Táto kniha je pre mňa kniha z kategórie healing/feel-good. V doslove autorka priznáva, že písanie bolo pre ňu samotnú terapeutickým procesom, a presne tak na mňa text pôsobí – ako pokojné, láskavé uzdravovanie.
Joe je „iný“ hrdina. Je zrejmé, že má nejakú formu neurodivergencie, no autorka mu nedáva nálepku (to sa mi veľmi páči). A práve v tom je sila – neponúka diagnózu, ale človeka. Joe sa učí nielen prežiť, ale aj cítiť, spájať sa so svetom po svojom.
Jeho logika nie je slabosťou, ale iným spôsobom porozumenia, ktorý odhaľuje to, čo bežný pohľad často prehliadne. Jeho dni majú pevný rytmus, istoty, ktoré mu dávajú zmysel. Keď mu však zomrie mama – jeho najväčší oporný bod – zostane sám, so „sprievodcom životom“, ktorý mu po nej zostal ako tichý most medzi svetmi.
Joe nepôsobí empaticky v klasickom zmysle slova. Nerozoznáva spoločenské signály, nehrá sa na zdvorilosť. Ale práve preto vidí pod povrch, tam, kde sa iní zastavia. V jeho svete sa priateľstvo rodí z dôvery, nie z predstierania. A každé stretnutie, ktoré prežije, ho i tých okolo trochu lieči – lebo ich učí, že existuje viac než jeden správny spôsob, ako byť človekom.
Nenáročná, ale dobrá kniha, ktorá môže byť tým hojivým čítaním aj pre vás.