Hotel Balkán

by Miroslava Kuľková

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (*1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť. Knihu ilustroval študent VŠVU Marco Rapant. Obálka je vytlačená v 5 variantoch a tvorí panoramatický záber na Ohridské jazero.

Genres: Short Stories

160 pages, Paperback

Published January 1, 2023

Reviews

[Lukáš Cabala · Rating 4 out of 5]

Moja asi najväčšia skúsenosť s Balkánom je skvelý film s názvom Je ťažké byť dobrým z roku 2007 (veľmi odporúčam). Nebol som tam dokonca ani na dovolenke.
S politickou situáciou a problémami som predsa len trochu oboznámený, rovnako i s ťažkými 90tymi rokmi.
Autorka Balkán zjavne zažila a vyzná sa v ňom. Cestovky túto knihu zrejme nebudú používať ako reklamu vhodnú pre masový turizmus, pretože postavy sa nepohybujú v naleštených rezortoch, ale v autentických reáliách zaujímavých skôr atmosférou a neraz tragickým geniom loci.
A aj z tohto textu je jasné, že Slovensko má oveľa bližšie k týmto krajinám ako k západu. Síce to nie je kompliment pre našu krajinu a najmä nie pre našu politiku, ale zároveň to nemá byť kritika Balkánu ako takého. Je to čarovná a príťažlivá krajina a to napriek ťažobe, ktorá na nej leží, niečo podobné by sa dalo povedať aj o samotnej knihe Hotel Balkán.

[suev · Rating 5 out of 5]

tato kniha mi pripomenula moje zazitky z Balkanu, mam pocit ze to bolo vcera a nie zaciatkom juna.
krasny styl pisania, dobre zobrazenie zenskej bolesti a nasilia pachaneho na zenach. tema Balkanu bude asi navzdy soft spot.

[Soňa · Rating 3 out of 5]

V tejto knížke toho premňa nebolo dosť na knížku. Nie je to zrejmé len veľkým množstvom (pekných, ale premňa pre knihu nič nevypovedajúcich) ilustrácií, ale rovnakým množstvom stránok s troma vetami. Táto postmoderna je inak krásne účinná, keď málo dokáže povedať veľa, v tomto prípade to pôsobilo dojmom frustrovaného cestovného denníčku, ktorý sa hoc blíži, ale stále nevie dostať pod povrch miest a ľudí, o ktorých píše.
V jednom rozhovore s autorkou sa riešila všadeprítomná, no subtilná rozprávačka o ktorej sa v priebehu sem-tam niečo mozaikovo dozvieme. Ja som však mala pocit, že to bola kniha o rozprávačke na pozadí balkánskych krajín, o ktorých sa prakticky nedozvieme nič, ani len mozaikovo.
To je ale stále nosná téma, a autorka evidentne umelecky obdarená, nemôžem preto povedať, že by sa mi kniha nepáčila. možno by mi viac vyhovovala ako poviedka, možno si skôr prečítať autorkine vedecké práce o balkáne.
ps kde je bulharsko????

[Laskachuu · Rating 5 out of 5]

dlho som necitala nieco kde by tak dobre vystihli vsadepritomnost a vsednost nasilia na zenach ako tu. plus ilustracie su prekraaasne

[Ili · Rating 3 out of 5]

*3.5

[Viky · Rating 4 out of 5]

4.5/5, dobre mi padla, umelecká reportáž o balkáne

[Gabka Koščová · Rating 5 out of 5]

Kniha obsahuje sedem krátkych poviedok, ktoré by sa možno dali zhĺtnuť za hodinu čítania, ale vďaka ich hĺbke som ich mala chuť čítať veľmi pomaly a niekoľkokrát.

Poviedky sa sústredia na komplikované vzťahy a ich dojemné ženské vnímanie. Veľmi ma to bavilo. Najviac si ma získala Ohridská perla.

Príde mi ale, že autorka nevyužila celý potenciál svojho pôsobenia na Balkáne. Poviedky boli krásne, ale kniha má aj veľký reportážny potenciál a určite by som si rada niečo takéto od nej prečítala.

[mysa.cek · Rating 5 out of 5]

krásne!
smutno-krásne..
málo slov, veľa atmosféry.

