Vianoce na škótskom hrade sú predvídateľne sladké ako hallmarkovské televízne romance. Viete, čo príde ešte predtým, ako sa tak stane. Z počiatočného nedorozumenia a desaťročia trvajúcej nekomunikácie sa za pár dní (asi im ten mráz udrie na mozog) udeje zázrak a všetko sa obráti k lepšiemu. Dokonca aj dedinka sa volá Vianočná a príbeh sa odohráva tesne pred Vianocami. Celá hrejivá atmosféra sa nesie v znamení svetielok, snehu, koláčikov, ohňa v kozube, dobrého jedla a predvianočného divadielka detí, či spoločnej vianočnej oslavy celej dediny ako prekvapenie na záver.
Sledujeme príbeh altrustickej učiteľky prváčikov, Belle, ktorá omylom zrazí Edinu, majiteľku hradu, a potom sa o ňu stará, kým sa nevylieči zo zranenia. Za ten čas svoj dom poskytne rodičom svojho žiaka, kým si nenájdu podnájom. Vzťah-nevzťah s vnukom, ktorý sa tam po rokoch náhodou objaví, všetky nedorozumenia (ide Belle o peniaze a šperky starej panej a vnukovi o samotný hrad a odpratanie babky do domova dôchodcov?) sa postupne pretavia do vzájomnej príťažlivosti. Samozrejmosťou je aj precitnutie takmer všetkých postáv; Bellina koketujúca kamoška prehodnotí vzťahy s mužmi a chce sa usadiť, syn si vypočuje príbeh matky, ktorá ho opustila keď bol dieťaťom, polosirota povie otcovi, že ho potrebuje viac ako deti v Afrike, rozvádzajúci sa manželia sa začnú zaujímať o toho druhého, právnik zistí, že nie všetky ženy chcú materiálne bohatstvo, a tak podobne.
Na jednej strane je to veľmi milé čítanie, príjemné a žiarivé, kde sa všetko točí okolo Belly, ktorá dáva na prvé miesto všetkých okrem seba; deti v triede, obyvateľov mestečka, či priateľov. A na seba nemyslí. Ani list Santovi nedokončí, ale zato plní želania ostatným. Sledujeme tu nitky príbehov viacerých postáv, ich nevyriešené vzťahy z minulosti. Aj keď vieme, kto koho opustil, chvíľu trvá, kým si jednotlivé osoby vypočujú aj druhú stranu, alebo priznajú skutočné pocity.
No na druhej strane, v duchu prevraciam očami nad správaním všetkých dospelých postáv, nielen rodičia sú neskutočne jednostranne vykreslení a ich sebecké reakcie sú ako po lobotómii.
Chápete, žijete od ôsmich rokoch v Škótsku a pravdepodobne už ako dospelá viete, že v zime je tam fakt mrazivo. Ale chápem, pre niekoho je to prekvapením každú zimu, že v zime aj nasneží. Ale tu keď sa vyberiete von, máte obuté ledva snehule a k tomu nezodpovedajúci tenký kabát, aj keď vonku kydá sneh ako zadarmo, nevadí, ste v terénnom aute. A tak ho pre istotu poskytnete istej nie príliš zodpovednej rodine, čo uviazla v snehu, nenecháte sa odviezť predtým domov, a ani ich nehodíte cestou, kam mali namierené, lebo príčetnosť, či slovo „nie” vo svojom slovníku nemáte. Plaholčíte sa snehovou víchricou a riskujete omrzliny a smrť len kvôli autorkiným mokrým snom o budúcej masáži nôh, aj s bonusovým zohrievaním sa, čo je v jej scenári.
Potom však minimálne dve postavy majú totálne rovnaký štýl komunikácie (svoje polovičky oslovujú úplne rovnako , čo sa asi stratilo v preklade, lebo v škótskom náreči by to znelo zmysluplnejšie). A ja ich už nerozlišujem, lebo sa blíži vytúžený záver.
Najpresvedčivejší je somárik Bob, lebo uňho vieme naisto, že uteká zo stajne len preto, že sa tam nudí a hľadá spoločnosť… A ešte ten jeden chlapec, ktorý chce byť ovcou. ;)
A čo som tým chcela povedať? Na vypnutie v predvianočnom zhone ideálne. Nájdite si čas na čaj, či kávu (sami so sebou) s knihou, s priateľmi v obľúbenej kaviarni, či v domácom pohodlí. A knižné problémy nech si riešia papieroví hrdinovia…