoliticky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie a žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. A aj tak majú pocit, že svet je k nim neláskavý, neberie ich vážne, a oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu s cieľom udržať status quo – , len aby horšie neboblo'. V tejto knihe Postsedliaci hľadáme spôsob, ako s nimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu," propaguje publikáciu anotácia.

Ak sa rozprávame o sľubovanom zámere, autor obstál. Kniha ponúka niekoľko zaujímavých náhľadov na to, čo nás vlastne v spoločnosti rozdeľuje (idealizmus verzus pragmatickosť, vysoká spotreba alkoholu - akého a pod.). Vďaka "čerstvosti" textov, ale aj spätnému pohľadu vnímame, odkiaľ spejeme a ako sa nič nemení. Navyše v strede predvolebného kampaňového tornáda bolo zaujímavé vnímať, že nikto na tieto zistenia naďalej nereflektuje.

Otázka pri knihe Postsedliaci nespočíva ani tak v tom, o čom je, ale skôr pre koho. Jazykom pripomína monografiu. Členenie textov je dvojaké – eseje a publicistika – pričom ani publicistika neponúka zrozumiteľnosť. Treba sa teda spýtať, či sa Juraj Buzalka vyjadruje pre svojich kolegov z odboru sociálnej antropológie, a potom je kniha ideálna. Ak sa však chce prihovarať širokej verejnosti so zámerom o vzájomné pochopenie, je to veľmi vzdialený výstrel. Vety sú komplikovane štylizované a popretkávané ťažkými výrazmi, ktoré nemusia byť zrozumiteľné pre "bežný plebs" (za ktorý sa aj napriek čítaniu podobných kníh považujem aj ja). Nedáva vydýchnuť, nerozmieňa na drobné a vôbec sa nesnaží o to, aby väčšinový čitateľ, na ktorého, predpokladajme, marketing cielil, pochopil.

Pozitívom tak pre mňa zostávajú "iba" občasné precitnutia pri zásadných zisteniach, hodnotová blízkosť s autorom a občasné sarkastické poznámky na ľudí, ktorých právom kritizuje.

Knihu by som odporúčal ľuďom, ktorí hovoria, že voliči Fica to nemysleli s krajinou a priori zle. Inak je to veľké sklamanie.

[Zuzka · Rating 2 out of 5]

Na základe dizajnu obálky a názvu som si myslela, že pôjde o literatúru faktu zameranú na slováka, ktorý sa chce dozvedieť niečo viac.
No táto knižka je produktom akademickej bubliny v ktorej sa každý navzájom presviedča, že čo hovorí dáva zmysel. Výsledkom su nečitateľné vety plné cudzích slov, ktoré určite neoslovia časť národa pre ktorú autor knihu napísal. Námet knihy vôbec nebol zlý nápad, no prevedenie je hlbokým sklamaním.
(Naozaj chcem zvýrazniť ako autorove osobné názory a štýl písania smrdia po tom najhoršom čo má akadémia ponúknuť.)

[Peter Lipták · Rating 5 out of 5]

Výborné. Inteligentné ale pritom trefné, bez oportunistických eufemizmov. Dosť mi to pripomína Havranove texty.

[Samuel Nguyen · Rating 2 out of 5]

Až na pár výnimiek je kniha tíšením zakomplexovanej bolesti autora, pre ktorého je každý, kto nie je progresívec v podstate fašistický sedliak. Výnimku by možno ešte spravil pri evanjelikoch, čo vôbec nie je spojené s tým, že je sám synom evanjelického kňaza.

Zároveň som v živote nevidel štýl, ktorý by toľkokrát používal toľko anglicizmov a neologizmov bez vysvetlenia, čo dáva pocit, že autorovi o čitateľa vôbec nešlo. Slová ako "parochiálny" alebo "prekariát" v slovenskom jazyku ani používané nie sú. A "záhumienkar" som videl tiež prvý krát.