[Maca Maca · Rating 5 out of 5]

Táto kniha ma naozaj zasiahla. Sranda, lebo ako vidím, mňa oslovilo to, čo jej tu veľa ľudí vytýka. Vraj je krátka, nedopracovaná, málo reportážna. Podľa mňa je naozaj umenie na malej ploche, s malým počtom znakov vystihnúť podstatu vecí. Ak sa chcú ľudia o Balkáne dozvedieť viac, nech si prečítajú nejakú novinárčinu alebo podniknú balkánsky roadtrip. Ja som úplne spoko s týmto minimalistickým, ale ozaj inšpiratívnym textom.

[Ria Gehrerová · Rating 5 out of 5]

Normálne som mala z tejto knihy zážitok.

[šimon betina · Rating 4 out of 5]

ukážková trauma lit.
občas mierne repetetívne - tých uhlov pohľadu mohlo byť viac.
ale super.

[Alexandra Semin · Rating 4 out of 5]

Kniha na mna posobi trpkym dojmom, samotne pribehy su velmi zaujimave postavy maju potencial no v najlepsom pribeh vzdy skonci.. super zobrazenie balkanskeho mačizmu, krasna praca s metaforami.

[kristina · Rating 3 out of 5]

trosku si myslim, ze to chcelo dlhsie, obsiahlejsie, viac rozvinute texty. ale pisane je to pekne a vsetkych spomenutych muzov by som vyhodila do kosa. mozno som len zatazena na dlhe texty.

[Lin · Rating 5 out of 5]

Veľmi silné čítanie. Boje z Balkánu tak úplne nevymizli — v každej domácnosti a v každej duši možno nejaký nájsť. Pôvodne som si myslela, že poviedky zhltnem na jedno posedenie, nakoniec som ich však nasávala pomaličky a postupne.

[Marcel Uhrin · Rating 5 out of 5]

Knihy o Balkáne ma priťahujú ako magnet oceľové piliny. Aj preto sa nedalo vyhnúť, že sa toto nenápadné dielko na mňa napriek maskovaniu prilepilo z dcérinej knižnice a donútilo prečítať.

O uhrančivom balkánskom priestore som prečítal desiatky kníh, mnohokrát som ním cestoval, zažil jeho bujarosť, tvrdosť, strely z ilegálneho samopalu, šliapal hrebene vápencových masívov ale tiež mal šťastie na nekonečnú milosť a pohostinnosť jeho obyvateľov. Videl som filmy Kusturicu a donekonečna si púšťal dávno na trhu v Sofii kúpené napálené cédečko "Balkan blues". Aj preto viem, že Balkán sa nedá nikdy úplne pochopiť. Teda, do konca života ho nepochopím ja, viem ale, že čím viac o ňom budem vedieť, tým viac ho budem milovať.

A zrazu čítaš knihu "Hotel Balkán" mladej dámy a máš pocit, že toto si ešte nezažil. Éterické poviedky od Sarajeva po Čiernu horu, z ktorých vyteká dokonalá znalosť, prienik pod balkánsku kožu zhrubnutú neustálymi bitkami, príkoriami a údelmi, kde dnes každý vie na iného čokoľvek strašné a ešte strašnejšie. A zrazu zistíš, že čítaš až trestuhodne krátku knižku, v ktorej ale pomaly každá druhá veta je dokonalou definíciou regiónu.

"… pretože Kosovo je Schrödingerova mačka a každý sa bojí otvoriť škatuľu."

"Kde som? je jedna z najťažších otázok na Balkáne, pretože na hranice tu neexistuje jednotný pohľad. Kto som? je rovnako zásadná otázka. Ja a ty sú … buď dve dokonale prelínajúce sa množiny, alebo dva pojmy bez spoločného menovateľa. Nič medzi tým neexistuje."

"Možno ti v noci na prsiach sedí baba roga… Ženský démon podľa balkánskeho folklóru navštevuje spiacich, sadne im na hruď a tí sa potom prehadzujú. Nemôžu dýchať a majú pocit, že ich niečo škrtí. Musíš nabudúce zapchať kľúčovú dierku, tak nebude mať ako vojsť."

