Prijatie má mnoho podôb. Niekedy môže ísť o prostredie, v ktorom sa človek cíti bezpečne, inokedy o oslovenie v rode, ktorý si človek sám vybral, a niekedy stačí aj úplne bežná reakcia bez údivu či prekvapenia.
LGBTI+ ľudia a ich rodinní príslušníci sa v tejto publikácii podelili o svoje pocity ohľadom prijatia (predovšetkým) v médiách a vo verejnej debate. Poukazujú na chvíle, keď rešpekt voči sebe či svojim blízkym cítia, a na prípady, keď, naopak, absolútne chýba. Odborníci a odborníčky dokresľujú obraz (ne)rešpektujúcej spoločnosti.
Publikácia je praktickou príručkou jazyka rešpektu a porozumenia voči kvír ľuďom. Je určená najmä ľuďom z médií, komunikačných a personálnych oddelení firiem a pre ľudí v rolách so spoločenským alebo komunitným vplyvom. Práve tu je najväčšia kapacita pomôcť tým, ktorí sa necítia rešpektovaní ani prijatí preto, ako sa o nich na verejnosti hovorí.
[Vyjadrenie k transparentnosti/zaujatosti (disclaimer): v tejto knihe je so mnou interview.]
Obdivujem Noru a celý kolektív, že sa toto dielo podarilo vydať – je to vzácne! Kniha je ZDARMA k stiahnutiu na https://www.hovormesrespektom.sk a slúži ako príručka pre jazyk rešpektu kvír ľudí t.j. ako o kvír ľuďoch/témach hovoriť, či už pre jednotlivcov, rodinných príšlušníkov, záujemcov či žurnalistov, alebo organizácie či firmy, ktoré chcú vedieť ako rešpektujúco k LGBTI+ ľuďom pristupovať.
Príručka obsahuje historický kontext, interview s niektorými kvír ľuďmi, (jazyko)vedcami, antropológmi či umelcami + praktický návod ako vôbec vyzerá dobrá komunikácia a rešpektujúci jazyk v médiách, a to aj s vizuálnou komunikáciou a ukážkami fotografií s vysvetlením prečo sú vhodné a nie stereotypizujúce či poškodzujúce.
Klobúk dolu! Ďakujem Dominike za interview, Nore za všetko odhodlanie niečo zmeniť, podporu a porozumenie – a to všetko platí pre celý kolektív, ktorý knihu pomohol realizovať + tím Milk, a všetky osoby, ktoré nepoznám. Ďakujem!
Za mňa bol vrcholom publikácie úprimný a bezprostredný rozhovor s Ančou Daučíkovou. Stavba viet a plynulosť rozhovoru ma veľmi bavila, pripadalo mi to, akoby mi to celé Anča rozprávala dôverne a sediac predo mnou.
"Ak sa pýtaš, kedy som si uvedomil_a, že ma sexuálne priťahujú ženy, tak to som vedel_a tak povediac odjakživa. Nikdy to nebolo inak a zároveň som si od ranného detstva uvedomoval_a aj to, že nie som dievča, a dával_a som to, samozrejme, najavo. Moje okolie reagovalo, ako je to vo väčšine prípadov aj dnes, negatívne. Existoval_a som teda v permanentnom nedorozumení, vlastne v akomsi "identitárnom" vákuu a v predpubertálnom veku som veril_a, že keď vyrastiem, zmením sa celkom prirodzene na muža. Hovorím celkom prirodzene, pretože som z katolíckej rodiny, a tak som veril_a, že Boh, ktorý je všemohúci a takúto ma z vlastnej božej vôle stvoril, to predsa nejako myslel a zmenu pohlavia aj sám zariadi. Detstvo ale bolo celkovo hnusné, proste trvalé zúfalstvo."
Vždy sa veľmi poteším, keď vidím snahy naprieč rôznych odborných spektier zjemňovať jazyk, reflektovať ho, vysvetlovať ho a snažiť sa prinášať nové prístupy v komunikačnej praxi. Prirúčka jazyka rešpektu Hovorme o sebe s rešpektom prináša veľmi potrebnú jazykovú reflexiu v oblasti jazyka menšín, nielen tých rodových či sexuálnych, ale aj názorových, národnostných či rasových a vlieva do celej spoločnosti používateliek a používateľov jazyka praktické odporúčania ako byť k sebe bližšie, ako nepriamo nepoukazovať na rozdiely, ako neprehlbovať brázdy, ale ako sa v prvom rade pozerať na vlastnú hodnotu. Pretože jazyk je obrazom spoločnosti, je zrkadlom miery spoločenského rešpektu, vyspelosti komunity, je prostriedkom, ktorý môže zraňovať, bolieť, ale môže objímať, môže prijímať, a preto je citlivý jazyk esenciou každej otvorenej spoločnosti. Pretože, ako sa chceme nazývať otvorenou a prijímajucou spoločnosťou, ak sa nevieme vyjadrovať a pomenúvať jeden druhého kultivovane a s rešpektom?