Krátky náhľad do mysle autora:

"Pri čítaní novoročných správ z Kolína sa mi však pripomenul obraz z pláže v Dubaji, ke som na vlastné oči videl desiatky pakistanských robotníkov po pás vo vode, ako si pri pohľade na vyše šesťdesiatročnú dôchodkyňu z Európy v celých plavkách uľavovali pravou rukou. Možnože gastarbeiterov núti masturbovať na verejnosti "kultúra islamu", povedal by slovenský premiér či český prezident. Pravdepodobnejšie však je, že na rozdiel od starých mládencov v Karpatoch, s ktorými majú Pakistanci podobný život v celibáte, v Dubaji nie je voľný prístup k erotike a na biednych ubytovniach sa po desiatkach nedá získať toľko intimity, aby sa v nej dalo dosýta voľkať ako v priestranných socialistických kockách Slovenska, ktoré obtlstlí kresťanskí mládenci vykurujú z dôchodkov svojich matiek."

Čiže ak som to pochopil správne, ak ti vadí, že si na tvojej žene na verejnosti Pakistanci "uľavujú pravou rukou", tak máš vlastne držať hubu, lebo oni sú obete malých ubytovní bez súkromia, a ty si vlastne asi aj tak tučný katolibanský incel, ktorý býva so svojou mamou v ošarpanom paneláku.

WTF?

[Matúš Žilka · Rating 3 out of 5]

Keby sa dá dám 3,5* Po obsahovej stránke 4*, veľa super vhľadov do správania Slovákov a dôvodov ktoré za ním sú. Text je bohatý na zaujímavé myšlienky, ktoré veľa vysvetľujú, aj keď niekedy do náhľadov na problémy presiakava autorov subjektívny pohľad, aspoň tak si myslím. Po formálnej stránky sa to ale nečítalo ľahko. To bolo tak na 2* Text sa len ťažko dal čítať s tým že ho preväzuje nejaká jednotiaca myšlienka alebo téma. Niekedy to ale bolo asi aj dobre, lebo by som viac než zo 2 kapitoly naraz neprečítal. Najmä kvôli tomu že som asi ešte nedošiel do štádia, kedy sa mi bude ľahko čítať text sociologickej štúdie, ktorý nie je takmer vôbec prispôsobený širokému publiku. Čo neznamená že sa ku knižke časom nevrátim, naopak je to celkom pravdepodobné.

[Kači · Rating 3 out of 5]

Klidně bych dala 2-3 hvězdy 😅

Je to spíše sbírka náhodných publicistických fejetonů, což by ani nevadilo, ale mluví se tam prakticky o všem, což má konečný dojem, že vlastně o ničem. Některé kapitoly byly hodně hodně zajímavé, některé mimo. Často mě tam něco zaujalo a začetla jsem se v očekávání, že autor rozvine myšlenku, a v tu ránu kapitola skončila) Navíc ta kniha pohlíží na problematiku venkova a celkové situace na Slovensku fakt z hodně elitářské pozice, název neklame!)) celkově mi vlastně otázky, které jsem myslela, ze mi kniha zodpoví, absolutně nezodpověděla

[Martina Luptakova · Rating 3 out of 5]

Prečítať si túto knihu nie je jednoduché, a už vôbec nie lichotivé pre našu krajinu. Na obálke sa píše, že kniha s nadhľadom a oslobodzujúcim ostrovtipom glosuje udalosti slovenských dejín aj súčasného života, no ten nadhľad mi v tejto knihe práve chýbal a prišlo mi že autor príliš zbytočne rozdeľuje spoločnosť na "my" a "tí druhí". No kniha je veľmi dobrým zosumarizovaním našej histórie a politickej situácie a hoci častokrát v podstate nehovorí nič nové, niekedy je fakt dobré, ak vám to celé niekto pekne zhrnie na jednu kôpku a vy máte podnet na zamyslenie.