"Záhreb by mohol byť pokojne Bratislavou alebo Košicami, ale nie je. Tieto mestá majú pevný terén. Tu kráčam po metaforických tektonických doskách, …"

"Krajina môjho detstva asi nikdy tak celkom neexistovala. Chorvátski zmrzlinári, ktorí mi pred rokmi naberali sladoled, pravdepodobne tiež nevedeli spať. Pod bielymi tričkami možno schovávali nacionalistické tetovania, možno rany po guľkách, možno smútok za zjednotenou Juhosláviou, ktorú si pamätali z detstva."

A toto je dokonalý extrakt, definičné haiku Balkánu: "Na Balkáne sa hovorí: nemôžeš urobiť šťastným všetkých, nie si burek."

Kto prepána je autorka tejto uhrančivej knihy? Pátram a zostávam v nadšení a v nemom úžase smekám pomyselný klobouček. Miroslava Kuľková je z Košíc (čo samo osebe je bonus 🙂 ), vyštudovala medzinárodné vzťahy na Karlovej univerzite v Prahe a ako doktorandka precestovala západný Balkán, kde v roku 2018 spovedala tamojšiu politickú elitu, aktívnu v zásadnom období rokov 1999–2011. Vyhľadala a urobila rozhovory s bývalými ministrami či diplomatmi z Albánska, Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Čiernej hory, Macedónska či Srbska. Famózne. Výsledkom tejto obdivuhodnej akcie je vedecký spis v časopise Journal of International Relations and Development (https://lnk.sk/hwls) a uhrančivá kniha éterických a magických poviedok, ktoré sú vlastne denníkom s vlastnosťami literárneho skvostu.

[Nativebookstagram Monika Homolová · Rating 5 out of 5]

Hotel Balkán – Miroslava Kuľková
Veľmi citlivo a minimalisticky napísané poviedky o Balkáne a o vojne, ktorá sa napriek svojmu oficiálnemu koncu stále vznáša v ovzduší. Táto tichá, no prenikavá prítomnosť minulosti osciluje nielen v dušiach obyvateľov, ale preniká aj do ulíc, budov, opustených domov či zdanlivo neživých predmetov, ktoré v sebe nesú pamäť. Mlčanie je často hlasnejšie než slová – hovoriť o minulosti je v týchto krajinách tabu, obchádza sa v rozhovoroch, no nikdy nie úplne zmizne.
V siedmich poviedkach autorka vytvára mozaiku postáv rôznych národností, kultúr a príbehov, pričom jemne, no presne načrtáva ich vnútorné konflikty, osobné traumy a každodenné zápasy so spomienkami. Skrze obyčajné situácie a zdánlivo jednoduchý jazyk sa pred čitateľom odkrývajú vrstvy reality, kde sa minulosť prelieva do prítomnosti a ovplyvňuje aj to, čo sa navonok javí ako všedné.
Kuľkovej štýl je striedmy, bez pátosu, no o to silnejší. Nesúdi, nevysvetľuje, iba ukazuje – a práve v tejto autorskej zdržanlivosti tkvie sila celého textu. Každá poviedka je ako malé okno do sveta, ktorý je nám geograficky blízky, no často ho nechápeme, alebo naň zabúdame. Hotel Balkán je tak nielen literárnym zážitkom, ale aj tichou pripomienkou, že niektoré rany sa hoja dlho a niekedy sa nezahoja vôbec.

[Dominika Hvorková · Rating 3 out of 5]

uf. ťaživé

dokonca podprahovo, aj na miestach - stránkach, kde sa to na prvý pohľad nezdá

o dievčaženách na Balkáne

ale stále mi to príde ako nedotiahnuté, necelistvé, trochu ma to škrípe

[Monika Želasková · Rating 5 out of 5]

Toto bolo perfektné!
Pôvodne ma kniha zaujala kvôli mladej slovenskej autorke a kvôli tomu, že veľkú časť Balkánu som pred niekoľkými mesiacmi precestovala, hoci inak než autorka.

Nechcem Hotel Balkán nazývať zbierkou poviedok, jednotlivé kapitoly venovené vždy inej krajine sú síce v inom prostredí, stretáva sa tam s inými postavami, no predsa sa medzi tiahne niekoľko nití, ktoré vytvarajú pevný celok. Treba tiež povedať, že nejde o klasické príbehy, mieša sa v nich reportáž o minulosti a súčasnosti jednotlivých krajín, osobné zážitky autorky aj príbehy žien, ktoré počas svojich ciest stretla. A hoci sa tieto ženy v príbehu menia tak, ako sa striedajú krajiny, po čase máte pocit, že je to stále ten istý príbeh. Same same but different však v tomto kontexte nevyznieva repetitívne, ale slúži ako určité svedectvo.

