Ako si z mesta vychodiť domov? Katarína Poliačiková vytvorila pre Čierne diery zbierku textov o Bratislave. O tom, ako sa zžila s mestom, v ktorom na začiatku nikoho nepoznala. Jej príbehy sú emocionálnou geografiou Bratislavy – pozorovaním života v lokalitách s „intímnymi súradnicami“, ako sú napríklad Trhovisko Žilinská, Panenská ulica alebo Sad Janka Kráľa. Texty umelkyne dopĺňa vizuálna príloha v podobe kameňov nájdených na brehu Dunaja.
Celá kniha znie neuveriteľne známo a ja som nadšená!
„Ako solitérne telesá viazané príťažlivosťou k istému miestu sme všetci boli v danom čase tu — v piatok večer, v utorok večer, v stredu večer, tu a nikde inde. Prišli sme a usadili sa, vybrali si stôl podla zvyku či nálady. Oneskorenci prišli často práve kvôli tým, ktorí a ktoré tu boli skôr. Často jediná istota v zmätku mladosti, konštelácia nikde nepísaná, daná nejakou dôvernou dohodou, ktorú nahlas nikto nevyslovil. Cesta do baru ako trajektória vrastená do pamäti nôh…Vošiel si a priestor sálal teplom dočasnej blízkosti, ktorú sme si vyvorili spolu — každý sám. Zoznámenia a rozchody, tajomstvá a bežné veci, ťahavá lenivosť letných dní, šuchot novín a dlhé mlčania, vášeň o polnoci, ktorú svitanie vždy zaskočí, novinky pri rannej káve, kto má nový job a kto koho tajne miloval celé tie roky.”
Sú knižky, ktoré nosia v sebe zvláštne pekný pocit, ktorý neviem opísať. Taký, ktorý sa snažím polknúť, aby som vedela ako chutí, ale ani to neviem. Táto kniha ten pocit a chuť má. Zvláštne milý, chápajúci, živý…a predsa stále neviem presne aký.
Nádherné dielo, literárne aj vizuálne. S úsmevom otáčam posledné strany a srdce mi búši. Všetci máme vlastnú mapu Bratislavy – emocionálna geografia, intímne súradnice. Toto je Bratislava podľa Kataríny, a predsa ju poznám rovnako, veď aj ja sa rozplývam nad brečtanom obrastenou budovou na Klemensovej a skúmam plynúci Dunaj.
Dym je pre mňa ľúbostný list mestu, napísaný niekym, kto vie čo láska obnáša. Nie väzba, nie vzťah. Je to surové a prosté.
“Možno preto sa zvykne hovoriť: vedieť plávať v živote. V čase nepokoja sa nevzpierať, len pritiahnuť ruky k telu, odovzdať sa prúdu a nechať sa vyniesť na hladinu.”
Ponorila som sa do nej až po uši. Nestíhala som žmurkať, len som otáčala stranami, a neverila, že niekto dokáže tak jasne a presne opísať to, čo som prežívala (raz? v inom živote? voľakedy?).
“Zoznámenia a rozchody, tajomstvá a bežné veci, ťahavá lenivosť letných dní, šuchot novín a dlhé mlčania, vášeň o polnoci, ktorú svitanie vždy zaskočí, novinky pri rannej káve, kto má nový job a kto koho tajne miloval celé tie roky.”
Muž mi túto knihu poctivo odniesol na chrbte, no dostala som sa k nej až po výstupe, a potom som ju nebola schopná odložiť. Videla som sa v rozhovoroch pod pouličnou lampou, videla som sa, ako vykladám kufor na skriňu. Snívam o Dunaji, o nohách vo vode, o domove. Kdeže si?
“Je tu dobre? Nevie. Cíti sa tu doma? Ako kedy. Veci, ktorými sa obklopuje, si podvedome vyberá z iných miest.”
Katarína Poliačiková predstavuje svet míňania a hľadania a zároveň tým prstom ukazuje na veľmi osobné spomienky svojich čitateľov/iek. Nie je to nostalgia, ktorú vyvoláva, skôr smútok, ctlivota za tým, čo bolo a už sa nevráti. Pocit? Kiežby. Stopa? Možno. Niečo, čo s nami zostane natrvalo.
“Striktná kartografia, niekde pod ňou navrstvené iné mapy mesta. Tie, ktoré si nosíme v sebe. Napríklad mapa prvých stretnutí a mapa rozchodov. Emocionálna geografia, intímne súradnice. Snáď každý si pamätá, kde sa mu to stalo.”
Tejto knihe dodalo podľa mňa hype len to, že vyšla v Čiernych dierach.
Nejako som nepochopil jej kvalitu. Nie je ani o meste - o Bratislave sa nedozvedáme vlastne takmer nič - a v rozpore s anotáciou nie je ani o zžívaní sa autorky s mestom. Obojeho je tam strašne málo. Ani autorkin osobný denník alebo poznámky písané len pre seba by takto predsa nevyzerali.
Situácie, stretnutia a dokonca aj emócie sú až príliš banálne a nezaujímavé, čo by nevadilo, keby forma tiež nebola literárne priemerná. Katarína Poliačiková je naštastie stručná a píše celom sviežo.
Dávam dve hviezdy, čo v stupnici Goodreads znamená "it was ok". Neskôr si na ňu už ale asi nespomeniem.
Emocionálna geografia, intímne súradnice. Snáď každý si pamätá, kde sa mu to stalo. Túto knižku beriem do rúk v mojom meste, keď sa mi zatúži po iných.