[Dana Kostova · Rating 4 out of 5]

Asi 8/10, čítala som ju dávnejšie, niektoré pasáže wau, výstižne povedané a zhrnuté, mám rada paralely, miestami pasáže s omáčkami ale cením, že je to typ knihy ku ktorému sa dá vracať opakovane, čiže super investícia

[Richard Čapkovič]

Oceňujem že kniha s takýmto námetom zožala taký záujem lebo i guess že ľudí zaujíma téma. To že mi to trvalo prečítať 4 mesiace hovorí za seba. Eseje boli za mna fajn a niektoré otvarali fakt zaujímavé témy, sekcia publicistiky ma veľmi neoslovila.

[raduskaฅ^•ﻌ•^ฅ · Rating 3 out of 5]

moc vela zbytocneho odborneho yappovania, niektore eseje sa mi lubili ale overall by som to znova necitala ani neodporucala👍👍

[Stano Várady]

Obsahovo a štylisticky široká zbierka akademických textov a aktuálnych úvah od konceptu postsedliakov, cez náboženstvo, Fica, až po covid či návštevu pápeža Františka. Ak by to malo byť určené širšej verejnosti, zaslúžilo by si to zjednodušiť.

[Martina Berešíková · Rating 3 out of 5]

fu no toto bolo dlhodobé čítanie pred spaním ale zaujímavé

[Zuzana Struháriková · Rating 4 out of 5]

"Výsledkom mixu fejsbúku a zaostalej školy sú Slováci ako ten z povestnej anekdoty: nikdy nebol v Rusku, dovolenku trávi v Chorvátsku, jazdí na francúzskom aute, pivo chladí v nemeckej chladničke, nakupuje poľské potraviny, deti či viacerí príbuzní žijú v Británii, ale aj tak si je istý, že Európa vymiera, Amerika je v úpadku a Putin je inšpirujúci líder prosperujúcej krajiny. Alternatívna medicína a šarlatánstvo tu boli aj počas socializmu. Ten však aspoň oficiálne držal bosorácke babky vo folklórnom skanzene a očkovanie nespochybňovali fundamentálni kresťania, mamičky z Eurovey ani pologramotní fašisti." (s. 109)

"...aj dnes mnohí stredoeurópski politici hecujú nenávisť, založenú na kultúrnych rozdieloch... Akoby doteraz národy sedeli v tieni orecha pri chalúpke z tŕstia. Pri niektorých výkrikoch sa takmer zdá, že najobľúbenejší nepriateľ Európy, ekonomický migrant, už vo vlaku z Anatólie do Istanbulu sníva o plných geletkách liptovskej bryndze..." (s. 155)

"Pri premiérovom obdive k chudorľavej soške na koňovi s veľkým prirodzením, ktorá údajne predstavuje kráľa starých Slovákov Svätopluka ... si podporu iného ako "staroslovenského" dedičstva ani nemožno predstaviť. Čo na tom, že za čias antického mesta na Bratislavskom hrade boli predkovia Slovanov kultúrne len o trochu viac ako genetická informácia v žaburine na strednom Dnepri?" (s. 156)

"Otázka, ktorú "pravda uprostred" provokuje je, do akej miery má demokratická a v duchu práva usporiadaná spoločnosť tolerovať hlúposť, ktorá sa vydáva za alternatívnu pravdu." (s. 180)

[Lenka Hlinková · Rating 2 out of 5]

Neviem, čo to je. Na odborný text je tam priveľa autorových súkromných názorov. Fakty bezšvovo prepletá s vlastným vnímaním sveta, ktoré je ale dosť subjektívne. No nie sú to ani glosy, na ktorých by sa bežný alebo aj náročný čitateľ pobavil, či zamyslel. Na to je tam zas priveľa vysokoakademického žargónu, v ktorého spleti sa aj sám autor neraz zamotáva. Kniha na zadnej strane obálky sľubuje riešenia. Našla som možno 5-6 jednovetných vzdychov, čo treba robiť, zato polemizovanie o romantizácii Štúra sa rozťahuje na 10 stranách. Knihe žalostne chýba kritické oko dobrého editora. Autor sám sa narodil na vidieku, no o postsedliakoch sa vyjadruje v tretej osobe množného čísla. Tá téma má obrovský potenciál, ktorú táto kniha nenaplnila. V celek knihe som nenašla jednu dobrú vec o Slovákoch/Slovenkách. Je to žiaľ egotrip akademika (je to môj subjektívny pocit z knihy, autora nepoznám, no odvodzujem z toho, že kritizuje všetkých a všetko okolo a v knihe sa podľa mňa pár krát tak zbytočne vyzdvihuje tak, že to budí dojem nadradenosti), ktorý mal možnosť zmeniť ňou trošku náhľad slovenskej spoločnosti na samu seba. Nevyšlo to - kniha prispieva k ešte väčšej polarizácii Slovenska.