Kniha je napísaná krásnym poetických jazykom, ktorý sa mieša s nie práve poetickou realitou. Nejde o reportáž, fakty sa dozvedáte skôr zachytené v symboloch či medzi riadkami a celé je to doplnené zaujímavými grafickými prvkami. Skvelá prvotina, ktorá stojí za prečítanie!

[Ivana · Rating 4 out of 5]

Knihu vnimam ako osobny a miestami poeticky dennik zeny, ktora cestuje a zbiera rozhovory na diplomovku/dizertacku/vyskum. Kniha obsahuje mnohe zaujimave pozorovania a myslienky.

Paci sa mi zakomponovanie ilustracii, tie spolu s kratkymi textami a obalom vytvaraju z knihy hodnotny artefakt. Ako takyto artefakt hodnotim knihu ****.

Knihu ale nepovazujem za text o Balkane, Balkan je len pozadim, na ktorom sa odohrava prud osobnych pozorovani, stretnuti a myslienok. To nie je a priori zle, ale ak niekto berie do ruk knihu s tym, ze sa chce o Balkane mnohe dozvediet, zrejme zostane sklamany_a.

[Marlla · Rating 4 out of 5]

3.5

[Zuzka Jakúbková · Rating 5 out of 5]

Čítanie na jeden dych o rozmanitých a krutých svetoch Balkánu.

[Ivana Krekáňová · Rating 4 out of 5]

„Do Hotela Balkán sa vraciam okolo múzea rozbitých vzťahov.“ Krásna zbierka poviedok, ktorými preniká vášeň pre minimalizmus a zmysel pre poetickosť a rámcujú ju vrany, lebo tie si pamätajú. Aj by sa dalo napísať viac, o ohridských perlách, albánskych zasľúbených pannách, zatmení v Belehrade... ale načo? Treba prečítať.

[Mirka · Rating 4 out of 5]

Hotel Balkán je pôsobivá zbierka siedmich poviedok o ľuďoch z rôznych krajín bývalej Juhoslávie. Každá má vlastnú atmosféru, no všetky spolu vytvárajú ťaživo krásnu mozaiku Balkánu, plnú konfliktov, rozporov a hlboko zakoreneného smútku. Autorka sa nebojí ísť pod povrch – s citom a nenápadnou presnosťou zachytáva život ľudí, ktorých poznačila občianska vojna, ale ktorí si napriek tomu uchovali pohostinnosť, ľudskosť a svojský humor. Ako človek, kto región osobne navštívil a rozprával sa s miestnymi v Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Srbsku aj Chorvátsku, môžem potvrdiť – kniha presne vystihuje ten rozporuplný, ale fascinujúci duch Balkánu. Ťažoba dejín tu ide ruka v ruke s neobyčajnou ľahkosťou rozprávania. Výsledok? Čítanie, ktoré zasiahne a zanechá stopu. Vydarené.

[Citatelkatami · Rating 5 out of 5]

„Do hotela Balkán sa vraciam okolo múzea rozbitých vzťahov. Bežím tak rýchlo, že na konci lapám po dychu. Vo vzduchu akurát začína voňať čerstvý chlieb.”

wow! kazde slovo kazdej poviedky bolo perfektne vyselektovane a zapadli do seba ako puzzle. toto si este niekedy precitam.

[Dominika Erhart Braná · Rating 5 out of 5]

Táto kniha je taká balkánska bonboniéra. Prvotriedna.
Po každej kapitole chcete viac, ešte aspoň jeden kúsok.

Je krásna, ale i ťažká.
Z Hotela Balkán už nikdy úplne neodídete.

[Michal Pivarči · Rating 3 out of 5]

„Bielovlasá Vanja mi v Sarajeve pri raňajkách hovorila, že mať dobrého muža je najlepšia vec na svete a mať zlého tá najhoršia.“

--

Miroslava Kuľková za ni dostala letošní Anasoft Literu, Cenu čtenářů a čtenářek. Po sedmi balkánských zemích, z kterých každá je takovým muzeem rozbitých vztahů a věčných traumat, jezdila a ptala se místních politiků, jak se kazí vztahy a jak se opravují. Ale o tom tahle kniha není. Není vlastně ani o Balkáně. Je o něčem úplně jiném a je to moc dobře.

