Prvá polovica knihy, ktorá sa opisuje Fica v čase predtým než sa stal premiérom je výrazne lepšia než tá druhá, v ktorej má moc. Do veľkej miery to vychádza z toho, že hlavnými zdrojmi pre knihu evidentne boli Boris Zala a Roman Šípoš, ktorí sa síce od Fica oddelili až v roku 2018, no vzďaľovali sa od neho už niekoľko rokov predtým.
Práve v tejto prvej polovici je Fico opísaný ako pragmatický, ambiciózny, no nie úplne sebestredný politik, ktorému ide o to získať a udržať si moc. Bárdy nie je žiaden Robert Caro (a aj keď tam sú isté podobné črty, ani Fico nie je žiaden LBJ), no jeho opis Ficovho rastu, hlavne po roku 1989 je zaujímavý. A aj keď mu chýba komplexita naozaj excelentných biografií, dobre poukazuje na to, čo častio prepadne cez škáry každodenného reportingu.
Vidíme ako sa Fico mení z, minimálne navonok, presvedčeného ľavičiara a človeka fungujúceho v rámci systému na niekoho, komu nevadí tento systém narúšať či ohrozovať. No počas tejto dlhej premeny, až na prehry v rokoch 2002, 2014 a 2018 nevidíme ozajstné motivujúce faktory vytvárajúce Ficovu osobnosť. Vnímame maximálne to, čo povedalo niekoľko zopár (actually relatívne málo) ľudí z Ficovho okolia a ako to oni vnímali.
A je to práve tá absencia naozaj hlbšieho ponoru do Ficovho mentálneho sveta, ktorá nám napríklad neukazuje dôležité aspekty jeho detstva či dospievania ktoré v ňom vzbudzujú nenasýtiteľný hlad po uznaní a teda neskôr aj moci či peniazoch, či jeho vnímanie vzťahov s ľudmi okolo neho - aj keď si prečítame ako v politike nenadväzoval priateľské vzťahy a s málokým si tykal.
určite tam je veľa dobrého a v žánri 'Ficológie' aj nového. Zauijímavé napríklad je, ako Zala opísal fungovanie v rámci strany a predsedníctva, v podstate až do roku 2014, kedy sa Fico uzavrel do seba - tento opis do nejakej miery odporuje populárnej predstave Smeru ako strany jedného muža a jedného vedomia, ktorá fungovala ako akciovka oligarchov. Tu však nie je jasné, koľko z toho je Zalova projekcia a snaha o retrospektívne zvýšenie vlastného vplyvu a moci v časoch keď bol Smer ešte menej toxický.
Všeobecne je táto kniha teda reportážne dobre spracovaná - aj v druhej polovici sa venuje nielen Ficovým kauzám, ale aj vývoju v rámci smeru a jeho fungovaniu. Snaží sa ukazovať na jednotlivé dôležité momenty Ficovho fungovania a ako boli z druhej strany vnímané.
Bárdy tiež v rámci knihy dobre opisuje zmeny v oficiálnej ideológií Smeru a rôzne faktory ktoré na ňu mali vplyv - hlavne prechod od centristickej, ‘third-way’ strany cez sociálne-orientovanú ľavicu až k nacionalisticko-konzervatívnej verzii, ktorú vidíme dnes. Pre ľudí ktorí si Fica spred roku 2010 prakticky nepamätajú, je to naozaj užitočné čítanie.
Škoda však je, že táto dobrá faktografickosť je spojená so slabou evaluáciou, a so slabým celkovým príbehom. Po prečítaní knihy nie je reálne jasné, kto Bárdyho Fico je, čo ho naozaj motivuje a ako celá skladačka sedí dokopy. Máme isté indície, no sú to skôr útržky, než koherentý naratív. A to je škoda.