[Dan · Rating 3 out of 5]

Na to, aký rozruch sa okolo tejto knihy vytvoril, som čakal niečo viac. Táto kniha mi to prišla len ako sumarizácia problémov, ktoré mi neprišli ani vysvetlené, ani s návrhom riešení. Taký zoznam dôvodov, prečo sme postsedliacka spoločnosť (ľudovo sedlácka). Celou knihou sa tiahli dlhé a pravdepodobne prepisované vety, ktoré ale neboli učesané, takže som sa občas pristihol čítať si ich trikrát, kým som zistil, že nejaké slovo je navyše alebo chýba. Pri publicistických textoch v druhej polovici knihy mohli byť aspoň dátumy napísania alebo zverejnenia, pretože mnoho aktuálnych tém medzičasom zapadlo do zabudnutia. Najviac sa mi páčila kapitola o alkoholizme.

[Denis Mačor · Rating 3 out of 5]

Už v predpredaji kniha Postsedliaci od Juraja Buzalku zaznamenala nadštandardný úspech. Nečudo, tento predpredaj hodnotím z hľadiska mestského kníhkupectva, kam radi chodievajú intelektuáli. Chceme si poradiť s rurálnejšími časťami našej krajiny. Trošku ju prevychovať, integrovať do svojho rozmýšľania – no a tu niekde sa začína náš problém s vnímaním sedliakov a vidieka.

Vidiek. Sám teraz skúšam voľné asociácie a do fantázie sa mi ako nožom vrývajú Kukučínovia, Figuľky a Králi. Môžem si za to sám, lebo predstavy o týchto plochách našej krajiny si masírujem presne takouto tvorbou. No a potom nezriedka podnikám rôzne výjazdy po Slovensku a vtedy prídem do kontaktu s tým pravým, skutočným vidiekom.

Futbalové šály a slovenské zástavy v krčmách, kde sa Rómovia hromadne označujú „cigáň“, homosexuáli „buzerant“ a kde vážna, alkoholom rozpumpovaná tvár vie stíchnuť, keď sa v televíznych novinách objaví Fico či Uhrík. Ak vkročíte s ukrajinskou alebo inou vlajkou, v lepšom prípade ste slniečkar, v horšom máte okamžite vypadnúť. Tu musíte byť neutrálni, nevytŕčať, nemať extravagantné reči a počúvať (hej, stále hovorím o tej krčme). No a idú správy – chcete či nechcete, vidíte, že takéhoto človeka práve oslovili a zmagnetizovali politici, ktorých zase nenávidíte vy. Ale kdeže, nie je to silný výraz.

Tieto obrazy však od seba možno nemajú ďaleko, napríklad od literárneho realizmu, akurát problém s akceptáciou nového či vulgárne podoby nenávisti nepredstavujú hlavný motív. Tu však áno. Nenávisť je v rozpore s vnímaním ideálov moderného človeka. No zostáva ešte otázka, kto je moderný človek. Na tú sa pokúsim odpovedať si sám.

Čo je väčšinový obraz vidieka?

Väčšinový obraz vidieka by sme mali, no je to naozaj takto? Je naozaj väčšinový obraz pitka, folklór, extrémna pravica, mačovské reči a nenávisť voči liberálom? Juraj Buzalka v spolupráci s vydavateľstvom mamaš vydal komplexnú knihu sociologických esejí s rôznorodými pohľadmi na zmeny občanov vo vidieckom prostredí. Ak by sa tu prihlásil perfekcionista, mohol by chcieť azda organizovanejšiu, možno až lineárnu štruktúru, nech sa táto transformácia ľahšie číta či identifikuje.

