O KNIHE
Scrutonov sprievodca modernou kultúrou vás prevedie od jednoduchých definícií (sic!) kultúry, cez to, akú dôležitú rolu hral kmeň a náboženstvo pri tvorbe a uchovnaí kultúry, až po dejiny vývoja kultúry od osvietenstva, cez romantizmus a modernizmus, až po postmodernizmus, ktorý sa od pôvodnej "vysokej kultúry" vzdialil najviac a v podstate ju odmietol. Scruton rozpráva o tom, čo je to kultúra, aký je rozdiel medzi vysokou a zdieľanou kultúrou a aký je medzi nimi vzťah. Čo spôsobilo odmietnutie náboženstva a čo je to tzv. "estetický pohľad" na realitu, ktorý nám ostal ako jediný po "smrti Boha". Ukáže aj, ako sa romanizmus a modernizmus v podstate snažili vzkriesiť vysokú kultúru, no keďže im chýbali kvalitné základy, na ktorých by svoje snahy postavili, nedopadlo to najlepšie. Následne z toho vznikla moderná kultúra, ktorú reprezentuje avangarda, ale tiež gýč, nahradenie predstavivosti konkrétnymi predstavami, kult mladosti, kedy v podstate moderná kultúra netúži dospieť, netúži oslavovať starobu, ale naopak mladosť. "Smells like teen spirit".
Scruton veru populárnej hudbe a kultu mladosti veľmi nefandí, a aj keď s ním nemusíme súhlasiť, je to zábavné a veľmi podnetné čítanie o tom, ako vysokú kultúru nahradila kultúra, postavená na opakovaní a prázdnote. Nakladá pornu, voskovým figurínam, Nirvane, The Oasis, Prodigy, Andymu Warholovi, ba vo všeobecnosti nemusí stanicu MTV. Od populárnej kultúry sa však dostáva až na univerzity, ktoré pôvodne mali byť ochrankyňami vysokej kultúry. Lenže tie, pod vplyvom filozofov, akými boli Foucalut či Derrida, robia presný opak. Odmietajú vysokú kultúru ako niečo, čo tu je len na to, aby udržovalo moc patriarchátu. Ako niečo, čo treba dekonštruovať a zrútiť. Čo bude po tom, keď všetko zbúrame, nik nevie. Scruton však hovorí, že je to v podstate jedno, pretože prázdno, ktoré tu ostalo po odstránení náboženstva, aj tak nedokážeme nahradiť. Teda, že aj keď všetko zbúrame, objavíme prázdno, ktoré tam už dávno bolo. Celkom pesimistické, ale aj tak veľmi zábavné čítanie.
Hlavne treba uznať, že Scruton ponúka riešenia, ako sa z toho úplne nezblázniť. Práve uplatňovanie estetického pohľadu a vôbec, schopnosť oceniť dobré umenie, môžu byť útechou pre človeka, ktorý túži po veľkých a hodnotných veciach. Práve umenie mu tieto hodnoty môže a má sprostredkovať a má ho k nim približovať. Aspoň tak som to celé pochopil ja.
MOJE HODNOTENIE
Čo sa týka hodnotenia, dávam knižke štyri hviezdičky, aj keď som premýšľal aj nad plným ohodnotením. Kniha je zábavná a dobre sa číta. Zároveň je trochu náročná, takže ju neprečítate úplne jednoducho, no nie je ani príliš náročná, aby ste na jednej strane strávili celý deň. Scruton trochu kapituloval na argumentáciu a napríklad keď kritizuje Derridov dekonštrukcionizmus, v podstate jedinú reálne podstatnú výčitku, ktorú som v tejto kritike dokázal jasne identifikovať je, že Derrida predpokladá, že svet je logocentricky, respektíve fonocentrický...teda, že text závisí na našom čítaní. No naša civilizácie je postavená na posvätný textoch, ktoré sú zapísané a ktoré, samozrejme, musíme čítať, ale môžeme pracovať len s tým, čo máme. Teda, že stojí skôr na písanom texte, nie slove hovorenom. Ostatné výčitky sú skôr takého osobnejšieho charakteru, s ktorým sa plne stotožňujem, ale ktoré by som nedokázal použiť v debate s oponentom. Scruton v podstate tvrdí, že Derrida bol chaotický truľo, čo vlastne ani nevie, čo hovorí, a ruší svoje tvrdenia a všetko obracia na otázku a proste je to všetko zle. Ja som si však čítanie užil a vrelo odporúčam.