Život kalendárov sa začína na Nový rok. Kráčajú deň po dni, stále dopredu, v každom sa dá niečo očakávať - a nie sú to len nové a novéŽivot kalendárov sa začína na Nový rok. Kráčajú deň po dni, stále dopredu, v každom sa dá niečo očakávať - a nie sú to len nové a nové dátumy. Aj kniha Deti v daždi je kalendárom, aj keď trochu iným, takmer opačným, je to kalendár minulého času. Záznamy, zápisy, zachytenie. Vytvára obraz blízkej minulosti, opisuje konkrétne, zväčša neveselé udalosti, hľadá v nich súvislosti a smeruje k výstrahe či skôr prosbe, aby sme sa poučili zo svojich zážitkov a chránili to najcennejšie, čo máme: svoje deti. Ide o ich životy.
4,5* - denníkové zápisky z rokov 2020-2021 (a čiastočne 2022), organizovane po mesiacoch, pretkavané spomienkami a úvahami. Veľmi osobne, veľmi úprimne, aj k sebe samému, lebo nekorigujú minulé zápisky, ponechávajú v nich vtedajšie dojmy z prebiehajúcich dejín, ktoré sa medzičasom nejako vyvinuli. Je to aj moje vlastne spomínanie na určujúce momenty týchto rokov - zaujimave pospomínat si, čo vtedy zapĺňalo naše dni :) obzvlášť ma bavilo citat rozhovory medzi osobnosťami slovenskej kultúry - veľmi ľudské, hlboké, citlivé. Je krásne vidieť takéto čisté priateľstvá.
táto kniha bola naordinovaná našim pánom doktorom umenia na predmet kreatívne písanie. minulý rok som ju nedobral, až teraz sa mi opäť dostala pod ruku, keď ma omrzeli videohry i filmy.
zamýšľam sa nad tým, aký zvláštny útvar táto práca je. pre človeka, ktorý nepozná prácu DD, to môže byť aj nepochopiteľné dielo. je osobné a jedinečné a zasadené do tej našej mikroskopickej literárno-dramatickej scény. skoro každý zápisok má dúšok unikátnej prózy dušeka aj napriek tomu, že je to v podstate non-fiction. keď som si čítal túto knižku, rozmýšľal som nad tým, že ešte som asi nečítal knihu, kde rozprávač je starý muž, ktorý sa spomaľuje, zabúda. štve sa na politiku.
určite to ale nie je kniha pre všetkých. neviem, či by som si vedel znovu prežiť roky ‘20 - ‘22, keby som ich nestrávil tým, že som sa za počítačom tváril, že som čítal statky zmätky.
*Motto do knihy - George Perec: Píšte o obyčajných veciach (s. 233)*
A pri čítaní som rozmýšlal, že ako sa dá písať až o tak obyčajných veciach ako autor píše. Kniha ako aj podnadpis napovedá je kalendár, osobné zápisky z rokov 2020-2021 starého muža počas rokov covidu. Mesiac po mesiaci píše Dušan Dušek, dosť podrobne, ako riešil zubára, ako chodil do cukrárne, či ako mu zomrel kamarát. Občas sa zlostí na politiku, na konci už celkom otvorene a jasne. A poväčšine iba pozoruje kolobeh prírody.
Mená ostatných postáv sú iba skratky, napr. MH. A pomedzi mesiace týchto dvoch rokov sú rôzne zápisky, kratšie, dlhšie, Pukanec, Kapor.
Aj ja si píšem niečo ako denník, táto kniha mi dala inšpirácie, ako to písať lepšie :D Inak teda zaujímavé takéto niečo vydať ako knihu.
Nedocitala som to poriadne ani, styl pisania autora mi nesadol,... A skratka to bolo take skipping citanie - co fakt skoro nikdy nerobim. Len ked je to ze fest nudna kniha. Toto bolo o vsetkom a o nicom. Zjavne som zamer autora nepochopila. Plus sa mi nechce do obdobia korony vobec vracat ani nan spominat. Okrem par pasazi, ktore ma oslovili basnickymi umeleckymi prostiredkami/resp. zaujimavymi slovnymi spojeniami som nenasla nic, co by ma nejak ohurilo. A som zvedavá, co s tym vlastne budeme na vyokej skole vlastne robit a preco nam to dal docent citat...🤷🏻♀️Uvidíme...
Ak koronový denník, tak tento. Ak nahliadnutie do sveta jednej zásadnej literárnej generácie - na sklonku jej doby -, tak niet o čom. A ten Pištáčik, čo z DD stále ešte nenápadko vykúka! A Nadina, zosobnená poézia, a ich vzťah... krása, kúpala som sa v ich interakciách ako v prvom slnku po dlhej zime. Náramne som si túto knihu užívala.