Za mňa bol vrcholom publikácie úprimný a bezprostredný rozhovor s Ančou Daučíkovou. Stavba viet a plynulosť rozhovoru ma veľmi bavila, pripadalo mi to, akoby mi to celé Anča rozprávala dôverne a sediac predo mnou.
"Ak sa pýtaš, kedy som si uvedomil_a, že ma sexuálne priťahujú ženy, tak to som vedel_a tak povediac odjakživa. Nikdy to nebolo inak a zároveň som si od ranného detstva uvedomoval_a aj to, že nie som dievča, a dával_a som to, samozrejme, najavo. Moje okolie reagovalo, ako je to vo väčšine prípadov aj dnes, negatívne. Existoval_a som teda v permanentnom nedorozumení, vlastne v akomsi "identitárnom" vákuu a v predpubertálnom veku som veril_a, že keď vyrastiem, zmením sa celkom prirodzene na muža. Hovorím celkom prirodzene, pretože som z katolíckej rodiny, a tak som veril_a, že Boh, ktorý je všemohúci a takúto ma z vlastnej božej vôle stvoril, to predsa nejako myslel a zmenu pohlavia aj sám zariadi. Detstvo ale bolo celkovo hnusné, proste trvalé zúfalstvo."