Mají to být povídky, ale spíš jsou to jen takové náznaky. Někomu tenhle její minimalismus vadí, ale jak se prý říká na Balkáně, nemůžeš udělat šťastnými všechny, nejsi burek. Mně to kupodivu nerušilo. Jednak zbylo víc času na tlustší knihy, jednak i tak byla message well noted.

Knihu vydal znamenitý nakladatel Koloman Kertész Bagala a ilustroval student VŠVU Marco Rapant. Jeho obálka je vytištěna v pěti variantách, které dohromady skládají panoramatický záběr na Ochridské jezero.

--

„«Duša moja, čo teraz robíš vonku...»

Mama s Teodorou inštinktívne vstanú. Teodora spoza mamy zíza na svoju o desať rokov staršiu sestru ako na zatmenie.

Zaschnutá krv lemuje Petrinu strapatú hlavu, červené stužky sa spájajú na jednom mieste v čiernych vlasoch.

Hnedé oko sa stráca v modrofialovom opuchu.

«Mama, tata, vezmite na naspäť.»

Rodičia majú v očiach príliš veľa emócií na to, aby ich Teodora vedela identifikovať. Vstrebávajú tvár svojej najstaršej, neschopní slova. Potom sa mama pomaly pozrie ponad jedno Petrino plece, ponad druhé, do susedných okien, kde sa mihla záclona.

«Choď domov, Petra. Čo si pomyslia ľudia?»

Čas medzi Petriným pomalým otočením a zabuchnutím dverí je nekonečný. V tých zamrznutých sekundách si Teodora všimne, ako sa vráska na sestrinom čele prehlbuje a zvyšok tváre jej stvrdne na kameň.

Prvý znak Petrinej transformácie.

Potom malíček, prstenník a prostredník na ľavej ruke - tri prsty, v ktorých prestáva prúdiť krv. Nikto iný si tú zmenu nevšimne.

Stále chodí, hýbe rukami a hlavou. Jej koža má stále ľudskú farbu.

Ale Teodora vidí, že Petra prestáva dýchať, krvácať, plakať.

Mama sa v ten večer s otcom poháda. Teodora počuje otca kričať. «Čo iné sa od muža, ktorý chodil počas vojny v Bosne kradnúť televízory z opustených domov, dalo čakať?» Mama sa potom dlho do noci modlí k svätým ikonám. Teodora počuje jej monotónne rytmické odriekavanie.

Aj ona odriekava. Dookola si opakuje, že jej zatmenie poškodilo zrak.“

[Tereza · Rating 5 out of 5]

Tak, ako ľudia v Sarajeve nedokážu piť cappuccino, ani ja som ho pri tejto knihe nedopila, prečítala som ju skôr, kým som mohla do svojho zovretého hrdla naliať posledné dúšky zmiešané so slzami.

Táto kniha sa číta sama, každá kapitola, každý odstavec a každá veta je ako priepasť, v ktorej je koncentrovaná celá škála zahorknutých emócií ľudí a celých spoločností, ktoré nepoznám, nikdy som nepoznala a nikdy ani nespoznám. Avšak pri čítaní tejto knihy som mala pocit, akoby som s nimi raňajkovala v hoteli, pila čiernu kávu s kockou cukru a prechádzala sa rozpálenými ulicami.

Čo totiž Miroslava Kuľková geniálne dokáže, je poukázať na podobnosti v našich kultúrach, skrz ktoré dokážeme Balkán lepšie pochopiť. Ako ulice Záhrebu, ktoré architektúrou pripomínajú iné európske metropoly, rozdielom ale je, že múry tých záhrebských sú presiaknuté kolektívnou traumou veľmi nedávnej minulosti, ktorá je všadeprítomná.
„Záhreb by mohol byť pokojne Bratislavou, alebo Košicami, ale nie je. Tieto mestá majú pevný terén.”

Sama sa vo svojich príbehoch pri strete s domácimi označuje ako „cudzinka” a píše o sebe v tretej osobe, čím tomu ešte viac dodáva pocit odstupu a s rešpektom dáva najavo, že napriek všetkému nikdy nebudeme mať možnosť vcítiť sa úplne do tamojšej kultúry.

