Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porota konštatovala spokojnosť so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov. Tento ročník priniesol pre samotnú porotu prekvapenie v podobe jednoznačnej zhody nielen na siedmich prémiových poviedkach, ale aj tých, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach. Rozhodnutie vyzdvihnúť práve tieto tri texty a neudeliť len jednu hlavnú cenu vyplývalo z motivácie povzbudiť autorky, ktorých diela v treťom kole aj pri svojej rôznorodosti výrazne zažiarili. Všetky poviedky, ktoré sa dostali do zborníka, však zdieľajú výnimočnú citlivosť voči okolitému svetu, voči životu a jeho peripetiám, a v neposlednom rade voči jazyku, ktorý úspešne využívajú na to, aby sa o túto citlivosť podelili aj s čitateľmi. Ide pritom o autorky a autora, ktorí sa až na jednu výnimku umiestnili v zborníku Poviedka po prvý raz, čím sa im zároveň podarilo vzbudiť nádej, že je literatúra stále dôležitou súčasťou života aj mladších generácií.
Druhá zbierka Poviedky, ktorú som čítal a pravdepodobne aj posledná. Nie že by neboli poviedky kvalitne napísané (sú, autori sú šikovní), ale ma sklamáva dramaturgia ich výberu. Zas a znova sa topíme v rovnakom prostredí slovenského sociálneho realizmu, a repetícii tém ako napríklad traumaticko-nostalgické spomienky na detské videnie sveta za socializmu. Keď nerátam Grachovej fajn magicko-realistické "Mäsko", nachádza sa tu pramálo imaginatívneho, nadreálneho, oslobodzujúceho, či nedajbože žánrového. Porota súťaže (príhovor N. Hochholczerovej) nepripúšťa akúkoľvek subjektivitu hodnotenia a sebavedomo prehlasuje že toto sú suverénne najlepšie zúčastnené poviedky. Ja im neverím, že Slováci nevedia snívať a písať konceptuálnejšiu, odvážnejšiu, experimentálnejšiu a žánrovejšiu tvorbu. Je tu prítomný jasný kľúč podľa ktorého je vyberaný iba určitý tématický okruh poviedok a ja nie som jeho cieľová skupina a toto nie je moja šálka kávy. Po určitej dobe úmorné.
Rozhodně si nechávám v knihovně volné místo pro jakoukoliv další tvorbu Minárik Schwartzové a ze srdce ji přeju, ať se jí podaří vybřednout z vod veřejného zdravotnictví a vymění je za vody skutečné a literární. Výborně čtivá povídka. Za pět hvězdiček ještě Wernerová, Kissová a možná Pažitný, ale tam nejsem zcela přesvědčená, že člověk, který nemá rád ani špenát ani kopr, splňuje kritéria dobrého spisovatele. Těším se na příští ročník.
Najviac sa mi páčil text Dve strany okna, ktorý napísala Zuzana Gabrižová. Zaujímavo spájal krásnu udalosť narodenia dieťaťa s drsnou poetikou okolo pôrodu a aj keď tento štýl obyčajne nemám rád, preniesol na mňa rozporuplné pocity hlavnej protagonistky a zároveň si myslím, že k máločomu ladí takáto poetika tak dobre ako k tejto téme.
A potom sa mi ešte páčila poviedka Nasledovať stopy holubov, ktorú napísala Karin Kissová, najmä pre veľmi šikovnú prácu s napätím, či sa niečo stane, a čo sa stane, ak sa niečo stane.
Ukážky všetkých poviedok som počula už pri odovzdávaní ocenení, takže som sa veľmi tešila, ako si ich ypočujem v plnom znení. Ako to pri poviedkových antológiách býva, nie všetky sa dokážu 100 % trafiť do vkusu, mňa osobne najviac zasiahla a zaujala víťazná poviedka Lucie Palinkáš (ešte viac s back-story, že ide o autorkinu prvú dopísanú poviedku vôbec), okrem toho aj poviedky Karin Kissovej a Zuzany Gabrišovej.