Máme tu mečiarizmus, extrémnu pravicu, Ficove vlády, Milana Hodžu, ale najmä spôsoby, ako chcela dobová politika integrovať slovenskú dedinu. Ako sa ju naučili či nenaučili čítať a čo im to prinieslo. Hodžovi napríklad vyčítali, že vie síce o vidieku pekne rozprávať a písať, no jeho skutočné problémy nepozná z bezprostrednej blízkosti (pozri aj Slovenské století; Pavel Kosatík). Za mečiarizmu zase imponovala až surová priamosť, s akou Vladimír Mečiar komunikoval. A tak ďalej. Juraj Buzalka ukazuje naše mýty, povinnú jazdu s Ľudovítom Štúrom prekvapivo, ale trefne prepojí s francúzskym hercom Pierrom Briceom, ktorý stvárnil milovaného indiánskeho hrdinu Winnetoua. Cez toto porovnanie sa dozvedáme čo-to o problematike s kultom osobnosti. Dokonca s národnou identitou.

Tieto zvraty a často nečakané prirovnania robia z knihy Juraja Buzalku nezriedka ironickú zbierku esejí a myšlienok. Priznám, občas sa mi stalo, že sa mi irónia identifikovala ťažšie a zahmlievala inak originálny autorský tón. Spätne som si povedal – aha, našťastie si robil srandu. Ak však dokážete prijať čitateľskú úlohu, že ste ochotní vnímať Juraja Buzalku v autorskej celistvosti, ľahko sa vám stane, že sa ocitnete uprostred dôverného rozhovoru, v ktorom si budete navzájom rozumieť.

Dá kniha návod na to, ako vnímať sedliakov či postsedliakov? Ale kdeže, veď to nie je talianska kuchárka a neponúka návody, ako si pripraviť niečo jednoducho a rýchlo v pohodlí domova. Čo vám však kniha určite dá, je väčšia miera poriadku v predstavách, o ktorých ste ani netušili, že sú stereotypné a možno taktiež v niečom neakceptujúce, obmedzené.

Ak sa chceme naučiť pracovať so sedliakmi a s vidiekom, musíme si v prvom rade uvedomiť, že označiť niekoho „sedliak“ dnes nemusí mať pozitívne konotácie. Kto sme potom my? Ak sa to nenaučíme, budú chodiť na žatvy fúkať nejestvujúce rany v bielych košeliach členovia strán, ktorí – aspoň pre mňa – predstavujú tú najväčšiu nočnú moru a tiež cestu do neslobody.

[Jakub Dovcik · Rating 5 out of 5]

Táto kniha je zbierkou textov od najlepšieho slovenského politického antropológa na tému postagrárnej nátury slovenskej spoločnosti. Tieto texty sú rôznorodé, od klasickejších akademických textov až po druhú časť knihy, ktorá je trochu freeflow publicistika. No ako celok vyjadrujú mimoriadne dôležitý odkaz, ktorý je potreba vo verejnej debate zdôrazňovať - obzvlášť viac po posledných voľbách v ktorej znovu dominovali politické zoskupenia rozoznávajúce (aj keď bezpochyby intuitívne a nie na základe precíznej analýzy) práve tento postagrárny alebo possedliacky aspekt slovenskej spoločnosti.

Eseje sú rôznorodé - je tam super texto o persistencii idei a modelu 'romantického vodcu' (so zaujímavou analýzou Štúra), fascinujúci text o modernej antropológií vína na Slovensku, kvalitný text o kultúrnej ekonómii (s odkazmi na Gudemana a Polanyiho čo je úžasné) a samozrejme skvelá headline esej o agrárnom populizme. Zaujímavé sú tiež texty o Buzalkovom vlastnom prežívaní liberálno-demokratického spektra (ako esej o časopise OS) a reflexie na 'kaviarenské' prostredie.