Hotel Balkán je ako ochutnávka špičky ľadovca toho, čo sa v jeho ľuďoch odohráva skrz výpovede silných žien, ktoré Kuľková stretla na cestách. Zachváti vás hneď prvým odstavcom a so sprievodom nádherných kresieb, ktoré dokresľujú atmosféru, vás pohltí a už nepustí, knihu prečítate do hodiny, myslieť na ňu ale budete ešte dlho.
Pretože Balkán nie je miesto a Kosovo je Schrödingerova mačka a každý sa bojí otvoriť škatuľu.

[Šimon · Rating 1 out of 5]

Takto nízko som knihu už dávno nehodnotil, nie je to však úplne o kvalite samotného textu.

Texty by som viac akceptoval ako cestopis, prípadne cestovateľský denník, lenže texty sú predávané ako poviedky.

Polovica strán je poloprázdnych. Keď chcete vydať dlhšiu knihu, napíšte viac textu.

Balkán má byť ústrednou témou textov, avšak zobrazený je veľmi povrchne, jeho prítomnosť v textoch je prvoplánová atrakcia plná stereotypov. Z textov je pochopiteľné, že autorka v spomínaných krajinách pracovala na nejakej reportáži alebo akademickom výskume, a pri tom to možno malo ostať. Snažiť sa zasadiť reportážne fakty o vojne spred 20 rokov do každodenného života vymyslených balkáncov nefunguje a minimálne v týchto textoch pôsobí nanajvýš umelo.

Rozumiem, že autorku Balkán očaril a nečudujem sa jej, je to fascinujúca oblasť, ale miera insightu je naozaj nízka a prirovnal by som ju k fenoménu, kedy sa slovenský nádenník vráti domov po prvej dvojtýždňovke na stavbe v UK a doma sa všetkým “omylom” zdraví “Hello,” pretože chce zaujať a potrebuje sa predvádzať.

Napriek všetkému z textov vyvstávajú témy, ktoré by autorka mala vo svojej tvorbe rozvíjať viac. Sú to témy ťažké, o fyzickom či sexuálnom násilí na ženách a rozpadoch vzťahov. Veľmi sa mi páčila aj okolnosť muža influencera, ktorý využíva partnerku ako atrakciu na zvýšenie sledovanosti. Som si istý, že autorka má možnosti na spracovanie týchto tém aj bez toho, aby sa snažila ich umelo zasadiť do prostredia svojej pracovnej cesty, a budem jej v tom držať palce.

[Nina Marcineková · Rating 3 out of 5]

po tomto si precitam emmu tekelyovu - byt zenou je uzasne, nech sa zase naladim do pohody. desi ma, ako pokojne citam o vsetkych tych slizkych muzoch, lebo uz som na to total zvyknuta. nic sa ma uz nedotyka.

[Denisa Ballová · Rating 3 out of 5]

Kde sú hranice našich vzťahov a kde končia bezpečné územia? Miroslava Kuľková hľadá na tieto otázky odpovede. Jej kniha nie je len sprievodcom po krajinách Balkánu. Autorka v prvom rade odkrýva vrstvy, pod ktorými sa usadili pocity a hlavne spomienky. Pre Kuľkovú je totiž pamäť dôležitou súčasťou príbehov.

Jednotlivé texty sa môžu čítať samostatne, držia pokope aj ako celok. Dominujú im ženy, ktoré vybočujú z klasického zobrazenia – nemajú deti, nie sú spokojné, šťastné ani sa neutápajú vo svojom bytí.

Niektoré príbehy tvorí len pár strán, aj to však Kuľkovej postačuje. Ani raz nevyvoláva pocit stratenia alebo nevypovedania všetkého dôležitého. Naopak, autorka je presvedčivá, jej písanie sebavedomé a zbierka neobyčajná. Viac v recenzii na Denníku N https://dennikn.sk/4173174/kde-su-hra...

„Kde som? je jedna z najťažších otázok na Balkáne, pretože na hranice tu neexistuje jednotný pohľad. Kto som? je rovnako zásadná otázka. Ja a ty sú v Kosove buď dve dokonale sa prelínajúce množiny, alebo dva pojmy bez spoločného menovateľa. Nič medzi tým neexistuje.“