Zaujímavé časti knhy sú tiež venované nutnosti integrácie komunít slovenských Maďarov a Rómov (zaujímavý point je ako Most Híd vo svojich najlepších rokoch fungoval ako'druhá komora parlamentu' - reprezentujúca viac sociálne a kultúrne vzťahy v regióne a silne agrárne prostredie, prepojené na liberálnu urbánnu populáciu). Zvlásť esej o integrácii Rómov ukazuje ako sú dnešné modely vnímania nerovností silným pozostatkom agrárnych vzťahov.

Je tam veľa myšlienok o postagránej náture slovenskej spoločnosti ktoré sú podľa mňa mimoriadne užitočné pre pochopenie jej aktuálneho stavu, napríklad o tom, ako napríklad o 'akceptovaní moci na základe statusu a prestíže, namiesto schopností a iniciatívy' alebo o dôležitosti zachovania každodenných ekonomických modelov a statusu (čo býva niekedy interepretované ako reakcionársky konzervativizmus). Zaujímavý point je napríklad aj to, že na Slovensku v podstate nikdy nedominoval (popularitou) iný než 'romantický vodca', bez ohľadu na zásluhy či úspechy - viď Milan Hodža, Mikuláš Dzurinda či Iveta Radičová.

V dobe Kosatíkov, Vašečkov a ďalších verejných intelektuálov ktorí strieľajú zboku je toto absolútne úžasný príspevok do žánru snahy o pochopenie nátury slovenskej spoločnosti, vychádzajúci z etnografií a antropologického výskumu. Buzalka ukazuje ako postagrárna nátura slovenskej spoločnosti nie je prejavom nejakého 'nedovyvinutia' alebo večného čakania na modernitu, ale autentická situácia vychádzajúca z existujúcich spoločenských štruktúr, vzťahov a ich nastavenia.

Eseje v prvej časti sa môžu čítať náročnejšie, no stoja za to.

[Adrián · Rating 3 out of 5]

Pohľad na post-agrárnu mentalitu slovenského národa je naozaj fascinujúci. Aj po viac než tridsiatich rokoch slobody sa spoločnosť často zmieta v akejsi ilúzii historického optimizmu, sprevádzaného slabou politickou gramotnosťou voličov. Zdá sa, že niektoré tradície a zvyklosti, často dedené z generácie na generáciu, pretrvávajú.. tie ktoré moderný mestský kaviarenský povaľač vníma s frustráciou či dokonca pohŕdaním.

Faktom však ostáva, že tieto vzorce správania – akokoľvek archaické sa môžu javiť – vytvárali istý rámec fungovania spoločnosti. Pokiaľ sa nenájde niekto, kto dokáže inšpirovať masy a zmeniť tento systém zvnútra, bude sa kolobeh opakovať.

Áno, realitou je, že veľká časť populácie podľahla dezinformáciám – či už v súvislosti s očkovaním, alebo šírením protizápadnej rétoriky. No zároveň je potrebné vnímať, že hrať sa na spoločenského „deskriptóra“ – teda toho, kto všetko chápe a vie pomenovať – je rovnako náročné, ako je to niekedy márne. Je to bremeno, ktoré sa ľahko stáva samoúčelným.

Ak v spoločnosti pretrváva rasizmus, xenofóbia, homofóbia, diskriminácia menšín, alkoholizmus či prílišná dôverčivosť voči dezinformačnej scéne, mali by sme sa možno úprimne zamyslieť: Nie sme náhodou národom, ktorý nemá dostatočnú schopnosť sebareflexie a namiesto toho stále čaká na svojho romantického hrdinu? Na niekoho, kto príde, zachráni nás z biedy?

Je to zložité. Ale možno je na čase, aby si každý z nás priznal toho svojho „vnútorného postsedliaka“ – tú časť seba, ktorá si uchováva staré návyky, pohodlnosť a predstavu, že zmena má prísť zvonka. Lebo práve v nás všetkých – či už priznaných, alebo skrytých – sa ukrýva niektorá z podôb tejto mentality. A možno práve uvedomenie si tejto skutočnosti je prvým krokom k zmene.